znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 315/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., zastúpeného advokátom Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 26/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“, v citovanom texte „Porušovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 26/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:«(...)   Sťažovateľ   podal   k   rukám   Porušovateľa   návrh   na   začatie   konania   dňa 09. 02. 1998, konanie o ktorom má u Porušovateľa číslo 15C/26/1998. V rámci konania č. 15C/26/1998 sa udialo nasledovné:

Dňa 02. 10. 1998, teda takmer 10 mesiacov od podania návrhu na začatie konania, Porušovateľ vyzval Sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý Sťažovateľ uhradil dňa 02. 12. 1998.

Dňa 07. 12. 1998 bol nariadený termín pojednávania na deň 19. 01. 1999. Dňa   19.   01.   1999   sa   konalo   prvé   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   deň 16. 02. 1999.

Dňa   16.   02.   1999   sa   konalo   druhé   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   deň 16. 03. 1999.

Dňa 16. 03. 1999 bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok. Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal dňa 23. 06. 1999. Dňa 17. 12. 1999 bol súdny spis postúpený odvolaciemu Krajskému súdu v Trnave. Dňa 22. 03. 2000 odvolací súd uznesením zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil Porušovateľovi na ďalšie konanie. Spis bol vrátený Porušovateľovi dňa 17. 05. 2000. Dňa 19.   05.   2000 bola vzhľadom na odchod zákonnej sudkyne Mgr.   Potúčkovej z justície vec pridelená na ďalšie konanie sudkyni JUDr. Dane Macáškovej.

Dňa 29. 06. 2000 bolo uznesenie odvolacieho súdu doručené účastníkom tamojšieho konania.

Dňa 30. 10. 2000 bola vec pridelená po odchode sudkyne JUDr. Dany Macáškovej na materskú dovolenku na ďalšie konanie sudkyni Mgr. Renáte Gavalcovej.

Dňa   05.   02.   2002,   teda   po   viac   ako   roku   a   troch   mesiacoch,   bol   Sťažovateľ Porušovateľom   vyzvaný   na   odstránenie   vád   návrhu,   Sťažovateľ   návrh   doplnil   dňa 20. 03. 2002.

Dňa 04. 11. 2004, teda po dvoch rokoch a deviatich mesiacoch, bola vec pridelená po odchode sudkyne Mgr. Renáty Gavalcovej na materskú dovolenku na ďalšie konanie sudkyni JUDr. Petre Príbelskej.

Dňa 04. 09. 2006 bola vec pridelená sudkyni Mgr. Renáte Gavalcovej po jej vrátení z materskej dovolenky. Porušovateľ teda jeden rok a 10 mesiacov nevykonal žiadny úkon. Dňa 02. 01. 2007 bol právny zástupca odporcu vyzvaný na predloženie dokladov, ktoré predložil dňa 31. 01. 2007.

Dňa   08.   02.   2007   bolo   nariadené   pojednávanie   na   deň   27.   03.   2007.   Dňa 27. 03. 2007 bolo pojednávanie odročené na deň 22. 05. 2007.

Dňa   22.   05.   2007   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   účastníci konania boli vyzvaní na predloženie ďalších dôkazov.

Dňa 28. 05. 2007 právny zástupca odporcu predložil Porušovateľovi ďalšie dôkazy, ktoré boli Sťažovateľovi zaslané dňa 04. 07. 2007. Sťažovateľ sa k dôkazom vyjadril dňa 07. 08. 2007.

Dňa 10. 09. 2007 Porušovateľ vyzval účastníkov konania ma zaslanie otázok na znalca. Sťažovateľ ich zaslal dňa 19. 10. 2007, odporca dňa 23. 10. 2007.

Dňa 20. 11. 2007 bol ustanovený znalec z odboru energetika. Dňa 06. 12. 2007 bol súdny spis zaslaný znalcovi na nesprávnu adresu, takže bol opätovne zaslaný dňa 02. 01. 2008.

Dňa 31. 01. 2008 požiadal znalec o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku do 15. 03. 2008, čo mu bolo zo strany Porušovateľa umožnené.

Dňa 13. 03. 2008 opätovne požiadal znalec o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého   posudku   do   31.   03.   2008,   čo   mu   bolo   zo   strany   Porušovateľa   opätovne umožnené.

Dňa 28. 03. 2008 predložil znalec Porušovateľovi znalecký posudok. Dňa 02. 04. 2008 bol znalecký posudok zaslaný účastníkom konania. Dňa 21. 05. 2008 bolo nariadené pojednávanie na deň 16. 09. 2008. Dňa 16. 09. 2008 bolo pojednávanie odročené na deň 20. 11. 2008 pre neúčasť znalca.

Dňa 20. 11. 2008 bolo pojednávanie odročené na deň 05. 02. 2009 s tým, že znalec bol zaviazaný dopracovať znalecký posudok.

