znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

a

II. ÚS 314/06-14

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., T., zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 T 13/02   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 5/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bolo 24. júla 2006 doručené   podanie   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 13/02 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 5/2006.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Dňa   19. 04. 2002   v   trestnej   veci   vedenej   na   KÚV PZ   v   Trnave pod ČVS: KÚV-7/OVK-2001 bol uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave pod č. 2 Kv 12/01-450 podľa § 47 ods. 1 Tr. poriadku zaistený môj majetok v súvislosti s mojím trestným stíhaním pre prípadné zabezpečenie náhrady škody právnej nástupkyne poškodeného   Ing. J.   K.,   Ľ.   K.   a   to   nehnuteľnosti   vedené   na   a) LV č. 5371,   katastrálne územie T.,   parc.   č. 10236,   súp.   č. (...),   hotel K.,   v jednej polovici BSM,   b) LV   č. 1178, katastrálne územie S., parc. č. 2026/3, súp. č. (...), reštaurácia, v jednej polovici BSM. (...) Následne dňa 30. 05. 2002 bola v danej trestnej veci podaná obžaloba. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 24. 4. 2003 sp. zn.: 1 T 13/02 som bol uznaný vinným z účastníctva na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b) k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. zákona (účinného do 31. 7. 2001), z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zákona (účinného do 31. 7. 2001) a z účastníctva na trestnom čine poškodzovania cudzej veci podľa § 10 ods. 1 písm. b) k § 257 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 30. 11. 2000). Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 12. 2003 sp. zn.: 3 To 60/03 bol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V nadväznosti na predmetné uznesenie Najvyššieho súdu SR ma Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 19. 12. 2005 sp. zn.: 1 T 13/02 v plnom rozsahu oslobodil spod obžaloby. (...)

Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 02. 2006 sp. zn.: 4 To 5/2006 (iný senát) bol však rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 12. 2005 opäť zrušený. Predmetné uznesenie mi bolo doručené dňa 07. 06. 2006. (...)

Krajský súd v Trnave na hlavnom pojednávaní dňa 19. 12. 2005 rozsudkom, (...) ma oslobodil   spod   obžaloby   v   plnom   rozsahu.   Vychádzal   pri   tom   zo   skutkového   stavu, získaného   aj   z   doplnených   dôkazov,   ktorých   vykonanie   mal   jednak   opakovať   a   jednak vykonať nové a to všetko v intenciách Uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 04. 12. 2003, sp. zn.: 3 To 60/03.“

V ďalšej   časti sťažnosti sťažovateľ podrobne popisuje, v čom spočívali „Intencie Najvyššieho súdu SR na doplnenie a opakovanie dôkazov vo vzťahu...“ k jeho osobe.

Podľa   sťažovateľa „Súd,   ktorému   vec   bola   vrátená   na   nové   prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a doplnenia, vykonanie ktorých odvolací súd nariadil. V tomto smere aj Krajský súd v Trnave konal a dňa 19. 12. 2005 na hlavnom pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým ma spod obžaloby oslobodil. Naproti tomu, že súd vykonal všetky úkony a doplnenia, ktoré mu nariadil Najvyšší súd vo svojom uznesení zo dňa 04. 12. 2003 sp. zn.:   3 To 60/03,   Najvyšší   súd   (iný   senát)   uznesením   zo   dňa   22. 02. 2006 sp. zn.: 4 To 5/2006 opätovne zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 12. 2005, pričom vo svojom uznesení vyslovil úplne iný právny názor ako Najvyšší súd vo svojom prvšom uznesení. Mám potom za to, že Najvyšší súd vo svojom uznesení zo dňa 22. 02. 2006 sp.   zn.:   4 To 5/2006   sa   dôsledne   neriadil   svojim   predchádzajúcim   uznesením   zo   dňa 04. 12. 2003   sp. zn.:   3 To 60/03,   resp.   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   už   raz vysloveným v predmetnej trestnej veci. Jednak poukázal na skutočnosť, že v danej veci už raz   Najvyšší   súd   rozhodol   a   vrátil   súdu   prvého   stupňa   vec   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie. Avšak prikázal súdu prvého stupňa vyhodnotiť dôkazy v inom smere ako ich vyhodnotil Najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom uznesení ako i vykonať úplne nové dôkazy, hoci súd prvého stupňa sa dôsledne riadil všetkým intenciami Najvyššieho súdu ako i jeho právnym názorom, ktorý je pre neho záväzný (viď uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 2. 2006   sp. zn.:   4 To 5/2006).   Takéto   nerešpektovanie   právneho   názoru   Najvyššieho súdu,   už   raz   vysloveného   v   danej   trestnej   veci,   považujem   jednoznačne   za   porušenie základnej   zásady   trestného   práva   a   to   viazanosti   právnym   názorom   odvolacieho   súdu. V jednom   a   tom   istom   konaní   nemôžu   predsa   existovať   dva   rôzne   právne   názory Najvyššieho   súdu.   (...)   V   opačnom   prípade   ide   o   stav   právnej   neistoty,   a   porušenie základných   princípov   právneho   štátu   a   tým   i   porušenie   Ústavy   Slovenskej   republiky ako aj Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   pokiaľ   ide   o   právo na spravodlivé súdne konanie.

