znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 316/06-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22. novembra 2006 v senáte   zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Auxta prerokoval sťažnosť J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 624/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 624/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   30 C 624/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk   (slovom šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť J. K. trovy konania v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. L., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 316/06-15 z 21. septembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 30 C 624/95.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprV 496/2006 doručeným ústavnému súdu 3. novembra 2006, v ktorom okrem iného uviedol:

„Po   oboznámení   sa   s   predloženou   sťažnosťou,   ako   aj   s   napadnutým   spisom tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce vyjadrenie zamerané na Vami položené otázky:

- predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný predovšetkým s ohľadom na rozsah vyporiadavaného bezpodielového spoluvlastníctva, keď len v žalobnom návrhu sú položky, ktoré tvoria predmet sporu, uvedené na 16 stranách, čo znamenalo tiež nutnosť vykonať rozsiahlejšie dokazovanie aj vypočutím väčšieho počtu svedkov.

- chronológia procesných úkonov:

- návrh bol podaný dňa 11. 7. 1995.

- dňa   15. 8. 1995   bola   zasielaná   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku, na upresnenie žalobného petitu a výzva žalovanej.

- dňa 28. 8. 1995 požiadal žalobca o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku v spore.

- dňa 28. 9. 1995 bol žalobca vyzvaný na predloženie dokladov o výške vyplateného odstupného.

- dňa 22. 11. 1995 bolo žalobcovi zasielané tlačivo na preukázanie jeho majetkových pomerov, na ktoré nereagoval, ale dňa 29. 11. 1995 zaplatil súdny poplatok.

- dňa 7. 3. 1996 bol určený termín pojednávania na deň 27. 5. 1996.

- ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 4. 10. 1996.

- pojednávania, určené na deň 16. 10. 1996 a 4. 12. 1996 sa neuskutočnili z dôvodu mimoriadnej udalosti v justičnej budove a následnej evakuácie všetkých osôb z budovy.

- dňa 24. 3. 1997 došlo k zmene zákonného sudcu v konaní v súlade s § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku.

- dňa 18. 11. 1997 bolo určené pojednávanie na 3. 12. 1997, ktoré bolo odročené na neurčito,   nakoľko účastníci   požiadali o poskytnutie lehoty   do   15. 1. 1998 za   účelom pokusu o mimosúdnu dohodu.

- písomným   podaním   zo   dňa   13. 1. 1998   požiadal   sťažovateľ   o   predĺženie   lehoty na oznámenie, či došlo k dohode, do 31. 1. 1998.

- dňa 3. 2. 1998 bol určený termín pojednávania na 18. 2. 1998, ktoré sa uskutočnilo.

- ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   16. 3. 1998   a   bolo   odročené   na   neurčito za účelom oznámenia navrhovaných svedkov.

- v dňoch 26. 8. 1998 a 10. 2. 1999 vzniesol sťažovateľ proti konajúcemu sudcovi námietku zaujatosti, v dôsledku ktorej bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach,   na   ktorom   sa   nachádzal   do   17. 6. 1999,   kedy   bol   vrátený   s   rozhodnutím, že sudca JUDr. M. P. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

- dňa 2. 9. 1999 bolo určené pojednávanie na 22. 9. 1999.

- dňa   21. 9. 1999   sťažovateľ   telefonicky   oznámil,   že   sa   vytýčeného   pojednávanie nezúčastní, nakoľko bude po nočnej službe.

- dňa   24. 9. 1999   vzniesol   sťažovateľ   opakovanú   námietku   zaujatosti   proti zákonnému sudcovi, preto bol spis dňa 14. 10. 1999 predložený opätovne Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 20. 1. 2000, kedy bol znova vrátený s rozhodnutím o nevylúčení konajúceho sudcu.

- dňa   23. 3. 2000   bolo   určené   pojednávanie   na   5. 4. 2000,   ktoré   bolo   odročené z dôvodu práceneschopnosti žalovanej na 3. 5. 2000, kedy sa uskutočnilo.

- ďalšie   pojednávania   sa   konali   v   dňoch   31. 5. 2000,   18. 4. 2001,   2. 5. 2001 a 10. 6. 2002.   Posledné   z   uvedených   pojednávaní   bolo   odročené   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania.

