znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 314/2011-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa o prijatej sťažnosti súdneho exekútora JUDr. M. B., S., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom vlastniť majetok zaručeným v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s právom zaručeným   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k.   7 Co 44/2010-71 z 21. apríla 2010 takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. M. B. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so   základným právom vlastniť majetok zaručeným v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s právom zaručeným v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 44/2010-71 z 21. apríla 2010 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 314/2011-17   z   30.   júna   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť súdneho exekútora JUDr. M. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   a práva   na   spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení so základným právom vlastniť majetok zaručeným v čl. 20 ods. 1 ústavy a s právom zaručeným v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 44/2010-71 z 21. apríla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 604/05 sťažovateľ na základe poverenia vydaného Okresným súdom Banská Bystrica č. 5601/013139 z 2. januára 2006 vykonával funkciu súdneho exekútora, pričom v súvislosti s touto exekučnou činnosťou mu vznikol nárok na úhradu odmeny v sume 17 071,71 €, ktorej sa voči povinnému z exekúcie sťažovateľ domáhal vydaním exekučného príkazu zo 6.   júna   2008   na   vykonanie   exekúcie   prikázaním   pohľadávky   z   účtu   povinného v Slovenskej sporiteľni, a. s. (ďalej len „banka“). Banka však uvedený exekučný príkaz nerealizovala, preto sa sťažovateľ domáhal svojho nároku na zaplatenie uvedenej sumy voči banke podaním   poddlžníckej   žaloby   v   zmysle   §   103   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 44 C 103/09 zo 16. decembra 2009 žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu nedostatku jeho   aktívnej   legitimácie   na   jej   podanie,   pričom   na   základe   odvolania   sťažovateľa   bol predmetný   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   aj   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 44/2010 z 21. apríla 2010.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu, pretože je presvedčený, že v konaní o poddlžníckej žalobe, ktorú podal proti banke bol, a je oprávnenou osobou, pretože sa domáhal zaplatenia odmeny, ktorá mu za výkon exekučnej činnosti patrila, a preto podľa jeho názoru mal v tejto veci postavenie oprávneného.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Formálnym   interpretačným   prístupom   a   reštriktívnym   výkladom   ust.   §   103 Exekučného poriadku porušovateľom, podľa ktorého za oprávneného podať poddlžnícku žalobu nemožno považovať súdneho exekútora vtedy, keď predmetom poddlžníckej žaloby je jemu patriaca odmena bol sťažovateľovi odmietnutý prístup k súdu a bolo porušené jeho právo vlastniť majetok.

Vzhľadom na skutkový stav, z ktorého je zrejmé porušenie procesných povinností banky,   mala   byť   sťažovateľovi   poskytnutá   ochrana   súdom   prostredníctvom   ústavne konformného extenzívneho výkladu ust. § 103 Exekučného poriadku s použitím analógie.... Použitím   „argumentum   ad   absurdum“   vedie   porušovateľov   ústavne   nekonformný výklad ust. § 103 Exekučného poriadku k nepostihnuteľnosti bánk svojvoľne porušujúcich príkazy na začatie exekúcie a exekučné príkazy. Ak by totiž uvedené subjekty rešpektovali exekučné   príkazy   len   čo   do   úhrady   pohľadávky   oprávneného   a   neuhrádzali   by   trovy exekúcie napriek tomu, že by povinný na ich úhradu finančnými prostriedkami disponoval a za predpokladu, že povinný nemá iný majetok, súdny exekútor by nikdy nemohol vymôcť od povinného trovy exekúcie a proti subjektu, ktorý nerešpektoval vydané exekučné príkazy by neexistoval žiaden právny prostriedok donútenia nápravy takéhoto stavu a koniec koncov, i prevencie.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol: „Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   prístup   k   súdu   zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo nebyť zbavený majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vo veci s p. zn. 7 Co 44/2010-71 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 7 Co 44/2010-71 zo dňa 21. 4. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr. 3398/2011 z 28. júla 2011 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom z 9. augusta 2011.

2.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol: «V rámci senátu „7Co“ bola vec podľa dohodnutého kľúča pridelená JUDr. R. B., prerokovaná bez nariadenia pojednávania vo veci podľa ustanovenia §214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. 04. 2010. Senát posúdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil   s jeho odôvodnením. Napriek   tomu   v   odôvodnení   rozsudku   sú   uvedené   ďalšie,   resp.   spresnené   dôvody   na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Co 44/2010-71 zo dňa 21. 04. 2010, považuje senát „7 Co“ za vecne správny.