Dňa   19. 04. 2002   v   trestnej   veci   vedenej   na   KÚV PZ   v   Trnave pod ČVS: KÚV-7/OVK-2001 bol uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave pod č. 2 Kv 12/01-450 podľa § 47 ods. 1 Tr.   poriadku zaistený môj majetok v súvislosti s mojím trestným stíhaním pre prípadné zabezpečenie náhrady škody právnej nástupkyne poškodeného (...).   Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   19. 12. 2005   prostredníctvom môjho   obhajcu   som   zahlásil   do   Zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní   v   Záverečnej   reči (písomné   vyhotovenie   doložené   do   spisu)   žiadosť   o   zrušenie   zaistenia   môjho   majetku, o ktorej k dnešnému dňu nebolo rozhodnuté. Okrem vyššie uvedeného mám za to, že v tomto trestnom konaní trvá zaistenie môjho majetku už neprimerane dlho, naviac keď už odpadli dôvody, pre ktoré k nemu došlo, čo vyplýva i zo samotných uznesení Najvyššieho súdu. Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo   a   v   primeranej   lehote prejednaná.   Dobu   trvania   zaistenia   môjho   majetku   v   dĺžke   51 mesiacov   považujem za neprimerane dlhú a nerozhodnutie o mojej žiadosti za porušenie práva na spravodlivé konanie“.

Ďalej   zo   sťažnosti   vyplýva,   že „... Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 22. 02. 2006 sp. zn.: 4 To 5/2006 a v predmetnom trestnom konaní jednak nerozhodnutím o mojej   žiadosti   o   zrušenie   zaistenia   majetku   zahlásenej   prostredníctvom   obhajcu na hlavnom   pojednávaní   dňa   19. 12. 2005   a   jednak   dĺžkou   samotného   zaistenia   môjho majetku, boli porušené moje základné ľudské práva a slobody priznané mi čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (zákon   číslo   460/1992   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov) v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... Taktiež bolo porušené moje základné právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplývajúce   z   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ uvádza: „S poukazom na čl. 51 ods. 1 Ústavy, podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. V tomto prípade podmienky a podrobnosti tejto   ochrany   upravuje   zákon   č. 141/1961 Zb.   Trestný   poriadok   (účinný   ku   dňu 31. 12. 2005). Z ustanovenia § 264 i s poukazom na základnú zásadu súdneho konania, že súd je viazaný svojím rozhodnutím len čo ho vyhlásil, možno vyvodiť, že právny názor odvolacieho súdu vysloveného už raz v jednej konkrétnej veci je záväzný i pre rozhodovanie tak súdu prvého stupňa ako i pre odvolací súd, nakoľko ide o jeho vlastné rozhodnutie, ktorým   je   viazaný,   naviac   ak   sa   už   stalo   právoplatným.   Podľa   môjho   názoru   potom uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 2. 2006, sp. zn.: 4 To 5/2006 i s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti (bod II. tejto sťažnosti) je preto nezákonné a protiústavné.“

Sťažovateľ   poukazuje   na   ustanovenie   čl. 48   ods. 2   ústavy,   z   ktorého   vyplýva: „... aby sa spravodlivosť nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť justície, najmä keď v konkrétnom prípade ide o zaistenie môjho majetku, teda   som   obmedzený   vo   svojom   vlastníckom   práve,   ktoré   je   tiež   jedným   z   Ústavou garantovaným   základným   právom.   Obsahom   tohto   vlastníckeho   práva   je   i   disponovať resp. nakladať   s   predmetom   vlastníctva.   Keďže   som   zároveň   i   podnikateľ   a   uvedené zaistené nehnuteľnosti majú slúžiť tomuto účelu, mám za to, že i moje právo na podnikanie je týmto zaistením minimálne obmedzované.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:„Právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   priznané   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 02. 2006 sp. zn.: 4 To 5/2006, porušené bolo.

Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   priznané   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo dňa 22. 02. 2006 sp. zn.: 4 To 5/2006, porušené bolo.

Právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   priznané   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky v trestnom konaní na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn.: 1 T 13/02, porušené bolo.

Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   priznané   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   trestnom   konaní   na   Krajskom   súde   v   Trnave pod sp. zn.: 1 T 13/02, porušené bolo.

Prikazuje sa Najvyššiemu súdu, aby vec znovu prejednal a rozhodol tak, že pritom bude viazaný právnom názorom Najvyššieho súdu už raz vysloveným v predmetnej trestnej veci.

