SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 312/2015-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátskakancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38ods. 2 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013, ako aj v spojení s rozsudkomŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK-2 T 18/2009-1138 zo 17. júla 2012a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 2 a 3Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla2014 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013, ako ajv spojení s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len„špecializovaný súd“) č. k. PK-2 T 18/2009-1138 zo 17. júla 2012. Sťažnosť bola odovzdanána poštovú prepravu 3. júna 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že na sťažovateľa a na ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ bola podaná obžaloba za to, že v nezistenom období od 1. mája 2007do 11. marca 2007 si ako poslanec Mestského zastupiteľstva mesta (ďalej len„zastupiteľstvo“) dal sľúbiť od prostredníctvom finančnú hotovosť v presnenezistenej výške za to, že na rokovaniach zastupiteľstva bude hlasovať za schválenie vobžalobe uvedených návrhov a zabezpečí aj ďalšie poslanecké hlasy, pričom 12. marca2008 konkretizoval výšku vopred sľúbeného úplatku 340 000 Sk, keďže sľubsplnil, za návrhy hlasoval a zabezpečil ďalšie poslanecké hlasy.
Rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK-2 T 18/2009-853 zo 16. apríla 2010 bolovyslovené, že sťažovateľ si v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu cezsprostredkovateľa pre seba a pre inú osobu dal sľúbiť úplatok, čím spáchal zločin prijímaniaúplatku podľa ustanovenia § 329 ods. 1 Trestného zákona.
Na základe odvolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 15/2010z 2. júna 2011 bol rozsudok špecializovaného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšiekonanie. Podľa názoru najvyššieho súdu špecializovaný súd opomenul verifikovaťzákonnosť vydania súdnych príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnejprevádzky vo vykonanom rozsahu. Neboli zabezpečené všetky nahrávky telefonickýchrozhovorov, došlo k neprípustnej selekcii hovorov, k závažnému porušeniu práv obhajobya nebol ani náležite zistený skutkový stav.
Novým rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK-2 T 18/2009-1138 zo 17. júla2012 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu prijímania úplatku podľa ustanovenia § 329ods. 1 a 2 Trestného zákona, teda ako verejný činiteľ. Podľa názoru špecializovaného súduani po doplnení dokazovania v smere naznačenom najvyšším súdom sa na zistenýchskutkových okolnostiach nič nezmenilo. Vinu obžalovaných preukázal predovšetkým obsahnahratých telefonických hovorov.
Ďalším uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 boloodvolanie sťažovateľa zamietnuté.
Na základe podnetu sťažovateľa zo 4. júla 2013 podal minister spravodlivostiSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) 20. decembra 2013 dovolanie proti uzneseniunajvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013, a to z dôvodov uvedenýchv ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku [správne má byť „z dôvodovuvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) a ods. 3“, pozn.], teda pre zásadnéporušenie práva na obhajobu, ďalej za to, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoréneboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a tiež za to, že rozhodnutie je založené nanesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití inéhohmotnoprávneho ustanovenia (správne má byť „pre zásadné porušenie práva na obhajobu“,pozn.), ďalej za to, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonanézákonným spôsobom, tiež za to, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnomposúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávnehoustanovenia, a napokon za to, že rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol nazáklade vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak bolipri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa mázabezpečiť objasnenie veci.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 bolo dovolanieministra zamietnuté, pretože dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku nebolpreukázaný. Podľa názoru najvyššieho súdu konajúce súdy sa veľmi starostlivoa podrobným spôsobom zaoberali skutkovým stavom, dôkazy boli vykonané zákonnýmspôsobom a dospeli k správnym skutkovým a právnym záverom. V neposlednom rade podľanázoru najvyššieho súdu minister dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm.c), g) a i) Trestného poriadku žiadnym spôsobom neodôvodnil a neuviedol, v čomkonkrétne vidí ich naplnenie (len na ne formálne odkázal). Preto najvyšší súd tietodovolacie dôvody nepreskúmaval.
Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy dôsledne nepostupovali v intenciáchzákladných procesných zásad, a teda nezistili dostatočne skutkový stav a nevykonali dôkazynevyhnutné na dostatočné posúdenie veci. Došlo tým k porušeniu označených právsťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru. Ide predovšetkým o nepreukázanie spáchaniaskutku uvedeného v obžalobe, potom o porušenie základných zásad trestného konania, ďalejo nezákonnosť vykonaných dôkazov a neprípustnú selekciu, tiež o arbitrárnosťa nepreskúmateľnosť rozhodnutia a napokon o nenaplnenie obligatórneho znaku trestnéhočinu.
