znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 312/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛,   Advokátskakancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38ods. 2 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013, ako aj v spojení s rozsudkomŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK-2 T 18/2009-1138 zo 17. júla 2012a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 2 a 3Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla2014 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013, ako ajv spojení   s   rozsudkom   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku   (ďalej   len„špecializovaný súd“) č. k. PK-2 T 18/2009-1138 zo 17. júla 2012. Sťažnosť bola odovzdanána poštovú prepravu 3. júna 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   sťažovateľa   a   na ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ bola podaná obžaloba za to, že v nezistenom období od 1. mája 2007do   11.   marca   2007   si   ako   poslanec   Mestského   zastupiteľstva   mesta (ďalej   len„zastupiteľstvo“) dal sľúbiť od prostredníctvom finančnú hotovosť v presnenezistenej výške za to, že na rokovaniach zastupiteľstva bude hlasovať za schválenie vobžalobe uvedených návrhov a zabezpečí aj ďalšie poslanecké hlasy, pričom 12. marca2008 konkretizoval výšku vopred sľúbeného úplatku 340 000 Sk, keďže sľubsplnil, za návrhy hlasoval a zabezpečil ďalšie poslanecké hlasy.

Rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK-2 T 18/2009-853 zo 16. apríla 2010 bolovyslovené,   že   sťažovateľ   si   v súvislosti   s   obstaraním   veci   všeobecného   záujmu   cezsprostredkovateľa pre seba a pre inú osobu dal sľúbiť úplatok, čím spáchal zločin prijímaniaúplatku podľa ustanovenia § 329 ods. 1 Trestného zákona.

Na základe odvolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 15/2010z 2. júna 2011 bol rozsudok špecializovaného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšiekonanie.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   špecializovaný   súd   opomenul   verifikovaťzákonnosť   vydania   súdnych   príkazov   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnejprevádzky   vo   vykonanom   rozsahu.   Neboli   zabezpečené   všetky   nahrávky   telefonickýchrozhovorov, došlo k neprípustnej selekcii hovorov, k závažnému porušeniu práv obhajobya nebol ani náležite zistený skutkový stav.

Novým rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK-2 T 18/2009-1138 zo 17. júla2012 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu prijímania úplatku podľa ustanovenia § 329ods. 1 a 2 Trestného zákona, teda ako verejný činiteľ. Podľa názoru špecializovaného súduani   po   doplnení   dokazovania   v   smere   naznačenom   najvyšším   súdom   sa   na   zistenýchskutkových okolnostiach nič nezmenilo. Vinu obžalovaných preukázal predovšetkým obsahnahratých telefonických hovorov.

Ďalším uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 boloodvolanie sťažovateľa zamietnuté.

Na   základe   podnetu   sťažovateľa   zo   4.   júla   2013   podal   minister   spravodlivostiSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) 20. decembra 2013 dovolanie proti uzneseniunajvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   To   11/2012   z   25.   apríla   2013,   a to   z dôvodov   uvedenýchv ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku [správne má byť „z dôvodovuvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) a ods. 3“, pozn.], teda pre zásadnéporušenie práva na obhajobu, ďalej za to, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoréneboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a tiež za to, že rozhodnutie je založené nanesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   inéhohmotnoprávneho ustanovenia (správne má byť „pre zásadné porušenie práva na obhajobu“,pozn.), ďalej za to, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonanézákonným   spôsobom,   tiež   za   to,   že   rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnomposúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávnehoustanovenia, a napokon za to, že rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol nazáklade vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak bolipri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa mázabezpečiť objasnenie veci.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 bolo dovolanieministra zamietnuté, pretože dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku nebolpreukázaný.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   konajúce   súdy   sa   veľmi   starostlivoa podrobným spôsobom   zaoberali skutkovým stavom, dôkazy boli vykonané zákonnýmspôsobom a dospeli k správnym skutkovým a právnym záverom. V neposlednom rade podľanázoru najvyššieho súdu minister dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm.c),   g)   a i)   Trestného   poriadku   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil   a   neuviedol,   v   čomkonkrétne   vidí   ich   naplnenie   (len   na   ne   formálne   odkázal).   Preto   najvyšší   súd   tietodovolacie dôvody nepreskúmaval.

