znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 315/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl.   13 dohovoru   a porušenie   princípu   zákazu diskriminácie podľa   čl.   14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z   obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   žaloba   bola   sťažovateľom   podaná okresnému   súdu   24.   mája   2000,   pričom   vo   veci   sa   neuskutočnilo   žiadne   pojednávanie a termín   pojednávania   nebol   okresným   súdom   ani   nariadený.   Sťažovateľ   v napadnutom konaní namieta zbytočné a subjektívne prieťahy v trvaní 10 rokov, ktoré neboli odstránené ani   na   základe   jeho   opakovaných   sťažností   na   prieťahy   v konaní   podaných   predsedovi okresného súdu, ako aj predsedovi Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Podľa tvrdenia sťažovateľa v predmetnej veci „bola podaná ústavná sťažnosť z dňa 30.06.2008,   ktorej   sa   ústavný   súd   vôbec   nevenoval   a je   v rovnakých   subjektívnych zbytočných prieťahoch“.

Sťažovateľ tiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom „z dôvodov, že bude úspešný, nemá žiaden príjem, je invalid bez dôchodku, je nositeľom ŤZP, vlastní 1-iz.byt v ktorom býva a tento pod hrozbou dražby pre platobnú neschopnosť“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „II.A. Okresný súd Bratislava I porušuje čl.46 ods.1, čl.47 ods.2 a čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a čl.6 ods.1 a čl.13 a čl.14 medzinárodného dohovoru, súd porušuje práva D. B. opakovane, napriek existencii Nálezu III.ÚS 338/04.

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu konať bez ďalších prieťahov a konať verejne a podľa zákonov.

II.C. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 100.000 Eur v lehote 15 dni od dna doručenia Nálezu Ústavného súdu, plus trovy advokáta. II.D.   Ústavný   súd   podáva   trestné   oznámenie   proti   zákonnej   sudkyni   Z.   K.   za spáchané trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa a marenie spravodlivosti a nadržiavanie odporcovi v konaní 7C/73/2000.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd zo sťažnosti a zapožičaného súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že sťažnosťou napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 7 C 73/2000 bolo právoplatne skončené 7. júla 2008, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu zo 17. apríla 2008 o zastavení   konania   potvrdené   v   odvolacom   konaní   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 6 Co 121/08 z 26. mája 2008. Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu krajského súdu z 26. mája 2008 podal sťažovateľ 3. júla 2008 dovolanie, na základe ktorého okresný súd 23. apríla 2009   predložil   spis   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“). Najvyšší súd vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený s tým, že   je   potrebné   opätovne   predložiť   ho   až   potom,   keď   krajský   súd   rozhodne   o odvolaní sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 18.   februára   2009,   ktorý   mu   neustanovil advokáta   pre   dovolacie   konanie.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   12   Co   198/2009-190 z 31. marca 2010 odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 18. februára 2009 odmietol. Okresný súd uznesením č. k. 7 C 73/00-192 z 5. mája 2010 vyzval sťažovateľa, aby si zvolil advokáta pre dovolacie konanie a doručil súdu splnomocnenie oprávňujúce advokáta na zastupovanie pred dovolacím súdom.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ nenapáda porušenie označených práv   v spojení   s postupom   okresného   súdu   realizujúceho   úkony   súvisiace   s konaním o dovolaní, ale namieta postup okresného súdu v konaní ako takom vedenom pod sp. zn. 7 C 73/2000, čo okrem iného možno vyvodiť aj z tejto argumentácie sťažovateľa: „Žaloba bola podaná 24.05.2000 a vec je stále bez jediného pojednávania a bez vytýčenia termínu pojednávania. Prieťahy zbytočné a subjektívne trvajú 10-rokov.“

1. Pokiaľ ide   o sťažovateľom   namietané porušenie základných   práv podľa   čl.   46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/2000, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   z obsahu   spisu   vedeného   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn. IV. ÚS 378/2009   zistil,   že   predmetom   konania   o sťažnosti   sťažovateľa   vedeného   pod uvedenou spisovou značkou bolo práve namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/2000.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   IV. ÚS 378/09-16   z   21.   októbra   2009   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako oneskorene podanú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre oneskorenosť je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované   ustanovenie   § 24   písm. a)   zákona   o   ústavnom   súde.   Nejde   však   o   podmienku konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť   v   ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napáda   to   isté právoplatne skončené konanie, ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako oneskorene podaný (III. ÚS 41/2010).

Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru už po jej predbežnom   prerokovaní   ako   neprípustnú   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   v   spojení   s   § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ sťažnosťou namietal aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 47 ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   zaručeného   v   čl.   13   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. mája 2010 namietal porušenie svojich   označených   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 73/2000, ktoré právoplatne skončilo 7. júla 2008.   Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola nepochybne podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného porušenia čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 13 dohovoru už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. V navrhovanom petite sťažnosti sťažovateľ neuvádza porušenie základného práva zaručeného   v čl.   19   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   vo   veci   vybavenia   jeho sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní, ktoré uvádza v sťažnosti, preto ústavný súd uvedené považoval iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   uvádza,   že   sťažovateľ   v sťažnosti   namietal prieťahy v konaní aj vo vzťahu k sťažnosti z 30. júna 2008, ktorú podal ústavnému súdu vo veci napadnutého konania a ktorej sa ústavný súd podľa jeho tvrdenia vôbec nevenoval. Z obsahu spisu vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 425/08 ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa z 30. júna 2008 bola doručená 3. júla 2008 a ústavným súdom bola predbežne   prerokovaná   16.   decembra   2008.   Uznesením   č.   k.   III.   ÚS   425/08-6 zo 16. decembra 2008 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol a uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 18. februára 2009.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o sťažovateľovej   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010