znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 313/06-14

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 21. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. R., P., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 37/06 a Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 4 C 444/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. R. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 5. júna 2006 doručená sťažnosť JUDr. V. R. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkami   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 3 Co 37/06   a   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 4 C 444/01.

Sťažovateľka   sťažnosť   podáva „... voči   Rozsudku   Krajského   súdu   Prešov č. k. 3 Co 37/06 zo dňa 6. 4. 2006 o vyporiadanie BSM   a   to voči   uvedenému   rozsudku v celom rozsahu, ktorým boli zmenené jednotlivé výroky Rozsudku 4 C 444/01 zo dňa 25. 8. 2005   Okresného   súdu   vo   Vranove   nad   Topľou.   Rozsudok Krajského   súdu v Prešove nadobudol právoplatnosť dňa 24. 5. 2006...

Sťažnosť podávam z týchto dôvodov: Uvedenými konaniami, teda právoplatným rozhodnutím KS Prešov č. k. 3 Co 37/06, boli porušené moje práva na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „... senát Krajského súdu Prešov, ktorý rozhodoval v danej veci o (...) odvolaní, bol obsadený aj JUDr. D. B., ktorá bola stále vylúčená z prejednávania - rozhodovania o veciach dotýkajúcich sa účastníkov Dr. R. V. a Ing. J. R. vzhľadom k pomeru k Ing. J. R. aj v tomto konaní“.

Sťažovateľka podáva sťažnosť aj z dôvodov, „... že bol neúplné zistený skutkový stav a uvedenými konaniami a následne rozhodnutiami súdov bolo vykonané nesprávne právne   posúdenie   veci, boli   úmyselné   nevyhodnotené   dôkazy,   súdy   sa   nezaoberali   do detailu dôkazmi, ktoré mali rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (...)

Krajský   súd   Prešov   potvrdil   záver   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   o   tom, že auto   a   garáž   nepatria   do   BSM.   Mal   sa   však   zaoberať   otázkou   na   čo   boli   použité peniaze vybrané z devízových účtov: (...)

Súd neskúmal aj výbery z VK (...)“.

Podľa   sťažovateľky „Odôvodnenia   KS   Prešov   sú   nekompletné   a   zmätočné, pretože   prvostupňový   súd   vôbec   nepodrobné   rozviedol   (ako   to   uvádza   KS v predposlednom odstavci rozsudku na str. 12) prečo nezaradil auto a garáž do BSM: devízové účty a vkladná knižka ku dňu zániku neexistovali (str. 6 rozsudku 4 C 444/01) (...) Krajský súd sa vyhol aj odôvodneniu prečo bral za základ pre vyporiadanie BSM cenový predpis na byt na základe znaleckého posudku Ing. O. 83/04 k dátumu 10. 3. 2001 a nie k dátumu 10. 9. 2004 hoci platí ust. § 154 O. s. p. (...)

Svedkyne M. a A. R. boli vypočuté na dožiadanom súde i napriek ust. § 122 ods. 1. O. s. p. A. R. sa vôbec neustanovila na pojednávanie, hoci v pojednávaní bolo možné lepšie klásť otázky na svedkov. Aj táto možnosť mi bola vzatá - vypočuť svedkov na samotnom pojednávaní“.

Podľa sťažovateľky „Rodina R. ovplyvnila aj sudcov Krajského súdu v Prešove ako som už uviedla na začiatku (JUDr. B.) a JUDr. S., ktorý bol predtým sudcom v K. na (...) a pozná sa s M., ktorá vtedy robila na Krajskom súde v K. a pán sudca JUDr. S. býva tiež v K. a dobre sa poznajú. (...)

Masa BSM mala činiť čiastku 1 099,099,- Sk z toho polovica 549,549,50 Sk mala pripadnúť na každého z účastníkov a do výlučného vlastníctva žalovaného mala pripadnúť suma   318 908,- Sk   teda   súd   mal   zaviazať   žalobkyňu   na   zaplatenie   sumy   231 641,50 Sk na vyrovnanie podielov   žalovanému.   Teda   žalovaný   aj   s   uvedenými   súdmi   ma   okradli o sumu 142 971,- Sk!!

