znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 316/08-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť A. L., G., zastúpenej advokátom JUDr. P. R., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 119/1996 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   zaručené v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12   C   119/1996 p o r u š e n é   b o l o.

2.   A.   L. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000   Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. L. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 101 Sk (slovom desaťtisícstojeden slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnemu zástupcovi JUDr. P. R., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 316/08-20 z 11. septembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. L., G. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 119/1996.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 119/1996 sa žalobou z 9. februára 1996 žalobca domáhal proti sťažovateľke a spol.   vyrovnania   dedičských   podielov.   Podľa   tvrdení   sťažovateľky   okresný   súd   koná v predmetnej veci so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím sa predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Postup sťažovateľa v procesnom postavení odporcu v rade 3/ možno hodnotiť ako aktívny. Bez zbytočného odkladu reagoval na výzvy konajúceho súdu, osobne sa zúčastňoval pojednávaní vo veci. Za účelom ochrany svojich práv využil aj všetky účinné prostriedky nápravy,   ktorý   mu   zákon   poskytuje.   Sťažnosťou   zo   dňa   11. 02. 2008   adresovanou predsedovi   konajúceho   súdu   namietal   nečinnosť   prvostupňového   súdu.   Sťažovateľ   teda svojim   postupom   nezaložil   príčinu   spomaleného   postupu   súdu. Nie   sú   teda   dané   také významné   skutočnosti,   ktorými   by   sťažovateľ   podstatne,   resp.   závažnou   mierou   prispel k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

Pokiaľ sa jedná o právnu a faktickú zložitosť prejednávanej veci táto sa skúma so zreteľom   na   povahu   veci   a   čo   v   nej   účastníkom   ide.   Predmetom   konania   je   nárok   na vyrovnanie dedičských podielov. Vzhľadom na existenciu právnej úpravy na dané právne vzťahy nemožno vec hodnotiť ako právne zložitú. Rovnako v posudzovanom prípade sa nejedná ani o faktickú zložitosť veci....

Odporca v priebehu súdneho konania uskutočnil niekoľko procesných úkonov, ktoré však   neviedli   k   odstráneniu   právnej   neistoty   v   konaní.   Odporca   teda   uskutočňoval neefektívne   úkony,   ktoré   prispeli   k   prieťahom   v   konaní.   V   uvedenom   období   teda   súd neuskutočnil   nijaký   procesné   relevantný   úkon   smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty v konaní.

Sťažovateľ   je   fyzickou   osobou   a   absencia   právnej   istoty   v   prejednávanej   veci znamená pre neho citeľné následky. Uvedená právna neistota sťažovateľa je zvýraznená jeho nemalými výdajmi, samotnou povahou predmetu konania a pretrvávajúcimi prieťahmi v   konaní,   ktoré   nesporne   vedú   k   založeniu   právnej   neistoty   sťažovateľky   ohľadne   jej vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Nesporne je na ujmu sťažovateľky, že predmetná právna neistota pretrváva viac ako 12 rokov, teda jej vlastnícke práva je takto po tak dlhú dobu rozporované.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Právo   sťažovateľa   –   A.   L.,   G.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom v Žiline, č. k.: 12 C 119/1996 vo veci vyrovnania dedičských podielov porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   súlade   s   čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Žiline, č. k.: 12 C 119/1996 vo veci vyrovnania dedičských podielov konať.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 100.000,- Sk.“

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   aj   náhradu   trov   konania   pred ústavným súdom.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: podpredseda okresného súdu listom sp. zn. 1 SprS 229/08 z 30. septembra 2008 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom z 13. októbra 2008.

2.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Vzhľadom na skutočnosť, že spisový materiál v súčasnej dobe nemám k dispozícií, nie   je možné z našej strany podať   bližšie   vyjadrenie vo   veci.   Treba   však   poukázať na skutočnosť, že Okresný súd Žilina vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 21. 7. 2006. Následne sa spis viac ako rok nachádzal na Krajskom súde v Žiline na rozhodnutie o podanom odvolaní.   Za   toto   obdobie   teda   Okresný   súd   v   Žiline   nemôže   niesť   zodpovednosť. Bezprostredne po vrátení spisu z Krajského súdu v Žiline okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom dňa 25. 3. 2008. Tento rozsudok nenadobudol právoplatnosť z dôvodu podaných odvolaní. (Spis je v súčasnosti na odvolacom súde, pozn.)

Vzhľadom   na   uvedené   tak   považujem   sťažnosť   v   časti   kde   sťažovateľka   žiada prikázať Okresnému súdu v Žiline, aby vo veci konal za nedôvodnú. Okresný súd v Žiline v priebehu minimálne posledných dvoch rokov vo veci riadne koná a za toto obdobie Okresný súd Žilina nespôsobil vo veci žiadne prieťahy....

Okresný súd Žilina súhlasí s upustením od ústneho prejednania veci.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu: „S poukazom na ust. § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde týmto ako účastník konania vyhlasujeme, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu....