Podľa   názoru   sťažovateľa   všeobecné   súdy   dôsledne   nepostupovali   v   intenciáchzákladných procesných zásad, a teda nezistili dostatočne skutkový stav a nevykonali dôkazynevyhnutné   na   dostatočné   posúdenie   veci.   Došlo   tým   k   porušeniu   označených   právsťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru. Ide predovšetkým o nepreukázanie spáchaniaskutku uvedeného v obžalobe, potom o porušenie základných zásad trestného konania, ďalejo   nezákonnosť   vykonaných   dôkazov   a   neprípustnú   selekciu,   tiež   o   arbitrárnosťa nepreskúmateľnosť rozhodnutia a napokon o nenaplnenie obligatórneho znaku trestnéhočinu.

V súvislosti s nepreukázaním spáchania skutku uvedeného v obžalobe sťažovateľpoukazuje   na   to,   že   ani   k   jednému   z   konaní   vyplývajúcich   z   obžaloby,   resp.z odsudzujúceho rozsudku, nedošlo. Mieri tým na záver najvyššieho súdu, podľa ktoréhobol   trestný   čin   dokonaný   prijatím   sľubu   v   situácii,   keď   sťažovateľ   ako   verejný   činiteľ(poslanec) prijal sľub úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, tedav súvislosti s plnením verejných úloh, ktorým v danom prípade bolo hlasovanie za odpredajmajetku   mesta   na   rokovaní   zastupiteľstva   v   prospech.   Ak   je   vykonanýmdokazovaním preukázané, že konanie, ktoré tvorí podstatu skutku, za ktorý je sťažovateľstíhaný, sa nestalo, nie je ani možné ho za takéto konanie odsúdiť. V predmetnom prípadetreba   za   relevantné   konanie   a   relevantný   následok   považovať   „sľúbenie   si   úplatku   zahlasovanie,   zabezpečenie   ďalších   hlasov   a   samotné   hlasovanie   sťažovateľa   za   návrhy“.Ani k jednému z týchto konaní na strane sťažovateľa nedošlo. „Sľúbenie si úplatku“ bolov priebehu   konania   preukazované   výlučne   nepriamo   a   selektívne   vyberanými   dôkazmi,ktoré navyše jasne, zrozumiteľne a jednoznačným spôsobom takéto konanie sťažovateľanepreukázali.   Zo   strany   sťažovateľa   nedošlo   ani   k   „zabezpečeniu   ďalších   hlasov“,   čopotvrdili všetky svedecké výpovede poslancov, podľa ktorých sťažovateľ ich o hlasovanienežiadal, nič im za to nesľúbil a ani od neho nič nežiadali. Svedkovia dokonca výslovneuviedli, že sťažovateľ s nimi o žiadosti ani nehovoril. V neposlednom rade jedôležité, že sa sťažovateľ rokovania zastupiteľstva 11. marca 2008 ani nezúčastnil. Pritomvšeobecné súdy porušili sťažovateľovo základné právo na obhajobu, pretože mu nedovolilipreukázať   dokazovaním,   že   sa   na   hlasovaní   o   tomto   bode   programu   nezúčastnil.   Tútoskutočnosť preukazuje prepis hovoru č. 221 z 12. marca 2008 o 8.36 h, resp. prepis hovoruč. 220 z 12. marca 2008 o 8.32 h, ako aj ďalšie prepisy hovorov. Tieto prepisy nepochybnezakladajú dôvodnú pochybnosť o tom, či sťažovateľ skutočne hlasoval za odpredaj majetku. Možno preto podľa sťažovateľa konštatovať, že sa skutok preukázateľne nestal.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nebola   zohľadnená   ani   skutočnosť,   že   zo   žiadnehoz vykonaných odposluchov nevyplýva, že by sťažovateľ žiadal pre seba či pre iných úplatok.Akékoľvek tvrdenia vyplývajúce z rozhovorov medzi a sú nepravdivéa nemajú vzťah k sťažovateľovi.