Dňa 04. 12. 2008 znalec doplnil posudok a pojednávanie bolo odročené na deň 17. 03. 2009. Dňa 17. 03. 2009 bolo pojednávanie odročené na deň 21. 05. 2009. Dňa 21. 05. 2009 bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok.

Dňa 08. 07. 2009 sa proti rozsudku odvolal odporca, dňa 09. 07. 2009 sa proti rozsudku odvolal Sťažovateľ.

Dňa 24. 09. 2009 bol súdny spis po výzvach na doplnenie odvolania a na zaplatenie súdneho poplatku predložený Krajskému súdu v Trnave.

Dňa 23. 02. 2011, teda po roku a pol, bol spis vrátený na prvostupňový súd. Dňa 25. 02. 2011 bolo nariadené pojednávanie na deň 14. 04. 2011.

Po doplnení výsluchu účastníkov konania bol ďalší termín pojednávania nariadený na deň 20. 10. 2011.

Z dôvodu pridelenia sudkyne Mgr. Renáty Gavalcovej na Krajský súd v Trnave, bola vec pridelená na ďalšie konanie sudkyni JUDr. Jane Hanzlíkovej.

Dňa 20. 10. 2011 bolo pojednávanie odročené na deň 29. 11. 2011. Dňa 29. 11. 2011 bolo pojednávanie odročené na deň 19. 01. 2012. Dňa 19. 01. 2012 bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok, ktorý bol dňa 09. 02. 2012 zaslaný účastníkom konania.

Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal podaním zo dňa 28. 02. 2012, odporca podaním zo dňa 27. 02. 2012. Odporca sa k odvolaniu Sťažovateľa vyjadril svojím podaním zo dňa 22. 03. 2012.

Odvolací   Krajský   súd   v   Trnave   rozsudkom   dňa   29.   04.   2013   rozsudok prvostupňového súdu v časti prisudzujúcej istine s príslušenstvom a v zamietajúcej časti potvrdil, v časti o náhrade trov konania účastníkov a štátu rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Porušovateľ o náhrade trov konania účastníkov a štátu rozhodol uznesením zo dňa 21. 06. 2013, proti ktorému sa odporca odvolal podaním zo dňa 16. 07. 2013. Sťažovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril podaním zo dňa 16. 08. 2013.

O   odvolaní   odporcu   odvolací   súd   do   dnešného   dňa   nerozhodol   a   konanie č. 15C/26/1998 teda stále prebieha.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   k   rukám   predsedu   Porušovateľa   zo   dňa   20.   09.   2013 sťažoval na prieťahy v súdnom konaní v právnej veci sp. zn. 15C/26/1998.

Dňa 29. 10. 2013 bolo k rukám právneho zástupcu Sťažovateľa doručené vyjadrenie predsedníčky   Porušovateľa   k   sťažnosti,   ktorá   konštatuje,   že   sa   sťažnosťou   na   prieťahy v konaní v merite veci zaoberať nebude z dôvodu jej právoplatného skončenia a vo zvyšnej časti prieťahy nezistila. (...)

Sťažnosť Sťažovateľa smeruje proti postupu Porušovateľa v konaní vedenom pod spisovou   značkou   15C/26/1998,   v   ktorom   podľa   názoru   Sťažovateľa   došlo   (a   neustále dochádza,   keďže   toto   konanie   stále   prebieha   a   v   celosti   nebolo   právoplatne   skončené) k neodôvodneným   a   neprimeraným   prieťahom,   pričom   v   konaní   nebolo   rozhodnuté v primeranej lehote.

V príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným postupom Porušovateľa v konaní vedenom pod   spisovou   značkou   15C/26/1998,   boli   zásadným   spôsobom   porušené   ľudské   práva a základné   slobody   Sťažovateľa,   a   to   najmä   tým,   že   Porušovateľ   neprerokoval   vec v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Otázka,   či   v   konkrétnych   prípadoch   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd by pritom mal prihliadať aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. 1. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

Samotný   Sťažovateľ   svojím   správaním   nezadal   príčinu   vzniknutých   prieťahov v konaní pred Porušovateľom, keď preukázateľne na každú Porušovateľom zaslanú výzvu bezodkladne reagoval a Porušovateľovi poskytol ním žiadanú súčinnosť a ním požadované informácie. (...)

Máme za potrebné poukázať na skutočnosť, že prieťahy v konaní č. 15C/26/1998 vedenom   pred   Porušovateľom   zistil   aj   verejný   ochranca   práv   na   základe   podnetu Sťažovateľa. (...)

