znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 315/06-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti J. H., T., toho času vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 42/06 takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   v zákonnej   lehote   do 17. júla 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 42/06 nerozhodol o sťažnosti J. H. proti uzneseniu Špeciálneho   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica,   sp.   zn.   BB-Pšv 8/06 z 20. júna 2006,   v časti   týkajúcej   sa   rozhodnutia   o predĺžení   väzby   do   17. januára 2007 a nevypočul sťažovateľa k dôvodom väzby, p o r u š i l   jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky p r i k a z u j e   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,   aby J. H. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť J. H. trovy konania v sume   6   825   Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún)   do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B..

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   315/06   z 21.   septembra   2006   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   na   ďalšie   konanie sťažnosť   J.   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 42/06.

Sťažovateľ uviedol, že je proti nemu vedené trestné stíhanie na základe uznesenia vyšetrovateľa   Prezídia   policajného   zboru   Úradu   boja   proti   korupcii,   Odboru   boja   proti korupcii   Stred   B.   p.   zn.   ČVS:   SJP-46/OVOZTČ-BB-2003   z   30. júna 2004.   V priebehu konania bol vzatý do väzby na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 119/05 z 26. júla 2005. Stalo sa tak z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   platného   do 31. decembra 2005.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 6 Tp 261/2005 z 27. decembra 2005 bola sťažovateľova   väzba   predĺžená   do   17. júla 2006.   Sťažovateľ   podal   19.   mája   2006 prostredníctvom   svojho   obhajcu   žiadosť   o prepustenie   z   väzby,   ktorej   Úrad   špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“ alebo „prokurátor“) nevyhovel a žiadosť sťažovateľa spolu s vlastným návrhom na ďalšie predĺženie   väzby   do   17.   januára 2007   doručil   Špeciálnemu   súdu   v Pezinku,   pracovisko Banská Bystrica (ďalej aj „špeciálny súd“). Špeciálny súd o žiadosti sťažovateľa, ako aj o návrhu   prokurátora   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   BB-Pšv   8/06   z 20. júna 2006,   uvedúc vo výroku svojho rozhodnutia: „I. podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku u obvineného J. H., trvale bytom T., t. č. v ÚVV N., predlžujem lehotu trvania väzby do 17. januára 2007. II. Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť obvineného J. H., o prepustenie z väzby na slobodu zamieta.“

Proti   citovanému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu sťažnosť   z 25. júna 2006   doplnenú   ďalšími podaniami z 28. júna 2006   a zo   7. júla 2006 napadnúc výrok špeciálneho súdu o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby, ako aj druhý   výrok,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažovateľova   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby na slobodu.

O sťažnosti rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Toš 42/2006 z 12. júla 2006. Vo výrokovej časti označeného rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

„Podľa § 194 ods. 1 písm. b), ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie v časti, ktorou žiadosť obvineného J. H. o prepustenie na slobodu bola zamietnutá, sa zrušuje.

Sudkyni   pre   prípravné   konanie   Špeciálneho   súdu   v Pezinku,   pracovisko   Banská Bystrica, sa ukladá, aby vo veci znovu konala a rozhodla.“

Po tomto uznesení najvyšší súd oznámil Ústavu na výkon väzby B., že sťažovateľovi bola lehota trvania väzby predĺžená do   17. januára 2007 a tiež to, že jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namieta,   že   najvyšší   súd   v zákonnej lehote (do uplynutia lehoty trvania väzby, ktorá mala byť predĺžená) nerozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. BB - Pšv 8/06 z 20. júna 2006 v časti týkajúcej   sa   rozhodnutia   o predĺžení   väzby   do   17. januára 2007.   V tejto   súvislosti sťažovateľ namieta: „Oznámenie Najvyššieho súdu SR, na základe ktorého je obmedzená moja osobná sloboda, nemá oporu v právoplatnom rozhodnutí súdu, ktoré musí takémuto príkazu predchádzať. Takýto postup súdu je v rozpore s ustanovením § 76 ods. 3 Trestného poriadku (...)“

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   aj   tým,   že   najvyšší   súd   nevyhovel jeho žiadosti   zo   7.   júla   2006   (obsiahnutej   v   doplnení   sťažnosti   proti   rozhodnutiu špeciálneho súdu), aby bol osobne vypočutý k dôvodom väzby, čím bolo porušené najmä jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 84/06-29 zo 17. mája 2006.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 42/06 týkajúcom sa sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 8/06 z 20. júna 2006, aby   prikázal   najvyššiemu   súdu   prepustiť   sťažovateľa   z väzby   na   slobodu   a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom.