V súvislosti s nepreukázaním spáchania skutku uvedeného v obžalobe sťažovateľpoukazuje na to, že ani k jednému z konaní vyplývajúcich z obžaloby, resp.z odsudzujúceho rozsudku, nedošlo. Mieri tým na záver najvyššieho súdu, podľa ktoréhobol trestný čin dokonaný prijatím sľubu v situácii, keď sťažovateľ ako verejný činiteľ(poslanec) prijal sľub úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, tedav súvislosti s plnením verejných úloh, ktorým v danom prípade bolo hlasovanie za odpredajmajetku mesta na rokovaní zastupiteľstva v prospech. Ak je vykonanýmdokazovaním preukázané, že konanie, ktoré tvorí podstatu skutku, za ktorý je sťažovateľstíhaný, sa nestalo, nie je ani možné ho za takéto konanie odsúdiť. V predmetnom prípadetreba za relevantné konanie a relevantný následok považovať „sľúbenie si úplatku zahlasovanie, zabezpečenie ďalších hlasov a samotné hlasovanie sťažovateľa za návrhy“.Ani k jednému z týchto konaní na strane sťažovateľa nedošlo. „Sľúbenie si úplatku“ bolov priebehu konania preukazované výlučne nepriamo a selektívne vyberanými dôkazmi,ktoré navyše jasne, zrozumiteľne a jednoznačným spôsobom takéto konanie sťažovateľanepreukázali. Zo strany sťažovateľa nedošlo ani k „zabezpečeniu ďalších hlasov“, čopotvrdili všetky svedecké výpovede poslancov, podľa ktorých sťažovateľ ich o hlasovanienežiadal, nič im za to nesľúbil a ani od neho nič nežiadali. Svedkovia dokonca výslovneuviedli, že sťažovateľ s nimi o žiadosti ani nehovoril. V neposlednom rade jedôležité, že sa sťažovateľ rokovania zastupiteľstva 11. marca 2008 ani nezúčastnil. Pritomvšeobecné súdy porušili sťažovateľovo základné právo na obhajobu, pretože mu nedovolilipreukázať dokazovaním, že sa na hlasovaní o tomto bode programu nezúčastnil. Tútoskutočnosť preukazuje prepis hovoru č. 221 z 12. marca 2008 o 8.36 h, resp. prepis hovoruč. 220 z 12. marca 2008 o 8.32 h, ako aj ďalšie prepisy hovorov. Tieto prepisy nepochybnezakladajú dôvodnú pochybnosť o tom, či sťažovateľ skutočne hlasoval za odpredaj majetku. Možno preto podľa sťažovateľa konštatovať, že sa skutok preukázateľne nestal.
Podľa názoru sťažovateľa nebola zohľadnená ani skutočnosť, že zo žiadnehoz vykonaných odposluchov nevyplýva, že by sťažovateľ žiadal pre seba či pre iných úplatok.Akékoľvek tvrdenia vyplývajúce z rozhovorov medzi a sú nepravdivéa nemajú vzťah k sťažovateľovi.
V súvislosti s porušením základných zásad trestného konania sťažovateľ namieta, žezo strany orgánov činných v trestnom konaní boli vykonávané a objasňované dôkazy lenv jeho neprospech, obhajobe neboli bez relevantného dôvodu sprístupnené všetky vykonanéprepisy, neodôvodnene nedošlo k výsluchu ⬛⬛⬛⬛, ktorý sťažovateľ navrhol,a k zabezpečeniu prepisu hovoru medzi sťažovateľom a pričom vykonané dôkazyboli vyhodnotené nezákonným spôsobom. Taktiež bez relevantného dôvodu nebolovykonané porovnanie zoznamu hovorov od mobilného operátora so zoznamom hovorovprezentovaným orgánmi činnými v trestnom konaní. Všeobecné súdy tak zasiahli aj dozákladného práva sťažovateľa na obhajobu, lebo obhajobnému právu navrhovania dôkazovzodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každýmdôkazným návrhom a buď mu vyhovieť, alebo ho odmietnuť, pričom v prípade odmietnutiatreba uviesť primerané zdôvodnenie. Tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého dôkazy bolivykonané zákonným spôsobom, podľa sťažovateľa neobstojí vzhľadom na to, že dôkazy bolivykonávané v rozpore so zákonom a selektívne. Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdypreto porušili svoju povinnosť dostatočne zistiť skutkový stav a zaoberať sa každýmprocesným návrhom sťažovateľa.
