SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 312/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konáadvokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 4853/2015, Rvp 4854/2015, Rvp 4855/2015, Rvp 4856/2015, Rvp 4857/2015,Rvp 4858/2015, Rvp 4859/2015, Rvp 4860/2015, Rvp 4861/2015, Rvp 4862/2015,Rvp 4863/2015, Rvp 4864/2015, Rvp 4865/2015, Rvp 4866/2015, Rvp 4867/2015,Rvp 4868/2015, Rvp 4869/2015, Rvp 4870/2015, Rvp 4871/2015, Rvp 4872/2015,Rvp 4873/2015, Rvp 4874/2015, Rvp 4875/2015, Rvp 4876/2015, Rvp 4877/2015,Rvp 4878/2015, Rvp 4879/2015, Rvp 4880/2015, Rvp 4881/2015, Rvp 4882/2015,Rvp 4883/2015, Rvp 4884/2015, Rvp 4885/2015, Rvp 4886/2015, Rvp 4887/2015,Rvp 4888/2015, Rvp 4889/2015, Rvp 4890/2015, Rvp 4891/2015, Rvp 4892/2015,Rvp 4893/2015, Rvp 4894/2015, Rvp 4895/2015, Rvp 4896/2015, Rvp 4897/2015,Rvp 4898/2015, Rvp 4899/2015, Rvp 4900/2015, Rvp 4901/2015, Rvp 4902/2015,Rvp 4903/2015, Rvp 4904/2015, Rvp 4905/2015 a Rvp 4906/2015 vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkamiKrajského súdu v Prešove pod sp. zn. 2 Co 173/2014 z 12. januára 2015 (Rvp 4853/2015),sp. zn. 14 Co 91/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 4854/2015), sp. zn. 2 Co 176/2014z 12. januára 2015 (Rvp 4855/2015), sp. zn. 13 Co 140/2014 z 10. decembra 2014(Rvp 4856/2015), sp. zn. 2 Co 144/2014 z 12. januára 2015 (Rvp 4857/2015),sp. zn. 6 Co 260/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 4858/2015), sp. zn. 6 Co 229/2015z 15. januára 2015 (Rvp 4859/2015), sp. zn. 6 Co 251/2014 z 15. januára 2015(Rvp 4860/2015), sp. zn. 6 Co 226/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 4861/2015),sp. zn. 6 Co 230/2014 z 15. januára 2015 (Rvp 4862/2015), sp. zn. 5 Co 196/2014z 9. decembra 2014 (Rvp 4863/2015), sp. zn. 5 Co 191/2014 z 9. decembra 2014(Rvp 4864/2015), sp. zn. 2 Co 197/2014 z 15. decembra 2014 (Rvp 4865/2015),sp. zn. 2 Co 191/2014 z 15. decembra 2014 (Rvp 4866/2015), sp. zn. 17 Co 271/2014z 11. decembra 2014 (Rvp 4867/2015), sp. zn. 7 Co 292/2014 z 18. decembra 2014(Rvp 4868/2015), sp. zn. 7 Co 227/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4869/2015),sp. zn. 5 Co 205/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 4870/2015), sp. zn. 7 Co 289/2014z 18. decembra 2014 (Rvp 4871/2015), sp. zn. 7 Co 287/2014 z 18. decembra 2014(Rvp 4872/2015), sp. zn. 7 Co 286/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4873/2015),sp. zn. 15 Co 83/2014 z 10. decembra 2014 (Rvp 4874/2015), sp. zn. 7 Co 285/2014z 18. decembra 2014 (Rvp 4875/2015), sp. zn. 5 Co 204/2014 z 22. januára 2015(Rvp 4876/2015), sp. zn. 7 Co 201/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4877/2015),sp. zn. 6 Co 109/2014 zo 4. novembra 2014 (Rvp 4878/2015), sp. zn. 7 Co 254/2014z 18. decembra 2014 (Rvp 4879/2015), sp. zn. 21 Co 212/2014 z 18. decembra 2014(Rvp 4880/2015), sp. zn. 10 Co 66/2014 z 20. novembra 2014 (Rvp 4881/2015),sp. zn. 9 Co 138/2014 zo 17. decembra 2014 (Rvp 4882/2015), sp. zn. 7 Co 239/2014z 18. decembra 2014 (Rvp 4883/2015), sp. zn. 7 Co 189/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 4884/2015), sp. zn. 21 Co 163/2014 z 11. novembra 2014 (Rvp 4885/2015),sp. zn. 7 Co 200/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4886/2015), sp. zn. 8 Co 200/2014z 23. októbra 2014 (Rvp 4887/2015), sp. zn. 21 Co 171/2014 z 11. novembra 2014(Rvp 4888/2015), sp. zn. 13 Co 124/2014 z 25. novembra 2014 (Rvp 4889/2015),sp. zn. 2 Co 178/2014 z 12. januára 2015 (Rvp 4890/2015), sp. zn. 21 Co 219/2014z 18. decembra 2014 (Rvp 4891/2015), sp. zn. 1 Co 267/2014 a jeho rozsudkomzo 14. januára 2015 (Rvp 4892/2015), sp. zn. 3 Co 104/2014 zo 14. januára 2015(Rvp 4893/2015), sp. zn. 7 Co 333/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4894/2015,Rvp 4896/2015), sp. zn. 15 Co 92/2014 z 10. decembra 2014 (Rvp 4895/2015),sp. zn. 7 Co 288/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4897/2015), sp. zn. 7 Co 283/2014z 18. decembra 2014 (Rvp 4898/2015), sp. zn. 5 Co 158/2014 z 22. januára 2015(Rvp 4899/2015), sp. zn. 2 Co 165/2014 z 12. januára 2015 (Rvp 4900/2015),sp. zn. 1 Co 227/2014 zo 14. januára 2015 (Rvp 4901/2015), sp. zn. 11 Co 88/2014z 25. novembra 2014 (Rvp 4902/2015), sp. zn. 8 Co 201/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 4903/2015), sp. zn. 8 Co 199/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4904/2015),sp. zn. 18 Co 163/2014 z 10. novembra 2014 (Rvp 4905/2015), sp. zn. 7 Co 202/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 4906/2015), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 4853/2015, Rvp 4854/2015, Rvp 4855/2015, Rvp 4856/2015,Rvp 4857/2015, Rvp 4858/2015, Rvp 4859/2015, Rvp 4860/2015, Rvp 4861/2015,Rvp 4862/2015, Rvp 4863/2015, Rvp 4864/2015, Rvp 4865/2015, Rvp 4866/2015,Rvp 4867/2015, Rvp 4868/2015, Rvp 4869/2015, Rvp 4870/2015, Rvp 4871/2015,Rvp 4872/2015, Rvp 4873/2015, Rvp 4874/2015, Rvp 4875/2015, Rvp 4876/2015,Rvp 4877/2015, Rvp 4878/2015, Rvp 4879/2015, Rvp 4880/2015, Rvp 4881/2015,Rvp 4882/2015, Rvp 4883/2015, Rvp 4884/2015, Rvp 4885/2015, Rvp 4886/2015,Rvp 4887/2015, Rvp 4888/2015, Rvp 4889/2015, Rvp 4890/2015, Rvp 4891/2015,Rvp 4892/2015, Rvp 4893/2015, Rvp 4894/2015, Rvp 4895/2015, Rvp 4896/2015,Rvp 4897/2015, Rvp 4898/2015, Rvp 4899/2015, Rvp 4900/2015, Rvp 4901/2015,Rvp 4902/2015, Rvp 4903/2015, Rvp 4904/2015, Rvp 4905/2015 a Rvp 4906/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4853/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. apríla 