K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu z 23. októbra 2006 vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním sp. zn. KP 8/06 z 13. novembra 2006, v ktorom okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 12. júla 2006, sp. zn. 1 Toš 42/2006, podľa § 194 ods. 1 písm. b), ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie v časti, ktorou žiadosť obvineného J. H. o prepustenie na slobodu bola zamietnutá, zrušil a sudkyni pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, uložil, aby vo veci znovu konala a rozhodla. V dôsledku toho výrok o predĺžení lehoty trvania väzby obvinenému J. H. zostal nedotknutý a nadobudol právoplatnosť, keďže v prípade zrušenej časti išlo o výrok uznesenia, ktorý bol oddeliteľný.

Ustanovenie   §   194   ods.   2   Tr.   por.   umožňuje   v rámci   rýchlosti   a hospodárnosti konania,   aby   v prípade   zistenia   nedostatkov   nemuselo   dochádzať   k zrušeniu   celého napadnutého uznesenia, ale len jeho chybnej časti. V prípade, že nadriadený súd rozhoduje o sťažnosti   (ktorú   nie   je   možné   rozdeliť   na   dôvodnú   a zároveň   nedôvodnú)   a zistí   len čiastočnú chybnosť napadnutého uznesenia, musí postupovať spôsobom uvedeným v tomto ustanovení.   Či   ide   o oddeliteľnú   časť   uznesenia,   posúdi   nadriadený   súd   rozhodujúci o sťažnosti podľa okolností konkrétneho prípadu. Buď sa sťažnosť môže týkať len niektorej z viacerých osôb alebo vecí, o ktorých bolo rozhodnuté tým istým uznesením a bolo zistené, že   chybnou   je   len   napadnutá   časť   predmetného   uznesenia,   resp.   konania   mu predchádzajúceho, alebo sťažnosť smerovala proti celému uzneseniu, avšak bolo zistené, že chybnou je len jeho oddeliteľná časť.

V posudzovanom   prípade   bolo   zistené,   že   chybnou   je   len   tá   časť   napadnutého uznesenia, ktorou bolo rozhodnuté o žiadosti obvineného J. H. o prepustenie na slobodu, a preto len v tejto časti bolo napadnuté uznesenie zrušené. V ostatnej časti, teda vo výroku o predĺžení lehoty trvania väzby, zostalo napadnuté uznesenie nedotknuté, v dôsledku čoho tento výrok napadnutého uznesenia nadobudol rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky právoplatnosť. Ide o roky rokúce zaužívanú prejudikovanú súdnu rozhodovaciu prax,   a vzhľadom   k tomu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v odôvodnení   svojho rozhodnutia len skonštatoval, že postupoval takýmto procesným spôsobom (...)“

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   13.   decembra   2006   ústavnému   súdu k predmetnému vyjadreniu najvyššieho súdu z 13. novembra 2006 stanovisko, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„K vyjadreniu Predsedu NS SR zo dňa 13. 11. 2006 KP 8/06-64 udávame, že trváme na obsahu sťažnosti sťažovateľa tak, ako je tento stav modifikovaný v Uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 21. 9. 2006 v odôvodnení na stranách 2, 3, 4, 5. Nad rámec k tomuto nemám čo uviesť. NS SR len opakuje svoje predchádzajúce stanoviská (...)“

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Sťažnosť na konanie v tejto veci pôvodne prijímal II. senát ústavného súdu. Pretože od 28. februára 2007 v súlade s rozvrhom práce na tento rok sa sudca spravodajca Ján Auxt stal predsedom III. senátu ústavného súdu, veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján Auxt, sa prerokúvajú v III. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   konania   vo   veci   samej   je   posúdenie,   či   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 42/06, zavŕšenom uznesením z 12. júla 2006, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   (...)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa § 76 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) sudca pre prípravné konanie rozhodne   o   návrhu   prokurátora   na predĺženie   lehoty   väzby   tak,   aby   v   prípade podania   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 184 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie je právoplatné a vykonateľné, aka) zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť, b) zákon síce proti nemu pripúšťa sťažnosť, ale

1. sťažnosť v lehote podaná nebola,

2. oprávnené osoby sa sťažnosti výslovne vzdali alebo ju výslovne vzali späť, alebo

3. podaná sťažnosť bola zamietnutá.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, aka) nie je prípustná,

b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už pred tým výslovne vzala späť, aleboc) nie je dôvodná.

Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie, a) rozhodne vo veci sám, alebob) uloží   orgánu,   proti   ktorého   rozhodnutiu   sťažnosť smeruje,   aby vo   veci   znovu   konal a rozhodol,   s výnimkou   rozhodovania   o sťažnosti   proti   uzneseniu   o nevzatí   obvineného do väzby, sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby   alebo   sťažnosti   proti   uzneseniu   senátu   odvolacieho   súdu   o vzatí   obvineného do väzby.

Podľa § 194 ods. 2 Trestného poriadku ak je chybná len časť napadnutého uznesenia a možno ju oddeliť od ostatných alebo ak sa týka sťažnosť len časti uznesenia, obmedzí nadriadený orgán svoje rozhodnutie podľa odseku 1 len na túto časť.

2. Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom   poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody.   Jej   nerešpektovanie   je   zároveň nerešpektovaním   ústavy,   a tým   i   porušením   ňou   zaručeného   práva   na   osobnú   slobodu (II. ÚS 55/98).

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) primárna. Väzba musí byť navyše v súlade s účelom citovaného ustanovenia dohovoru (ktorým je zabrániť, aby bola osoba zbavená slobody svojvoľne) a tiež v súlade s dohovorom vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979, Séria A, č. 33, str. 19 - 20, § 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. marca 2000, č. 28358/95, § 51).

Pod zákonom ustanoveným spôsobom pozbavenia osobnej slobody treba rozumieť taký   postup   a rozhodnutia   súdov,   ktorými   rešpektujú   ustanovenie   Trestného   poriadku (mutatis mutandis III. ÚS 48/00).

V posudzovanom konaní sp. zn. 1 Toš 42/06 rozhodoval najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie špeciálneho súdu (ďalej len „sudkyňa pre prípravné konanie“) sp. zn. BB-Pšv 8/06 z 20. júna 2006, ktorým bola na návrh prokurátora predĺžená lehota väzby sťažovateľa do 17. januára 2007 a zároveň   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu (eventuálne o jej nahradenie peňažnou zárukou). Sťažovateľ napadol   sťažnosťou   obidva výroky   prvostupňového   rozhodnutia.   Z obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Toš 42/2006 z 12. júla 2006 vyplýva, že najvyšší súd sa na základe podanej sťažnosti síce zaoberal správnosťou výrokov napádaného prvostupňového uznesenia, ako aj konania, ktoré im   predchádzalo,   vo   výrokovej   časti   svojho   rozhodnutia   však   rozhodol   iba   vo   vzťahu k jednému z nich, zrušiac uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 8/06 z 20. júna 2006 v časti   týkajúcej   sa   zamietnutia   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z   väzby   a   prikážuc sudkyni pre prípravné konanie, aby vo veci znovu konala a rozhodla [§ 194 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Trestného poriadku]. Vo vzťahu k zostávajúcej časti napádaného prvostupňového uznesenia   týkajúcej   sa   sťažnosťou   napadnutého   výroku   o   predĺžení   lehoty   väzby sťažovateľa nerozhodol, aj keď v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sťažnosť považuje v uvedenej časti za nedôvodnú.

V konaní pred ústavným súdom najvyšší súd argumentoval tým, že vo veci sp. zn. 1 Toš 42/06 postupoval zákonným spôsobom, v súlade s § 194 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Trestného   poriadku,   zrušiac   napadnuté   uznesenie   špeciálneho   súdu   iba   v chybnej   časti (oddeliteľnej od zostávajúcej časti napádaného rozhodnutia) v dôsledku čoho nadobudol zrušením   nedotknutý   výrok   prvostupňového   rozhodnutia   špeciálneho   súdu   o predĺžení väzby sťažovateľa právoplatnosť.

