znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 315/2015-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   advocatius   s.   r.   o.,   Palackého   12,Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Zdenky Benčíkovej,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súduPezinok   sp.   zn.   5   C   520/2008   z   13.   novembra   2009   a rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave sp. zn. 15 Co 177/2010 z 20. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola29. januára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“),   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   advocatius   s.   r.   o.,   Palackého   12,Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Zdenky Benčíkovej,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“)   a podľa   čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),ako aj práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Okresného   súduPezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009 (ďalej aj„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 15 Co 177/2010 z 20. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudokkrajského   súdu“).   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   23.   septembra   2014   právnazástupkyňa   sťažovateľky   doplnila   sťažnosť   o chýbajúce   náležitosti   podaním   doručenýmústavnému súdu 8. októbra 2014 a 15. januára 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „žalobca 1“), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „žalobcovia“),   sa   žalobou   doručenou29. októbra 2003   okresnému   súdu   domáhali   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej   určeniavlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľka popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsťk porušeniu ňou označených základných práv podľa ústavy, listiny a práv podľa dohovorua dodatkového protokolu, z ktorého vyplýva, že žalobcovia žalobu o určenie vlastníckehopráva odôvodnili okrem iného tým, že «na základe nahliadnutia do LV č., vedeným Okresným úradom v, Katastrálnym odborom, pre okres, obec, k. ú. ⬛⬛⬛⬛, vyhotoveným dňa 09. 12. 1999, získali vedomosť o tom, že nehnuteľnosť - pozemok parc. č., výmera 9765 m², druh pozemku orná pôda je zapísaná ako výlučné vlastníctvo žalovanej počnúc rokom 1999 a teda, že prejednávaná nehnuteľnosť údajne tvorí predmet vlastníckeho práva žalovanej. Z listu vlastníctva č. ďalej vyplýva, že žalovaná nadobudla vlastníctvo k prejednávanej nehnuteľnosti z titulu dedenia a uvedená zmena bola zapísaná do katastra nehnuteľností pod č..

Následne žalobcovia poukazovali v návrhu zo dňa 27. 10. 2003 na skutočnosť, že: Výmerom   vydaným   Povereníctvom   pôdohospodárstva   a   pozemkovej   reformy   podľa   §   1 ods. 1   nariadenia   č.   104/1946   Sb.   n.   SNR   o   vlastníctve   pôdy   č.   2901/48-1   zo   dňa 07. 12. 1948   bola   prídelcom ⬛⬛⬛⬛ a   jeho   manželke (právny predchodca žalobcov), pridelená do vlastníctva okrem iného, pôdohospodárska nehnuteľnosť - pozemok, v k. ú. ⬛⬛⬛⬛, vl. č., parc. č., roľa o výmere 0,9765 ha.

... Podľa ustanovenia § 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR Výmer o vlastníctve pôdy   je   verejnou   listinou   dokazujúcou   vlastnícke   právo   prídelcu   k   pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia....   Prejednávaná   nehnuteľnosť   sa   počnúc   dňom   07.   12.   1948   stala   predmetom bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a   to z titulu pridelenia pôdy Výmerom o vlastníctve pôdy zo dňa 07. 12. 1948.