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom vyjadrenia predsedníčky Porušovateľa k sťažnosti zo dňa 23. 10. 2013, ktorá konštatuje, že sa sťažnosťou na prieťahy v konaní v merite veci zaoberať nebude z dôvodu jej právoplatného skončenia a vo zvyšnej časti prieťahy nezistila, nakoľko   konania   č.   15C/26/1998   stále   prebieha   a   v   celosti   nebolo   do   dnešného   dňa právoplatne skončené. (...)

Konanie vedené pred Porušovateľom pod sp. zn. 15C/26/1998 stále prebieha. (...) S ohľadom na rozsah a výpočet porušenia ľudských práv a základných slobôd Sťažovateľa, predovšetkým na dĺžku a priebeh konania pred Porušovateľom, Sťažovateľ má za to, že je na mieste priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 56 ods. 4 zákona o Ústavnom súde.

Navyše uvádzame, že primárnym zámerom Sťažovateľa pri podaní návrhu na začatie konania dňa 09. 02. 1998 bol „boj“ o princíp, nie o peniaze, nakoľko v bytovom dome Sťažovateľa   bolo   viacero   užívateľov   bytov,   ktorí   nemali   síl   či   guráže   brániť   sa   proti odporcovi.   Sťažovateľ   sa   snažil   podaním   návrhu   a   následným   konaním   a   rozhodnutím o ňom dosiahnuť dobro aj pre nich. To, že konanie trvá viac ako 15 rokov, však nečakal. Primerané   finančné   zadosťučinenie   si   Sťažovateľ   vyčísľuje   vo   výške   1.000,-   €. Pri vyčíslení Sťažovateľ vychádza predovšetkým zo skutočností uvedených v tejto sťažnosti, teda z dĺžky konania vedeného pred Porušovateľom, počtom i dĺžkou období nečinnosti Porušovateľa.

(...)   S   poukázaním   na   vyššie   uvedené   vecné   a   právne   skutočnosti   Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nasledovný nález:

Základné práva Sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/26/1998, porušené boli.

Okresnému súdu Trnava prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/26/1998 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- €, ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť k rukám Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Trnava je povinný Sťažovateľovi uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 € na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. (...)»

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd skúma, či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 184/06).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 15 C 26/98 rozhodol okresný súd o merite veci rozsudkom č. k. 15 C 26/98-439 z 19. januára 2012. Toto rozhodnutie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 112/2012-471 z 29. apríla 2013 nadobudlo právoplatnosť v merite veci 5. júna 2013. Odvolací súd v uvedenom rozhodnutí súčasne vyslovil, že „rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania účastníkov a štátu ruší a vec vracia súdu prvého stupňa v týchto častiach na ďalšie konanie“. O náhrade trov konania nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (II. ÚS 26/95), v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 215/07, III. ÚS 316/2010).

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia okresného súdu (5. júna 2013) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (16. decembra 2013) už nemôže dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   svojím   obsahom   obdobného   práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V danom   prípade   v rámci predbežného prerokovania sťažnosti prichádza do úvahy iba posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Ústavný   súd   dospel   v okolnostiach   daného   prípadu   k   záveru,   že   právna   neistota sťažovateľa bola odstránená nadobudnutím právoplatnosti rozsudku   vo veci samej, teda pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Vychádzal pritom z obsahu sťažnosti, z ktorého vyvodil, že sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred okresným súdom, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o jeho uplatnenom nároku na zaplatenie sumy 354,89 € s príslušenstvom, „titulom preplatkov za TÚV a SV“.

Vecou samou v konaní pred okresným súdom, v ktorom podľa sťažovateľa dochádza k porušeniu jeho označeného základného práva, teda nebolo rozhodovanie o náhrade trov konania, pričom vo veci samej okresný súd rozhodol právoplatne už 5. júna 2013. Pokiaľ sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu okresného súdu o náhrade trov konania, ústavný súd konštatuje, že okresný súd uznesením č. k. 15 C 26/98-479 už aj o tomto nároku rozhodol 21. júna 2013, teda napadnuté konanie pred   okresným   súdom   už   ani   v tejto   časti   netrvalo   v čase   podania   ústavnej   sťažnosti (16. decembra 2013) a konanie o predmetnej sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vo vzťahu k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého sa sťažovateľ   domáha,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   nárok   na jeho   priznanie   nemožno ponímať   ako   nejaký   samostatný   nárok   na   prípadné   odškodnenie   za   zistené   prieťahy v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   keďže   tento   nárok   má   len   akcesorickú   povahu. Ústavný súd už v spojitosti s tým vyslovil, že „satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Inými slovami,   meritórne   konanie   o námietke   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľ   už   má   k dispozícii   právoplatné   rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje“ (I. ÚS 235/03, IV. ÚS 277/05).

Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   vylučovali   ďalšie   konanie   ústavného   súdu   o sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd ju v celom rozsahu po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014