znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 314/2010-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. A. A., K., prechodne K., J. B., Š., J. H., P., Ing. D. A., K., prechodne K., a Ing. D. H., P., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného súdu   Košice   II   vo   veci   vedenej   pod sp.   zn.   19 C 46/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. A. A., J. B., J. H., Ing. D. A. a Ing. D. H. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 46/2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 46/2007 p r i k a z u j e ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. A. A., J. B., J. H., Ing. D. A. a Ing. D. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. A. A., J. B., J. H., Ing. D. A. a Ing. D. H. trovy konania v sume 1 230 € (slovom tisícdvestotridsať eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. II. ÚS 314/2010-25 z 1. júla 2010 na ďalšie konanie sťažnosť Ing. A. A., J. B., J. H., Ing. D. A. a Ing. D. H. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), v ktorej tvrdili, že postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 46/2007 bolo porušené ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 46/2007 v postavení odporcov.

Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu podľa názoru sťažovateľov vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde dochádza k neodôvodneným prieťahom.

O tom, že dochádza k prieťahom, svedčí podľa nich aj list predsedu okresného súdu č. Spr. 2/2010 z 13. januára 2010, ktorý ich sťažnosť na prieťahy v konaní považoval za dôvodnú.

Sťažovatelia ďalej uviedli:„Jedine vinou Okresného súdu Košice II nebolo doteraz právoplatne rozhodnuté. Okresný   súd   nekonal   plynulo   a   dôsledne   v   záujme   efektívneho   a   rýchleho odstránenia právnej neistoty sťažovateľov.

Z   celkovej   doby   konania,   ktorá   je   predmetom   posúdenia,   prevažnú   časť   tvoria obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným prieťahom   v konaní v dôsledku   nečinnosti okresného súdu.

Sťažovatelia sa takto po dobu vyše troch rokov nachádzajú v stave právnej neistoty. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom   k   naplneniu   tohto   práva   dochádza   až   právoplatným   súdnym   rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97).

Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni.

K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu....

Ústavný súd nemôže akceptovať ani nečinnosť okresného súdu po 29. 5. 2007, keď mu   z   podania   právneho   zástupcu   žalobcov   muselo   byť   zrejmé,   že   účastníci   konania nezaplatili súdne poplatky.

Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 Z. č. 71/1992 Zb. - ak nebol zaplatený poplatok splatný   podaním   návrhu   na   začatie   konania,   odvolania   alebo   dovolania,   súd   vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

Skutočnosť, že okresný súd nepreveril dostatočne údaje žalobcov, o ich skutočnom pobyte   (miesto   zdržiavania   sa   žalobcov)   zapríčinila,   že   žalobcom   nebolo   predvolanie doručené   a   okresný   súd   nemohol   efektívne   pojednávať   a   ani   ku   dňu   13.4.2010, pojednávanie sa odročilo na neurčito za účelom zistenia adresy pobytu navrhovateľov, teda po mesiaci, čo mal súd o tejto skutočnosti vedomosť.

Podľa   §   115   ods.   1   O.   s  .p.-   ak   tento   zákon   alebo   osobitný   predpis   13aa) neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa ustanovenia § 29 ods. 2) O. s.p.- pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine alebo ak je doručenie písomnosti v cudzine spojené s ťažko prekonateľnými prekážkami, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.

Vzhľadom   na   uvedené   považujú   sťažovatelia   za   potrebné,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky prihliadol na celkovú dĺžku konania. Touto dlhotrvajúcou nečinnosťou spôsobil okresný súd zbytočné prieťahy v konaní.

Postup odporcu preto nie je ničím ospravedlniteľný a je zásahom do základných práv sťažovateľov.

Sťažovatelia   považujú   za   primerané,   aby   im   v   tejto   veci   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie.

Domnievajú sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, doba vyše troch rokov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná.

Samotné konštatovanie porušenia jej práva nie je vzhľadom na dĺžku konania pre sťažovateľov dostatočnou satisfakciou.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   považujú   sťažovatelia   za   primerané,   aby   im   bolo priznané finančné zadosťučinenie....“

Dňa 24. augusta 2010 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie okresného súdu, v ktorom   okrem   oznámenia,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   sťažnosti   konalo   ústne pojednávanie, uviedol:

„V danej veci bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia podaný dňa 4.4.2007. Sťažovatelia majú v konaní procesné postavenia žalovaných. O tomto návrhu bolo riadne rozhodnuté dňa 4.5.2007.

Z   dôvodu   podaných   odvolaní   proti   uvedenému   uzneseniu   bol   spis   dňa   6.6.2007 predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach.

Dňa 26.6.2007 bol spis vrátený bez rozhodnutia z odvolacieho súdu ako predčasne predložený a tomuto súdu po vykonaní potrebných úkonov opäť predložený dňa 5.10.2007. Dňa 7.11.2007 bol spis vrátený so zrušujúcim uznesením. Dňa   8.4.2008   bolo   o   podanom   návrhu   znova   rozhodnuté.   Uznesenie   nadobudlo právoplatnosť dňa 5.5.2008.

Konanie   o   nariadenie   predbežného   opatrenia   bolo   teda   právoplatne   skončené a zákonný sudca dal nedopatrením pokyn pre archivovanie spisu, hoci žalobcovia podali k danej spisovej značke návrh vo veci samej, a to dňa 29.5.2007.

Táto skutočnosť bola zistená po podaní sťažnosti právnou zástupkyňou žalovaných (sťažovateľov) dňa 7.1.2010. Bezprostredne po podaní tejto sťažnosti začal zákonný sudca konať a dňa 13.1.2010 vyzval žalobcov na zaplatenia súdneho poplatku za podaný návrh a určil termín pojednávania na deň 16.2.2010.