Sme   toho   názoru,   že   vyššie   uvedené   skutočnosti   bez   ďalšieho   nemôžu   brániť konajúcemu   súdu   v   tom,   aby   poskytol   účastníkom   konania   nielen   účinnú   ale   aj   rýchlu ochranu ich práv a uvedené skutočnosti sú vo vzťahu k účelu namietaného ústavného práva bez právneho významu.

Žalobný návrh bol podaný dňa 09. 02. 1996, súd vo veci prvý krát rozhodol dňa 21. 07. 2006, v tomto období súd neuskutočnil žiadne právne relevantné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky. Napriek skutočnosti, že vec nie je po právnej a ani skutkovej stránke mimoriadne náročná, do dnešného dňa nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   na   meritórne rozhodnutie   vo   veci,   t. j.   rozhodnutie   o tom,   či   namietaným   postupom   súdu   bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo sťažnosti a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 119/1996:

- 13. február 1996 – žalobou podanou okresnému súdu sa žalobkyňa od sťažovateľky a spol. domáhala   vyrovnania   dedičských   podielov   z dedičstva   po   otcovi   žalobkyne;   pričom sťažovateľka a spol. sú potomkami sestry žalobkyne,

- 7. marec 1996 – okresný súd nariadil pojednávanie na 27. marec 1996,

- 27.   marec   1996   –   po   vypočutí   účastníkov   a po   súhlase   sťažovateľky   a spol. s vyrovnávaním dedičských podielov týkajúcich sa nehnuteľností v užívaní JRD G. (ďalej len „JRD“), okresný súd odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu dožiadania príslušného katastrálneho úradu a pripojenia dedičských spisov,

- 27. máj 1996 – okresný súd vyzval príslušné JRD, aby oznámilo, či parcely označené v návrhu sú v jeho užívaní, a súčasne vyzval katastrálny úrad o podanie informácie, kto je vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území G. vedených na LV 111,

- 30. máj 1996 – katastrálny úrad reagoval na výzvu okresného súdu,

- 24. jún 1996 – okresný súd opätovne vyzýval JRD v zmysle výzvy z 27. mája 1996,

- 28. jún 1996 – JRD reagovalo na výzvu okresného súdu,

- 10. apríl 1997 – okresný súd nariadil pojednávanie na 22. apríl 1997,

- 21. apríl 1997 – sťažovateľka ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní,

- 22.   apríl   1997   –   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   21.   máj   1997   z dôvodu neprítomnosti žalovaného v 2. rade a sťažovateľky,

- 21. máj 1997 – po vypočutí účastníkov okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že sťažovateľka a spol. predložia okresnému súdu fotokópie listín, ktoré ako dôkazy predložili okresnému súdu k nahliadnutiu, ako aj z dôvodu vyžiadania identifikácie parciel od katastrálneho úradu,

- 26. august 2005 – syn žalobkyne oznámil okresnému súdu, že žalobkyňa zomrela v roku 2001, a žiadal, aby okresný súd s ním ďalej konal ako so žalobcom, pretože je jediným dedičom žalobkyne,

- 4. apríl 2006 – okresný súd uznesením uložil žalobcovi, aby upresnil žalobný petit,

- 24. apríl 2006 – žalobca upresnil žalobný petit,

- 19. jún 2006 – okresný súd nariadil pojednávanie na 21. júl 2006,

- 21.   jún   2006   –   okresný   súd   uznesením   pripustil   zmenu   žalobného   petitu   v zmysle upresnenia žalobcom z 24. apríla 2006,

- 21. júl 2006 – okresný súd po vypočutí účastníkov konania vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým sčasti vyhovel žalobe a sčasti ju zamietol,

- 27. september 2006 – sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku,

- 3. október 2006 – žalovaný v 2. rade podal odvolanie proti rozsudku,

- 30. októbra 2006 – spis bol predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní, ktorý vo veci konal pod sp. zn. 6 Co 397/06,

- 17. október 2007 – krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 397/06 sčasti zrušil napadnutý rozsudok   okresného súdu   vo vzťahu k parcelám, v spojení s ktorými počas   odvolacieho konania žalobca zobral žalobu späť, a konanie v tejto časti zastavil a vo zvyšku rozsudok okresného súdu zrušil pre nepreskúmateľnosť a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 7. december 2007 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 18. február 2008 – okresný súd nariadil pojednávanie na 25. marec 2008,

- 19. február 2008 – okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcu, aby vzhľadom na to, že v rámci odvolacieho konania navrhla iný žalobný petit, než o akom rozhodol okresný súd, upresnila, ktorý žalobný petit je jej návrhom na rozhodnutie, a zároveň vyzval sťažovateľku a spol., aby predložili dôkazy, na ktoré sa odvolávajú,