V súvislosti s nezákonnosťou vykonaných dôkazov a neprípustnou selekciousťažovateľ pripomína, že opakovane poukazoval na nezákonnosť vydaných príkazov naodpočúvanie a vykonanie záznamu telekomunikačnej prevádzky. Správa prečítaná akodôkaz na hlavnom pojednávaní 16. júla 2012 neverifikovala zákonnosť a úplnosťvykonaných odposluchov, keďže je datovaná z apríla 2012 a bola doplňovaná dodatkamizo dňa, kedy sa vykonávalo hlavné pojednávanie. Správa teda nebola spracovaná povykonaní odposluchov a nebola zaslaná spolu s ich prepismi vyšetrovateľovi, ale nadožiadanie súdu bola ako informácia dodatočne spracovaná. Preto nebolo možnéverifikovať, ktoré osoby uskutočnili hovor. Podľa názoru sťažovateľa došlo týmto postupomk porušeniu ustanovení § 270 ods. 2 a § 115 ods. 6 Trestného poriadku, keďže v správeabsentujú jej viaceré podstatné obsahové náležitosti a nie je možné verifikovať zákonnosťa úplnosť vykonaných dôkazov. Obsahom správy mal byť aj záznam, že sa uskutočnilrozhovor medzi sťažovateľom a jeho obhajcom a že záznam tohto hovoru bol predpísanýmspôsobom zničený. Absencia takéhoto záznamu spôsobuje, že prepisy nie je možnéverifikovať a ich porovnaním s evidenciou hovorov od mobilného operátora vznikajúzávažné pochybnosti o ich úplnosti, objektívnosti a najmä zákonnosti. Za nezákonnosťvykonaných dôkazov treba považovať podľa sťažovateľa aj odmietnutie vykonať porovnaniezoznamu hovorov od mobilného operátora so zoznamom vykonaných odposluchov. Týmdošlo k vylúčeniu dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa, k neprípustnej selekcii, ateda i k znemožneniu uplatnenia základného práva sťažovateľa na účinnú obhajobu. Nebolivykonané všetky prepisy hovorov uskutočnených v rozhodnom období, pretože došlok účelovému a selektívnemu výberu iba tých, ktoré boli v neprospech sťažovateľa. Zo stranyorgánov činných v trestnom konaní a súdu došlo k priamemu napomáhaniu žalujúcej stranev neprospech sťažovateľa. Nikto totiž podľa sťažovateľa nie je oprávnený podľa vlastnýchkritérií vykonávať selekciu dôkazov, resp. viesť konanie určitým smerom.
V zmysle zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 15/2010 z 2. júna2011 bolo podľa názoru sťažovateľa povinnosťou špecializovaného súdu potrebné dôkazyzopakovať a vykonať ďalšie, verifikovať získané záznamy odposluchov a posúdiť ichz hľadiska súladu so zákonom, zabezpečiť všetky nahrávky telefonických hovorov a náležitezistiť skutkový stav. Špecializovaný súd si tieto povinnosti ani v novom konaní nesplnil,pričom táto vada nebola odstránená ani v odvolacom konaní. Najvyšší súd v odvolacomkonaní takto bez relevantného dôvodu skutkový stav, ktorý najskôr považoval zanedostatočne zistený, v ďalšom už označil za správny, a to bez toho, aby bol na torelevantný dôvod, teda bez toho, aby špecializovaný súd doplnil dokazovanie v nariadenýchintenciách. Záver o vine sa podľa sťažovateľa opiera o nepriame dôkazy (vykonanéodposluchy), pričom zákonnosť týchto dôkazov bola spochybnená. Sťažovateľ bol tedauznaný vinným na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom [§ 371ods. 1 písm. g) Trestného poriadku].
Sťažovateľ poukazuje aj na to, že ako dotknutá osoba má možnosť namietaťnezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaných rozhovorov.Je totiž toho názoru, že príkazy a súhlasy na vykonanie odposluchov sa neopieralio odôvodnenie vychádzajúce z konkrétnych skutočností.