... Z údajov na liste vlastníctva vyplýva, že žalovaná prejednávanú nehnuteľnosť do svojho   údajného   vlastníctva   nadobudla   údajne   z   titulu   dedenia.   Nakoľko   však prejednávaná   nehnuteľnosť   bola   pôvodnému   vlastníkovi,   resp.   vlastníkom   riadne skonfiškovaná   a   následne   výmerom   pridelená a ⬛⬛⬛⬛,   právnym predchodcom   žalobcov,   nemohla   byť   táto   nehnuteľnosť   ďalej   predmetom   dedenia po pôvodnom vlastníkovi, resp. vlastníkoch, ktorým bola skonfiškovaná. Keďže pôvodný vlastník, resp. vlastníci v čase svojej smrti už neboli vlastníkmi prejednávanej nehnuteľnosti, nemohlo   na   žalovanú   prejsť   výlučné   vlastníctvo   prejednávanej   nehnuteľnosti   z   titulu dedenia, tak ako je to zapísané v katastri nehnuteľností a to z dôvodu existencie základnej a všeobecne uznávanej zásady, že nikto, teda ani pôvodný vlastník, resp. vlastníci, nemôžu previesť   na   iného   viac   práv   než   má   sám.   Z   uvedených   skutočností   a   v   zmysle   §   39 Občianskeho zákonníka potom vyplýva, že dedičské rozhodnutie, ktorým bola „prededená“ prejednávaná   nehnuteľnosť   od   pôvodného   vlastníka,   resp.   vlastníkov,   ktorým   bola skonfiškovaná na žalovanú je absolútne neplatné a to z dôvodu rozporu so zákonom.».

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009 rozhodol, žepodielovým spoluvlastníkom v podiele 1/2 nehnuteľnosti  pozemku parc. č. o výmere9765 m², druh pozemku orná pôda, zapísanej na LV č., kat. územie ⬛⬛⬛⬛,je   žalobca   1.   Zároveň   okresný   súd   rozhodol,   že   spoluvlastnícky   podiel   vo   veľkosti1/2 nehnuteľnosti  pozemku parc. č. o výmere 9765 m², druh pozemku orná pôda,zapísanej na LV č., kat. územie ⬛⬛⬛⬛, patrí do dedičstva po poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛, naposledy bytom ⬛⬛⬛⬛, zomrelom ⬛⬛⬛⬛.Sťažovateľku   okresný   súd   zaviazal   na   úhradu   trov   konania   a trov   právneho   zastúpeniažalobcov.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania vo veciustálil tento skutkový a právny stav v predmetnej veci:

„Z osvedčenia o dedičstve po poručiteľke ⬛⬛⬛⬛ č. 46 D 644/2006, Dnot 147/2006   zo   dňa   15.   05.   2007...   mal   súd   preukázané,   že   právnymi   nástupcami, ktorá bola v žalobe uvedená ako žalobkyňa v 3. rade, sa stali jej deti... a ⬛⬛⬛⬛...

Z výpovede navrhovateľov mal súd preukázané, že nebohý ⬛⬛⬛⬛ a boli   právnymi   predchodcami   žalobcov.   Z   výpisu   z   listu   vlastníctva   č. pre okres, obec ⬛⬛⬛⬛, k. ú. ⬛⬛⬛⬛ a z výpovede účastníkov konania a ich právnych zástupcov mal súd preukázané, že sporná nehnuteľnosť bola v čase rozhodovania súdu vo výlučnom vlastníctve žalovanej.

Z PKV č. a z výpovede právnej zástupkyne žalovanej mal súd preukázané, že vo vl.   č. boli   poslední   vlastníci   spornej   nehnuteľnosti   zapísaní a ⬛⬛⬛⬛,,   každý   v   pomere   1/2.   Z   výpovede   žalovanej   a   z   dokladov nachádzajúcich sa v spise, najmä z osvedčení o dedičstve mal súd preukázané, že bol otcom žalovanej a zomrel dňa, ⬛⬛⬛⬛,., bola starou mamou   žalovanej   a   nevlastnou   matkou ⬛⬛⬛⬛ a   zomrela ⬛⬛⬛⬛. Z upovedomenia zo dňa 01. 08. 1946, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 12. 1946, mal súd za preukázané, že predsedníctvo SNR na svojom zasadnutí dňa 13. 05. 1946, rozhodlo na   návrh   Povereníctva   pôdohospodárstva   a   pozemkovej   reformy,   že a ⬛⬛⬛⬛ (a ďalšie osoby uvedené v rozhodnutí), boli považované podľa písm. a) ods. 1 § 1 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR za osoby národnosti nemeckej. Túto skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi aj žalovaná. Z citovaného rozhodnutia mal súd za preukázané, že   uvedeným   rozhodnutím   sa   považuje   pôdohospodársky   majetok   pariaci   vlastníckym právom uvedeným spoluvlastníkom za skonfiškovaný ku dňu 01. 03. 1945.

