znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 312/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. D., R., t. č. vo väzbe B., zastúpeného advokátom Mgr. M. J., R., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods.   4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tpo   22/2011   a jeho   uznesením z 19. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2011 doručená sťažnosť I. D., R., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 22/2011 a jeho uznesením z 19. apríla 2011.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením vyšetrovateľa Colného kriminálneho úradu Bratislava (ďalej len „colný kriminálny úrad“) ČVS: CKÚ-176/5008-V-2010 z 21. októbra 2010 podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) vznesené obvinenie pre prečin porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

V tejto trestnej veci bol uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 30/2010 z 22. októbra 2010 podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.   Písomný   sľub   sťažovateľa   ani   ponúkanú   peňažnú   záruku   ako   návrhy   na nahradenie väzby sudca okresného súdu pre prípravné konanie neprijal.

Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ, Košice (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) ČVS: PPZ-157/BOK-VY-2010 z 3. novembra 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) a e) Trestného zákona.

Následne   vyšetrovateľ   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   uznesením ČVS: PPZ-157/BOK-VY-2010 z 30. novembra 2010 konanie vedené colným kriminálnym úradom pod ČVS: CKÚ-176/5008-V-2010 spojil s konaním vedeným úradom boja proti organizovanej kriminalite pod ČVS: PPZ-157/BOK-VY-2010 na spoločné konanie s tým, že toto bude vedené úradom boja proti organizovanej kriminalite pod ČVS: PPZ-157/BOK-VY-2010.

Podaním doručeným Okresnej prokuratúre Revúca (ďalej len „okresná prokuratúra“) 28. marca 2011 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresná prokuratúra žiadosti nevyhovela, preto o nej rozhodoval sudca okresného súdu pre prípravné konanie, ktorý   uznesením   č.   k.   Tp   30/2010-78   z 11.   apríla   2011   podľa   §   79   ods.   3   Trestného poriadku sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu.

V deň   rozhodnutia   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   o prepustení sťažovateľa   z väzby,   t.   j.   11.   apríla   2011,   vyšetrovateľ   úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite uznesením ČVS: PPZ-157/BOK-VY-2010 podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku vylúčil   konanie   o prečine   porušenia   predpisov   o štátnych   technických   opatreniach na označenie   tovaru   podľa   §   279   ods.   1   a   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona zo spoločného konania vedeného pod   ČVS:   PPZ-157/BOK-VY-2010   s tým, že   vylúčená trestná   vec   sťažovateľa   bude   vedená   úradom   boja   proti   organizovanej   kriminalite   pod ČVS: PPZ-112/BOK-VY-2011.

Proti   rozhodnutiu sudcu   okresného súdu   pre prípravné konanie z 11.   apríla 2011 o prepustení sťažovateľa z väzby podala okresná prokuratúra sťažnosť, na základe ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 22/2011 z 19. apríla 2011 napadnuté uznesenie sudcu okresného súdu pre prípravné konanie podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil a podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na slobodu zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa týmto rozhodnutím krajského súdu boli porušené čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods.   1, 3, 4 a 5 dohovoru. Svoje presvedčenie odôvodnil takto:

«Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   odôvodnil   svoje   uznesenie   najmä   tými skutočnosťami,   že   „sudca   pre   prípravné   konanie   v rámci   rozhodovania   o väzbe   môže rozhodnúť pri zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, že dôvod, pre ktorý bol obvinený vzatý do väzby sa vzťahuje aj na ďalší závažnejší trestný čin, za ktoré je vedené trestné stíhanie v rovnakej veci.“

Krajský súd v Banskej Bystrici ďalej vo svojom odôvodnení konštatuje,   že musel nedostatok   Okresného   súdu   v Revúcej   napraviť   a musel   zrušiť   rozhodnutie   sudcu   pre prípravné konanie, keďže má za to, že „väzobný dôvod v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku sa vzťahuje aj na obzvlášť závažný zločin, kde celová doba trvania väzby nesme presiahnuť 48 mesiacov. Nie je pritom potrebné meniť dôvod väzby tak, ako to má na zreteli ustanovenie § 76 ods. 8 Tr. poriadku.“

Podotýkam, že v čase rozhodovania Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo opätovne trestné stíhanie obvineného I.   D.   za prečin   porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1, ods. 2, písm. a) Tr. zákona, vylúčená zo spoločného konania na samostatné konanie pod ČVS: PPZ-112/BOK-VY-2011... Mám za to, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici obsahuje... také   právne   závery,   ktoré   možno   charakterizovať   ako   zjavne   neodôvodnené,   z ktorých vyplýva nesprávny výklad príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov a toto uznesenie popiera ich podstatu a zmysel.

