znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 316/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mesta   K.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   E.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu 26/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011 doručená sťažnosť Mesta K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu 26/2003.

Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol: «Dňa 23.04.2010 sa vo veci vedenej pod spisovou značkou 7Ccu /26/2003 konalo na Okresnom   súde   v   Komárne   pojednávanie.   Na   tomto   pojednávaní   bol   samosudcom vyhlásený rozsudok.

Nakoľko   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   ktorý   vystupoval   v   predmetnom konaní na strane odporcu, v nasledujúcich takmer 8 mesiacoch, v rozpore s ustanovením § 158   ods.   4   zák.   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), nedoručil   písomné   vyhotovenie   vyššie   spomenutého   rozsudku,   podal   odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 17.12.2010 predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Túto sťažnosť predseda Okresného súdu Komárno vyhodnotil ako dôvodnú, pričom treba podotknúť, že písomné vyhotovenie rozsudku bolo sťažovateľovi nakoniec doručené až po   viac   ako   9   mesiacoch   od   jeho   vyhlásenia   bez   uvedenia   akéhokoľvek   relevantného dôvodu, ktorý oneskorené vypracovanie a doručenie spôsobil.

Navyše pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené až s 19 mesačným odstupom, teda po viac ako 1,5 roku od predchádzajúceho pojednávania zo dňa 23.09.2008. Na takýto výrazný časový odstup nebol daný žiadny relevantný dôvod, pretože súd toto pojednávanie uznesením pôvodne odročil na termín 02.12.2008, z čoho vyplýva, že ani samotný súd vôbec nepovažoval dlhý časový odstup nového pojednávania za potrebný. Z   dôvodu   zmeny   petitu   a   doručenia   ďalších   dôkazov   zo   strany   navrhovateľa v predmetnom   spore   bolo   pojednávanie,   ktoré   bolo   pôvodne   nariadené   na   02.12.   2008 zrušené. Ďalšie pojednávanie však bolo nariadené až na 02.02.2010, teda až o 14 mesiacov neskôr,   pričom   termín   pojednávania   bol   ustanovený   až   dňa   14.11.2009,   a   to   opäť   bez udania   akéhokoľvek   dôvodu,   prečo   súd   v   tak   dlhom   časovom   úseku   vôbec   nekonal a nenariadil pojednávanie.

Napriek   tomu,   že   v   čase   spisovania   tejto   ústavnej   sťažnosti   už   je   sťažovateľovi rozsudok súdu doručený, čím sa zdanlivo odstránil problém prieťahov, porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces garantovaného ústavou bolo nečinnosťou súdu, jednak pri tak triviálnom úkone, ako je písomné vyhotovenie vyhláseného rozsudku, a pred tým nariadenie   pojednávania,   výrazne   porušené.   Navyše   sťažovateľ   podal   voči   rozsudku odvolanie,   z   čoho   vyplýva,   že   vec   nebola   právoplatne   skončená.   S   ohľadom   na   možné spôsoby   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   možné,   že   sa   vec   opätovne   vráti   na   konanie k porušovateľovi, z čoho vyplýva, že hrozba prieťahov v konaní nie je odstránená. Žiadame preto ústavný súd, aby nám bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 3.174,27 €. Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia odvíjame z hodnoty žalovanej sumy, ktorá   bola   vo   výške   219.916,51   €,   pričom   odporca   -   sťažovateľ   bol   úspešný   v   sume 211.618,04 €, čo predstavuje 96,22 % zo žalovanej sumy. Finančné zadosťučinenie si preto žiadame vo výške 1,5 %-ného podielu z úspechu odporcu v spore.

Na   základe   všetkých   vyššie   uvedených   skutočností   namietame   porušenie   nášho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

K porušeniu nášho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dochádzalo vyššie opísaným postupom Okresného súdu Komárno v celom konaní sp. zn. 7Ccu /26/2003...»

Sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom Okresného súdu Komárno vo veci spis. zn. 7Ccu /26/2003 bolo základné právo sťažovateľa   na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.174,27 €.“

Sťažovateľ mimo petitu sťažnosti požiadal, aby mu ústavný súd priznal aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosti považoval ústavný súd pri predbežnom prerokovaní za právne významné, že sťažovateľ v návrhu rozhodnutia, ktorého sa od ústavného súdu vo svojej sťažnosti domáha, žiada vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu 26/2003.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Ústavný súd zistil, že okresný súd 16. marca 2011 postúpil vec vedenú pod sp. zn. 7 Ccu   26/2003   Krajskému   súdu   v   Nitre   na   rozhodnutie   o   odvolaní   sťažovateľa   proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 Ccu 26/2003 z 23. apríla 2010.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu (29. apríla 2011) sa vec nenachádzala na okresnom súde. Sťažovateľ namietal prieťahy v konaní   okresného   súdu,   ktorý   vo   veci   samej   v   čase   podania   sťažnosti   už   nekonal. Z uvedeného dôvodu   okresný   súd už nemohol   žiadnym   ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľ   sa   v   predmetnej   veci domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   čase,   keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby si svoje   práva   kvalifikovane   uplatnil   v prípade,   ak by bola   vec   odvolacím   súdom   vrátená na nové konanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011