- uznesením zo dňa 25. 10. 2002 bolo nariadené znalecké dokazovanie.

- znalecký posudok bol súdu doručený dňa 17. 3. 2003 a dňa 31. 3. 2003 bol daný pokyn pre jeho doručenie účastníkom konania.

- vyjadrenie k znaleckému posudku podal sťažovateľ dňa 23. 5. 2003

- dňa 23. 6. 2003 bol určený termín pojednávania na 16. 9. 2003.

- ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   18. 11. 2003   a   bolo   odročené   na   neurčito za účelom urgovania správy zo Slovenskej sporiteľne.

- dňa 25. 11. 2003 bola urgencia zasielaná.

- dňa 6. 2. 2004 bolo vytýčené pojednávanie na 27. 4. 2004.

- nasledujúce pojednávanie sa konalo 10. 6. 2004.

- dňa   18. 6. 2004   bola   Slovenská   sporiteľňa   požiadaná   o   doplnenie   potrebných správ, ktoré boli doručené v mesiaci september 2004.

- 15. 10. 2004 bolo vytýčené pojednávanie na 18. 1. 2005.

- ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 26. 4. 2005 a 28. 6. 2005. Na druhom z týchto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.

- dňa 26. 8. 2005 podal sťažovateľ proti rozsudku odvolanie.

- dňa 31. 8. 2005 bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

- dňa 2. 9. 2005 bolo sťažovateľom podané doplnenie odvolania a uznesením zo dňa 16. 9. 2005   bolo   rozhodnuté   o   nepriznaní   oslobodenia od zaplatenia   súdneho   poplatku, o ktoré požiadal spolu s podaným odvolaním.

- súdny poplatok za odvolanie bol zaplatený dňa 12. 10. 2005 a dňa 20. 10. 2005 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o odvolaní.

- dňa   24. 10. 2006   bol   spis   vrátený   odvolacím   súdom   s   rozhodnutím,   ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- za prieťahy spôsobené sťažovateľom možno považovať jeho neúčasť na pojednávaní dňa 21. 9. 1999 (správne má byť 22. septembra 1999; pozn.) a opakovane vznesenú námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi dňa 24. 9. 1999.

- za súdom spôsobené prieťahy možno považovať obdobia od 4. 12. 1996 do 18. 11. 1997, od 16. 3. 1998 do 30. 4. 1999, od 31. 5. 2000 do 18. 4. 2001 a od 2. 5. 2001 do 10. 6. 2002.

- posúdenie   zbytočnosti   prieťahov   ponechávam   na   zváženie   ústavnému   súdu.   Z môjho pohľadu   by   bolo   možné   hodnotiť   prieťahy   vzniknuté   v   jednotlivých   konaniach,   teda aj v tomto   konkrétnom   konaní,   ako   subjektívne   zbytočné   len   za predpokladu   vytvorenia objektívne   priaznivých   podmienok   na   rozhodovaciu   činnosť   sudcov   tunajšieho   súdu, spočívajúcich   v   takom   množstve   pridelených   vecí,   v ktorých   by   aspoň   pri   vynaložení maximálneho úsilia bolo možné konať priebežne vo všetkých pridelených veciach počas celého obdobia trvania konkrétneho sporu.“

Právny zástupca sťažovateľa v stanovenej lehote k vyjadreniu predsedu okresného súdu predložil nasledovné stanovisko:

