znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 313/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   P.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ing. M. P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 3 Er 2321/2011-59 z 15. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Er 2321/2011-59 z 15. mája 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:

2.1   Sťažovateľ   bol   jedným   z účastníkov   dohody   o   osvedčení   o dedičstve z 19. januára 2010, ktorou sa mu jeho brat J. P. zaviazal zaplatiť 3 320 € do jedného roka od právoplatnosti osvedčenia. Za to zdedil jednu polovicu rodičovskej nehnuteľnosti v k. ú. R. Keďže   J.   P.   svoju   povinnosť   nesplnil,   podal   sťažovateľ   13. septembra   2011   návrh   na vykonanie exekúcie na vymoženie tejto sumy.

2.2 Súdny exekútor po zistení, že J. P. je stále vlastníkom polovice nehnuteľnosti a že vlastníkom   druhej   polovice   je   jeho   syn   S.   P.,   rozhodol   o vykonaní   exekúcie   predajom spoluvlastníckeho   podielu   J.   P.   Dňa   29. januára   2013   súdny   exekútor   vydal   dražobnú vyhlášku, ktorou určil termín dražby na 5. marec 2013, v ktorej okrem iného upozornil, že spoluvlastník nehnuteľnosti „môže zabrániť dražbe, ak najneskôr do začiatku dražby zloží u exekútora...   sumu   vo   výške   podielu,   ktorý   sa   má   dražiť“.   Dražobná   vyhláška   bola doručovaná okrem iného aj J. P. a S. P. J. P. si ju prevzal až 11. februára 2013 po dvoch neúspešných   pokusoch   o doručenie.   Zásielku   adresovanú   S.   P.   pošta   26.   februára   2011 expedovala   späť   súdnemu   exekútorovi   s poznámkou „zásielka   neprevzatá   v odbernej lehote“. V danom čase bol J. P. splnomocnencom na doručovanie okrem iného aj zásielok do vlastných rúk na základe (poštového) splnomocnenia udeleného S. P. z 23. augusta 2010.Na   dražbe,   ktorá   sa   konala   v určenom   termíne,   súdny   exekútor   udelil   príklep sťažovateľovi,   ktorý   urobil   podanie   v sume   9 293   €.   V   termíne   žiadne   námietky   proti udeleniu   príklepu   vznesené   neboli   a súdny   exekútor   tak   spis   15.   marca   2013   predložil okresnému súdu na schválenie príklepu. Následne 26. apríla 2013 boli okresnému súdu doručené námietky S. P.,   ktorý   okrem iného uviedol, že mu dražobná vyhláška nebola riadne doručená, že žije v Taliansku a na adrese doručenia sa nezdržiava.

2.3 Okresný súd uznesením č. k. 3 Er 2321/2011-59 z 15. mája 2013 námietky proti príklepu   zamietol   ako   podané   oneskorene,   no   z úradnej   moci   odoprel   schváliť   príklep, čo odôvodnil takto:

„Pri   rozhodovaní   o schválení   príklepu   súd   posudzuje,   či   celý   proces   exekúcie predajom nehnuteľností prebehol v súlade   so zákonom.   V predmetnej   veci   súd   zistil,   že súdny exekútor vykonal dražbu nehnuteľností napriek tomu, že dražobná vyhláška nebola v súlade s § 141 ods. 1 Exekučného poriadku doručená spoluvlastníkovi do vlastných rúk. Zásielka s dražobnou vyhláškou sa určená spoluvlastníkovi sa súdnemu exekútorovi vrátila nedoručená   a z podania   spoluvlastníka   draženej   nehnuteľnosti   vyplýva,   že   v čase doručovania   dražobnej   vyhlášky   sa   v mieste   trvalého   bydliska   nezdržiaval.   Účinky doručenia dražobnej vyhlášky teda nemohli nastať, pretože fikcia doručenia v zmysle § 47 ods. 2 OSP môže nastať len vtedy, ak sa adresát písomnosti v mieste doručenia zdržuje. V spise sa nenachádza žiadny doklad o tom, že súdny exekútor zisťoval, kde sa spoluvlastník nehnuteľnosti zdržuje. Na základe uvedeného súd predmetný príklep neschválil.“

Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 11. júna 2013.