V súvislosti s porušením základných zásad trestného konania sťažovateľ namieta, žezo strany orgánov činných v trestnom konaní boli vykonávané a objasňované dôkazy lenv jeho neprospech, obhajobe neboli bez relevantného dôvodu sprístupnené všetky vykonanéprepisy, neodôvodnene nedošlo k výsluchu ⬛⬛⬛⬛, ktorý sťažovateľ navrhol,a k zabezpečeniu prepisu hovoru medzi sťažovateľom a pričom vykonané dôkazyboli   vyhodnotené   nezákonným   spôsobom.   Taktiež   bez   relevantného   dôvodu   nebolovykonané porovnanie zoznamu hovorov od mobilného operátora so zoznamom hovorovprezentovaným orgánmi činnými v trestnom konaní. Všeobecné súdy tak zasiahli aj dozákladného práva sťažovateľa na obhajobu, lebo obhajobnému právu navrhovania dôkazovzodpovedá   povinnosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   súdu   zaoberať   sa   každýmdôkazným návrhom a buď mu vyhovieť, alebo ho odmietnuť, pričom v prípade odmietnutiatreba uviesť primerané zdôvodnenie. Tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého dôkazy bolivykonané zákonným spôsobom, podľa sťažovateľa neobstojí vzhľadom na to, že dôkazy bolivykonávané v rozpore so zákonom a selektívne. Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdypreto   porušili   svoju   povinnosť   dostatočne   zistiť   skutkový   stav   a   zaoberať   sa   každýmprocesným návrhom sťažovateľa.

V   súvislosti   s   nezákonnosťou   vykonaných   dôkazov   a   neprípustnou   selekciousťažovateľ   pripomína,   že   opakovane   poukazoval   na   nezákonnosť   vydaných   príkazov   naodpočúvanie   a   vykonanie   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky.   Správa   prečítaná   akodôkaz   na   hlavnom   pojednávaní   16.   júla   2012   neverifikovala   zákonnosť   a   úplnosťvykonaných odposluchov, keďže je datovaná z apríla 2012 a bola doplňovaná dodatkamizo dňa,   kedy   sa   vykonávalo   hlavné   pojednávanie.   Správa   teda   nebola   spracovaná   povykonaní   odposluchov   a   nebola   zaslaná   spolu   s   ich   prepismi   vyšetrovateľovi,   ale   nadožiadanie   súdu   bola   ako   informácia   dodatočne   spracovaná.   Preto   nebolo   možnéverifikovať, ktoré osoby uskutočnili hovor. Podľa názoru sťažovateľa došlo týmto postupomk porušeniu ustanovení § 270 ods. 2 a § 115 ods. 6 Trestného poriadku, keďže v správeabsentujú jej viaceré podstatné obsahové náležitosti a nie je možné verifikovať zákonnosťa úplnosť   vykonaných   dôkazov.   Obsahom   správy   mal   byť   aj   záznam,   že   sa   uskutočnilrozhovor medzi sťažovateľom a jeho obhajcom a že záznam tohto hovoru bol predpísanýmspôsobom   zničený.   Absencia   takéhoto   záznamu   spôsobuje,   že   prepisy   nie   je   možnéverifikovať   a   ich   porovnaním   s   evidenciou   hovorov   od   mobilného   operátora   vznikajúzávažné   pochybnosti   o   ich   úplnosti,   objektívnosti   a   najmä   zákonnosti.   Za   nezákonnosťvykonaných dôkazov treba považovať podľa sťažovateľa aj odmietnutie vykonať porovnaniezoznamu hovorov od mobilného operátora so zoznamom vykonaných odposluchov. Týmdošlo k vylúčeniu dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa, k neprípustnej selekcii, ateda i k znemožneniu uplatnenia základného práva sťažovateľa na účinnú obhajobu. Nebolivykonané   všetky   prepisy   hovorov   uskutočnených   v   rozhodnom   období,   pretože   došlok účelovému a selektívnemu výberu iba tých, ktoré boli v neprospech sťažovateľa. Zo stranyorgánov činných v trestnom konaní a súdu došlo k priamemu napomáhaniu žalujúcej stranev neprospech sťažovateľa. Nikto totiž podľa sťažovateľa nie je oprávnený podľa vlastnýchkritérií vykonávať selekciu dôkazov, resp. viesť konanie určitým smerom.