Závery, ktorými sa Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené, ba až arbitrárne. O arbitrárnosti možno hovoriť, nakoľko Krajský súd   v Banskej   Bystrici   pri   výklade   aplikácii   právneho   predpisu   sa   natoľko   odchýlil   od znenia ustanovenia § 76 ods. 8 Tr. poriadku, že tým zásadne poprel ich účel a význam. Hoci v § 76 ods. 8 Tr. poriadku je striktne vymedzený postup súdu pri rozhodovaní o väzbe v prípade, ak je obvinený v tom istom konaní stíhaný za viac trestných činov, Krajský súd sa znením tohto ustanovenia neriadil.

Uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   sp.   zn.   5   Tpo   22/2011   zo   dňa 19. 04. 2011 došlo k porušeniu základných práv a slobôd u sťažovateľa...

Z ustanovenia § 76 ods. 8 Tr. poriadku vyplýva, že ak je obvinený v tom istom konaní stíhaný za viac trestných činov, na určenie lehoty uvedenej v odseku 6... je rozhodujúci čin najprísnejšie trestný; rozhodnutie o väzbe sa však na tento čin musí pri vymedzení dôvodov väzby   skutkovo   vzťahovať.   Ak   je   to   potrebné   na dosiahnutie   tohto   účelu,   môže   súd   a v prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   na   návrh   prokurátora   rozhodnúť o zmene dôvodov väzby...

Z dôvodovej   správy   k novele   Trestného   poriadku   č.   5/2009   jednoznačne   vyplýva zákonodarcov účel predmetného ustanovenia § 76 ods. 8 Tr. poriadku:

„V § 76 ods. 8 sa zdôrazňuje, že z hľadiska dĺžky väzobnej lehoty pri stíhaní za viacero trestných činov sa použitie najdlhšej z lehôt podľa § 76 ods. 6 musí týkať trestného činu, na ktorý sa vzťahuje uznesenie o väzbe, ktorého odôvodnenie musí v zmysle § 72 ods. 2 obsahovať aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok tohto uznesenia opiera. Nemôže teda dôjsť k predĺženiu väzobnej lehoty len spojením vecí, pokiaľ sa na obe spojené veci uznesenie o väzbe nevzťahuje. Tento účel však možno dosiahnuť rozhodnutím o zmene dôvodov väzby, teda vecne aj vo vzťahu k inému, prísnejšie trestnému činu, pre ktorý sa konanie tiež vedie. To platí i v prípade, ak by išlo o ten istý väzobný dôvod podľa § 71“. Výklad   ustanovenia   §   76   ods.   8   Tr.   poriadku   možno   vidieť   v tom,   že   ak   by   bol obvinený vzatý do väzby pre niektorý z dôvodov väzby uvedených v § 71 Tr. poriadku, resp. pre   viacero   z týchto   dôvodov   väzby,   väzba   sa   vzťahuje   na   konkrétny   trestný   čin u obvineného musí byť presná špecifikácia skutku, ktorý sa kladie obvinenému za vinu a pre ktorý je v čase vzatia do väzby stíhaný.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obvineného I. D. upravené v článku 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR a článok 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu Banská Bystrica, konkrétne uznesením, sp. zn. 5 Tpo 22/2011 zo dňa 19. 04. 2011 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   5   Tpo   22/2011   zo   dňa 19. 04. 2011 sa zrušuje a Krajskému súdu Banská Bystrica sa prikazuje, aby obvineného I. D. neodkladne prepustil z výkonu väzby na slobodu.

