znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 313/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., P., zastúpenej advokátkou Mgr. M. M., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 342/08 z 19. mája 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 283/09 z 24. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a.    

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011 doručená sťažnosť A. P., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 342/08 z 19. mája 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 283/09 z 24. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 49/05 sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne   domáhala   určenia,   že   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   doručené   jej 6. apríla 2005 z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny je neplatné. Okresný súd rozsudkom z 25. mája 2006 žalobný návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol, a to aj z dôvodu absencie   naliehavého   právneho   záujmu   na   predmetnom   určení   na   strane   sťažovateľky, a súčasne predmetným rozsudkom   okresný súd sťažovateľke uložil zaplatiť žalovanému zamestnávateľovi trovy konania. Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 211/06 zo 4.   decembra   2006   rozsudok   okresného   súdu   v meritórnom   výroku   ako   vecne správny potvrdil   a vo   zvyšku   (trovy   konania) rozsudok   okresného súdu   zrušil   a vec mu v tomto rozsahu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Na   základe   mimoriadneho   dovolania prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 14/07 z 11. decembra 2007 zrušil jednak výrok rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, a jednak zrušil aj meritórny výrok rozsudku okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konania a opätovné rozhodnutie okresnému súdu. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd síce konštatoval, že konanie sťažovateľky voči jej zamestnávateľovi možno   kvalifikovať   ako   „závažné“   porušenie   pracovnej   disciplíny,   čo   je   nevyhnutný predpoklad   na   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   podľa   §   68   ods.   1   písm.   b) Zákonníka   práce,   súčasne   však   najvyšší   súd   konštatoval   dôvodnosť   mimoriadného dovolania z toho dôvodu, že tak okresný súd, ako ani krajský súd dostatočne nezisťovali, resp. sa nezaoberali tým, či bol naplnený aj ďalší zákonný predpoklad platného okamžitého skončenia   pracovného   pomeru,   a to,   či   zamestnávateľ   prerokoval   okamžité   skončenie pracovného   pomeru   sťažovateľky   so   zástupcom   zamestnancov   v zmysle   zákonnej požiadavky uvedenej v § 74 Zákonníka práce.

Okresný   súd   po   vrátení   veci   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   16 C 49/05 z 24. júna 2008, ktorým žalobný návrh sťažovateľky opätovne zamietol s tým, že podľa okresného súdu bolo výpoveďami svedkov potvrdené, že zamestnávateľ oznámil zástupcovi zamestnancov   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   so   sťažovateľkou,   takže   bola naplnená   aj   dikcia   §   74   Zákonníka   práce.   O odvolaní   sťažovateľky   proti   uvedenému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napádaným rozsudkom sp. zn. 10 Co 342/08 z 19. mája 2009, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu   vo veci samej potvrdil. Najvyšší   súd   sťažovateľkou   podané   dovolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   odmietol uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   283/09   z 24.   februára   2011   z dôvodu,   že   bolo   podané   proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné.