V zmysle zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 15/2010 z 2. júna2011 bolo podľa názoru sťažovateľa povinnosťou špecializovaného súdu potrebné dôkazyzopakovať   a   vykonať   ďalšie,   verifikovať   získané   záznamy   odposluchov   a   posúdiť   ichz hľadiska súladu so zákonom, zabezpečiť všetky nahrávky telefonických hovorov a náležitezistiť skutkový stav. Špecializovaný súd si tieto povinnosti ani v novom konaní nesplnil,pričom táto vada nebola odstránená ani v odvolacom konaní. Najvyšší súd v odvolacomkonaní   takto   bez   relevantného   dôvodu   skutkový   stav,   ktorý   najskôr   považoval   zanedostatočne   zistený,   v ďalšom   už   označil   za   správny,   a   to   bez   toho,   aby   bol   na   torelevantný dôvod, teda bez toho, aby špecializovaný súd doplnil dokazovanie v nariadenýchintenciách.   Záver   o   vine   sa   podľa   sťažovateľa   opiera   o   nepriame   dôkazy   (vykonanéodposluchy),   pričom   zákonnosť   týchto   dôkazov   bola   spochybnená.   Sťažovateľ   bol   tedauznaný vinným na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom [§ 371ods. 1 písm. g) Trestného poriadku].

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   to,   že   ako   dotknutá   osoba   má   možnosť   namietaťnezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaných rozhovorov.Je   totiž   toho   názoru,   že   príkazy   a   súhlasy   na   vykonanie   odposluchov   sa   neopieralio odôvodnenie vychádzajúce z konkrétnych skutočností.

V   súvislosti   s   arbitrárnosťou   a   nepreskúmateľnosťou   rozhodnutia sťažovateľzdôrazňuje, že podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 15/2010 z 2. júna 2011 bolopotrebné   dôkazy   opakovať,   vykonať   ďalšie   dôkazy,   verifikovať   získané   záznamyz odposluchov a posúdiť ich z hľadiska súladu s Trestným poriadkom, zabezpečiť všetkynahrávky telefonických hovorov a náležite zistiť skutkový stav. Následne bez toho, aby sišpecializovaný   súd   tieto   svoje   povinnosti   splnil,   najvyšší   súd   v   novom   odvolacomrozhodnutí označil skutkový stav za náležite zistený. V skutočnosti totiž špecializovaný súdnepostupoval dôsledne v intenciách základných procesných zásad, a teda nezistil dostatočneskutkový stav a nevykonal dôkazy potrebné na posúdenie veci. Nebola splnená povinnosťzachovať nestrannosť bez toho, aby sa napomáhalo jednej alebo druhej strane selektívnymvykonávaním dôkazov v neprospech sťažovateľa. Týmto spôsobom došlo podľa sťažovateľak hrubému porušeniu jeho práv na obhajobu.

