znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 315/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosti K. O., M., a M. P., S., zastúpených advokátom JUDr. J. K., M., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1473/2011 a sp. zn. Rvp 1474/2011, ktorými namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného   v   čl.   48   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nto 8/2010 a jeho uznesením zo 6. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   K.   O.   a M.   P.   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 1473/2011   a sp.   zn.   Rvp 1474/2011 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 1473/2011.

2. Sťažnosti K. O. a M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. júna 2011 doručené   sťažnosti   K.   O.,   M.,   a M.   P.,   S.   (ďalej   spolu   len   „sťažovateľky“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nto 8/2010 a jeho uznesením č. k. 4 Nto 8/2010-393 zo 6. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd uznesením č. k. 4 Nto 8/2010-393 zo 6. októbra 2010 rozhodol, že sudca Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“)   JUDr.   A.   C.   je   vylúčený „z   vykonávania   úkonov“ trestného   konania   vedeného okresným   súdom   pod   sp.   zn.   1   T   113/2006.   Napadnuté   rozhodnutie   bolo   právnemu zástupcovi sťažovateliek doručené na hlavnom pojednávaní 6. júna 2011.

Sťažovateľky uvádzajú, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že podľa rozvrhu práce okresného súdu bola vec pridelená zákonným spôsobom na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. A. C., ktorý vo veci konal až do prerušenia konania z dôvodu jeho dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu na základe podnetu advokáta JUDr. J. K., právneho zástupcu   sťažovateliek.   I   keď   bolo   disciplinárne   konanie   proti   JUDr.   A.   C.   zastavené, uviedol, že k právnemu zástupcovi sťažovateliek má negatívny vzťah, a preto by mohli vzniknúť pochybnosti o objektívnosti jeho rozhodovania, a z toho dôvodu žiadal o svoje vylúčenie z „vykonávania úkonov“ vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 113/2006.

Podľa sťažovateliek zákonný sudca JUDr. A. C. spôsobil vo veci zbytočné prieťahy. Právny zástupca sťažovateliek podal v minulosti v iných konaniach, v ktorých bol JUDr. C. zákonným sudcom, sťažnosti na prieťahy v konaniach, a preto považujú sťažovateľky za absurdné, aby bol sudca vylúčený z „vykonávania úkonov“ trestného konania len preto, že v minulosti na neho ich právny zástupca podal sťažnosti na prieťahy v konaní. Namietajú, že vylúčenie   sudcu   podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) predstavuje výnimku z ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Podľa   sťažovateliek   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   neobsahuje   žiadne relevantné   dôvody,   prečo   a   z   akých   dôvodov   zákonný   sudca   JUDr.   C.   bol   vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 113/2006.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľky   navrhujú,   aby   ústavný   súd po prijatí   ich   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   nálezom   rozhodol,   že   ich   základné   právo „zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tiež v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 1 T 113/2006 porušené bolo“.

Sťažovateľky   ďalej   navrhli,   aby   ústavný   súd   uznesenie   krajského   súdu   č. k. 4 Nto 8/2010-393 zo 6. októbra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadali priznať im primerané finančné zadosťučinenie každej v sume po 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom každej v sume po 311,22 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1473/2011 a sp. zn. Rvp 1474/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc na   totožnosť   krajského   súdu,   proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 Nto 8/2010-393 zo 6. októbra 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosti sťažovateliek, ktorými namietajú porušenie označeného   základného   práva   a   práva   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ktorým vylúčil sudcu okresného súdu JUDr. A. C. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 113/2006, sú zjavne neopodstatnené.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie nestranným súdom je v občianskom súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   z   ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu (napr. I. ÚS 73/97).

Nestrannosť   treba   skúmať   z   dvoch   hľadísk,   a   to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú poskytnuté   dostatočné   záruky   na   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti   v   danom   smere. V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu   predpokladá   až   do predloženia dôkazu o opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982].

