znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 314/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť S. F., P., R. K., P., a R. Š., P., zastúpených advokátom Mgr. M. J., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 9 Co 94/2007-115 z 21. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. F., R. K. a R. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2008 doručená   sťažnosť   S.   F.,   P.,   R.   K.,   P.,   a R.   Š.,   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 94/2007-115 z 21. februára 2008, ktorou sťažovatelia žiadali vydať tento nález:

„Právo S. F., R. K. a R. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR Krajským súdom v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 94/2007 zo dňa 21. 2. 2008 porušené bolo. S. F., R. K. a R. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.948,- Sk, ktoré je povinný Krajský súd Prešov vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Z podanej sťažnosti a pripojeného spisu Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 52/2006 vyplynulo, že sťažovatelia boli ako žalovaní účastníkmi konania pred   okresným   súdom,   v ktorom   sa   voči   nimi   domáhalo   Mesto   M.   zaplatenia   sumy 159 855 Sk. Žalobca dôvodil tým, že po tom, ako previedol do podielového spoluvlastníctva žalovaných   kúpnou   zmluvou   z 11.   augusta   2005   bytový   dom,   ktorý   pozostával z 88 bytových jednotiek, a v zmysle zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi ukončil všetky právne   vzťahy   súvisiace   s touto   nehnuteľnosťou   vrátane dodávky   vody   do   jednotlivých bytových   jednotiek,   žalovaní   sa   neujali   svojho   vlastníckeho   práva,   nezačali   si   plniť povinnosti prenajímateľa a neposkytovali obyvateľom bytového domu ani dodávku pitnej vody. Preto žalobca požiadal o regulovanú dodávku pitnej vody V., a. s., aby tak zabezpečil životné podmienky pre obyvateľov domu. V., a. s., vyúčtovala žalobcovi za dodávku vody v období   mesiacov   september,   október   a december 2005   spolu   sumu   159 885 Sk, ktorú žalobca   uhradil.   Zaplatenia   tejto   sumy   od   žalovaných   sa   domáhal   žalobca   v tejto   veci s odôvodnením, že žalovaní sa na jeho úkor bezdôvodne obohatili, pretože plnil namiesto nich V., a. s., to, čo boli povinní plniť sami žalovaní.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 52/2006-92 z 5. septembra 2007 žalobu zamietol a priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania spolu v sume 70 406 Sk. Vychádzal z toho, že ak žalobca zabezpečil dodávku vody do jednotlivých bytových jednotiek, splnil si iba povinnosť núdzového zásobovania pitnou vodou obyvateľstva uloženú mu zákonom, a domáhať sa   zaplatenia odplaty   za   dodávku   vody   sa   mal od   konečných   spotrebiteľov, obyvateľov domu. Žalobca preto neplnil za žalovaného to, čo mal žalovaný plniť sám. Navyše žalobca v konaní nepreukázal, že v bytových jednotkách bývajúci obyvatelia mali v rozhodnom čase platné nájomné zmluvy a že im preto žalovaní mali vôbec povinnosť pitnú vodu dodávať. Výrok o náhrade trov konania prvostupňový súd odôvodnil použitím zásady úspechu v konaní [§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 9   Co   94/2007-115   z 21.   februára   2008   rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil, avšak zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal   (§   150   OSP)   a nepriznal   účastníkom   ani   nárok   na   náhradu   trov   odvolacieho konania. Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 94/2007-115 z 21. februára 2008 nadobudol právoplatnosť 25. marca 2008.

V sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažovatelia   uviedli,   že   k porušeniu   ich   základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy došlo tým, že krajský súd im   ako úspešnému účastníkovi nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Tvrdili, že v danom prípade neboli naplnené podmienky na aplikáciu § 150 OSP. To, že bytový dom kúpili sťažovatelia za kúpnu cenu 1 Sk, nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP. Sťažovatelia mali podľa dohody so žalobcom obnoviť dodávku vody až po tom, ako bude zistený počet osôb, ktorým svedčí nárok na jej dodávku na základe   platnej   nájomnej   zmluvy.   Sťažovatelia   boli   povinní   zaplatiť   odmenu   svojmu advokátovi za zastupovanie v konaní, a preto je nespravodlivé, aby tento výdavok znášali bez nároku na jeho náhradu od neúspešného žalobcu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   k namietanému porušeniu   základného práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy sťažovateľov rozsudkom krajského súdu č. k.   9 Co 94/2007-115 z 21.   februára   2008 malo dôjsť   tým,   že   krajský   súd nesprávne aplikoval na vec ustanovenie § 150 OSP preto, že toto ustanovenie nesprávne vyložil pokiaľ ide o pojem „dôvodov hodných osobitného zreteľa“, za ktoré považoval skutočnosti, ktoré týmito dôvodmi nie sú.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č.   k. 9 Co 94/2007-115 z 21. februára 2008 uviedol:

„Podľa   §   150   O.s.p.,   ak   sú   tu   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   nemusí   súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

V tomto ustanovení je fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než vyplynul z dispozície právnej normy. Cit. ustanovenie vyžaduje na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania dve podmienky a to, že musí ísť o dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   a musí   ísť   o výnimočné   okolnosti.   Výklad   týchto podmienok je ponechaný zákonom na súdnej praxi. Je vecou konkrétneho prípadu, či dôjde k takým   okolnostiam,   ktoré   budú   podkladom   na   rozhodnutie   súdu   o zmiernení   účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Odvolací súd je toho názoru, že v predmetnej   veci   sú   tu   také   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   a ide   o také   výnimočné okolnosti,   ktoré   odôvodňujú   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   aplikáciu   cit. ustanovenia § 150 O.s.p.

Je nepochybné, že kúpnou zmluvou V 2253/05 z 11.8.2005, zavkladovanej Správou katastra M. dňa 16.8.2005 Mesto M. prevádzalo do vlastníctva žalovaným bytový dom C1, súp.   č.   1322,   postavený   na   pozemku   parc.   č.   3926.   Tento   bytový   dom   prevádzalo   do vlastníctva žalovaných za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 1,-Sk (článok II. bod 2 zmluvy). Je nesporným aj to, že po vklade vlastníckeho práva žalovaní bezprostredne nerealizovali kroky, ktoré sa žiada, aby vlastník nehnuteľnosti realizoval. Napriek upozorneniam mesta, ako   bývalého   vlastníka   adresovaným   vlastníkom   sa   neujali   výkonu   vlastníckych   práv. V bytovom dome žilo v tom čase okolo 800 osôb, ktoré mali byť potom vypratávané z tohto bytového domu až vo februári roku 2006. Žalobca ako orgán samosprávy bol postavený pred   vec,   keď   v bytovom   dome   žili   aj   osoby,   ktoré   mali   platné   nájomné   zmluvy. Zabezpečovanie   základných   hygienických   potrieb   bolo   úlohou,   ktorú   vo vzťahu k obyvateľom mesta, mesto považovalo za potrebné splniť. Výška dohodnutej kúpnej ceny za prevod bytového domu i to, že žalovaní nerealizovali po vklade vlastníckeho práva kroky, ktoré by smerovali k uspokojovaniu potrieb tým osobám, vo vzťahu ku ktorým prešla na žalovaných povinnosť prenajímateľa nehnuteľnosti odvolací súd hodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré umožňujú výnimočne aplikáciu ust. § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade   trov   konania   tomu   účastníkovi,   ktorý   bol   v konaní   úspešný.   Žalobca   ako neúspešný v konaní nárok na náhradu trov konania nemal. U žalovaných pri aplikácii § 150 O.s.p.   sa   náhrada   trov   konania   nepriznáva,   preto   odvolací   súd   podľa   §   220   O.s.p. rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zmenil   vo   výroku   o trovách   konania   a náhradu   trov prvostupňového konania účastníkom nepriznal.

Podobne   z uvedených   dôvodov   aj   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   odvolacieho konania s použitím ust. § 224 ods. 1, § 150 O.s.p. odvolací súd nepriznal účastníkom aj náhradu trov odvolacieho konania.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že ich náhradu nepriznal s poukazom na ustanovenie § 150 OSP procesne úspešným   sťažovateľom.   Krajský   súd   dôsledne   skúmal   existenciu   predpokladov   na aplikáciu tohto ustanovenia a aplikované ustanovenie aj správne právne vyložil. V každom prípade   tento   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd   v danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľov nesprávnym výkladom a aplikáciou § 150 OSP na rozhodovanie o trovách konania v ich veci.

Ako   vyplýva   z judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   všeobecného   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajských   súdov   ako   súdov   odvolacích.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor odvolacieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo treba sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008