V súvislosti s nenaplnením obligatórneho znaku trestného činu sťažovateľ uvádza, žev celom priebehu prípravného konania nebol predložený jediný dôkaz, ktorý by preukazovaljeho úmyselné konanie smerujúce k tomu, aby si dal pre seba alebo pre iného sľúbiť úplatok.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označenýchčlánkov   ústavy,   listiny   a   dohovoru   v   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.1 Tdo V 5/2014 v spojení s konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 5 To 11/2012a špecializovaným súdom pod sp. zn. PK-2 T 18/2009 s tým, aby boli uznesenia najvyššiehosúdu   zo   7.   apríla   2014   a   z   25.   apríla   2013,   ako   aj   rozsudok   špecializovaného   súduzo 17. júla 2012   zrušené a   vec   bola vrátená špecializovanému   súdu   na   ďalšie   konanie.Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Napokon sťažovateľ požaduje vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola odloženávykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 vspojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 a rozsudkomšpecializovaného súdu č. k. PK-2 T 18/2009-1138 zo 17. júla 2012.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 vyplýva, žením   bolo   podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku   zamietnuté   dovolanie   ministra   protiuzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013. Podľa odôvodneniauznesenia k dovolaniu ministra sa vyjadril príslušný prokurátor, ktorý nesúhlasil s dôvodmidovolania a navrhol ho ako nedôvodné zamietnuť. Podľa názoru najvyššieho súdu právomministra je síce napadnúť dovolaním rozhodnutie pre nesprávne zistenie skutkového stavua hodnotiť tak rozsah dokazovania, alebo namietať porušenie ustanovení zabezpečujúcichobjasnenie vecí (najmä procesné predpisy týkajúce sa nerešpektovania obhajoby), avšakz ustanovenia § 373 ods. 3 Trestného poriadku nevyplýva jeho neobmedzené právo namietaťhodnotenie vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ sa konajúce súdy dôsledne týmito dôkazmizaoberali. V dovolacom konaní ani za súčasného použitia dovolacieho dôvodu podľa § 371ods. 3 Trestného poriadku neprichádza do úvahy iné hodnotenie dôkazov súdmi, ak je totozaložené na prísnom logickom úsudku, ku ktorému konajúce súdy dospeli na podkladestarostlivého   posúdenia   každého   vykonaného   dôkazu   z   hľadiska   jeho   prípustnosti,závažnosti a vierohodnosti. Z toho vyplýva, že dovolací súd na podklade tohto dovolaniapreskúmava hranice dokazovania predmetného trestného činu z hľadiska množstva a kvalitydôkazov,   avšak   samotný   rozsah   hodnotenia   dôkazov   skúma   iba   z aspektov   zákonnosti,závažnosti a vierohodnosti. Minister odôvodnil dovolanie tým, že nebolo preukázané, aby sasťažovateľ dopustil konania popísaného v skutkovej vete rozsudku špecializovaného súdu,pričom   mala   byť   porušená   zásada   „in   dubio   pro   reo“.   Podľa   názoru   najvyššieho   súduexistencia rozporov medzi dôkazmi sama osebe neznamená, že by nebolo možné uznaťobvineného vinným a že by akékoľvek rozpory v dôkazoch museli nutne viesť k uplatneniupravidla in dubio pro reo. Napriek rozporom medzi dôkazmi môže súd podľa konkrétnejdôkaznej situácie dospieť k   spoľahlivému záveru o spáchaní   trestného   činu obvineným.Rozhodnúť sa v prospech obvineného je možné len za predpokladu, ak existujúce rozpory sútaké   zásadné,   že   vina   obvineného   nie   je   nepochybná   ani   po   starostlivom   vyhodnotenívšetkých   dôkazov,   pričom   do   úvahy   neprichádza   možnosť   vykonania   ďalších   dôkazov.Pravidlo in dubio pro reo je na mieste použiť vtedy, ak sú pochybnosti o vine dôvodné, t. j.rozumné   a   týkajú   sa   podstatných   skutočností,   takže   v konfrontácii   s   nimi   by   výrok   ospáchaní trestného činu nemohol obstáť. Pochybnosti teda musia byť z hľadiska rozhodnutiao   vine   závažné   a   neodstrániteľné   vykonaním   ďalších   dôkazov   či   vyhodnotenímzostávajúcich dôkazov. Ak sa pochybnosť podarí