Sťažovateľka   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   namieta,   že   najvyšší   súd nesprávne posúdil prípustnosť dovolania, pretože podľa jej názoru bolo dovolanie prípustné jednak z dôvodu, že v jej veci na okresnom súde rozhodovala zaujatá sudkyňa, s čím sa podľa   jej   názoru   krajský   súd   vôbec   nevysporiadal,   a jednak   z dôvodu,   že   krajský   súd rozhodujúci o jej druhom odvolaní sa odchýlil „... od právneho názoru dovolacieho súdu v tejto veci“. Zaujatosť sudkyne okresného súdu sťažovateľka odvodzuje z tohto, že táto sudkyňa sa v konaní o jej veci dopustila viacerých procesných pochybení, keď napr. prvým vo veci vyhláseným rozsudkom zamietla jej žalobu z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na určení, čo napokon napravil krajský súd v odvolacom konaní, ako aj tým, že sudkyňa okresného súdu nerozhodla „... o viacerých zmenách žaloby“, tiež tým, že vyzvala sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za žalobný návrh aj napriek tomu, že podľa   zákona   bola   sťažovateľka   od   tejto   povinnosti   oslobodená,   a napokon   aj   tým,   že okresný súd opakovane nedoručil sťažovateľke vyjadrenia žalovaného. Pokiaľ ide o druhý dovolací dôvod, sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Najvyšší súd SR tu vyslovil právny názor, že k účinnému prerokovaniu okamžitého skončenia   pracovného   pomeru   v   zmysle   §   74   Zákonníka   práce,   a   tým   aj   k   splneniu hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, musí dôjsť pred rozhodným okamihom, a to pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancovi. Tu podľa mňa bol vyslovený právny názor na výklad ustanovenia § 74 Zákonníka   práce,   t.j.   ako   konkrétne   ho   interpretovať,   a   preto,   ak   krajský   súd   (ani prvostupňový   súd)   nezaložili   svoje   rozhodnutie   vo   veci   samej   na   splnení   tejto hmotnoprávnej podmienky, ignorovali názor Najvyššieho súdu SR už vyslovený v konaní.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením (správne má byť uvedené rozsudkom, pozn.) Krajského súdu Trnava zo dňa 19. 05. 2009, sp. zn. 10 Co/342/2008, a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 02. 2011, sp. zn. 3 Cdo 283/2009 porušené bolo.

2. Uznesenie (správne má byť uvedené rozsudok, pozn.) Krajského súdu Trnava zo dňa 19. 05. 2009, sp. zn. 10 Co/342/2008 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 02. 2011, sp. zn. 3 Cdo 283/2009 sa zrušujú a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   konania   v   sume 264,82 € (za dva úkony právnej služby... na účet jej právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   342/08 z 19. mája 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 283/09 z 24. februára 2011.

K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

V súvislosti   s namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   342/08 z 19. mája 2009 sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s tým, že v jej veci v konaní na prvom stupni rozhodovala zaujatá sudkyňa okresného súdu, a tiež to, že krajský súd sa odchýlil od právneho názoru vysloveného už skôr dovolacím súdom   v tejto   veci,   pričom   obidve   uvedené   námietky   boli   súčasne   aj   námietkami dovolacími, s ktorými sa podrobne vysporiadal najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 283/09 z 24. februára 2011, ktoré bolo taktiež predmetom preskúmania ústavným súdom (pozri bod 2).

V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane sťažovateľom   označených   práv   alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   na   základe   sťažovateľkou   podaného   dovolania najvyšší   súd   musel   v podstate   vysporiadať   s identickými   námietkami   proti   rozhodnutiu krajského   súdu,   aké   sťažovateľka   proti   tomuto   rozhodnutiu   uvádza   aj   v konaní   pred ústavným   súdom,   preto ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   (vo   vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

V súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Dovolaním   žalobkyne   nie   je   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu (§ 238 ods.   1 O. s. p.),   ani potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,   vo výroku ktorého odvolací   súd   vyslovil,   že   dovolanie   proti   nemu   je   prípustné   ani   rozsudok,   ktorým   bol potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa   vo   výroku   vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

Zostávalo posúdiť, či dovolanie nie je prípustné podľa § 238 ods. 2 O. s. p., ktoré pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Táto procesná situácia ale   nastáva   výhradne   vtedy,   ak   dovolací   súd   vysloví   svoj   právny   názor   (v   zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. nemožno považovať pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po procesnej stránke, ale ani dovolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej povahy, ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu nižšieho stupňa bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p.