Z výmeru Povereníctva pôdohospodárstva č. 2901/48-1 zo dňa 07. 12. 1948 mal súd preukázané,   že sporná nehnuteľnosť bola pridelená do vlastníctva a jeho   manželke ⬛⬛⬛⬛ v   pomere   1/2   k   celku.   Podľa   bodu   IV   ods.   1 cit. výmeru je tento výmer o vlastníctve pôdy podľa ustanovenia § 1 ods. 2 nar. č. 104/1946 Sb.   n.   SNR   verejnou   listinou   dokazujúcou   vlastnícke   právo   prídelcu   k   pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho   práva   v   prospech   prídelcu   bez   podmienky   dodatočného   ospravedlnenia. Z originálu, ktorý bol súdu predložený k nahliadnutiu na pojednávaní dňa 04. 09. 2009 mal súd   preukázané,   že   na   príslušnom   výmere   sa   nachádza   okrúhla   pečiatka   Povereníctva pôdohospodárstva   a   pozemkovej   reformy,   pracovná   skupina   pre   pozemkovú   reformu v a podpis Povereníka.

Z   osvedčenia   o   dedičstve   V-2-19   D63/96,   Dnot   62/96   po   poručiteľke ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 19. 06. 1997 mal súd preukázané, že ⬛⬛⬛⬛ zomrela. Na základe uvedeného osvedčenia nadobudol 1/2 spornej nehnuteľnosti, teda parc. č. o výmere 9765 m², zapísanej v PKV v k. ú. ⬛⬛⬛⬛ jej manžel, ⬛⬛⬛⬛ a druhú polovicu spornej nehnuteľnosti jej syn, ⬛⬛⬛⬛, teda žalobca v 1. rade. Z osvedčenia o dedičstve č. k. 21D 623/01, Dnot 106/01 zo dňa 11. 10. 2001 vydaného ⬛⬛⬛⬛, notárkou mal súd preukázané, že v dedičskom konaní   po   nebohom ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   zomrel   dňa ⬛⬛⬛⬛ nebola prejednávaná   sporná   nehnuteľnosť.   Z   uznesenia   OS   Bratislava   -   vidiek,   Dnot   32/95, 2D 254/95 zo dňa 14. 06. 1995 mal súd preukázané, že žalovaná nadobudla 1/2 spornej nehnuteľnosti   po   svojej   starej   mame, ⬛⬛⬛⬛,,   ktorá   zomrela dňa.   Z   uznesenia   OS   Bratislava-vidiek,   Dnot   190/95,   2D   543/95   zo   dňa 14. 06. 1995   mal   súd   preukázané,   že   žalovaná   nadobudla   1/2   spornej   nehnuteľnosti po poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛, ktorý zomrel.

Zo   zmluvy   o   nájme   poľnohospodárskych   nehnuteľností   uzavretej   žalovanou   ako prenajímateľom a roľníckym družstvom podielnikov ⬛⬛⬛⬛ dňa 20. 08. 2004 mal súd preukázané, že žalovaná prenajala nehnuteľnosť nájomcovi od 01. 01. 2004...“

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd   ako   prejudiciálnu   otázku   riešilnaliehavosť právneho záujmu žalobcov na žalobe a v tejto súvislosti v odôvodnení svojhorozsudku uviedol, že „... je potrebné poznamenať, že ako výlučnou vlastníčkou spornej nehnuteľnosti na liste vlastníctva je zapísaná odporkyňa, navrhovateľovi v 1. rade bolo v dedičskom   konaní   po ⬛⬛⬛⬛ priznané   vlastnícke   právo   k   1/2   spornej nehnuteľnosti - v uvedenom prípade teda ide o duplicitu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, o ktorej môže rozhodnúť len súd“.