Pri posudzovaní a rozhodovaní vo veci tak súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom,   bola   na   zistený   skutkový   stav,   správne   aplikovaná   konkrétna   právna   norma (Exekučný poriadok), pričom interpretáciu tohto zákona v prerokovanej veci považujem za správnu. Právny názor odvolacieho súdu je jasne vyslovený v odôvodnení rozsudku, na ktoré poukazujem.

Posúdenie ďalších otázok, vyplývajúcich z ústavnej sťažnosti sťažovateľa - JUDr. M. B., je vo výlučnej kompetencii Ústavného súdu Slovenskej republiky.

... Krajský súd v Bratislave... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.»

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ oznamuje, že... súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu (sťažnosti) sťažovateľa.

Porušovateľ vo svojom vyjadrení nepoukázal na žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé   spochybniť   ústavno-právnu   argumentáciu   sťažovateľa   obsiahnutú   v   jeho predchádzajúcich podaniach v tomto konaní. Sťažovateľ v žiadnom prípade nemôže súhlasiť so záverom porušovateľa, podľa ktorého pri posudzovaní a rozhodovaní vo veci tak súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom, bola na zistený skutkový stav správne aplikovaná a interpretovaná konkrétna právna norma (Exekučný poriadok), práve naopak, aplikáciou a interpretáciou uvedenej právnej normy bolo porušené ústavné právo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a ústavno-procesný princíp vyplývajúci z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore i dodatkovom protokole.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   44/2010   z   21.   apríla   2010   došlo   k   porušeniu základného práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a v ich spojení tiež k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.   K porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   malo dôjsť   tým,   že   krajský   súd podľa   sťažovateľa   dospel   k   arbitrárnym   a   svojvoľným   záverom   o   tom,   že   na   podanie poddlžníckej   žaloby   podľa   §   103   Exekučného   poriadku   nie   je   sťažovateľ   ako   súdny exekútor aktívne legitimovaný.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   nie   je   jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský súd sťažnosťou napádaný rozsudok odôvodnil takto: „Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), keďže pre nariadenie pojednávania nebolí dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania, nariadenie pojednávania   nevyžadoval   dôležitý   verejný   záujem).   Rozsudok   verejne   vyhlásil   dňa 21. 4. 2010 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.).

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výroku vecne   správny   a   keďže   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozsudku, ako správnymi dôvodmi, rozsudok odvolacieho súdu už iné dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p.)

K poukazu navrhovateľa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky odvolací súd uvádza, že tento sa zaoberal otázkou priznania dane z pridanej hodnoty v rámci náhrady trov   konania   súdnemu   exekútorovi   s   tým,   že   súdny   exekútor   sa   považuje   za   účastníka konania   pre   ten   úsek   konania,   v ktorom   sa   rozhoduje   o   jeho   nároku   na   náhradu   trov konania. Uvedeným nálezom tak nemožno odôvodňovať aktívnu legitimáciu navrhovateľa v predmetnej veci.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný, iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Podľa § 103 Exekučného poriadku ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú ustanovenia § 95, 96 ods. 3, § 97, 98 a 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to aj vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov.

V zmysle § 37 ods. 1 Exekučného poriadku je teda oprávnený účastníkom exekučného konania, pričom súdny exekútor je takýmto účastníkom len pri rozhodovaní súdu o trovách exekúcie. Osoba oprávneného je tak odlišná od osoby súdneho exekútora, keď Exekučný poriadok   v   žiadnom   štádiu   exekučného   konania   neoznačuje   osobu   súdneho   exekútora pojmom oprávnený. Nakoľko § 103 Exekučného, poriadku upravuje možnosť domáhať sa zaplatenia sumy proti banke len pre oprávneného, súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na   uplatnenie   si   uvedeného   nároku.   Pre   jednoznačnosť   procesného   postavenia   osôb oprávneného a súdneho exekútora nemožno uvedené ustanovenie aplikovať na možnosť súdneho exekútora domáhať sa uvedeného nároku ani analogicky.“

Z citovanej časti rozhodnutia vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na argumentácii   okresného   súdu,   ktorú   posilnil   ešte   poukazom   na   skutočnosť,   že   súdny exekútor   nie   je   v   žiadnej   časti   Exekučného   poriadku   označený   ako   osoba   oprávnená v exekučnom   konaní,   a keďže   ustanovenie   §   103   Exekučného   poriadku   priznáva   právo podať poddlžnícku žalobu iba oprávnenému z exekúcie, súdny exekútor teda nemá aktívnu legitimáciu na jej podanie.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada   hotových   výdavkov   a   náhrada   za   stratu   času   pri   vykonaní   exekúcie   (§   196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 197 ods. 2 Exekučného poriadku exekútor môže požadovať od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov.

Podľa § 103 Exekučného poriadku ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú ustanovenia § 95, § 96 ods. 3, § 97, § 98 a § 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to aj vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov.