Na   žiadosť   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   bolo   pojednávanie   odročené   zo 16.2.2010   na   deň   12.3.2010.   Uvedeného   pojednávania   sa   zúčastnila   jedine   právna zástupkyňa sťažovateľov, preto bolo opakovane odročené, a to na deň 13.4.2010. Na toto pojednávanie sa opäť nedostavil žiaden z účastníkov, len splnomocnená zástupkyňa právnej zástupkyne žalovaných (sťažovateľov). Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zistenia   adries   aktuálneho   pobytu   žalobcov,   doručenia   výzvy   na   doplatenie   súdneho poplatku a zabezpečenia listinných dôkazov.

Žiadané listiny boli z Katastrálneho úradu v K. predložené dňa 16.4.2010, doklad o zaplatení doplatku súdneho poplatku bol súdu predložený dňa 18.5.2010.

Následne sa spis, v čase od 26.5.2010 do 24.6.2010, nachádzal na Vašom súde. Po jeho vrátení bol dňa 2.8.2010 určený termín pojednávania na deň 19.10.2010. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť   pochybenie   súdu,   keď   po   právoplatnom   rozhodnutí   o   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia dňa 5.5.2008 došlo k archivácii predmetného spisu.

Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že bezprostredne po zistení tohto pochybenia v   januári   2010   začal   zákonný   sudca   konať   a   ihneď   určil   termín   pojednávania   na   deň 16.2.2010. Toto pojednávanie bolo pritom odročené práve na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľov. Ani ďalších dvoch pojednávaní sa nezúčastnil ani jeden zo sťažovateľov, nie je teda zrejmé, či oni sami majú naliehavý záujem na odstránení stavu právnej neistoty, v ktorej sa neukončením daného sporu nachádzajú.

Pri rozhodovaní ústavného súdu žiadam zohľadniť mnou uvádzané argumenty.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v občianskom právnom konaní a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúmal vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím najmä na skutkovú a právnu zložitosť veci (1), správanie sťažovateľov (2) a postup okresného súdu (3).

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu   relatívne neplatného v zmysle § 40a a § 80 písm. c) Občianskeho zákonníka, teda po právnej stránke ide   o   štandardnú   občianskoprávnu   vec   patriacu   do   bežnej   rozhodovacej   agendy všeobecného súdnictva. Zložitou sa môže javiť z hľadiska skutkového, čo vyplýva z potreby vykonania listinných dôkazov a dokazovania výsluchmi účastníkov. Tieto skutočnosti síce spôsobili určitú faktickú zložitosť veci a z toho vyplývajúci stupeň časovej náročnosti, to však nemôže byť samo osebe v posudzovanej veci akceptované ako dôvod ospravedlňujúci doterajšiu dĺžku konania z hľadiska jeho predmetu. Žiaden z účastníkov konania vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázal na právnu alebo skutkovú zložitosť veci.

2.   Pri   hodnotení   preskúmavanej   veci   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania sťažovateľov, ústavný súd zo sťažnosti a spisu zistil, že na celkovej dĺžke konania mali určitý podiel aj sťažovatelia tým, že sa viackrát nezúčastnili na pojednávaniach. V danom prípade však podiel sťažovateľov na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé konanie okresného súdu zapríčinené najmä pokynom na archivovanie spisu od 5. mája 2008, ktoré bolo zistené až na základe sťažnosti podanej právnou zástupkyňou sťažovateľov na prieťahy v konaní 7. januára 2010, hoci žalobcovia podali k danej spisovej značke návrh vo veci samej už 29. mája 2007.

Na   podiel   sťažovateľov,   ich   nesúčinnostné   správanie,   ústavný   súd   prihliadol   pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci dlhodobo nečinný, a to konkrétne od 5. mája 2008 do 13. januára 2010 (1 rok a 8 mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas   viac   ako   jedného   roka   (spis   sa   dostal   na   pokyn zákonného sudcu do archívu) súd nevykonával vo veci žiadne úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako odporcovia v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzajú. Ústavný súd ďalej zo spisu zistil, že aj tie procesné úkony,   ktoré   okresný   súd   vykonal,   sú   poznačené   neefektívnosťou,   ako   aj   procesnými pochybeniami, teda postupom konajúceho súdu neboli vytvárané podmienky na odstránenie právnej neistoty sťažovateľov ako odporcov v danej veci. Vzhľadom na uvedenú nečinnosť okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   konaní   došlo   k   prieťahom,   ktoré   neboli spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v   dôsledku   postupu okresného súdu.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu   vo veci ďalej konať.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný   súd   preto   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 46/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   sa   domáhali   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   pre každého v sume 1 800 €, ktoré vo svojej sťažnosti odôvodnili tým, že „... doba, ktorá uplynula   od   podania   návrhu   až   doposiaľ,   doba   vyše   troch   rokov,   je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez porušovania základného práva. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený v predmetnej veci, nerešpektovali a porušovali základné práva sťažovateľov.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za dôvodné   priznať   im   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú nečinnosť   okresného   súdu,   s   prihliadnutím   aj   na   nesúčinnostné   správanie   sťažovateľov v určitom štádiu napadnutého konania považuje za primerané vo výške 1 000 € pre každého zo sťažovateľov.

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 96,19 € (základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. zo sumy 120,23 € za jeden úkon právnej služby na sumu 96,19 €), t. j. spolu za dva úkony 192,38 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 206,80 €. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 %, t. j. 39,28 €, podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy   právneho   zastúpenia   piatich   sťažovateľov   vrátane   započítania   DPH   a   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 1 230 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010