K otázke právnej perfektnosti konfiškačnej listiny, na základe ktorej bola právnympredchodcom   sťažovateľky   skonfiškovaná   sporná   nehnuteľnosť,   okresný   súd   podľasťažovateľky uviedol:

«Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že upovedomením o konfiškácii, ktoré   sa   nachádza   v   spise   rozhodlo   predsedníctvo   Slovenskej   národnej   rady   o   tom, že právnych predchodcov žalovanej ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ je treba považovať za osoby nemeckej národnosti a teda ich majetok sa považoval za skonfiškovaný ku dňu 01. 03. 1945. Podľa právneho názoru súdu bol v čase vydania konfiškačného rozhodnutia vlastníkom   spornej   nehnuteľnosti ⬛⬛⬛⬛,   teda   otec   žalovanej. nadobudol   spornú   nehnuteľnosť   po smrti svojej   nevlastnej   matky, ⬛⬛⬛⬛, ktorá zomrela v roku 1943, na základe zásady platnej v občianskom práve na území Slovenskej republiky aj pred 01. 01. 1951, teda že majetok sa v dedičskom konaní nadobúda smrťou poručiteľa. Súd sa nestotožnil s právnym názorom právnej zástupkyne žalovanej, že by bola žalovaná nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti už v roku 1943 teda po smrti. Podľa názoru súdu teda prebehla konfiškácia spornej nehnuteľnosti v súlade s   vtedy   platným   právnym   poriadkom.   Výmer   o   vlastníctve   pôdy,   na   základe   ktorého nadobudli spoluvlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti právni predchodcovia žalobcov je právne perfektnou listinou obsahujúcou všetky zákonom stanovené náležitosti. Na originály uvedeného   výmeru,   ktorý   bol   súdu   predložený   k   nahliadnutiu   sa   nachádzal   podpis príslušného povereníka, a okrúhla pečiatka Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, pracovná skupina pre Pozemkovú reformu v. Výmer obsahoval aj spornú nehnuteľnosť   identifikovanú   príslušným   katastrálnym   územím,   pozemno-knižnou   vložkou a výmerou.   Súd   zastáva   názor,   že   právni   predchodcovia   žalobcov   nadobudli   spornú nehnuteľnosť do vlastníctva v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Tento názor súdu   možno   podporiť   aj   rozhodnutím   NS   SR   sp.   zn.   4   Cdo   123/2003,   ktorý   hovorí, že „Výmery   a   prídelové   listiny   ako   verejné   listiny   boli   a   aj   v   súčasnosti   sú   dokladmi o vlastníctve   prídelcov   k   prideleným   nehnuteľnosti   a   a   sú   vkladu   schopnými   listinami spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd sa nestotožnil s námietkou právnej zástupkyne odporkyne, že na to, aby bolo možné právoplatne prideliť prídelcovi nehnuteľnosť sú potrebné obidve listiny teda tak   Výmer   ako   aj   prídelová   listina.   Gramatický   výklad   vyššie   citovaného   judikátu jednoznačne   určuje,   že   právne   perfektnou   vkladu   schopnou   listinou   je   tak   Výmer o nadobudnutí vlastníckeho práva ako aj prídelová listina samostatne...

Podľa   názoru   súdu   zástupkyňa   navrhovateľov   dostatočne   preukázala   naliehavý právny záujem na podaní žaloby, konfiškácia spornej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalovanej prebehla v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe právne perfektnej listiny,   Výmeru   o   vlastníctve   pôdy,   žalovaná   nesplnila   zákonom   stanovené   podmienky pre vydržanie spornej nehnuteľnosti...»

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 15 Co 177/2010z 20.   júna   2012   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Podľa   odvolacieho   súdu„navrhovatelia vrátane navrhovateľa 1/, mali na požadovanom určení naliehavý právny záujem... Ak sa navrhovateľ domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má (vo vzťahu k tejto osobe) nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom (ktorými sú hodnovernosť a záväznosť údajov katastra podľa § 70 zák. č. 162/1995 Z. z., je odôvodnený záver, že právne postavenie navrhovateľa je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené.

