znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 312/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   spol.   s r.   o.,   B.,   obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, B., a MUDr. V. S., S., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3 Obdo 14/2012   zo   14.   decembra   2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o., obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, a MUDr. V. S.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2013 osobne   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   spol.   s r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka v 1. rade“), obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, B., a MUDr. V. S., S. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú   porušenie   základných   práv   zaručených   čl. 46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 3 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 14/2012 zo 14. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 33 Exre 1019/2010-2 z 29. apríla 2010 začal ex offo konanie o zrušenie dodatočnej likvidácie sťažovateľky v 1. rade a o odvolanie jej likvidátora, ktorá bola nariadená uznesením okresného súdu č. k. 33 Exre 1019/2010-18 z 13. apríla 2010. Uvedené   konanie   začal   okresný   súd   na   podnet   Fondu   národného   majetku   Slovenskej republiky   doručený   mu   15.   apríla   2010   v súvislosti   s nariadením   dodatočnej   likvidácie sťažovateľky v 1. rade na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   45 Cb 56/1999-1406 z 13. mája 2009. Uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn. 3 Obo 76/2009 zo 16. decembra 2009 v spojení s dopĺňacím uznesením z 10. marca 2010, ktorými   boli   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   45   Cb   56/1999-1406   z 13.   mája   2009 a uznesenie tohto súdu č. k. 45 Cb 56/1999-1445 z 18. mája 2009 zrušené a konanie bolo zastavené,   došlo   k zániku   práv   pôvodne   priznaných   sťažovateľke   v 1.   rade   citovanými rozhodnutiami, teda k zániku nároku sťažovateľky v 1. rade na náhradu trov konania v sume 1 966,85 € a jej nároku na akcie spoločnosti K., a. s.

Okresný súd uznesením č. k. 33 Exre 1019/2010-5 z 24. mája 2010 zrušil dodatočnú likvidáciu   sťažovateľky   v 1.   rade   a súčasne   z funkcie   likvidátora   odvolal   sťažovateľa v 3. rade. Okresný súd dospel k záveru, že zrušením citovaných rozhodnutí krajského súdu a zastavením konania zanikli predpoklady na dodatočnú likvidáciu, pretože sťažovateľke v 1.   rade   zanikli   práva   priznané   uvedenými   rozhodnutiami   a spoločnosť   nedisponuje žiadnym majetkom, ktorý by bolo potrebné likvidovať.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 33 Exre 1019/2010-5 z 24. mája 2010 podala sťažovateľka   v 1.   rade   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Cob   47/2012 z 31. januára 2012 odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v 1. rade prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu podala proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   dovolanie.   Najvyšší   súd   sťažnosťou   napadnutým uznesením rozhodol o dovolaní sťažovateľky v 1. rade tak, že „dovolanie JUDr. Ľ. K., B. odmieta“.

Sťažovatelia   v odôvodnení   sťažnosti   uviedli,   že   namietaná   vec   skutkovo   súvisí s konaním „Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 45 Cb 56/1999... v právnej veci žalobcu: C., spol. s r. o., B... právne zast. JUDr. Ľ. K., advokátom... proti žalovaným: 1/ F., B... 2/ C., a. s., B., o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy odporcom v 1-vom rade a uloženie povinnosti žalovanému v 2-hom rade.

V   tejto   základnej   veci,   ako   žalobca   som   sa   súdnou   žalobou   domáhal   vyslovenia neplatnosti   odstúpenia   od   privatizačnej   zmluvy   žalovaným   v   1/   rade...   Krajský   súd v Bratislave, ako súd prvého stupňa, žalobu bez dokazovania zamietol. Po mojom odvolaní NS SR rozsudok krajského súdu zrušil   a vec vrátil na ďalšie konanie,   pričom nariadil rozsiahle   dokazovanie.   Prakticky   nebol   tu   ani   jeden   dôvod   namietaný   žalovaným   pre odstúpenie od zmluvy a žalovaný vedel, že s tým uspieť nemôže, preto zvolil inú taktiku, a to procesne žalobu spochybniť. Najprv to bola námietka žalobného petitu, s čím sa odvolací súd vyporiadal. Potom to bolo vytvorenie podmienok pre spochybnenie právnej subjektivity žalobcu. V už uvedenej základnej veci žalovaný... docielil, že na C., s. r. o. bol vyhlásený konkurz   subjektom,   ktorý   k   tomu   nemal   oprávnenie,   konkurzný   súd   konkurz   nevykonal pretože... nezistil majetok a na základe toho dlžník bol vymazaný z obchodného registra pre nemajetnosť, aj keď majetok spoločnosti bol predmetom súdneho sporu. Na základe našej žiadosti bola OS Bratislava I nariadená dodatočná likvidácia C., s. r. o., a táto skutočnosť bola aj zapísaná do obchodného registra. Krátko nato žalovaný F. podal podnet na zrušenie dodatočnej likvidácie, ktorému podnetu Okresný súd Bratislava I... vyhovel a dodatočnú likvidáciu uznesením... zrušil a odvolal likvidátora.“.