V súvislosti s arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou rozhodnutia sťažovateľzdôrazňuje, že podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 15/2010 z 2. júna 2011 bolopotrebné dôkazy opakovať, vykonať ďalšie dôkazy, verifikovať získané záznamyz odposluchov a posúdiť ich z hľadiska súladu s Trestným poriadkom, zabezpečiť všetkynahrávky telefonických hovorov a náležite zistiť skutkový stav. Následne bez toho, aby sišpecializovaný súd tieto svoje povinnosti splnil, najvyšší súd v novom odvolacomrozhodnutí označil skutkový stav za náležite zistený. V skutočnosti totiž špecializovaný súdnepostupoval dôsledne v intenciách základných procesných zásad, a teda nezistil dostatočneskutkový stav a nevykonal dôkazy potrebné na posúdenie veci. Nebola splnená povinnosťzachovať nestrannosť bez toho, aby sa napomáhalo jednej alebo druhej strane selektívnymvykonávaním dôkazov v neprospech sťažovateľa. Týmto spôsobom došlo podľa sťažovateľak hrubému porušeniu jeho práv na obhajobu.
V súvislosti s nenaplnením obligatórneho znaku trestného činu sťažovateľ uvádza, žev celom priebehu prípravného konania nebol predložený jediný dôkaz, ktorý by preukazovaljeho úmyselné konanie smerujúce k tomu, aby si dal pre seba alebo pre iného sľúbiť úplatok.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označenýchčlánkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.1 Tdo V 5/2014 v spojení s konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 5 To 11/2012a špecializovaným súdom pod sp. zn. PK-2 T 18/2009 s tým, aby boli uznesenia najvyššiehosúdu zo 7. apríla 2014 a z 25. apríla 2013, ako aj rozsudok špecializovaného súduzo 17. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená špecializovanému súdu na ďalšie konanie.Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.
Napokon sťažovateľ požaduje vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola odloženávykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 vspojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 a rozsudkomšpecializovaného súdu č. k. PK-2 T 18/2009-1138 zo 17. júla 2012.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014 vyplýva, žením bolo podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuté dovolanie ministra protiuzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013. Podľa odôvodneniauznesenia k dovolaniu ministra sa vyjadril príslušný prokurátor, ktorý nesúhlasil s dôvodmidovolania a navrhol ho ako nedôvodné zamietnuť. Podľa názoru najvyššieho súdu právomministra je síce napadnúť dovolaním rozhodnutie pre nesprávne zistenie skutkového stavua hodnotiť tak rozsah dokazovania, alebo namietať porušenie ustanovení zabezpečujúcichobjasnenie vecí (najmä procesné predpisy týkajúce sa nerešpektovania obhajoby), avšakz ustanovenia § 373 ods. 3 Trestného poriadku nevyplýva jeho neobmedzené právo namietaťhodnotenie vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ sa konajúce súdy dôsledne týmito dôkazmizaoberali. V dovolacom konaní ani za súčasného použitia dovolacieho dôvodu podľa § 371ods. 3 Trestného poriadku neprichádza do úvahy iné hodnotenie dôkazov súdmi, ak je totozaložené na prísnom logickom úsudku, ku ktorému konajúce súdy dospeli na podkladestarostlivého posúdenia každého vykonaného dôkazu z hľadiska jeho prípustnosti,závažnosti a vierohodnosti. Z toho vyplýva, že dovolací súd na podklade tohto dovolaniapreskúmava hranice dokazovania predmetného trestného činu z hľadiska množstva a kvalitydôkazov, avšak samotný rozsah hodnotenia dôkazov skúma iba z aspektov zákonnosti,závažnosti a vierohodnosti. Minister odôvodnil dovolanie tým, že nebolo preukázané, aby sasťažovateľ dopustil konania popísaného v skutkovej vete rozsudku špecializovaného súdu,pričom mala byť porušená zásada „in dubio pro reo“. Podľa názoru najvyššieho súduexistencia rozporov medzi dôkazmi sama osebe neznamená, že by nebolo možné uznaťobvineného vinným a že by akékoľvek rozpory v dôkazoch museli nutne viesť k uplatneniupravidla in dubio pro reo. Napriek rozporom medzi dôkazmi môže súd podľa konkrétnejdôkaznej situácie dospieť k spoľahlivému záveru o spáchaní trestného