„K vyjadreniu   Okresného   súdu   Košice II   chce   navrhovateľ   poukázať na tú skutočnosť, že konanie vo veci vyporiadania BSM - sa zbytočne preťahovalo a trvá už viac ako 11 rokov, čo je veľmi dlhá doba na konanie o vyporiadanie hnuteľných vecí. Neobstojí   tvrdenie Okresného súdu   Košice   II,   že jednotlivé položky,   ktoré   tvoria predmet sporu, sú uvedené na 16 stranách a že spor bol obtiažny z hľadiska dokazovania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné na dokazovanie, pretože treba nielen zistiť okruh veci patriacich do zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   konania,   ale aj   ich   hodnotu ku dňu   zániku   a zohľadniť aj viacero   skutočností,   ktoré   vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. Ide však o konanie, ktoré nie je právne zložité. Uplatňovanie tejto úpravy je stabilizované v rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú   metodiku postupu   a   prerokovania   takých   majetkových   sporov.   Podobné   stanovisko   k   zložitosti konania zaujal okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti, keď uviedol, že „- predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný predovšetkým s ohľadom na rozsah vyporiadavaného bezpodielového   spoluvlastníctva,   keď   len   v žalobnom   návrhu   sú   položky,   ktoré   tvoria predmet sporu, uvedené na 16 stranách, čo znamenalo tiež nutnosť vykonať rozsiahlejšie dokazovanie aj vypočutím väčšieho počtu svedkov“. Ústavný súd však na záver konštatuje, že žiadna skutková zložitosť veci v danom prípade nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Ústavný   súd   zistil,   že   doterajšia   doba   konania   bola čiastočne ovplyvnená i úkonmi sťažovateľa, na ktoré musel okresný súd reagovať.Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy i to, že ako účastník konania   nesporne   má   právo   na   procesné   úkony,   ktoré   urobil.   V dôsledku   uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ napriek tomu, že mu poplatková povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku vznikla pri podaní žaloby 11. júla 1995, súdny poplatok zaplatil   až   29. novembra 1995   po   výzve   okresného   súdu   a   takisto   sa   nezúčastnil pojednávania   22. septembra 1999,   neúčasť   na   tomto   pojednávaní   predtým   ospravedlnil a okresný súd toto pojednávanie odročil aj pre neúčasť odporcu v konaní. Tieto skutočnosti však nemali podstatný vplyv na predĺžení tohto konania.

3. Pri   hodnotení   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní poukazuje   ústavný   súd   na   to,   že   okresný   súd   bol   nečinný   viac   ako   13   mesiacov od pojednávania   konaného   4. októbra 1996,   až   do   18. novembra 1997,   keď   určil   termín pojednávania   na   3. december 1997   (v   tomto   období   sa   dve   pojednávania   neuskutočnili „z dôvodu   mimoriadnej   udalosti   v   justičnej   budove“).   Nečinnosť   okresného   súdu   bola zistená aj od 16. marca 1998, keď pojednávanie odročil na neurčito za účelom oznámenia navrhovaných svedkov, do 30. apríla 1999, keď postúpil spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   za   účelom   rozhodnutia   o návrhu   sťažovateľa   na   vylúčenie zákonného   sudcu   (nečinnosť   13   mesiacov),   ako   aj   v   období   medzi   pojednávaniami od 31. mája 2000 do 18. apríla 2001, a tiež od 2. mája 2001 do 10. júla 2002, keď sa vo veci nekonalo (nečinnosť spolu takmer 24 mesiacov).

Aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uznal, že v týchto obdobiach boli zo strany súdu spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.

Tieto časové úseky ústavný súd vyhodnotil ako obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajší priebeh konania a na vznik zbytočných prieťahov v ňom.Činnosť okresného súdu bola aj neefektívna a nesústredená. Príkladom neefektívneho postupu okresného súdu je to, že i keď okresný súd urobil v konaní veľký počet procesných úkonov (nariadil aj znalecké dokazovanie) a určil 19 termínov pojednávaní, na ktorých vykonával i dokazovanie vypočutím svedkov a účastníkov konania a vo veci aj rozhodol, jeho rozhodnutie z 28. júna 2005 bolo zrušené krajským súdom podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, teda stav právnej neistoty sťažovateľa nebol do dnešného dňa odstránený.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu, v ktorom poukázal na nedostatočné obsadenie súdu, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu   (napr.   I. ÚS 35/03,   I. ÚS 179/03)   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Je vecou štátu a organizácie súdov, aby v situácii, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní (napr. I. ÚS 64/00, II. ÚS 4/03).

Uvedený   postup   okresného   súdu   a   doterajšia   dĺžka   konania   nesvedčí   o   tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 624/95 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza   sťažovateľ   domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, aj keď o to sťažovateľ nežiadal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 90 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je vedené pod sp. zn. 30 C 624/95, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, správanie sťažovateľa hodnotené v II. časti   v   bode 2   tohto   nálezu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   60 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   L.   Úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk za 2 úkony po 2 501 Sk urobené v roku 2005 a 2 x 150 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2006