Podľa   sťažovateľov „postup   súdov...   úmyselne   smeruje   k   porušeniu   našich základných práv a slobôd... spočívajúce v tom, že:

1/ Prejednanie súdne žalobou uplatneného nároku, ktorý bol procesne riešený na začiatku konania (ide o základnú vec Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 45 Cb 56/1999) bolo namietanými rozhodnutiami súdu... zmarené. Uvedený nárok tak nebol reálne vecne prejednaný   súdom,   čím   došlo   k   odopretiu   prístupu   splnomocniteľov   k spravodlivosti... a porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie;

2/ Napádané rozhodnutie o odmietnutí dovolania (i predchádzajúceho odvolania) vychádza v podstate z názoru súdu, že dovolateľ stratil právnu subjektivitu pre nemajetnosť

- v dodatočnej likvidácii niet čo likvidovať - a keďže nie je nositeľom práv nemôže sa ani konať o likvidácii jeho majetku. Súdy však v rozpore s ústavnou ochranou majetkových (čl. 20) i procesných (čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) práv opomínajú skutočnosť, že dôvodom onej tvrdenej neexistencie majetku je to, že v základnom konaní popísanom vyššie došlo k formálno-procesnému   zrušeniu   právoplatného   rozhodnutia   deklarujúceho   existenciu majetku a majetkových práv sťažovateľov značného rozsahu, a k zastaveniu konania, ktoré rozhodnutie   však   bolo   odôvodnené   stratou   právnej   subjektivity   v   dôsledku   zrušenia dodatočnej   likvidácie   subjektu.   Súd   tak   dvoma   súbežnými   konaniami,   v   ktorých   sa rozhodnutia   vzájomne   na   seba   odvolávajú   v   základných   dôvodoch   pre   svoje   výroky   (v rôznej procesnej fáze), založil circulus vitiosus, ktorého výsledkom je vecné neprejednanie spochybneného   majetkového   práva   sťažovateľa,   odopretie   akéhokoľvek,   nieto   ešte spravodlivého súdneho   konania,   a napokon neústavné vyvlastnenie majetku sťažovateľa mimo akéhokoľvek konania...;

3/   Napadnuté   uznesenie   NS   SR   je   odôvodnené   stratou   právnej   subjektivity sťažovateľa   z   dôvodu   zrušenia   dodatočnej   likvidácie.   Avšak   otázka   zrušenia/vykonania dodatočnej likvidácie je predmetom samotného súdneho konania v ktorom NS SR uvedené rozhodnutie vydal. Súd teda s poukazom na rozhodnutie v predchádzajúcom procesnom štádiu totožného konania odoprel možnosť sťažovateľa domáhať sa spravodlivosti riadnym či   mimoriadnym   opravným   prostriedkom,   v   ktorom   by   sa   dôvodnosť   či   nedôvodnosť použitého   odôvodnenia   (výroku   súdu)   mohla   podrobiť   preskúmaniu,   a   tak   ho   pozbavil ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR;

4/   Bez   opory   v   zákone   či   súdnom   spise   s   účastníkom   nekonal   a   konštruoval účastníctvo osoby právneho zástupcu na konaní, ktoré tak viedlo k účelovému odmietnutiu podania....

Z   celých   spisov   vyplýva,   že   JUDr.   Ľ.   K.   je   advokátom   a   mnou   zvoleným   na zastupovanie. Nesporne to vyplýva aj z opravného prostriedku, ktorý dovolací súd odmietol. Osobne   na   veci   nie   je   nijako   zainteresovaný   ale   len   ako   právny   zástupca   -   advokát, chrániaci v rámci zákona záujmy zastupovaného.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 3 ods. 1. Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva vyplývajúceho z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, z 14. decembra 2012, č. k. 3 Obdo 14/2012 porušené.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z 14. decembra 2012, č. k. 3 Obdo 14 /2012 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   500   EUR, ktoré   je mu porušovateľ   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   odo dňa   doručenia tohto nálezu.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom   SR   vo   výške   určenej   podľa   vyhlášky   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v platnom znení, a to do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn.   3   Obdo   14/2012   zo   14.   decembra   2012   došlo   k porušeniu   ich   základných   práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 3 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 33 Exre 1019/2010, ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal,   vyplýva,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obdo 14/2012 zo 14. decembra 2012 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené

12. februára 2013 a v tento deň nadobudlo aj právoplatnosť. Sťažnosť sťažovateľov osobne doručená   ústavnému   súdu   17.   apríla   2013   bola preto   podaná zjavne po uplynutí   lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola podaná ústavnému súdu v čase (17. apríla 2013), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013