činu obvineným.Rozhodnúť sa v prospech obvineného je možné len za predpokladu, ak existujúce rozpory sútaké zásadné, že vina obvineného nie je nepochybná ani po starostlivom vyhodnotenívšetkých dôkazov, pričom do úvahy neprichádza možnosť vykonania ďalších dôkazov.Pravidlo in dubio pro reo je na mieste použiť vtedy, ak sú pochybnosti o vine dôvodné, t. j.rozumné a týkajú sa podstatných skutočností, takže v konfrontácii s nimi by výrok ospáchaní trestného činu nemohol obstáť. Pochybnosti teda musia byť z hľadiska rozhodnutiao vine závažné a neodstrániteľné vykonaním ďalších dôkazov či vyhodnotenímzostávajúcich dôkazov. Ak sa pochybnosť podarí odstrániť tým, že dôkazy budú hodnotenévoľne podľa vnútorného presvedčenia a po starostlivom, objektívnom a nestrannom uváženívšetkých okolností prípadu jednotlivo a v súhrne, potom nie je dôvod rozhodovať vprospech obvineného, i keď sú medzi dôkazmi určité rozpory. Rozpory, na ktoré ministerpoukazoval (niektoré klamlivé tvrdenia ⬛⬛⬛⬛ týkajúce sa telefonickýchhovorov so sťažovateľom), v kontexte vykonaných dôkazov, získaných najmä zodpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky medzi a (10.decembra 2007, 11. decembra 2007, 28. februára 2007, 11. marca 2008, 12. marca 2008, 25.marca 2008) a medzi a sťažovateľom (25. februára 2008, 11. marca 2008, 12.marca 2008 a 25. marca 2008), nezakladajú dôvodnú pochybnosť o vine sťažovateľa.Špecializovaný súd po vrátení veci odvolacím súdom vykonal na hlavnom pojednávaní vdňoch 16. a 17. júla 2012 dokazovanie prehratím zvukových záznamov z uskutočnenejtelekomunikačnej prevádzky, pripojil do spisu prepisy jednotlivých záznamov, ktoré zaslalaj procesným stranám a oboznámil ich so správami o odpočúvaní a záznametelekomunikačnej prevádzky. Následne špecializovaný súd v odôvodnení rozsudku zo 17.júla 2012 uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkovézistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Preto jenedôvodná námietka ministra, že špecializovaný súd si po zrušení rozhodnutia dôslednenesplnil povinnosť vykonať všetky úkony a dôkazy nariadené odvolacím súdom. Tvrdenie ourčitej selekcii a hodnotení dôkazov len v neprospech obvineného je len prenosom námietoksťažovateľa z konania predchádzajúceho zrušeniu rozsudku zo 16. apríla 2010, ktoré jenavyše po predchádzajúcom vrátení veci už zjavne neopodstatnené. Preto nemožno bezďalšieho konštatovať, že bol skutkový stav nesprávne zistený, najmä keď dovolanieneuvádza konkrétne, v čom vidí nesprávne zistenie skutkového stavu. Dôkazy presvedčivopreukazujú, že sa sťažovateľ dopustil skutku tak, ako je ustálený v skutkovej vete rozsudku.V spojitosti s námietkou ministra, že neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstatytrestného činu prijímania úplatku, treba konštatovať, že objektívna stránka činu „dá si sľúbiťúplatok“, je formou prípravy, ktorá je povýšená na dokonaný trestný čin. Tento obligatórnyznak je naplnený, ak páchateľ ponuku úplatku neodmietne a výslovne alebo konkludentne sňou súhlasí. Nie je rozhodujúce, či dôjde k splneniu sľubu. Trestný čin bol dokonanýprijatím sľubu v situácii, keď sťažovateľ ako verejný činiteľ tak urobil v súvislosti sobstarávaním veci všeobecného záujmu. Úplatok bol sťažovateľovi prisľúbený jednak za to,že zabezpečí ďalšie poslanecké hlasy, ale aj za to, že bude za návrhy hlasovať, čo 11. marca2008 aj urobil. Toto konanie preukazuje najmä komunikácia medzi asťažovateľom vyplývajúca z odposluchov a záznamov telekomunikačnej prevádzky z 25.februára 2008, 11. marca 2008, 12. marca 2008 a 25. marca 2008, resp. jednotlivéskutočnosti zistené z týchto hovorov, ktoré zodpovedajú skutočnostiam zisteným ztelefonických hovorov medzi a (z 10. decembra 2007, 11. decembra2007, 28. februára 2008, 11. marca 2008, 12. marca 2008 a 25. marca 2008). Obsah týchtorozhovorov je dôležitý pre posúdenie viny sťažovateľa najmä za situácie, keď okolnostischvaľovania návrhov prevodov nehnuteľností, ako aj listinné dôkazy týkajúce sa rokovaniazastupiteľstva potvrdzujú skutočnosti uvádzané v zvukových záznamoch. Z odposluchovtelefonických hovorov je zrejmé, že sťažovateľ po hlasovaní v