...   V   danej   veci   súd   prvého   stupňa   posudzoval   platnosť   a   záväznosť   výmeru Povereníctva   pôdohospodárstva   a   pozemkovej   reformy   v   Bratislave   zo   07.   12.   1948 č. 2901/48-1 ako navrhovateľov z hľadiska jeho súladu s nariadením SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov a dospel k záveru,   že   ide   o   prídelové   rozhodnutie,   ktoré   má   charakter   verejnej   listiny,   čoho dôsledkom   bolo   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   v   ňom   uvedeným právnym predchodcom navrhovateľov, a to napriek tomu, že výmer neobsahuje určenie prídelovej ceny a predpokladá jej neskoršie určenie. Odvolací súd tento záver súdu prvého stupňa   považuje   za   správny,   stotožňuje   sa   s   ním   a   v   podrobnostiach   odkazuje na odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia.   Správnosť   výmeru   a   jeho   súlad   s   platnými právnymi predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za právne bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 OSP vychádzať... Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že odporkyňa minimálne pre nedostatok doby držby predmetného pozemku sa v zmysle § 134 OZ nemohla stať jeho vlastníčkou vydržaním, keď navyše nepovažoval za hodnovernú jej nevedomosť o tom, že je jeho vlastníčkou. Vydržanie je osobitný spôsob nadobúdania vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej počas zákonom stanovenej doby. Jeho účelom   je   uviesť   do   súladu   dlhodobý   faktický   stav   so   stavom   právnym   a   umožniť   tak nadobudnutie vlastníckeho práva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je vlastníkom, táto dobrá viera sa zisťuje so zreteľom ku všetkým okolnostiam danej veci. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia teda byť splnené súčasne zákonné predpoklady a to, že držba veci musí byť oprávnená po celú vydržaciu dobu,   že   musí   ísť   o   neprerušovaný   stav   užívania   predmetu   vydržania   počas   zákonom ustanovenej doby. Splnenie týchto podmienok však preukázané nebolo.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktoromuplatnila dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“) tvrdiac, že postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v predmetnomkonaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti sťažovateľka v dovolanínamieta, že:

- prvostupňový súd na pojednávaní konanom 13. novembra 2009 nepripustil jej návrhna vykonanie dokazovania vo veci predloženia prídelovej listiny, ktorá je právne významnápre posúdenie vlastníckeho práva žalobcov, čím znemožnil realizáciu jej procesných právv konaní pred súdom, pričom tvrdený nedostatok konania neodstránil ani odvolací súd,

-   odvolací   súd   jej   nedoručil   prídelovú   listinu,   ktorú   žalobcovia   predložili   ažv odvolacom   konaní,   po   ukončení   dokazovania,   ako   prílohu   svojho   vyjadreniaz 12. februára 2010 k odvolaniu sťažovateľky,

- postupom odvolacieho súdu jej bolo odopreté právo na spravodlivý súdny proces,keď sa nemohla relevantne vyjadriť k predloženému listinnému dôkazu, ktorý žalobcoviapredložili odvolaciemu súdu potom, ako prvostupňový súd ukončil dokazovanie,

-   odvolací   súd   sa   vôbec   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   nevysporiadals jej argumentmi   v   prvostupňovom   konaní,   ktorými   odôvodňovala   aj   odvolanie   protirozsudku súdu prvého stupňa (preukázanie naliehavého právneho záujmu, nesprávne právneposúdenie   veci,   prídelové   konanie,   uplatnenie   reštitučného   nároku   žalobcov,   vlastníckeprávo   žalovanej,   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   vydržaním),   a   nezaoberal   sa   aniústavnými   aspektmi   prípadu   a   povinnosťou   vykladať   ustanovenia   právnych   predpisovv súlade s ústavnými princípmi,

- došlo k nezákonnej výmene zákonného sudcu okresného súdu na základe opatreniapredsedu okresného súdu.