2.4 Po tomto rozhodnutí súdny exekútor určil nový termín dražby na 18. júl 2013. S. P. však 1. júla 2013 zložil na účet súdneho exekútora sumu 9 293 €, čo zodpovedalo vyvolávacej cene, v dôsledku čoho súdny exekútor navrhol okresnému súdu, aby schválil nadobudnutie   spoluvlastníckeho   podielu   J.   P.   S.   P.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 3 Er 2321/2011-82   z 13.   septembra   2013   toto   nadobudnutie   schválil   napriek   odporu sťažovateľa, ktorý žiadal exekúciu odložiť a preveriť okolnosti doručenia novej dražobnej vyhlášky S. P.

3.   Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   len   proti   uzneseniu   č.   k.   3   Er   2321/2011-59 z 15. mája 2013.

3.1 Porušenie práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd nezisťoval všetky rozhodujúce skutočnosti na posúdenie, či dražobná vyhláška z 29. januára 2013 skutočne nebola S. P. doručená fikciou doručenia. S. P. totiž splnomocnil svojho otca (pozri bod 2.2) na preberanie poštových zásielok. Z toho sťažovateľ (zrejme) vyvodzuje, že požiadavka „zdržiavania sa“ v mieste doručenia sa mala posudzovať   nie   vo   vzťahu   k S.   P.,   ale   vo   vzťahu   k J.   P.   Ten   sa   v mieste   doručenia preukázateľne zdržiaval, lebo si prevzal dražobnú vyhlášku adresovanú jemu osobne, no nie aj   tú,   ktorá   bola   adresovaná   S.   P.,   čo   sťažovateľ   považuje   za   špekulatívne.   Existencia splnomocnenia na prijímanie zásielok bola zrejmá aj súdnemu exekútorovi a postupoval správne,   keď   považoval   zásielku   za   doručenú   fikciou.   Zároveň   mal   okresný   súd   podľa sťažovateľa pred rozhodnutím vypočuť súdneho exekútora.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   poukázal   na   uznesenie   ústavného   súdu   č.   k. II. ÚS 336/2011-8,   z ktorého   vyplýva,   že   účastník   konania   musí   sám   znášať   následky spojené s tým, že si ustanovil splnomocnenca na preberanie zásielok.

3.2 Podľa sťažovateľa mu okresný súd neschválením príklepu tiež odňal možnosť nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, z čoho (zrejme) vyvodzuje zásah do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

3.3 Na základe toho sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:„1. Základné právo J. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu...   uznesením   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   spis.   zn.:   3Er/2321/2011-59... zo dňa 15. 05. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Prešov v konaní spis. zn.: 3Er/2321/2011-59... zo dňa 15. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy...“

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5.   Sťažovateľ   namieta,   že   napadnutým   uznesením   bolo   zasiahnuté   do   jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

5.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému orgánu   majúcemu   právomoc   na   prerokovanie   danej   veci).   Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného znenia ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý „spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi. Takýmto predpisom je v prípade exekučného konania najmä Exekučný   poriadok.   Súčasťou   základného práva zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   to,   aby   účastník   konania   bol   v   akomkoľvek   konaní   pred konajúcim   orgánom   úspešný.   Tento   orgán   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým a právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladané a umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri rešpektovaní druhu alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

5.2 Pri schvaľovaní príklepu podľa § 148 Exekučného poriadku súd skúma dodržanie zákona   v predchádzajúcom   exekučnom   konaní   a môže   príklep   neschváliť   aj   vtedy,   ak námietky zamietol (porovnaj Tomašovič, M. In: Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný poriadok.   Komentár.   Praha   :   C.   H.   Beck,   2011,   s.   366).   Preto   pokiaľ   okresný   súd v prerokúvanej veci napriek oneskoreným námietkam skúmal zákonnosť predchádzajúceho exekučného konania, nemožno jeho uznesenie považovať za arbitrárne, keďže sa zakladá na názore všeobecne akceptovanom v doktríne.