- 27. február 2008 – právna zástupkyňa žalobcu oznámila, že trvá na tom, aby okresný súd rozhodol   v zmysle   upraveného   žalobného   petitu,   ktorý   predložila   v odvolacom   konaní krajskému súdu, a zároveň žalovaný v 1. rade predložil originály listinných dôkazov k veci,

- 13. marec 2008 – žalobca predložil listinné dôkazy,

- 20. marec 2008 – po vypočutí účastníkov konania okresný súd rozsudkom žalobu zamietol (pojednávanie sa malo konať 25. marca 2008, pozn.),

- 13. máj 2008 – sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu, a to proti výroku o trovách konania,

- 20. máj 2008 – žalobca sa odvolal proti rozsudku okresného súdu,

- 30. máj 2008 – okresný súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a jeho odvolanie zaslal na vyjadrenie sťažovateľke a spol.,

- 11.   júl   2008   –   spis   bol   predložený   krajskému   súdu,   ktorý   vo   veci   koná   pod   sp. zn. 6 Co 215/08 a podľa zistenia ústavného súdu v danej veci nebolo dosiaľ nariadené žiadne pojednávanie a vo veci nie je ani rozhodnuté.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   súdu   aj   sudcu   na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 119/1996 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že z konkrétnych okolností daného prípadu a z rozsahu procesných úkonov vykonaných okresným súdom je zrejmé, že toto konanie nevykazuje znaky právnej ani skutkovej zložitosti, ktoré by mohli mať vplyv na vznik zbytočných prieťahov v predmetnom konaní. Právnu alebo faktickú zložitosť veci vo svojom vyjadrení netvrdil ani okresný súd.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred všeobecným súdom   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preskúmaním   spisu   okresného   súdu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka významnou mierou prispela k zbytočným prieťahom v napádanom konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti zistil, že postup okresného súdu bol poznačený dlhodobými a neodôvodnenými prieťahmi, a to čase od 28. júna 1996, keď subjekt vyzvaný okresným súdom reagoval na jeho výzvu, do 10. apríla 1997, keď okresný súd nariadil pojednávanie, t. j. viac ako deväť mesiacov, a ďalším   obdobím   dlhodobej   nečinnosti   okresného   súdu   v trvaní   viac   ako   osem   rokov a desať mesiacov je obdobie od 21. mája 1997, keď okresný súd odročil pojednávanie na neurčito, do 4. apríla 2006, keď okresný súd začal vo veci opätovne konať a žalobcovi uložil, aby upresnil žalobný petit.

Celková   doba   zbytočných   prieťahov   spôsobených   okresným   súdom   je   tak   podľa zistenia ústavného súdu viac ako deväť rokov a sedem mesiacov.

Súčasne   ústavný   súd   poznamenáva,   že   dobu,   počas   ktorej   sa   spis   z dôvodu odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde (od 30. októbra 2006 do 7. decembra 2007   a od   11.   júla   2008   doteraz)   a   ktorej   dĺžku,   resp.   trvanie   nemohol   okresný   súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 119/1996 došlo postupom okresného súdu k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Vzhľadom na to, že v skúmanom konaní okresný súd vyhlásil 20. marca 2008 rozsudok a v súčasnej dobe koná v danej veci odvolací krajský súd, ústavný súd v tomto štádiu nepovažoval za potrebné prikázať okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa uvedeného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti a s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu,   najmä   vzhľadom   na   dlhodobú a neodôvodnenú   nečinnosť   okresného   súdu   považuje   za   primerané   v sume   uplatnenej sťažovateľkou, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil náhradu trov v celkovej sume 13 464 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

S poukazom na výsledok konania ústavný súd priznal sťažovateľke nárok na úhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a podanie vyjadrenia z 13. októbra 2008) v sume 10 101 Sk vrátane režijného paušálu, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   nad   rámec   podotýka,   že   sťažovateľka   podala   sťažnosť   v zastúpení advokátom JUDr. P. R., Ž., avšak v priebehu konania pred ústavným súdom tento podaním doručeným ústavnému súdu 5. augusta 2008 oznámil, že sťažovateľku v predmetnej veci už nezastupuje z dôvodu vypovedania splnomocnenia s tým, že prílohou predmetného podania bolo   splnomocnenie   udelené   sťažovateľkou   advokátovi   Mgr.   V.   Ž.,   M.,   ktorý   bol   ako právny zástupca sťažovateľky uvedený aj v uznesení ústavného súdu č. k. II. ÚS 316/08-20 z 11. septembra 2008 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Následne 1. októbra 2008 bolo ústavnému súdu doručené splnomocnenie z 25. septembra 2008, ktoré sťažovateľka udelila na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   opätovne   advokátovi   JUDr.   P.   R., prílohou ktorého bolo vypovedanie splnomocnenia advokátovi Mgr. V. Ž.

Vzhľadom na skutočnosť, že advokát Mgr. V. Ž. si v konaní pred ústavným súdom neuplatnil náhradu trov konania, ústavný súd sa touto otázkou nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2008