odstrániť tým, že dôkazy budú hodnotenévoľne podľa vnútorného presvedčenia a po starostlivom, objektívnom a nestrannom uváženívšetkých   okolností   prípadu   jednotlivo   a   v   súhrne,   potom   nie   je   dôvod   rozhodovať   vprospech obvineného, i keď sú medzi dôkazmi určité rozpory. Rozpory, na ktoré ministerpoukazoval   (niektoré   klamlivé   tvrdenia ⬛⬛⬛⬛ týkajúce   sa   telefonickýchhovorov   so   sťažovateľom),   v   kontexte   vykonaných   dôkazov,   získaných   najmä   zodpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky medzi a (10.decembra 2007, 11. decembra 2007, 28. februára 2007, 11. marca 2008, 12. marca 2008, 25.marca 2008) a medzi a sťažovateľom (25. februára 2008, 11. marca 2008, 12.marca   2008   a   25.   marca   2008),   nezakladajú   dôvodnú   pochybnosť   o vine   sťažovateľa.Špecializovaný súd po vrátení veci odvolacím súdom vykonal na hlavnom pojednávaní vdňoch 16. a 17. júla 2012 dokazovanie prehratím zvukových záznamov z uskutočnenejtelekomunikačnej prevádzky, pripojil do spisu prepisy jednotlivých záznamov, ktoré zaslalaj   procesným   stranám   a   oboznámil   ich   so   správami   o odpočúvaní   a   záznametelekomunikačnej prevádzky. Následne špecializovaný súd v odôvodnení rozsudku zo 17.júla   2012   uviedol,   ktoré   skutočnosti   vzal   za   dokázané,   o ktoré   dôkazy   svoje   skutkovézistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Preto jenedôvodná námietka ministra, že špecializovaný súd si po zrušení rozhodnutia dôslednenesplnil povinnosť vykonať všetky úkony a dôkazy nariadené odvolacím súdom. Tvrdenie ourčitej selekcii a hodnotení dôkazov len v neprospech obvineného je len prenosom námietoksťažovateľa z konania predchádzajúceho zrušeniu rozsudku zo 16. apríla 2010, ktoré jenavyše po predchádzajúcom vrátení veci už zjavne neopodstatnené. Preto nemožno bezďalšieho   konštatovať,   že   bol   skutkový   stav   nesprávne   zistený,   najmä   keď   dovolanieneuvádza konkrétne, v čom vidí nesprávne zistenie skutkového stavu. Dôkazy presvedčivopreukazujú, že sa sťažovateľ dopustil skutku tak, ako je ustálený v skutkovej vete rozsudku.V spojitosti s námietkou ministra, že neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstatytrestného činu prijímania úplatku, treba konštatovať, že objektívna stránka činu „dá si sľúbiťúplatok“, je formou prípravy, ktorá je povýšená na dokonaný trestný čin. Tento obligatórnyznak je naplnený, ak páchateľ ponuku úplatku neodmietne a výslovne alebo konkludentne sňou súhlasí. Nie je rozhodujúce, či dôjde k splneniu sľubu. Trestný čin bol dokonanýprijatím   sľubu   v   situácii,   keď   sťažovateľ   ako   verejný   činiteľ   tak   urobil   v   súvislosti   sobstarávaním veci všeobecného záujmu. Úplatok bol sťažovateľovi prisľúbený jednak za to,že zabezpečí ďalšie poslanecké hlasy, ale aj za to, že bude za návrhy hlasovať, čo 11. marca2008   aj   urobil.   Toto   konanie   preukazuje   najmä   komunikácia   medzi asťažovateľom vyplývajúca z odposluchov a záznamov telekomunikačnej prevádzky z 25.februára   2008,   11.   marca   2008,   12.   marca   2008   a 25. marca   2008,   resp.   jednotlivéskutočnosti   zistené   z   týchto   hovorov,   ktoré   zodpovedajú   skutočnostiam   zisteným   ztelefonických hovorov medzi a (z 10. decembra 2007, 11. decembra2007, 28. februára 2008, 11. marca 2008, 12. marca 2008 a 25. marca 2008). Obsah týchtorozhovorov je dôležitý pre posúdenie viny sťažovateľa najmä za situácie, keď okolnostischvaľovania návrhov prevodov nehnuteľností, ako aj listinné dôkazy týkajúce sa rokovaniazastupiteľstva potvrdzujú skutočnosti uvádzané v zvukových záznamoch. Z odposluchovtelefonických hovorov je zrejmé, že sťažovateľ po hlasovaní v zastupiteľstve 11. marca 2008zaslal sms správu s informáciou o tom, že hlasovanie prešlo o 1 hlas, pričom onzabezpečil   9   hlasov   v prvom   hlasovaní   a   8   hlasov   v   druhom   hlasovaní.   