znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 316/2010-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. G. a M. G., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 128/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. a M. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2010 doručená sťažnosť J. G. (ďalej len „sťažovateľ“) a M. G. (ďalej len „sťažovateľka“), L. (spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 128/03.

Sťažovatelia   zároveň   žiadali,   aby   im   bol   z   dôvodu   ich   nepriaznivých   osobných, majetkových a zárobkových pomerov ustanovený v konaní pred ústavným súdom právny zástupca z radov advokátov.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu v roku 2003 sa sťažovatelia v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 128/03 domáhali poskytnutia im ochrany v zmysle § 127 Občianskeho zákonníka, pretože susedia (žalovaní) ich nad primeranú mieru obťažovali v užívaní ich vlastníckeho práva hlukom, pachom a tekutými odpadmi z chovu domácich   zvierat.   Sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli,   že   aj   napriek   ich   opakovaným sťažnostiam na prieťahy v konaní adresovaným predsedovi okresného súdu (20. februára 2009,   24.   apríla   2009   a   4.   decembra   2009)   okresný   súd   koná   naďalej   v   ich   veci so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím sa neustále predlžuje stav ich právnej neistoty a odďaľuje sa tak právoplatné skončenie sporu.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „Žalovaní využívajú stavbu na chovy vyše 20 rokov, ktorá nemá do dnešného dňa ani kolaudačné   rozhodnutie   a   nespĺňa   kritéria   ako   pre   chov,   tak   ani   pre   kolaudačné rozhodnutie.

Súd   prebieha   už   takmer   7   rokov,   je   založený   na   našom   dokazovaní,   ktoré   nikto doteraz nevyvrátil ako odporca tak ani súd a taktiež aj do súdneho sporu vstupujúci Obecný úrad Lada. Tým chcem poukázať na procesné chyby súdu a zbytočné prieťahy v tomto spore.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Okresný súd Prešov pri súdnom pojednávaní vedenom pod sp. zn. 15 C/128/03 porušil právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   SR   a   právo,   aby   záležitosť   bola   prejednaná   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Okresnému súdu Prešov v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/128/03 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Okresnému súdu Prešov v predmetnej veci prikazuje vydať rozsudok, pri ktorého vydaní vychádzal z predložených dôkazov, nakoľko odporca ani jeden z týchto dôkazov nevyvrátil.

4.   Sťažovateľom   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000,-   EUR,   ktoré je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.500,- EUR, keďže sme od roku 2003 do roku 2009 mali v tomto súdnom spore právnych zástupcov...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   tvrdené   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 128/03.

Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 15 C 128/03 ústavný súd zistil, že pojednávanie, ktoré sa v tejto veci konalo 25. februára 2010, bolo potom,   ako   okresný   súd   vyhlásil   uznesením   dokazovanie   za   skončené,   odročené na 18. marec 2010, a to vyslovene pre účely vyhlásenia rozsudku. Na tomto pojednávaní konanom   25. februára   2010   sťažovatelia   síce   neboli   osobne   prítomní   (sťažovateľ   bol práceneschopný a sťažovateľka bola na liečení), ale ako verejnosť boli prítomné ich deti, ktoré súčasne ospravedlnili neprítomnosť sťažovateľov na pojednávaní a súčasne je v spise z 25. februára 2010 žurnalizované aj vlastnoručné písomné ospravedlnenie sťažovateľky a jej žiadosť, aby jej bola zaslaná kópia zápisnice z pojednávania konaného 25. februára 2010. Následne podaním zo 4. marca 2010 (okresnému súdu bolo doručené 5. marca 2010) si sťažovatelia vyúčtovali pred rozhodnutím vo veci samej trovy konania, ktorých priznania náhrady sa v konaní pred okresným súdom domáhali. Na pojednávaní konanom 18. marca 2010 napokon okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľov zamietol.

Sťažovatelia   sa   na   ústavnom   súde   domáhajú   ochrany   svojho   základného   práva a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v postupe okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   128/03   sťažnosťou   z   5.   marca   2010,   ktorá   bola   podaná na poštovú prepravu 15. marca 2010 a ústavnému súdu bola doručená 17. marca 2010.

Z uvedených   skutkových   zistení vyplýva, že sťažovatelia podali ústavnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 15 C 128/03 už v čase, keď vedeli, resp. museli mať vedomosť o tom, že okresný súd už vyhlásil dokazovanie vo veci za skončené a vyhlási meritórne rozhodnutie. Sťažovatelia sa teda domáhali ochrany svojho   základného   práva   a   práva   na   plynulé   konanie   už   v   štádiu   konania,   keď   vývoj procesnej situácie smeroval neodvratne k meritórnemu rozhodnutiu sporu, takže okresný súd v tomto štádiu konania a za týchto okolností už nemohol žiadnym spôsobom   inak konanie   urýchliť   a z   tohto   pohľadu   sa   sťažnosť   sťažovateľov   javí   ako   účelovo   podaná a odporujúca jej účelu a zmyslu.

Účelom sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je nielen jej významná preventívna funkcia ako účinného prostriedku na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, ale v prípade, že už k zásahu došlo, je jej účelom predísť porušovaniu týchto práv tak, aby ďalej toto porušovanie nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Zjavne   neopodstatneným   návrhom   je   návrh,   ktorým   sa   namieta   postup   orgánu verejnej   moci   v   čase,   keď   vzniknutá   procesná   situácia   alebo   procesný   stav   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na obsah sťažnosti,   ako aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľov   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd však nad rámec poznamenáva, že ak by sa po prípadnom vrátení veci z odvolacieho súdu späť okresnému súdu opätovne vyskytovali v postupe okresného súdu prieťahy   v   konaní,   sťažovatelia   majú   právo   opätovne   sa   domáhať   ochrany   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   novou   sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní okresnému súdu konať, ako aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody   sťažovateľov   (čl.   127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

Ústavný súd tiež podotýka, že kvôli odmietnutiu sťažnosti sťažovateľov ako celku bolo   tiež   bez   právneho   významu   rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľov   o   ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010