Ohľadne výroku o trovách konania, od ich platenia čo sa týka súdneho poplatku som bola oslobodená,   ale   preddavky   na   znalecké   dokazovanie,   ktoré   sú   tiež   súčasťou oslobodenia,   a boli   zaplatené   a   to   5 000,- Sk   dňa   27. 1. 2005,   suma   3 500,- Sk   dňa 21. 2. 2005 mi neboli vrátené. Žalovaný mal uhradiť aj súdny poplatok v sume 8 030,- Sk za žalobkyňu (viď judikát 42/72 str. 18) teda spolu 16 060,- Sk“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozsudok   Krajského   súdu   Prešov   č.   3 Co 37/06   a   teda   aj   Rozsudok 4 C 444/01 Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sa zrušujú ako nezákonné.

2. Sťažovateľke   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   150 000,- Sk a to z dôvodov vzniku škody, ktorá jej vznikla nepriznaním uvedenej čiastky v tomto konaní   a Krajský   súd   Prešov   je   povinný   uvedenú   sumu   uhradiť   sťažovateľke do tridsiatich dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

3. Prijíma   dočasné   opatrenie   a   to   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého právoplatného rozhodnutia   a   ukladá   navrhovateľovi   v   konaní   3 Co 37/06,   aby sa dočasne až do rozhodnutia o tomto napadnutom právoplatnom rozhodnutí KS Prešov zdržal oprávnenia   z   neho   vyplývajúce   a   teda   výkonu   tohto   rozhodnutia   formou exekúcie.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd a okresný   súd vo veci   vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva   manželov nekonali v súlade so zákonom (najmä neúplne zistený skutkový stav, nesprávne práve posúdenie), nezákonne   rozhodli   a   krajský   súd   tiež   rozhodoval   v senáte,   ktorom   bola   jeho   členka sudkyňa „... vylúčená z prejednávania - rozhodovania o veciach dotýkajúcich sa účastníkov Dr. R. V. a Ing. J. R...“.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   vystupuje   v   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 444/01 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 37/06 o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   ako   odporkyňa.   Okresný   súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 444/01 z 25. augusta 2005, proti ktorému sťažovateľka   podala   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 3 Co 37/06 zo 6. apríla 2006 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jednom výroku potvrdil a súčasne ho doplnil a v ostatných výrokoch ho zmenil.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,   resp.   rozhodnutie   by   bolo   vydané   v rozpore   so   zákonom   (napr.   I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01,   III. ÚS 53/02).   Rovnako   tak   to   platí   aj   v prípade,   ak   ide   o rozhodovanie vo veci,   ktoré   patrí   do   právomocí   iného   orgánu.   K tomu   treba dodať,   že   aj taký   zásah podlieha   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a je   preto   podmienený   tým, že takéto   konanie   alebo   rozhodovanie   všeobecného   súdu   alebo   iného   orgánu   nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom, resp. postupom nadriadeného orgánu.

Ústavný súd v danom prípade nevidel taký prípad, že by rozhodnutia všeobecných súdov (okresného súdu aj krajského súdu) boli vydané v rozpore so zákonom.

Podstatou tvrdenia sťažovateľky je, že v senáte krajského súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní podanom proti rozhodnutiu okresného súdu rozhodovala sudkyňa, ktorá bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Z tvrdení   sťažovateľky   vyplýva,   že   vo   veci,   ktorá   prebiehala   v konaní pred všeobecným súdom, rozhodoval vylúčený sudca, resp. senát bol nesprávne obsadený, čo je dôvodom   na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   proti   právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu. Sťažovateľka bola teda oprávnená a povinná využiť pred tým, ako   sa   obráti   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   účinný   procesný   prostriedok,   ktorý   mala k dispozícii   na   ochranu   svojich   práv,   a   to   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 3 Co 37/06 zo 6. apríla 2006 podľa § 237 písm. g) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   a takúto   možnosť jej poskytuje aj ustanovenie § 238 ods. 1 OSP, pretože rozsudok krajského súdu v časti zmenil   rozsudok   okresného   súdu.   Ústava   a   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú, aby si sťažovateľ vyberal spôsob ochrany svojho základného práva a orgán, pred ktorým ho uplatní, čo je vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Takáto   možnosť   ochrany   sťažovateľkou   označených   práv,   porušenie   ktorých namieta,   v   systéme   všeobecného   súdnictva   však   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu z dôvodu princípu subsidiarity jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 22/03, IV. ÚS 251/04).

Vychádzajúc   z   uvedeného   a   poukazujúc   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu (IV. ÚS 66/03,   IV. ÚS 100/03,   IV. ÚS 141/03)   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2006