Uvedenú argumentáciu najvyššieho súdu nemožno z ústavného hľadiska akceptovať. Zákonná   povinnosť   nadriadeného   orgánu   v zmysle   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku preskúmať   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť,   ako   aj konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   v sebe   implikovane   zahŕňa povinnosť   rozhodnúť   o sťažnosti   v rozsahu   zodpovedajúcom   rozsahu   preskúmania napadnutého uznesenia. Obmedzenie rozhodnutia nadriadeného orgánu podľa § 194 ods. 2 Trestného poriadku   (na ktoré poukazuje najvyšší súd) v prípade,   ak je chybná len časť napadnutého uznesenia a možno ju oddeliť od ostatných, alebo ak sa týka sťažnosť len časti uznesenia, sa vzťahuje iba na rozhodnutie nadriadeného orgánu o sťažnosti podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku, teda iba na výrok nadriadeného orgánu o zrušení napadnutého rozhodnutia (v nevyhnutnom rozsahu) a na prípadné nadväzujúce rozhodnutie nadriadeného orgánu nahrádzajúce rozhodnutie prvostupňového orgánu v zrušenej časti [§ 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] alebo ukladajúce prvostupňovému orgánu, aby vo veci znovu konal a rozhodol [§ 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku]. V prípade zrušenia chybnej časti   napadnutého   uznesenia   (oddeliteľnej   od   ostatných)   je   potrebné   rozhodnúť o zostávajúcej časti sťažnosti (samozrejme pokiaľ nebola sťažnosť v tejto časti vzatá späť - §   188   Trestného   poriadku)   výrokom   podľa   §   193   ods.   1   Trestného   poriadku.   Táto požiadavka   vyplývajúca   okrem   iného   aj   z princípu   právnej   istoty   (jedného   z atribútov právneho   štátu   v zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy)   má   svoje   opodstatnenie   predovšetkým v prípadoch, keď neprichádza do úvahy zamietnutie sťažnosti z formálnych dôvodov, ale nadriadený orgán dospeje po preskúmaní napadnutého rozhodnutia k záveru, že sťažnosť nie   je   v dotknutej   časti   dôvodná   [§   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku].   Trestný poriadok   totiž   taxatívne   upravuje   podmienky   vzniku   právoplatnosti   (a   taktiež vykonateľnosti)   uznesenia   vydaného   v trestnom   konaní   v   §   184   Trestného   poriadku. Z uvedeného   ustanovenia   nevyplýva   možnosť   vzniku   právoplatnosti   sťažnosťou napadnutého   výroku   uznesenia   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB-Pšv   8/06   z 20.   júna   2006 o predĺžení lehoty sťažovateľovej väzby spôsobom,   ktorý   uvádza vo   svojom   stanovisku najvyšší súd. Naopak podľa § 184 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je uznesenie, proti ktorému zákon pripúšťa sťažnosť, právoplatné, ak sťažnosť v lehote podaná nebola, alebo sa oprávnené osoby sťažnosti výslovne vzdali alebo ju výslovne vzali späť, alebo ak bola podaná sťažnosť zamietnutá.

Potreba individualizácie výroku uznesenia, ktorým   sa rozhodlo o predĺžení väzby sťažovateľa vyplýva nielen z ustanovení § 184 ods. 1 v spojení s § 192 ods. 1, § 193 ods. 1 a § 194 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, ale aj z charakteru práva na osobnú slobodu. Zásah do   osobnej   slobody   v podobe   jej   obmedzenia   musí   mať   svoj   jednoznačný   základ vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, s ktorou zákon spája právne účinky. Nemožno ho iba   vyvodzovať   z odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia.   Najvyšší   súd   zaoberajúci   sa sťažnosťou sťažovateľa mal vo výrokovej časti svojho rozhodnutia (nielen čiastočne v jeho odôvodnení) výslovne rozhodnúť „o potvrdení rozhodnutia“ špeciálneho súdu o predĺžení väzby tým, že by v príslušnej časti sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, kým dospel k záveru, že nie je dôvodná.

Požiadavka zákonnosti pozbavenia osobnej slobody väzbou v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru vzhľadom na súčasnú právnu úpravu obsiahnutú v Trestnom poriadku zahŕňa rešpektovanie týchto procesných podmienok:

-proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

-rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

-o väzbe rozhodol súd,

-obvinený   bol   vzatý   do   väzby pre   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   napĺňajú niektorý zo zákonných väzobných dôvodov podľa Trestného poriadku, a

-osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

V súvislosti s uvedenými procesnými podmienkami ústavný súd taktiež vyslovil, že väzba, ak má byť zákonná, sa musí vždy opierať o právoplatné rozhodnutie súdu. Pokiaľ súdna prax takúto požiadavku nerešpektuje, nie je v súlade s čl. 17 ods. 5 a čl. 5 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 204/05).

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 6 Tp 261/2005 z 27. decembra 2005 bola sťažovateľova väzba predĺžená do 17. júla 2006. Ďalšie pokračovanie jeho väzby po tomto dátume bolo podmienené nadobudnutím právoplatnosti uznesenia sudkyne pre prípravné konanie   sp.   zn.   BB-Pšv   8/06   z 20.   júna   2006,   v časti   týkajúcej   sa   ďalšieho   predĺženia sťažovateľovej väzby do 17. januára 2007. V dôsledku postupu najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1 Toš 42/06 k tomu nedošlo. Najvyšší súd napriek tomu listom sp. zn. 1 Toš 42/2006 z 12. júla 2006 oznámil Ústavu na výkon väzby B. B. predĺženie trvania sťažovateľovej väzby do 17. januára 2007.