2015doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (spoluďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňav konaniach vedených Okresným súdom Prešov, Okresným súdom Humenné, Okresnýmsúdom stará Ľubovňa, Okresným súdom Svidník, Okresným súdom Kežmarok, Okresnýmsúdom Vranov nad Topľou a Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresné súdy“),predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhradymajetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp.nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktorésťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahuzamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkomokresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutýmirozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy„spôsobili“porušenie jej základnýchpráv, „osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...
4.... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajskéhosúdu a postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší,veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako ajúhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutížaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušeniekonania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazujena svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patríaj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práva slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie aleboochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánomverejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré súdostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného právaalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práva slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky spätés uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, žeorgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelutakých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitutakého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnympostupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovanípríslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviťnielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základuna rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlades procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnickáosoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o veciachsťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomtozáklade formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia;
2. napadnutérozsudkykrajskéhosúdusúrozhodnutiamiabsolútneprekvapivými;
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania;
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výrokuo zamietnutí prerušenia súdneho konania.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd preskúmal napadnutérozsudky krajského súdu a zistil, že v relevantnej časti ich odôvodnenia krajský súd zhodnedospel k záveru, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmypodľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnejmoci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu, pričom tento svoj záver ajprimeraným spôsobom odôvodnil. Krajský súd sa osobitne zaoberal skutočnosťou, čipostupom príslušných okresných súdov v namietaných exekučných konaniach došlok nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ pre priznanie práva na náhraduškody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky,podľa ktorej v jej veciach rozhodoval vylúčený sudca, ako aj námietkou, že jej bola odňatámožnosť konať pred súdom a tiež námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenianapadnutých rozsudkov.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmipodstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a pretopredmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutiaodôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú„rozhodnutím absolútne prekvapivým“,ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právnynázor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecnýchsúdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jehoplénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviskák zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov(m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávaniaúčastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systémuvšeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačujesvojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušeniezákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých rozsudkovprejavy svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípadeargumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tietorozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnouudržateľnosťou právnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahuk v zásade identickým námietkam sťažovateľky, ktoré formuluje paušálne bez ohľaduna konkrétne okolnosti posudzovaných prípadov, sa už mnohokrát podrobne vysporiadalvo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014,I. ÚS 369/2014), s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a, aplikujúc zásadu hospodárnostisvojho rozhodovania, na v nich obsiahnutú argumentáciu v podrobnostiach odkazuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmirozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súdpo prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ichporušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľkypodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016