O dovolaní   sťažovateľky   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 256/2012 z 22. augusta 2013 tak, že ho odmietolako procesne neprípustné.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd „sa   v   rámci   dovolania   zároveň   pri   svojom posúdení nielenže nezaoberal relevantne dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ale rovnako (nijako)   z   právneho   hľadiska   neposúdil   ani   (samostatné)   dovolanie   sťažovateľky   voči potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku   20   ods.   1,   článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   Ústavy Slovenskej republiky ľudských práv a základných slobôd, podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (a čl. 38 ods. 1 listiny) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 15 Co 177/2010-90, IČS: 1010898942 zo dňa 20. 06. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10. 07. 2012 a rozsudkom Okresného súdu v Pezinku č. k. 5C 520/08-55 zo dňa 13. 11. 2009 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 15 Co 177/2010-90, IČS: 1010898942 zo dňa 20. 06. 2012... a Rozsudok Okresného súdu v Pezinku č. k. 5C 520/08-55 zo dňa 13. 11. 2009 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Pezinku, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Okresný súd v Pezinku je povinný uhradiť pani ⬛⬛⬛⬛... trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 €... na účet jej právnej zástupkyne, spol. advocatius s. r. o., č. ú. ⬛⬛⬛⬛, vedený v ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sadomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.Platí to   predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka   namieta,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   520/2008z 13. novembra   2009,   ako   aj   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   177/2010z 20. júna 2012 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, akoaj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranuzákladným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   IV.   236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôdmôže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   inýmsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   vyplýva,   že   proti   napadnutému   rozsudkuokresného súdu sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009, ktorým tento súd vyhovelžalobe   žalobcov,   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd   rozhodolnapadnutým rozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti danéhoprípadu rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009 mohlasťažovateľka   podať   odvolanie   (čo   aj   využila),   o ktorom   bol   oprávnený   a aj   povinnýrozhodnúť krajský súd ako odvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolanísťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosťsťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 177/2010 z 20. júna 2012

V súvislosti   s touto   časťou   sťažnosti   ústavný   súd   v   prvom   rade   poukazujena skutočnosť, že rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvéhostupňa sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 200, napadla sťažovateľka dovolaním, o ktoromrozhodoval najvyšší súd.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor,že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   časovo   neobmedzeným   právnym   prostriedkomochrany   ľudských   práv   a slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02,   III.   ÚS   62/02).   Jednouzo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenejv §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúťod právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   moholo opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanovenýmdôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musízaoberať aj otázkou, či sťažnosť v tejto časti bola podaná včas.

V tejto súvislosti ústavný súd zároveň konštatuje, že ustanovenie o lehote na podaniesťažnosti   je   ustanovením   kogentným,   to   znamená,   že   ústavný   súd   nemôže   zmeškanietejto lehoty   odpustiť   alebo   ju   predĺžiť   (m.   m.   pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   I.   ÚS   64/03,I. ÚS 188/03, II. ÚS 330/06).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá jepostačujúca   na   uplatnenie   účinnej   právnej   ochrany   sťažovateľom   a zároveň   rešpektujeaj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľaktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),spôsobilý   zabezpečiť   ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne akoneprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnomsúde považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu všeobecného súdu (ide spravidla o rozhodnutie odvolacieho súdu), s výnimkouprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. m. m. I. ÚS 184/09,I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010). Tento právny názorústavného   súdu   je   ale   aplikovateľný   len   v tom   prípade,   ak   sťažovateľ   v lehote   dvochmesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   podá   sťažnosťústavnému   súdu,   ktorou   bude   súčasne   namietať   porušenie   svojich   základných   právpodľa ústavy,   resp.   práv   podľa   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy   tak   rozhodnutímdovolacieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutím   odvolacieho   súdu.   Za   splnenia   uvedenýchpodmienok, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie ústavnoprávnej intenzityv postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví,mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie, resp. postup odvolacieho súdua meritórne o ňom rozhodnúť (m. m. IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 34/2012, III. ÚS 34/2012,IV. ÚS 471/2013).

