znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 314/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   14346/2014,Rvp 14347/2014, Rvp 14348/2014, Rvp 14349/2014, Rvp 14350/2014, Rvp 14351/2014,Rvp 14352/2014, Rvp 14353/2014, Rvp 14354/2014, Rvp 14355/2014, Rvp 14356/2014,Rvp 14357/2014, Rvp 14358/2014, Rvp 14359/2014, Rvp 14360/2014, Rvp 14361/2014,Rvp 14362/2014, Rvp 14363/2014, Rvp 14364/2014, Rvp 14365/2014, Rvp 14366/2014,Rvp 14367/2014, Rvp 14368/2014 a Rvp 14369/2014 vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajskéhosúdu v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   16   Co   467/2014   z 31.   júla   2014   (Rvp   14346/2014),sp. zn. 16   Co   43/2014   z 31.   júla   2014   (Rvp   14347/2014),   sp.   zn.   17   Co   730/2014z 13. augusta   2014   (Rvp 14348/2014),   sp.   zn.   13   Co   948/2013   z 5.   augusta   2014(Rvp 14349/2014),   sp.   zn.   16 Co   168/2014   z   31.   júla   2014   (Rvp   14350/2014),sp. zn. 16 Co 85/2014 z 31. júla 2014 (Rvp 14351/2014), sp. zn. 16 Co 131/2014 z 31. júla2014   (Rvp   14352/2014),   sp.   zn.   16 Co 93/2014   z   31.   júla   2014   (Rvp   14353/2014),sp. zn. 16 Co   100/2014   z   31.   júla   2014   (Rvp   14354/2014),   sp.   zn.   17   Co   80/2014z 13. augusta   2014   (Rvp   14355/2014),   sp.   zn.   13 Co   821/2013   z 22.   júla   2014(Rvp 14356/2014),   sp.   zn.   17   Co   341/2014   z   13.   augusta   2014   (Rvp   14357/2014),sp. zn. 17 Co   84/2014   z   13.   augusta   2014   (Rvp   14358/2014),   sp. zn.   17   Co   133/2014z 13. augusta   2014   (Rvp   14359/2014),   sp.   zn.   17   Co   311/2014   z 13. augusta   2014(Rvp 14360/2014),   sp.   zn.   17   Co   88/2014   z   13.   augusta   2014   (Rvp 14361/2014),sp. zn. 17 Co 414/2014 z 13. augusta 2014 (Rvp 14362/2014), sp. zn. 17 Co 493/2014z 13. augusta   2014   (Rvp   14363/2014),   sp.   zn.   17   Co   520/2014   z 13. augusta   2014(Rvp 14364/2014),   sp.   zn.   17   Co   496/2014   z   13.   augusta   2014   (Rvp 14365/2014),sp. zn. 13 Co   1001/2013   z 22.   júla   2014   (Rvp   14366/2014),   sp.   zn.   13 Co   247/2014z 12. augusta   2014   (Rvp   14367/2014),   sp.   zn.   17   Co   307/2014   z 13. augusta   2014(Rvp 14368/2014) a sp. zn. 13 Co 984/2013 z 22. júla 2014 (Rvp 14369/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp 14346/2014,   Rvp   14347/2014,   Rvp   14348/2014,   Rvp   14349/2014,Rvp 14350/2014, Rvp 14351/2014, Rvp 14352/2014, Rvp 14353/2014, Rvp 14354/2014,Rvp 14355/2014, Rvp 14356/2014, Rvp 14357/2014, Rvp 14358/2014, Rvp 14359/2014,Rvp 14360/2014, Rvp 14361/2014, Rvp 14362/2014, Rvp 14363/2014, Rvp 14364/2014,Rvp 14365/2014, Rvp 14366/2014, Rvp 14367/2014, Rvp 14368/2014 a Rvp 14369/2014s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14346/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. októbra2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia(ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom,   Okresným   súdom   BanskáBystrica,   Okresným   súdom   Rimavská   Sobota   a   Okresným   súdom   Revúca   (ďalej   len„okresné   súdy“),   predmetom   ktorých   je   rozhodovanie   o   náhrade   majetkovej   škodya nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradnýmpostupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodua nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľkaodvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdnypoplatok   20   €   podľa   položky   č.   7a   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   [(príloha   zákonaSlovenskej národnej rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   o   poplatku   za   výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala sťažovateľkaodvolania. Krajský súd svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresnýchsúdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky „postupom   v   odvolacom   konaní   a   napadnutým rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd, ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: « Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie   odvolania.   Spoplatneniu   nepodliehajú   ďalšie   úkony   vo   veci   samej,   ako   sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... Sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   rozsudku   a   nie   žalobu.   Súd   nie   je   oprávnený svojvoľne   rozširovať   okruh   úkonov   podliehajúcich   súdnemu   poplatku.   Sťažovateľ   preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...

V   prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov)   nie   je   jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o   žalobe   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym úradným postupom...