Dovolateľka   na   odôvodnenie   prípustnosti   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia uviedla, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru, ktorý v prejednávanej veci vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 11. decembra 2007 sp. zn. 3 M Cdo 14/2007, ktorým boli rozsudok odvolacieho súdu zo 4. decembra 2006 sp. zn. 11 Co 211/2004 v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a rozsudok prvostupňového súdu o zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru z 25. mája 2004 zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom súdom vytkol, že nezisťovali splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia v zmysle § 74 Zákonníka práce, ktorý formuluje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami   zamestnancov   výpoveď   alebo   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru, nesplnenie   ktorej   v   nadväznosti   na   §   17   ods.   2   Zákonníka   práce   zakladá   neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. V posudzovanej veci dovolací súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil existenciou inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., pretože súdy rozhodli bez obstarania dostatočných podkladov pre záver   o   splnení   hmotnoprávnej   podmienky   platnosti   okamžitého   skončenia   pracovného pomeru,   neplatnosti   ktorého   sa   žalobkyňa   domáha.   Nakoľko   závery   zaujaté   dovolacím súdom   v   tomto   rozhodnutí   nemajú   znaky   vyššie   uvedeného   imperatívu,   prípustnosť dovolania   žalobkyne   preto   nemožno   vyvodiť   ani   z   §   238   ods.   2   O. s. p.   Dovolaním žalobkyne je tak napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p.; prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Naviac treba dodať, že súdy nižších stupňov postupovali v ďalšom konaní v intenciách zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu.

Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania žalobkyne prichádzala do úvahy, len ak by v   konaní   došlo   k   niektorej   z   procesných   vád   uvedených   v   §   237   O. s. p.   Podľa   tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak... S   prihliadnutím   na   obsah   dovolania   a   v   ňom   vytýkané   nesprávnosti   postupu odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie nie je zaťažené vadou podľa § 237 písm. g/ O. s. p. Dovolateľka v dovolaní poukázala na to, že v danej veci na súde prvého stupňa konala a rozhodovala vylúčená sudkyňa so zreteľom na viaceré procesné pochybenia, ktorých sa dopustila v priebehu konania (konkretizované v dovolaní) a na ktoré upozornila už v odvolaní z 23. júla 2008 proti (poslednému) rozsudku súdu prvého stupňa, keď „namietala nedostatok vierohodnosti, nezaujatosti a nezávislosti súdu v konaní",   ktorými   sa   však   odvolací   súd   nezaoberal,   ani   sa   k   nim   nevyjadril,   pričom rozhodovanie vylúčeným sudcom je dôvodom pre zrušenie rozsudku vo veci samej. Podľa   § 237 písm.   g/   O. s. p.   dovolanie je prípustné proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V zmysle § 15a ods. 1 O. s. p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 O. s. p. uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5 O. s. p. v znení do účinnosti novely danej zákonom č. 328/2008 Z. z. (do 15. októbra 2008) platí, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Z obsahu odvolania žalobkyne z 23. júla 2008 (č. l. 221 a nasl. spisu) smerujúceho proti rozsudku súdu prvého stupňa z 24. júna 2008 č. k. 16 C 49/2005-212 vyplýva, že žalobkyňa v ňom okrem iného vytýkala súdu prvého stupňa procesné vady, ku ktorým došlo v konaní pred súdom prvého stupňa (ako nerozhodnutie o opakovanom rozšírení žaloby na náhradu mzdy,   o nevrátení   súdneho poplatku   uhradeného   na   základe   nesprávnej   výzvy súdu, nedoručenie viacerých vyjadrení žalovanej, nepredvolanie na termín pojednávania 27. marca 2008) a v tejto súvislosti doslovne uviedla: „tieto skutočnosti neprispievajú k vierohodnosti, nezaujatosti a nezávislosti súdu v tomto konaní a rovnako neprispievajú k presvedčivosti rozsudku“.

Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené skutočnosti nesvedčia o existencii právne relevantného   vzťahu   sudkyne   k   prejednávanej   veci,   k   účastníkom   konania   alebo   ich zástupcom (viď § 14 ods. 1 O. s. p.), ale o tom, že žalobkyňa zaujatosť sudkyne okresného súdu vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní. Opakovane dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.), súd na námietku zaujatosti vôbec neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá a zrejme z týchto dôvodov na toto podanie žalobkyne odvolací súd neprihliadol. Argumentácia žalobkyne, že v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, nie je opodstatnená. Nedôvodná je preto jej námietka, že konanie je v dôsledku toho zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.