Keďže v posudzovanom prípade sťažovateľka namieta len porušenie svojich právnapadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu a rozhodnutie dovolacieho súdunenamieta, treba v súlade s uvedenými právnymi názormi ústavného súdu počítať začiatokplynutia   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   odo   dňa   nadobudnutiaprávoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, čo v okolnostiach posudzovanej vecizakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako podanej oneskorene.

Napriek uvedenému záveru ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na ďalšieskutočnosti,   ktoré   zakladajú   iné   dôvody   na   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti,   ktoré   byexistovali aj v prípade, ak by sťažnosť bola podaná včas, t. j. v lehote ustanovenej v § 53ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   sa   jej „postupom   súdu   druhého   stupňa, v odvolacom konaní sp. zn. 15 Co 177/2010, v spojení s postupom súdu prvého stupňa v konaní sp. zn. 5 C 520/2008 odňala možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a práva na ochranu majetku“.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala dovolanie,ktorého   prípustnosť   vyvodzovala   okrem   iného   z identickej   skutočnosti,   že   postupomprvostupňového a následne odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom[vada konania podľa § 237 písm. f) OSP podľa sťažovateľky spočívala v tom, že súd prvéhostupňa nepripustil jej návrh na vykonanie dokazovania vo veci predloženia prídelovej listinya túto vadu neodstránil ani odvolací súd, ktorý jej prídelovú listinu predloženú žalobcamivo vyjadrení   k odvolaniu   z   12.   februára   2010   nedoručil,   odvolací   súd   sa   vôbecnevysporiadal   s podstatnými   odvolacími   argumentmi   (najmä   preukázanie   naliehavéhoprávneho   záujmu,   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   prídelové   konanie,   uplatneniereštitučného nároku žalobcov, vlastnícke právo sťažovateľky, nadobudnutie vlastníckehopráva vydržaním), a nedostatočne bolo podľa nej odôvodnené aj rozhodnutie súdu prvéhostupňa, z ktorého rovnako ako z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýval vzťah medziskutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   jednej   strane   a právnymizávermi na strane druhej]. Na základe sťažovateľkou podaného dovolania sa tak najvyšší súdv rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu musel v podstate vyrovnaťs rovnakými   skutkovými   a právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľka   proti   napadnutémurozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   256/2012z 22. augusta 2013 dovolanie sťažovateľky pre nezistenie žiadneho z takzvaných dôvodovzmätočnosti   v zmysle   ustanovení   §   237   OSP   odmietol.   Avšak   ústavný   súd,   keďžesťažovateľka   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   nenamietala   aj   označené   rozhodnutienajvyššieho   súdu   (pozri   petit   sťažnosti,   pozn.),   správnosť   jeho   záverov   nepreskúmavala vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ani nemohol preskúmavať.

Sťažovateľka   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   vyslovila   veľmi   dôraznenesúhlas   s tým,   ako   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s týmito   dovolacími   námietkami,   alenapriek tomu touto sťažnosťou nenamieta porušenie označených práv podľa ústavy, listiny,dohovoru a dodatkového protokolu rozhodnutím dovolacieho súdu, hoci tak urobiť mohlaa mala.   Keďže   ide   o námietky   smerujúce   proti   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   ktorýsťažovateľkou nebol označený ako porušovateľ jej práv, ústavný súd nedisponuje vzhľadomna   princíp   subsidiarity   oprávnením   tieto   námietky   posudzovať,   čo   zakladá   dôvodna odmietnutie sťažnosti v tejto časti (vo vzťahu k týmto námietkam) aj z dôvodu nedostatkuprávomoci ústavného   súdu   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vo   vzťahu   k týmtonámietkam bola totiž daná právomoc najvyššieho súdu, ktorý sa nimi v dovolacom konaníaj zaoberal.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   pri   predbežnom   prerokovaníodmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   tak   z dôvodu,   že   bola   podanáoneskorene, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšímipožiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015