zastupiteľstve 11. marca 2008zaslal sms správu s informáciou o tom, že hlasovanie prešlo o 1 hlas, pričom onzabezpečil 9 hlasov v prvom hlasovaní a 8 hlasov v druhom hlasovaní. Predmetnúinformáciu následne potvrdil aj v telefonickom rozhovore toho istého dňa, keď uviedol:„musel som tých mojich pod krk chytiť, lebo oni, že to nemôžu, keď taký článok vyšiel, že čo na to povedia novinári“ a „aj tak to dostal (rozumej ) za tretinovú cenu aj v danom stave (v dezolátnom stave), v akom je“. Na záver tohto telefonátu sťažovateľ opätovnezdôraznil, že „dokopy zabezpečil 17 hlasov“ a že „aj ty viacej zarobíš“ (rozumej ),pričom „on (rozumej ) neprerobí ani halier na tom“. Z ďalšieho zvukovéhozáznamu telekomunikačnej prevádzky z 12. marca 2008 vyplýva, že sťažovateľ namietal, že„nekoná akoby mal (rozumej ), lebo my sme prácu vykonali, to čo sme sľúbili(rozumej a ), máme za sebou, teda keď niekto splní úlohu, tak aj on musí plniť úlohu a kvôli tým novinám ešte s tým toľko roboty bolo“. V ďalšom telefonickomrozhovore ubezpečil sťažovateľa, že „všetko normálne zaplatí, len chce, aby to bolo podpísané primátorom“, pričom v tejto súvislosti spomenul aj konkrétnu sumu,ktorá mala byť sťažovateľovi vyplatená za získané hlasy, t. j. 340 000 Sk. Z uvedenéhovyplýva, že na základe dôkazov, ktoré boli získané a vykonané zákonným spôsobom, moholaj dovolací súd nad akúkoľvek pochybnosť konštatovať, že sťažovateľ si nechal úplatoksľúbiť. Vo vzťahu k uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)Trestného poriadku je potrebné poukázať na ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku,podľa ktorého podnet ministrovi môže podať len osoba, ktorej zákon nepriznáva právona podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372ods. 1 Trestného poriadku (podmienka využitia zákonného práva podať riadny opravnýprostriedok). Je zrejmé, že zákon nepriznáva obvinenému právo podať podnet na podaniedovolania ministrovi z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, keďžemu žiadna okolnosť nebráni v tom, aby takéto dovolanie prostredníctvom svojho obhajcupodal aj sám. Napriek tomu, že minister podal dovolanie nielen z dovolacieho dôvodu podľa§ 371 ods. 3 Trestného poriadku, ale aj z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c),g) a i) Trestného poriadku, tieto žiadnym spôsobom neodôvodnil a neuviedol, v čomkonkrétne vidí ich naplnenie. Nadväzujúc na uvedené, najvyšší súd tieto dovolacie dôvody,na naplnenie ktorých minister len formálne odkázal, nepreskúmaval.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal protiuzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 dovolanie datované 4.júla 2013, ktoré bolo špecializovanému súdu doručené 8. júla 2013. Uznesením predsedusenátu špecializovaného súdu č. k. PK-2 T 18/2009-1452 z 9. septembra 2013 bolo vzaté navedomie späťvzatie dovolania, ku ktorému došlo 4. septembra 2013. Uzneseniešpecializovaného súdu sa stalo právoplatným 9. septembra 2013.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľ namieta porušenieoznačených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013v spojení s rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK-2 T 18/2009-1138 zo 17. júla 2012,proti uvedenému rozsudku špecializovaného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadnyopravný prostriedok, čo napokon sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranuoznačeným právam sťažovateľa mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania, pričom protiodvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 bolo možnépodať dovolanie, tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniunajvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2014 zo 7. apríla 2014. Túto časť sťažnosti trebapovažovať sčasti za neprípustnú a sčasti za zjavne neopodstatnenú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, akzásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, akrozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ v podanej sťažnosti vo viacerých súvislostiach namieta jednak porušeniepráva na obhajobu, ale tiež použitie nezákonne získaných, resp. nezákonne vykonanýchdôkazov.