Ústavný   súd   taktiež   nemá   dôvod   považovať   za   arbitrárny   záver,   že   dražobná vyhláška z 29. januára 2013 nebola riadne doručená spoluvlastníkovi S. P. napriek tomu, že to požaduje § 141 ods. 1 Exekučného poriadku. Je pravdou, že okresný súd mohol bližšie preveriť jeho tvrdenie, či sa skutočne v mieste doručenia nezdržiaval, túto skutočnosť však ani sťažovateľ nespochybňoval a dosvedčuje ju aj udelené poštové splnomocnenie. Potom je ale   zrejmé,   že   pri   doručovaní   sťažovateľovi   nemohlo   dôjsť   k splneniu   podmienky „zdržiavania sa   v mieste   doručenia“,   ktorá   je podľa   §   47   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) predpokladom fikcie doručenia.

5.3 Na tom nič nemení ani okolnosť, že S. P. si ustanovil poštového splnomocnenca. Pri doručovaní v občianskom súdnom konaní je potrebné rozlišovať medzi troma osobami zúčastnenými na procese doručovania: 1. ten, pre koho sa doručuje, 2. ten, komu sa doručuje, 3. ten, do čích rúk možno účinne doručiť. Ani Občiansky súdny poriadok nie je vždy dôsledný v ich rozlišovaní, no napriek tomu je takéto rozlišovanie dôležité z hľadiska použitia zákonných ustanovení o doručovaní. Ten, pre koho sa doručuje, je vždy ten, voči komu má mať doručenie procesné účinky, teda účastník konania (v najširšom zmysle). Ten, komu sa doručuje, je osoba, ktorej je adresovaná daná písomnosť. Ten, do čích rúk sa môže doručiť, je osoba, ktorej sa takáto písomnosť môže fyzicky odovzdať. Tieto tri osoby sú v ideálnom prípade totožné, no táto situácia je skôr výnimočná. Ak má účastník v konaní advokáta, je prvou osobou účastník, adresátom písomnosti ale splnomocnenec (§ 49 ods. 1 OSP),   za   ktorého   ju   môže   prevziať   jeho   pracovník   (napr.   podľa   §   48   ods.   5   OSP). Ustanovenie § 47 ods. 2 OSP sa potom týka osoby, ktorej je písomnosť adresovaná, nie tej, pre ktorú sa má doručiť, ani tej, ktorej písomnosť možno vydať. Rozhodujúce je, či sa v mieste doručenia zdržiava adresát písomnosti alebo nie a či bol voči nemu zachovaný tam uvedený postup. Podľa ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny záver, že ak má účastník splnomocnenca pre celé konanie bývajúceho na tej istej adrese ako on sám, ktorý sa ale v určitom období na tomto mieste nezdržuje, bráni ustanovenie § 47 ods. 2 OSP účinnému doručeniu tomuto splnomocnencovi,   hoci by sa osoba, pre ktorú by sa   malo doručiť (účastník konania), na tejto adrese zdržiavala.