3.   Krajský   súd   Banská   Bystrica   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia v celkovej výške 314,18 €... na účet právneho zástupcu Mgr. M. J..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy, porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 22/2011 a jeho uznesením z 19. apríla 2011, ktorým zrušil uznesenie sudcu okresného súdu pre prípravné konanie č. k. Tp   30/2010-78   z 11.   apríla   2011   a sám   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby na slobodu zamietol.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl.17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   5   ods.   5   dohovoru   každý,   kto   bol   obeťou   zatknutia   alebo   zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Sťažovateľ videl porušenie svojich práv predovšetkým v tom, že krajský súd použil nesprávny   výklad   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   čím   došlo   k popretiu   ich podstaty   a zmyslu.   Závery   krajského   súdu   sú   podľa   názoru   sťažovateľa „zjavne neodôvodnené ba až arbitrárne“, pretože krajský súd sa pri výklade aplikácie právneho predpisu natoľko odchýlil od znenia ustanovenia § 76 ods. 8 Trestného poriadku, že tým zásadne poprel ich účel a význam.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda rozhodnutie   krajského   súdu,   ktoré   je   výsledkom   rozhodovania   a   rozhodnutia   o   väzbe. Vo vzťahu   k   namietanému   základnému   právu   na   osobnú   slobodu   a   právu   na   slobodu ústavný súd poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Sťažovateľ   predovšetkým   nesúhlasí   s interpretáciou   ustanovenia   §   76   ods.   8 Trestného poriadku krajským súdom.

Podľa § 76 ods. 8 Trestného poriadku ak je obvinený v tom istom konaní stíhaný za viac trestných činov, na určenie lehoty uvedenej v odseku 6 je rozhodujúci čin najprísnejšie trestný;   rozhodnutie   o   väzbe sa   však   na tento   čin   musí   pri   vymedzení   dôvodov   väzby skutkovo vzťahovať. Ak je to potrebné na dosiahnutie tohto účelu, môže súd a v prípravnom konaní sudca   pre prípravné konanie na návrh prokurátora rozhodnúť o zmene dôvodov väzby.

Podľa názoru sťažovateľa sa väzba v jeho trestnej veci nevzťahovala na obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c) a d) i ods. 2 písm.   c)   a e)   Trestného   zákona,   ale   iba   na   prečin   porušenia   predpisov   o   štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona.

Podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Krajský súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku.

Vo   vzťahu   k otázke   namietanej   sťažovateľom   krajský   súd   v odôvodnení   svojho uznesenia sp. zn. 5 Tpo 22/2011 z 19. apríla 2011 uviedol:

„Krajský súd dáva do pozornosti, že obvinený I. D. bol vzatý do väzby sudcom pre prípravné konanie dňom 21. 10. 2010 v súvislosti so stíhaním za prečin. V priebehu väzby mu bolo vznesené obvinenie a to dňa 03. 11. 2010 aj za obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods.   1   písm.   c),   d),   ods.   2   písm.   c),   e)   Tr.   zák.   Uznesením   vyšetrovateľa   PZ   zo   dňa 30. 11. 2010 boli veci spojené na spoločné konanie.

Obvinený   podaním   doručeným   okresnej   prokuratúre   dňa   28. 03. 2011   žiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

V ustanovení § 79 ods. 2 Tr. por. je okrem iného uvedené, že sudca pre prípravné konanie je povinný skúmať, či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili. Koná tak pri návrhu prokurátora na predĺženie väzby alebo na zmenu dôvodov väzby a tiež pri rozhodovaní o žiadosti obvineného na prepustenie z väzby.

Rozhodnutím o väzbe sa rozumie aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (§ 72 ods. 1 písm. b/ Tr. por.).

Z toho vyplýva, že sudca pre prípravné konanie v rámci rozhodovania o väzbe môže rozhodnúť pri zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, že dôvod, pre ktorý bol obvinený vzatý do väzby sa vzťahuje aj na ďalší závažnejší trestný čin, za ktorý je vedené trestné   stíhanie   v rovnakej   veci.   Sudca   pre   prípravné   konanie   však   dospel   k záveru,   že obvineného je potrebné prepustiť z väzby na slobodu.

Krajský súd musel tento nedostatok napraviť a musel zrušiť rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie, keďže má za to, že väzobný dôvod v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa   vzťahuje   aj   na   obzvlášť   závažný   zločin,   kde   celková   doba   trvania   väzby   nesmie presiahnuť 48 mesiacov. Nie je pritom potrebné meniť dôvod väzby tak ako to má na zreteli ustanovenie § 76 ods. 8 Tr. por.