Prikazuje sa Krajskému súdu v Trnave, aby rozhodol o žiadosti o zrušenie zaistenia majetku zo dňa 19. 12. 2005 tak, že tejto sa vyhovuje a zaistenie majetku J. P. sa zrušuje. Slovenská republika je povinná zaplatiť J. P., (...), trovy konania a trovy právneho zastúpenia do troch dní od doručenia nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie   sťažovateľa   o   namietanom   porušení   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 5/2006 z 22. februára 2006 a namietanom porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 T 13/02.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd z predloženej sťažnosti   a jej príloh zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 T 13/02 z 24. apríla 2003 v trestnej veci J. P. a spol. uznal za vinného medzi inými aj sťažovateľa. Tento rozsudok bol napadnutý odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 60/03 zo 4. decembra 2003 tak, že rozsudok krajského súdu bol zrušený a vrátený krajskému súdu znovu na prerokovanie a rozhodnutie, na základe čoho krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 T 13/02 z 19. decembra 2005 v trestnej veci J. P. a spol. sťažovateľa oslobodil. Tento rozsudok bol taktiež napadnutý odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 5/2006 z 22. februára 2006 tak, že rozsudok krajského súdu bol zrušený a vrátený súdu prvého stupňa znovu na prerokovanie a rozhodnutie.

Z príloh   predloženej   sťažnosti   ďalej   ústavný   súd   zistil,   že   uznesením   Krajskej prokuratúry   Trnava   č.   k.   2 Kv 12/01-450   z   19. apríla 2002   bolo   rozhodnuté   o   zaistení nároku na náhradu škody právnej nástupkyne poškodeného voči obvinenému sťažovateľovi na majetku obvineného konkrétne špecifikovanom vo výroku tohto rozhodnutia.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 T 13/02,   ku   ktorému   došlo   tým,   že „Na   hlavnom pojednávaní   konanom   dňa   19. 12. 2005   prostredníctvom   môjho   obhajcu   som   zahlásil do Zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní   v   Záverečnej   reči   (písomné   vyhotovenie   doložené do spisu)   žiadosť   o   zrušenie   zaistenia   môjho   majetku,   o ktorej   k   dnešnému   dňu   nebolo rozhodnuté“, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z tvrdenia sťažovateľa o tom, že súd o jeho žiadosti o zrušenie zaistenia jeho majetku nerozhodol,   vyplýva,   že   sťažovateľ   má   v   danom   prípade   nepochybne   právo   na   súdnu ochranu, ktorá predpokladá možnosť, ako aj povinnosť sťažovateľa podať sťažnosť podľa § 62   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) na postup súdu, ktorý vykazuje prieťahy ohľadom rozhodnutia o sťažovateľovej žiadosti o zrušenie zaistenia jeho majetku. Uvedeným postupom môže sťažovateľ účinne brániť svoje práva dotknuté namietanými skutočnosťami uvedenými v sťažnosti.

Podobne tento zákon o súdoch aj v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“ V zmysle prvej vety druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, nevyplýva, že by sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu postupoval tak, ako mu to umožňoval zákon o súdoch, teda nepreukázal, že by si základné právo, ktorého porušenie namieta pred ústavným súdom, chránil prípadne iným spôsobom, ktoré mu za týmto účelom zákon účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ taktiež nepreukázal, že podmienku podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   a   existenciu   takýchto   dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   nie   je   sťažnosť prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   ústavný   súd   konštatuje, že sťažnosť   v tejto   časti   bolo   potrebné   odmietnuť   so   zreteľom   na   nesplnenie   tejto podmienky konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu z 19. decembra 2005   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 T 13/02, ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa   možno   domôcť   využitím   dostupných a aj účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Proti rozhodnutiu krajského súdu z 19. decembra 2005 v konaní vedenom pod   sp. zn.   1 T 13/02   bolo   podané   odvolanie   a   o   podanom   opravnom   prostriedku rozhodoval   najvyšší   súd,   pričom   táto   okolnosť   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Ústavný súd pripomína, že nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným   súdom. Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o   ochrane   konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02), a z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

3. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 5/2006 z 22. februára 2006, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú je potrebné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 36/04).

K tvrdeniu   sťažovateľa   o   porušení   jeho   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru treba uviesť, že najvyšší súd nemohol konať o žiadosti sťažovateľa o zrušenie zaistenia jeho majetku, pretože o tejto žiadosti bol povinný rozhodnúť krajský súd ako súd prvého stupňa v zmysle svojej právomoci podľa Trestného poriadku v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, kedy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Najvyšší   súd   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 To 5/2006   z   22. februára 2006   rozhodol   o   odvolaní   krajského   prokurátora a obžalovaných,   ktoré   podali   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   1 T 13/02 z 19. decembra 2005 (ktorým bolo rozhodnuté v merite veci).

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 5/2006 z 22. februára 2006 nebola dotknutá podstata základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože nie je v príčinnej súvislosti s namietaním porušením označených práv sťažovateľa, a preto sťažnosť v tejto časti bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2006