V súvislosti s porušením práva na obhajobu namieta, že mu nebolo umožnenépreukázať dokazovaním, že sa na hlasovaní zastupiteľstva nezúčastnil, nebolo náležitezdôvodnené, prečo neboli akceptované v rámci obhajoby niektoré jeho dôkazné návrhya napomáhalo sa obžalobe selektívnym vykonávaním len tých dôkazov, ktoré boli v jehoneprospech.
V súvislosti s použitím nezákonne získaných, resp. nezákonne vykonaných dôkazov,namieta, že neboli zákonne vydané príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnejprevádzky pre nedostatočne konkrétne odôvodnenie, správa prečítaná ako dôkaz nahlavnom pojednávaní 16. júla 2012 neverifikovala zákonnosť a úplnosť vykonanýchodposluchov, keďže bola vydaná a doplňovaná až dodatočne, pričom absentovali aj jejviaceré podstatné obsahové náležitosti, a sťažovateľ bol uznaný vinným na základe dôkazov,ktoré neboli zaobstarané zákonným spôsobom.
Uvedené námietky sťažovateľa mu umožňovali podanie dovolania v zmysle § 371ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ právo podaťdovolanie prostredníctvom svojho obhajcu aj využil, avšak podané dovolanie vzal späť,takže v konečnom dôsledku dovolacie konanie skončilo bez rozhodnutia dovolacieho súdu.
Možno urobiť záver, že sťažovateľ v súvislosti s už uvedenými námietkami nevyužilzákonnú možnosť podania dovolania, hoci išlo o účinný mimoriadny opravný prostriedok,ktorý mal k dispozícii. To zakladá neprípustnosť sťažnosti v uvedenej časti.
Treba dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že podanédovolanie vzal späť z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahyprípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Jadrom ďalších námietok sťažovateľa je tvrdenie, podľa ktorého vykonanýmdokazovaním sa nepreukázalo, že by spáchal skutok, za ktorý bol odsúdený. V tejtosúvislosti sťažovateľ preberá argumentáciu uvedenú v dovolaní ministra, ktorú zároveňrozširuje o ďalšie, podrobnejšie dôvody a názory.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu sa javí ako podrobná,dostatočná a presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.Skutočnosť, že sťažovateľ má na hodnotenie dôkazov odlišný názor, nemôže sama osebeznamenať porušenie označených práv.
Je zrejmé, že z pohľadu všeobecných súdov rozhodujúce boli záznamy odposluchovtelefonických rozhovorov, ku ktorým došlo medzi stíhanými osobami. Za situácie, keďobsah týchto telefonátov nebol vždy v plnom súlade so svedeckými výpoveďami, súdyuverili obsahu telefonických hovorov. Rozhodne tým neprekročili hranice voľnéhohodnotenia dôkazov. Sem spadajú rozpory v otázke, či sťažovateľ zabezpečil alebonezabezpečil hlasy ďalších poslancov, či sa vôbec zúčastnil hlasovania, či si nechal sľúbiť zasúhlas prevodu nehnuteľnosti úplatok. Hoci zo svedeckých výpovedí poslancov aktivitysťažovateľa nevyplývajú, sú však zrejmé z odposluchov, na ktoré najvyšší súd podrobnepoukázal. Napokon neobstojí ani námietka, že špecializovaný súd nerešpektoval všetkypokyny najvyššieho súdu v rámci vrátenia veci na ďalšie konanie. Sťažovateľ ani neuviedol,v čom konkrétne mal v tomto smere špecializovaný súd pochybiť.
Ústavný súd považuje napokon za potrebné poznamenať, že sťažovateľ nevyužilmožnosť podať v rámci konania o dovolaní ministra vyjadrenie k dovolaniu (z uznesenianajvyššieho súdu vyplýva, že vyjadrenie podal iba príslušný prokurátor). Pokiaľ terazv konaní vedenom ústavným súdom sa snažil dovolaciu argumentáciu ministra doplniť, resp.rozšíriť, treba to považovať za neprípustné v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.Sťažovateľ mal možnosť svoju terajšiu argumentáciu uplatniť v rámci dovolania podanéhoministrom, čo však neurobil.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2015