Dovolací   súd   pre   úplnosť   k   veci   dodáva,   že   neopodstatnená   jej   aj   námietka dovolateľky, že jej nebolo doručené predvolanie na pojednávanie určené na deň 27. marca 2008.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   súd   predvolanie   na   pojednávanie   doručoval   poštou právnej zástupkyni žalobkyne, ktorá však nebola zastihnutá a zásielka bola súdu vrátená 27. marca   2008 (č.   l.   147 spisu);   na   tomto   pojednávaní   sa   zúčastnila   žalobkyňa   aj jej právna zástupkyňa. Z uvedeného je zrejmé, že nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu súdu,   ktorým   by   jej   prípadne   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   (§   237   písm.   f/ O. s. p.)

Z dovolania vyplýva tiež názor žalobkyne, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu skutkový stav a že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolací súd k tomu uvádza, že neúplnosť alebo   nesprávnosť   skutkových   zistení   nie   je   procesnou   vadou   konania   v   zmysle   §   237 O. s. p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.   Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný, dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesné prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); samo nesprávne právne posúdenie veci nie je totiž procesnou   vadou   konania   v   zmysle   §   237   O. s. p.   To   znamená,   že   i   keby   (prípadne) rozsudok odvolacieho súdu nebol podložený úplnými skutkovými podkladmi a spočíval by na nesprávnom právnom posúdení veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.

Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z § 238 ods. 2 O. s. p. ani z § 237 O. s. p., ani zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie smerujúce proti výroku I. rozsudku odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jej vecnej správnosti.»

Z citovanej   časti   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   s prvou   námietkou sťažovateľky   smerujúcou   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sa   najvyšší   súd   vysporiadal poukázaním, resp. odvolaním sa na ustanovenie § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinné   v čase   rozhodovania   krajského   súdu,   a   teda   aj   v čase   podania   dovolania sťažovateľkou,   podľa   ktorého   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   tak   závery   najvyššieho   súdu   nejavia   ako   svojvoľné, neodôvodnené alebo arbitrárne, preto ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považoval jej sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd odchýlil od záväzného právneho názoru   dovolacieho súdu   vysloveného už skôr   v danej veci,   podľa názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   aj   s touto   námietkou   sťažovateľky   vysporiadal ústavne   akceptovateľným   spôsobom.   Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   v konaní   o prvom dovolaní   sťažovateľky   v danej   veci   totiž   nevyslovil   záväzný   právny   názor,   ako   má   po vrátení veci krajský súd rozhodnúť, iba konštatoval, že krajský súd, tak ako aj pred ním okresný súd rozhodli bez tohto, aby zisťovali, či okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľky je aj platné, t. j. či bola naplnená aj hmotno-právna podmienka podľa § 74 Zákonníka   práce,   podľa   ktorej   sa   pre   platné   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru vyžaduje, aby bolo zamestnávateľom čo i len oznámené zástupcovi zamestnancov. Inými slovami, dovolací súd svojím skorším rozhodnutím dal pokyn jemu podriadeným súdom, aby skúmali, či uvedená hmotno-právna podmienka bola splnená aj v prípade sťažovateľky, pričom   tento   pokyn   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   rešpektovali   a doplnením dokazovania (výsluchom svedkov) dospeli k odôvodnenému záveru, že uvedená podmienka v danom prípade splnená bola.

Na   margo   uvedeného,   ako   aj   v súvislosti   s   nespokojnosťou   sťažovateľky spočívajúcou   v jej   nesúhlase   s vyhodnotením   dôkazov   všeobecnými   súdmi   v uvedenom smere ústavný súd podotýka, že nie je súdom skutkovým, t. j. v jeho právomoci nie je prehodnocovať skutkové závery všeobecných súdov ani ich nahrádzať svojimi vlastnými závermi. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť, či všeobecné súdy svoje skutkové zistenia odôvodnili   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   pričom   v danom   prípade   podľa   názoru ústavného   súdu   krajský   súd   dostatočne   logickými   úvahami   vysvetlil   závery   svojho hodnotenia zisteného skutkového stavu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj   vo   vzťahu   k tejto námietke odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť bola odmietnutá ako celok   a   rozhodnutie   o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011