Sťažovateľovi   bola   v   rozpore   so   zákonom   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje   zásah   do   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka   poukázala   i   na   rozsudok «Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov),   sa   súdne   poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   a   ak   zákon   o   súdnych   poplatkoch   ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver   rešpektujúci   zásadu   „v   pochybnostiach   v   prospech   poplatníka“,   t.   j.   záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa   ust.   §   4   ods.   1   písm.   k)   ZoSP   konanie   vo   veciach   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boloporušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,označené uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konaniaa prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod spisovýmiznačkami:   Rvp 14346/2014,   Rvp   14347/2014,   Rvp   14348/2014,   Rvp   14349/2014,Rvp 14350/2014, Rvp 14351/2014, Rvp 14352/2014, Rvp 14353/2014, Rvp 14354/2014,Rvp 14355/2014, Rvp 14356/2014, Rvp 14357/2014, Rvp 14358/2014, Rvp 14359/2014,Rvp 14360/2014, Rvp 14361/2014, Rvp 14362/2014, Rvp 14363/2014, Rvp 14364/2014,Rvp 14365/2014, Rvp 14366/2014, Rvp 14367/2014, Rvp 14368/2014 a Rvp 14369/2014,z ktorých   vyplýva   ich právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosťv osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnostismerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka   sťažnosťami   namieta   porušenie   svojho   základného   právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvéhostupňa   o   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   súdny   poplatok,   ako   aj   postupom,   ktorýpredchádzal ich vydaniu.

Z   hľadiska   premetu   sporu   ide   vo   všetkých   pôvodných   konaniach   o   prípadyposudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdnehopoplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutýchkonaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutiesťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučujeu tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základeuplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ichprieskum   bol   automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (IV. ÚS 358/08).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k   napadnutýmuzneseniam   aj   z   vecného   hľadiska.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych   a   faktických   garancií   na   uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôdich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupomsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovanío namietaných   veciach   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávneaplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch,čím   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd okrem inéhouviedol, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosťvzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti o vykonanie poplatkovéhoúkonu,   ak   je   poplatníkom   navrhovateľ.   Podľa   poznámky   č.   3   k položke   1   sadzobníkasúdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo vecisamej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydaniepredbežného   opatrenia.   Ak   odvolanie   podá   navrhovateľ   i odporca,   platí   každý   z nichpoplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľaalebo   odporcu   viac,   platia   súdny   poplatok   v závislosti   od   povahy   ich   procesnéhospoločenstva tak, že v prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 OSP)platia   súdny   poplatok   samostatne   podľa   predmetu   svojho   odvolania   a v prípadenerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 OSP) spoločne a nerozdielne.

Krajský súd ďalej uviedol, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen za samotný návrhna náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   úradným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   mocialebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom,   ale   i za   ďalšie   úkony   vrátane   podanéhoodvolania.

Podľa názoru krajského súdu sa súdny poplatok neplatí len za samotné podanienávrhu,   a tak   zo   strany   okresných   súdov   nedošlo   k svojvoľnému   rozširovaniu   okruhuúkonov   podliehajúcich   súdnemu   poplatku.   Ak   konanie   o návrhu   na   náhradu   škodyspôsobenej   nezákonným   úradným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jehonesprávnym úradným postupom sa v sadzobníku súdnych poplatkov nachádza (v položke7a), potom nejde o poplatok, ktorý v sadzobníku súdnych poplatkov nie je uvedený.

Nesprávna bola podľa názoru krajského súdu argumentácia odvolateľa (v danej vecisťažovateľka) aj v prípade aplikácie zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňazákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   145/1995   Z.   z.   o   správnych   poplatkochv znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len„zákon č. 286/2012 Z. z.), konkrétne jeho účinnosti, ak je zrejmé, že odvolacie konaniev danej veci začalo až podaním odvolania zo strany sťažovateľky, vo vzťahu ku ktorejzaplatenie súdneho poplatku prináleží, keď odvolanie bolo zo strany sťažovateľky podané zaúčinnosti zákona č. 286/2012 Z. z. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8 Sžf 37/2010 zo 4. mája 2011: „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti.“ Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohtozákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z. zaviedol dozákona o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné od 1. októbra 2012, a to §18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012sa vyberajú   poplatky podľa   predpisov   účinných do   30.   septembra 2012   i keď sa stanúsplatnými po 30. septembri 2012. Krajský súd ďalej uviedol, že okresné súdy sa spravovalipri   vyrubení   súdneho   poplatku   za   konanie   o odvolaní   položkou   sadzobníka   súdnychpoplatkov   č.   7a   (ako   prílohy   k zákonu   o súdnych   poplatkoch)   účinného   v čase   vznikupoplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania, a dôvodne prihliadali na poznámkuč. 3 k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a), ako aj ustanovenie §17 ods. 2 a § 18ca zákona o súdnych poplatkoch. Námietka, že v danej veci nie je dôvodnépoužitie analógie legis je, irelevantná, kedže v danom prípade k použitiu analógie zo stranysúdu nedošlo.

Okresné súdy uzneseniami, ktorými uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok   za   odvolanie,   aplikovali   správny   právny   predpis   a správne   ho   aj   vyložili.V uzneseniach bola správne označená položka sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorejsa súdny poplatok vyrubil a bol vyrubený v správnej výške. Odvolania sťažovateľky podľanázoru krajského súdu preto, aj pokiaľ ide o rozsah odôvodnenia samotného uznesenia,krajský   súd   nepovažoval   za   dôvodné,   ak   z uznesenia   o vyrubení   súdneho   poplatku   užuvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Krajský súd preto považoval postup okresnýchsúdov, ktoré rozhodovali o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, zasprávne a sťažovateľkou napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacíminámietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresnýchsúdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnychpoplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Ústavný súd ďalej zastáva názor, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom,ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právompodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   neexistuje   takápríčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konaniereálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   pri predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015