V prerokúvanej   veci   bola   zásielka   s dražobnou   vyhláškou   z 29.   januára   2013 adresovaná   S.   P.   Jeho   otec   J.   P.   (povinný   v danej   exekúcii)   nebol   splnomocnencom ustanoveným   na   konanie   (§   49   ods.   1   OSP)   prejavom   vôle   voči   súdu   (procesné splnomocnenie), ale len na preberanie poštových zásielok prejavom vôle voči poštovému podniku (poštové splnomocnenie). Preto nemožno považovať za ústavne neakceptovateľný postup okresného súdu, keď skúmal dodržanie podmienok § 47 ods. 2 OSP vo vzťahu k S. P.,   nie   k jeho   poštovému   splnomocnencovi.   Poštový   splnomocnenec   je   –   v už uvedenom členení – len osobou, do ktorej rúk môže Slovenská pošta, a. s., vydať zásielku adresovanú   inej   osobe,   teda   do   ktorej   rúk   možno   účinne   doručiť.   Z hľadiska   súdneho exekútora a okresného súdu je ale relevantné skúmanie podmienok náhradného doručenia podľa   §   47   ods.   2   OSP   len   vo   vzťahu   k adresátovi   písomnosti,   nie   vo   vzťahu   k jeho prípadným poštovým splnomocnencom, ktorí nie sú splnomocnencami v konaní.

Splnomocnenie   vo   všeobecnosti   (porov.   napr.   §   22   ods.   1   a   §   31   Občianskeho zákonníka) splnomocnenca ku konaniu v mene splnomocniteľa len legitimuje (umožňuje mu   ho),   no   nezaväzuje   ho   k nemu.   Povinnosť   splnomocnenca   by   mohol   zakladať   iba konkrétny zmluvný vzťah (príkazná zmluva a pod.). V prerokúvanej veci je zo zisteného skutkového stavu zrejmé jedine to, že J. P. mal splnomocnenie na preberanie zásielok, no nie to,   že by bol na takéto   preberanie zásielok povinný. Občiansky   súdny   poriadok navyše   ani   neukladá   účastníkovi,   aby   v čase   svojej   neprítomnosti   v mieste   doručenia v zmysle   §   47   ods.   2   ustanovil   kohokoľvek   na   preberanie   zásielok   a v prípade neustanovenia takejto osoby znášal určité právne následky. Je nesporné, že ak by S. P. na čas svojej neprítomnosti v mieste doručenia splnomocnenca neustanovil, nemalo to by pre neho žiadne následky a k účinnému doručeniu by podľa § 47 ods. 2 OSP nedošlo. Podľa ústavného   súdu   ale   nemožno   voči   nemu   postupovať   prísnejšie   len   preto,   že   si splnomocnenca (osobu s legitimáciou, nie povinnosťou na preberanie zásielok) na tento čas ustanovil.   Ústavnému   súdu   pritom   neprichodí   hodnotiť,   či   je   takéto   riešenie   aj právnopoliticky vhodné a rozumné.

Už vzhľadom na to sa netreba zaoberať ďalšími otázkami spojenými s doručovaním do   rúk   J.   P.,   akou   je   napríklad   otázka   prípadného   rozporu   záujmov   medzi   ním   ako povinným v danej exekúcii a S. P. (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. § 46 ods. 3 OSP per analogiam).

Sťažovateľom citované uznesenie č. k. II. ÚS 336/2011-18 sa na prerokúvanú vec vôbec nevzťahuje, pretože v ňom išlo o opačnú situáciu: poštový splnomocnenec prevzal zásielku,   no   účastníkovi   konania   ju   odovzdal   oneskorene.   V danej   veci   tak   išlo o zodpovednosť splnomocniteľa za to, že splnomocnenie udelil a že jeho splnomocnenec konal v medziach udeleného splnomocnenia. Vyslovené závery však nemožno automaticky aplikovať   na   opačnú   situáciu,   teda   na   zodpovednosť   splnomocniteľa   za   to,   že   ním ustanovený splnomocnenec v medziach udeleného splnomocnenia nekonal.