V dôsledku   uvedeného   pozbavenie   osobnej   slobody   sťažovateľa   väzbou po 17. júli 2006, ako aj postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1 Toš 42/06 predstavovali porušenie sťažovateľovho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, čo ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku nálezu.

3.   Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa,   že   ho   najvyšší   súd   nevypočul   osobne k dôvodom väzby, ústavný súd konštatuje, že týmto postupom došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa článku 5 ods. 4 dohovoru (analogicky čl. 17 ods. 5 ústavy) osoba pozbavená osobnej slobody má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti takého pozbavenia osobnej slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody   nezákonné.   V okolnostiach   prípadu   ide   o konanie   o predĺžení   väzby   na   návrh prokurátora   predstavujúce   aj   „...   automatické   súdne   preskúmanie   zákonnosti   väzby v určitých   intervaloch   a z úradnej   povinnosti...   (III.   ÚS   227/03-9)“.   Podľa   ustálenej judikatúry   ESĽP   (rozsudok   z 21.   decembra   2000   vo   veci   Jublonski   v.   Poľsko,   NG 33492/96, § 87) sa garancie čl. 5 ods. 4 dohovoru v plnej miere vzťahujú aj na takéto konanie.

Požiadavky práva na preskúmanie zákonnosti väzby a rozhodnutie o nej podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sú definované v judikatúre ESĽP.

Patrí medzi ne aj to, že takéto konanie musí byť kontradiktórne, musí zaručiť rovnosť zbraní, pričom ak pozbavenie osobnej slobody spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (teda   aj   väzba),   vyžaduje   sa   vypočutie   dotknutej   osoby   [pozri   napr.   rozsudok z 15. novembra   2005   vo   veci   Reinprecht   v.   Rakúsko   (No.   678175/01),   ktorý   odkazuje aj na predchádzajúce   rozsudky   vo   veciach   Nikolova   v.   Bulharsko   z 25.   marca   1999, Assenov and Others v. Bulharsko z 28. októbra 1998, Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995, Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 a Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979]. Prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd (III. ÚS 84/06).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupom a uznesením sp. zn. 1 Toš 42/06 z 12. júla 2006 porušil práva sťažovateľa garantované označeným čl. 5 ods. 4 dohovoru. Aj keď špeciálna prokuratúra zaslala sťažovateľovi návrh na predĺženie lehoty trvania väzby a ten mal možnosť sa k tomuto návrhu písomne vyjadriť, najvyšší súd sa jeho žiadosťou na osobné   vypočutie   v súvislosti   s rozhodnutím   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   vôbec nezaoberal.

Väzba   je   zásadným   zaisťovacím   inštitútom   a predstavuje   výrazný   zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe. Najvyšší súd bol súdom, ktorý mohol realizovať požiadavku sťažovateľa a zaistiť jeho výsluch. Preto ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

4. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovať   v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd   v bode   1   výroku   nálezu vyslovil,   že najvyšší súd   svojím   postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 42/06 tým, že nerozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom   v zákonnej   lehote   o predĺžení   väzby   sťažovateľa   a osobne   ho   nevypočul k okolnostiam a dôvodom väzby, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 4 dohovoru. Ústavný súd zároveň konštatoval, že pozbavenie   osobnej   slobody   sťažovateľa   po   17. júli 2006,   predstavovalo   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pretože po tomto dátume sa jeho väzba neopierala o právoplatné rozhodnutie súdu.   Protiústavnosť   sťažovateľovej   väzby   v dôsledku   absencie   jej   ústavne akceptovateľného   titulu   (právoplatného   súdneho   rozhodnutia)   nemohla   byť   následne odstránená   neskorším   súdnym   rozhodnutím   (uznesením sudkyne   pre   prípravné   konanie sp. zn. BB-Pšv 8/06 z 22. decembra 2006) o jej ďalšom predĺžení (do 17. apríla 2007).

Z uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   prihliadajúc   na okolnosti   tohto   prípadu prikázal najvyššiemu súdu, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu [§ 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde].

5.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. G.. Sťažovateľ trovy nevyčíslil.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   za   každý   úkon po 2 730   Sk,   k tomu   19   %   DPH   v sume   1037   Sk,   pretože   advokát   je   platiteľom   dane z pridanej hodnoty, a k tomu 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada mu bola priznaná v celkovej sume 6 825 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007