Predmetnúinformáciu následne potvrdil aj v telefonickom rozhovore toho istého dňa, keď uviedol:„musel som tých mojich pod krk chytiť, lebo oni, že to nemôžu, keď taký článok vyšiel, že čo na to povedia novinári“ a „aj tak to dostal (rozumej ) za tretinovú cenu aj v danom stave (v   dezolátnom   stave), v akom   je“. Na záver tohto telefonátu   sťažovateľ opätovnezdôraznil, že „dokopy zabezpečil 17 hlasov“ a že „aj ty viacej zarobíš“ (rozumej ),pričom „on (rozumej ) neprerobí   ani   halier   na   tom“.   Z   ďalšieho   zvukovéhozáznamu telekomunikačnej prevádzky z 12. marca 2008 vyplýva, že sťažovateľ namietal, že„nekoná akoby mal (rozumej ), lebo my sme prácu vykonali, to čo sme sľúbili(rozumej a ), máme za sebou, teda keď niekto splní úlohu, tak aj on musí plniť úlohu a kvôli tým novinám ešte s tým toľko roboty bolo“. V ďalšom telefonickomrozhovore ubezpečil sťažovateľa, že „všetko normálne zaplatí, len chce, aby to bolo podpísané primátorom“, pričom v tejto súvislosti spomenul aj konkrétnu sumu,ktorá mala byť sťažovateľovi vyplatená za získané hlasy, t. j. 340 000 Sk. Z uvedenéhovyplýva, že na základe dôkazov, ktoré boli získané a vykonané zákonným spôsobom, moholaj dovolací súd nad akúkoľvek pochybnosť konštatovať, že sťažovateľ si nechal úplatoksľúbiť. Vo vzťahu k uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)Trestného poriadku je potrebné poukázať na ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku,podľa ktorého podnet ministrovi môže podať len osoba, ktorej zákon nepriznáva právona podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372ods. 1 Trestného poriadku (podmienka využitia zákonného práva podať riadny opravnýprostriedok). Je zrejmé, že zákon nepriznáva obvinenému právo podať podnet na podaniedovolania ministrovi z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, keďžemu žiadna okolnosť nebráni v tom, aby takéto dovolanie prostredníctvom svojho obhajcupodal aj sám. Napriek tomu, že minister podal dovolanie nielen z dovolacieho dôvodu podľa§ 371 ods. 3 Trestného poriadku, ale aj z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c),g)   a i)   Trestného   poriadku,   tieto   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil   a   neuviedol,   v   čomkonkrétne vidí ich naplnenie. Nadväzujúc na uvedené, najvyšší súd tieto dovolacie dôvody,na naplnenie ktorých minister len formálne odkázal, nepreskúmaval.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal protiuzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 dovolanie datované 4.júla 2013, ktoré bolo špecializovanému súdu doručené 8. júla 2013. Uznesením predsedusenátu špecializovaného súdu č. k. PK-2 T 18/2009-1452 z 9. septembra 2013 bolo vzaté navedomie   späťvzatie   dovolania,   ku   ktorému   došlo   4.   septembra   2013.   Uzneseniešpecializovaného súdu sa stalo právoplatným 9. septembra 2013.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľ namieta porušenieoznačených   práv uznesením najvyššieho   súdu sp.   zn. 5   To   11/2012 z   25.   apríla 2013v spojení s rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK-2 T 18/2009-1138 zo 17. júla 2012,proti   uvedenému   rozsudku   špecializovaného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadnyopravný prostriedok, čo napokon sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranuoznačeným právam sťažovateľa mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania, pričom protiodvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 bolo možnépodať dovolanie, tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniunajvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014. Túto časť sťažnosti trebapovažovať sčasti za neprípustnú a sčasti za zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   akzásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   akrozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pripredbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ v podanej sťažnosti vo viacerých súvislostiach namieta jednak porušeniepráva na obhajobu, ale tiež použitie nezákonne získaných, resp. nezákonne vykonanýchdôkazov.