Vychádzajúc z uvedeného krajský súd pri zrušení rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie sám rozhodol tak, že žiadosť obvineného I. D. o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, s poukazom aj na skutkové okolnosti v súvislosti so závažnejším trestným činom, ktorého sa obvinený mal dopustiť tak, že distribuoval psychotropné a omamné látky po dlhší čas a vo väčšom rozsahu.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   obsahu   tejto   časti   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu jednoznačne vyplýva, prečo rozhodnutie okresného súdu zrušil a sám o ďalšej väzbe sťažovateľa rozhodol.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia v podstate nepopiera výklad ustanovenia § 76 ods. 8 Trestného poriadku tak, ako ho uviedol vo svojom rozhodnutí okresný súd a ani v rozpore   so   znením dôvodovej   správy   k tomuto   ustanoveniu.   Druhostupňový   súd   len poukázal   na   to,   že   okresný   súd   mohol   (a podľa   názoru   krajského   súdu   aj   mal)   pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodnúť o rozšírení dôvodu väzby aj na skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin. Takýto postup mu umožňoval § 79 ods. 2 Trestného poriadku. Keďže okresný súd tak neurobil, a podľa názoru krajského súdu to bolo potrebné, sám o tomto rozhodol tak, ako to uviedol v napadnutom uznesení.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej   námietky   o   nedostatočnej   odôvodnenosti,   resp.   arbitrárnosti   rozhodnutia tohto súdu o jeho ponechaní vo väzbe javí ako akceptovateľné.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktorými ustanoveniami Trestného poriadku sa pri svojom rozhodovaní spravoval, a uviedol spôsob, akým ich na trestnú vec sťažovateľa aplikoval.

Ústavný súd pritom nezistil taký výklad týchto relevantných ustanovení procesného predpisu upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí krajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

V rozsahu uplatnených námietok sťažovateľa ústavný súd považuje dôvody uvedené všeobecným súdom za dostatočné. Nad tento rozsah kvalitu odôvodnenia uznesenia ústavný súd neposudzoval.

Pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľa,   že   v čase   rozhodovania   krajského   súdu   bolo konanie   o prečine   vylúčené   zo   spoločného   konania,   je   potrebné   podotknúť,   že   úlohou krajského   súdu   bolo   preskúmanie   správnosti   výroku   napadnutého   rozhodnutia,   proti ktorému bola sťažnosť podaná, a konanie okresného súdu predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia. Preskúmavacia právomoc druhostupňového súdu je teda sústredená na prvostupňové rozhodnutie, ktoré krajský súd nepovažoval za správne.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5   ústavy   a práva   na   slobodu   zaručeného   v čl.   5   ods.   1,   3,   4   a 5   dohovoru   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol   už na predbežnom prerokovaní podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   12   ods.   4   a čl.   13   ods.   4   ústavy, stabilizovaná judikatúra ústavného súdu tieto kvalifikuje ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba   vykladať   a chápať   ako   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho   vyjadrenia   dopadu   diskriminujúceho   postupu   štátneho   orgánu   na   základné právo   alebo slobodu   fyzickej   alebo právnickej   osoby   (napr.   I.   ÚS   34/96,   I.   ÚS   58/97, I. ÚS 59/97, IV. ÚS 153/09).

Porušenia citovaných ustanovení čl. 12 a čl. 13 ústavy či už v samostatnom chápaní a v danom (konkrétne posudzovanom) prípade ani v spojení s namietaným porušením čl. 17 ústavy   alebo   čl.   5   dohovoru   sa   sťažovateľ   nemôže   úspešne   domáhať   jednak   pre   ich všeobecný charakter, ale najmä (v spojení s čl. 17 ústavy alebo čl. 5 dohovoru) vzhľadom na   skutočnosť,   že   tieto   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (krajským   súdom)   porušené neboli.

Ústavný súd teda nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom, resp. rozhodnutím krajského súdu a označenými článkami ústavy, preto považoval aj túto časť jeho sťažnosti za zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na záver   ústavný   súd   v súvislosti   s citovaním   jeho   rozhodnutí   v odôvodnení sťažnosti   sťažovateľom   na   podporu   jeho   argumentácie   podotýka,   že   tieto   konkrétne sťažovateľom uvedené časti rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 455/2010 a sp. zn. IV. ÚS 428/2010 nie   sú   hodnotiacimi   závermi   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu,   ale   tieto   časti   sú v rozhodnutiach uvedené ako také, ktoré ústavný súd prevzal z rozhodnutí všeobecných súdov   bez   toho,   aby   tieto   tvrdenia   bližšie   samostatne   posudzoval,   t. j.   predmetom označených   konaní   pred   ústavným   súdom   neboli   otázky,   ktoré   sú   predmetom   tejto sťažnosti.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie   ústavného   súdu   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   (zrušiť   rozhodnutie krajského súdu, prikázať prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a nahradiť mu trovy konania   pred   ústavným   súdom),   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011