V súvislosti s danou vecou ústavný súd v prvom rade poukazuje na pojmový a aj významový   rozdiel   medzi   platením   trov   konania   a   náhradou   trov   konania.   Pokiaľ   ide o platenie   trov   konania,   tak   trovy   akéhokoľvek   civilného   konania,   teda   aj   exekučného konania znáša   každý   účastník   tohto   konania sám   zo   svojho,   t. j.   inými   slovami,   každý účastník konania si svoje trovy (náklady) konania platí sám zo svojho a až následne po zaplatení   trov   konania   prichádza   na   rad   otázka   náhrady,   resp.   akéhosi   preplatenia účastníkom konania už zaplatených, resp. vynaložených trov.

Z   citovaných   ustanovení   Exekučného   poriadku   rovnako   vyplýva,   že   trovy exekučného konania platí, resp. znáša v prvom rade oprávnený z exekúcie, od ktorého má súdny exekútor napr. právo požadovať predbežne aj „zaplatenie“ preddavku na tieto svoje trovy   (§   197   ods.   2   Exekučného   poriadku),   alebo   sa   môže   domáhať   od   oprávneného zaplatenia všetkých nevyhnutných trov exekúcie (§ 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku). Až následne má, tak ako to je uvedené v druhej vete § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený   aj   exekútor   nárok   na   „náhradu“   trov,   ktoré   už   boli   vynaložené   na   účelné vymáhanie   nároku,   pričom   podľa   §   197   ods.   1   Exekučného   poriadku   tieto   náklady „uhrádza“ (nie platí, pozn.) povinný.

Z uvedeného je teda nepochybne zrejmé, že trovy exekučného konania vynaložené na vymoženie   oprávneného   nároku   oprávneného   v   prvom   rade   znáša,   resp.   platí   sám oprávnený zo svojho, od ktorého sa teda môže súdny exekútor predovšetkým domáhať ich zaplatenia za to, že pre oprávneného tento jeho oprávnený nárok vymohol. Až následne má oprávnený (kvázi veriteľ) právo na náhradu ním už vynaložených trov a to od povinného (kvázi dlžník), pričom v prípade vymoženia pohľadávky oprávneného prikázaním z účtu povinného   v   banke   sa   v   podstate   prenáša   povinnosť   platiť   oprávnenému   z   povinného (dlžník) na jeho banku (poddlžník). Z tohto hľadiska je logickým záverom aj ustanovenie § 103 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je explicitne práve oprávnenému priznané právo   domáhať   sa   proti   banke   (poddlžníckou   žalobou)   zaplatenia   toho,   čo   oprávnený vynaložil zo svojho, hoci tak urobiť nemusel, keby banka (ako poddlžník) postupovala v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku.

Z uvedeného hľadiska tak podľa názoru ústavného súdu nemožno závery krajského súdu   považovať za   svojvoľné,   predčasné,   arbitrárne,   resp.   za také,   ktoré by odporovali podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem.

Ústavný   súd   už   aj   v   minulosti   konštatoval,   že   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie, ak postupuje v súlade s účinnou právnou normou.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil, že napádaným rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 44/2010-71 z 21. apríla 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, a v spojení s nimi teda ani k porušeniu základného   práva   a   práva   vlastniť   majetok,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

Nad rámec, v súvislosti s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 182/06, ktorého sa sťažovateľ argumentačne dovoláva, ústavný súd konštatuje, že predmetom tohto konania ústavného   súdu   bolo   exekučné   konanie   (exekučná   spisová   značka   „Er“,   pozn.)   sp.   zn. 9 Er 126/04, v ktorom všeobecný súd rozhodoval o sporných trovách súdnej exekútorky. V tomto   konaní   Exekučný   poriadok   nepochybne   bez   ďalšieho   priznáva   súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania (druhá veta § 37 Exekučného poriadku). V konaní o sťažnosti sťažovateľa však predmetom konania ústavného súdu nie je exekučné konanie o trovách súdneho exekútora, ale konanie o žalobe o plnenie – o tzv. poddlžníckej žalobe (spisová   značka   „Co“,   pozn.)   sp.   zn.   7   Co   44/2010,   ktorou   sa   v   zmysle   Exekučného poriadku iba oprávnený z exekúcie môže domáhať voči banke plnenia všetkých nárokov (nielen trov exekútora, pozn.), na zaplatenie ktorých by mal nárok, resp. ktoré nároky by mu patrili   alebo   ktoré   by   nemusel   vynakladať   zo   svojho,   keby   banka   konala   v   súlade s Exekučným poriadkom. Vzhľadom na uvedené v obidvoch prípadoch ide o dve rozdielne a vzájomne nesúvisiace konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011