Nemožno   sa   uspokojiť   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   treba skúmať,   či   sudca   poskytuje záruky   nestrannosti   aj z objektívneho   hľadiska.   Objektívna nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   musí   sa   aj   javiť,   že   má   byť   vykonávaná   (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán,   že   je   nestranný,   a   zároveň   musí   byť   vylúčená   akákoľvek   vonkajšia   oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek   oprávnená   pochybnosť   (napr.   III.   ÚS   16/00). Nestrannosť   sudcu   nespočíva   len   v   hodnotení   subjektívneho   pocitu   sudcu,   či   sa   cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Nestrannosť sudcu obyčajne definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti sa z pohľadu čl. 6 ods. 1 dohovoru môže posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov. Možno rozlišovať subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti. Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie   môže   byť   dôležité.   Mal   by   byť   vylúčený   každý   sudca,   u   ktorého   sa   možno oprávnene   obávať,   že   mu   chýba   nestrannosť.   Ide   o   dôveru,   ktorú   musia   mať súdy   pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Judikatúra   ESĽP   vyžaduje,   aby   sa   obava   z   nedostatku   nestrannosti   zakladala   na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno   chápať   tak,   že   čokoľvek,   čo   môže   vrhnúť   čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu.   Tzv. subjektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z toho hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca   sa   k návrhu na jeho vylúčenie   vyjadril   v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosti o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (napr. III. ÚS 158/08).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Okresným súdom v Michalovciach bol spis obžalovaného Mgr. J. P. predložený Krajskému súdu v Košiciach z dôvodu rozhodnutia o námietke zaujatosti zo strany JUDr. A. C., ktorému vec bola pridelená opatrením podpredsedníčky okresného súdu zo dňa 6. 8. 2010.   Po   prevzatí   spisu   sudcu   okresného   súdu   JUDr.   A.   C.   písomne   podal   oznámenie podpredsedníčke okresného súdu o svojej zaujatosti, ktoré odôvodnil tým, že po prerušení dočasného   pozastavenia   výkonu   funkcie   sudcu   mu   bola   znovu   pridelená   trestná   vec obžalovaného Mgr. J. P. pre prečin sexuálneho zneužívania, v ktorej už predtým konal. Poukázal však na tú skutočnosť, že v predmetnej veci je splnomocnencom poškodených JUDr. J. K., na základe ktorého podnetu bol disciplinárne stíhaný. I keď disciplinárne konanie   bolo   proti   nemu   zastavené,   voči   JUDr.   J.   K.   má   negatívny   vzťah,   v   dôsledku ktorého by mohli vzniknúť pochybnosti o objektívnosti jeho rozhodovania. Preto žiadal, aby bol z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci vylúčený.

Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu, ako aj námietok uvádzaných vo vyjadrení JUDr. A. C. dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania v tejto trestnej veci v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por. V tomto ustanovení sa uvádza, že z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer   k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k obhajcovi. Keďže v danom prípade sám sudca vyjadril svoj negatívny vzťah k jednej z osôb, ktorých sa úkon dotýka, bolo potrebné vyhovieť jeho požiadavke a rozhodnúť tak, ako sa to uvádza vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   vylúčil   sudcu   okresného   súdu JUDr. A. C. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 113/2006.   Postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateliek nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd   v   danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateliek   nesprávnou a svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľky   sa   s   právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo potrebné   sťažnosti   v časti   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnené   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   namietané   porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy je v tomto konkrétnom prípade úzko spojené s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), pričom k vysloveniu ich porušenia nedošlo, ústavný súd nemohol vysloviť ani porušenie základného práva na zákonného sudcu, a preto aj v tejto časti sťažnosti sťažovateliek odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok   a rozhodovanie   o ich   ďalších požiadavkách (zrušiť uznesenie krajského súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie, priznať im primerané   finančné   zadosťučinenie   a náhradu   trov   právneho   zastúpenia)   je   podmienené vyslovením   porušenia   ich   základných   práv,   k čomu   v tomto   prípade   nedošlo,   bolo   bez právneho významu o nich rozhodovať.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011