V   súvislosti   s   porušením   práva   na   obhajobu   namieta,   že   mu   nebolo   umožnenépreukázať   dokazovaním,   že   sa   na   hlasovaní   zastupiteľstva   nezúčastnil,   nebolo   náležitezdôvodnené, prečo neboli akceptované v rámci obhajoby niektoré jeho dôkazné návrhya napomáhalo sa obžalobe selektívnym vykonávaním len tých dôkazov, ktoré boli v jehoneprospech.

V súvislosti s použitím nezákonne získaných, resp. nezákonne vykonaných dôkazov,namieta, že neboli zákonne vydané príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnejprevádzky   pre   nedostatočne   konkrétne   odôvodnenie,   správa   prečítaná   ako   dôkaz   nahlavnom   pojednávaní   16.   júla   2012   neverifikovala   zákonnosť   a   úplnosť   vykonanýchodposluchov, keďže bola vydaná a doplňovaná až dodatočne, pričom absentovali aj jejviaceré podstatné obsahové náležitosti, a sťažovateľ bol uznaný vinným na základe dôkazov,ktoré neboli zaobstarané zákonným spôsobom.

Uvedené námietky sťažovateľa mu umožňovali podanie dovolania v zmysle § 371ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ právo podaťdovolanie prostredníctvom svojho obhajcu aj využil, avšak podané dovolanie vzal späť,takže v konečnom dôsledku dovolacie konanie skončilo bez rozhodnutia dovolacieho súdu.

Možno urobiť záver, že sťažovateľ v súvislosti s už uvedenými námietkami nevyužilzákonnú možnosť podania dovolania, hoci išlo o účinný mimoriadny opravný prostriedok,ktorý mal k dispozícii. To zakladá neprípustnosť sťažnosti v uvedenej časti.

Treba dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým   menej preukazoval), že podanédovolanie vzal späť z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahyprípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Jadrom   ďalších   námietok   sťažovateľa   je   tvrdenie,   podľa   ktorého   vykonanýmdokazovaním   sa   nepreukázalo,   že   by   spáchal   skutok,   za   ktorý   bol   odsúdený.   V   tejtosúvislosti   sťažovateľ   preberá   argumentáciu   uvedenú   v   dovolaní   ministra,   ktorú   zároveňrozširuje o ďalšie, podrobnejšie dôvody a názory.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu sa javí ako podrobná,dostatočná   a   presvedčivá.   Nejaví   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti.Skutočnosť, že sťažovateľ má na hodnotenie dôkazov odlišný názor, nemôže sama osebeznamenať porušenie označených práv.  

Je zrejmé, že z pohľadu všeobecných súdov rozhodujúce boli záznamy odposluchovtelefonických rozhovorov, ku ktorým došlo medzi stíhanými osobami. Za situácie, keďobsah týchto telefonátov nebol vždy v plnom súlade so svedeckými výpoveďami, súdyuverili   obsahu   telefonických   hovorov.   Rozhodne   tým   neprekročili   hranice   voľnéhohodnotenia   dôkazov.   Sem   spadajú   rozpory   v   otázke,   či   sťažovateľ   zabezpečil   alebonezabezpečil hlasy ďalších poslancov, či sa vôbec zúčastnil hlasovania, či si nechal sľúbiť zasúhlas prevodu nehnuteľnosti úplatok. Hoci zo svedeckých výpovedí poslancov aktivitysťažovateľa nevyplývajú, sú však zrejmé z odposluchov, na ktoré najvyšší súd podrobnepoukázal. Napokon neobstojí ani námietka, že špecializovaný súd nerešpektoval všetkypokyny najvyššieho súdu v rámci vrátenia veci na ďalšie konanie. Sťažovateľ ani neuviedol,v čom konkrétne mal v tomto smere špecializovaný súd pochybiť.

Ústavný   súd   považuje   napokon   za   potrebné   poznamenať,   že   sťažovateľ   nevyužilmožnosť podať v rámci konania o dovolaní ministra vyjadrenie k dovolaniu (z uznesenianajvyššieho   súdu   vyplýva,   že   vyjadrenie   podal   iba   príslušný   prokurátor).   Pokiaľ   terazv konaní vedenom ústavným súdom sa snažil dovolaciu argumentáciu ministra doplniť, resp.rozšíriť, treba to považovať za neprípustné v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.Sťažovateľ mal možnosť svoju terajšiu argumentáciu uplatniť v rámci dovolania podanéhoministrom, čo však neurobil.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015