5.4 Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 2321/2011-59 z 15. mája 2013 už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými   sťažovateľom,   resp.   že   ním   tvrdené   vady   nezasahujú   do   ústavnej   sféry, na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný. Preto treba sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06), čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Podobné úvahy sa týkajú aj sťažovateľom namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto ustanovenie totiž v prvom rade nezaručuje právo na prístup k súdu v každej veci   a   o   každej   otázke,   ale   len   v   prípadoch   trestných   obvinení   a   občianskych   práv a záväzkov.   Výkladu   pojmu   „občianske   právo   alebo   záväzok“   (angl. „civil   rights   and obligations“,   fr. „droits   et   obligations   de   caractère   civil“)   je   predmetom   rozsiahlej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (porov. prehľad u Kmeca, J. v diele Kmec, J., Kosař,   D.,   Kratochvíl,   J.,   Bobek,   M. Evropská   úmluva   o lidských   právech.   Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 591 a nasl.). V prerokúvanej veci je predmetom konania len čiastkové rozhodnutie v exekučnom konaní. Odhliadnuc vôbec od otázky, do akej miery sa záruky   čl.   6   ods.   1   dohovoru   týkajú   exekučného   konania   ako   takého   [porov.   napr. Freilingerová proti Rakúsku, sťažnosť č. 4533/02, rozhodnutie z 9. 2. 2006, časť „Právo“ a tam citovaná prejudikatúra, a to aj v súvislosti so závermi vo veci Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, rozsudok Veľkého senátu z 15. 10. 2009, a so závermi týkajúcimi sa podobných   incidenčných   otázok,   napr. Indrová   a   Indra   proti   Slovensku,   sťažnosť č. 46845/99, rozhodnutie o prijateľnosti z 11. 5. 2004, bod 1 písm. e) podbod iii), vo vzťahu k rozhodovaniu súdov o námietke zaujatosti, Šupín proti Slovensku, sťažnosť č. 44312/05, rozhodnutie o prijateľnosti z 22. 11. 2011, ods. 12, vo vzťahu k rozhodovaniu o návrhu na obnovu konania], je z pohľadu ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatné, či konanie ako   celok   bolo   spravodlivé   (porov.   napríklad rozsudok   zo   6.   12.   2011 Popivčák   proti Slovensku,   sťažnosť   č.   13665/07,   ods.   56). Keďže   uvedené   princípy   sa   zhodujú s judikatúrou ústavného súdu k čl. 46 ods. 1 ústavy, je možné odkázať na odôvodnenie v bodoch   5.2   a 5.3.   Za   týchto   okolností   ústavný   súd   uzatvára,   že   napadnuté   uznesenie nemožno považovať za nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v zmysle už uvedeného (pozri bod 5.4) robí sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnenou.

7.   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k čl.   1   dodatkového   protokolu zdôrazňuje, že toto ustanovenie nezaručuje právo nadobudnúť určitú vec do vlastníctva, avšak také právo (pohľadávka) môže byť predmetom ochrany, ak je dostatočne určité a ak ho možno považovať za legitímny nárok na získanie vlastníctva (porov. napr. rozsudok Veľkej komory z 28. 9. 2004, Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, ods. 35). Podľa   názoru   ústavného   súdu   bol   však   sťažovateľov   nárok   na   udelenie   príklepu   príliš hypotetický   na   to,   aby   mohol   požívať   takúto   ochranu.   Ustanovenia   §   148   a   §   150 Exekučného poriadku totiž jednoznačne ustanovujú, že vlastnícke právo sa síce nadobúda ku dňu udelenia príklepu, ale až po schválení súdom. V prerokúvanej veci však okresný súd uzavrel,   že   sťažovateľ   nesplnil   predpoklady   vyžadované   právnym   poriadkom   na nadobudnutie   vlastníckeho   práva,   a   ústavný   súd   tento   záver   nepovažoval   za   ústavne neakceptovateľný.   Potom   ale   treba   vychádzať   z   toho,   že   sťažovateľov   nárok   nemožno považovať za dostatočne určitý a legitímny na to, aby mohol požívať ochranu dodatkového protokolu.

8.   Možno teda   uzavrieť,   že   sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú, a preto ju bolo treba pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014