znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 312/2010-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. P., správcu konkurznej podstaty úpadcu T., a. s. v likvidácii, T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., a sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., Ž., právne zastúpenej advokátom JUDr. P. K., D., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,   práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   21 CoKR 4/2008 z 23. septembra   2008   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   44 Cbi 6/2007 z 26. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. P. – správcu konkurznej podstaty úpadcu T., a. s. v likvidácii, a spoločnosti M., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2010 doručená sťažnosť JUDr. D. P., správcu konkurznej podstaty úpadcu T., a. s. v likvidácii, T. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   a   28.   apríla   2010   bola   ústavnému   súdu   doručená   sťažnosť spoločnosti M. spol. s r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 44 Cbi 6/2007 z 26. marca 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 CoKR 4/2008 z 23. septembra 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   žalobu   okresnému   súdu   o   vylúčenie nehnuteľností zapísaných na označených listoch vlastníctva zo súpisu majetku úpadcu T., štátny   podnik   v likvidácii.   Rozsudkom   okresného   súdu   z 26. marca   2008   bola   žaloba sťažovateľa zamietnutá. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, ktorému však krajský súd nevyhovel a svojím rozsudkom z 23. septembra 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Sťažovateľ podal proti uvedeným rozsudkom všeobecných súdov dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 38/2009 z 18. februára 2010 odmietnuté.

Sťažovateľka   vystupovala   v napadnutom   konaní   okresného   súdu   sp.   zn. 44 Cbi 6/2007 ako vedľajší účastník, pretože mala právny záujem na výsledku konania. Predmetné rozhodnutie okresného súdu z 26. marca 2008 sa jej vecne a právne dotýkalo, preto podala proti nemu odvolanie. Krajský súd však potvrdil napadnuté rozhodnutie v tom istom konaní (a tým istým rozsudkom) ako vo veci sťažovateľa. Sťažovateľka podala proti uvedeným rozsudkom všeobecných súdov taktiež dovolanie, ktoré však bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 38/2009 z 18. februára 2010 odmietnuté.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti a dôvody, ktoré sťažovatelia vo svojich sťažnostiach podrobne rozviedli, vyplýva, že sa napokon v podstate rovnako domáhali toho, aby ústavný súd ich sťažnosti prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol: „Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   č.k.   21   CoKR   4/2008   zo   dňa   23.9.2008 a rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 44 Cbi 6/2007 zo dňa 26.3.2008 základné právo sťažovateľa zakotvené v článku 20 ods. 1 a ods. 4, v článku 46 ods. 1 a v článku 48 ods. 1 a ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   ochranu   majetku   zakotvené   v   článku   I   Protokolu   č.   1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivé konanie zakotvené   v   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli porušené.

Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 21 CoKR 4/2008 zo dňa 23.9.2008 a rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 44 Cbi 6/2007 zo dňa 26.3. 2008 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi (resp. sťažovateľke, pozn.) sa priznáva náhrada trov konania(...) “

Keďže sťažnosti sa týkali tých istých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, vecne a právne súviseli, plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí 26. mája 2010 veci   sťažovateľov   spojilo   a určilo,   že   budú   vedené   v spoločnom   konaní   pod   sp.   zn. Rvp 5802/2010.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z titulnej strany predmetných ústavných sťažností a najmä zo sťažnostných návrhov (tzv. petitov) sťažností vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 21 CoKR 4/2008 z 23. septembra 2008 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 44 Cbi 6/2007 z 26. marca 2008.

Sťažovatelia uvedené rozhodnutia všeobecných súdov napadli aj dovolaním, pričom ich dovolania boli uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 38/2009 z 18. februára 2010 odmietnuté. Sťažovatelia však najvyšší súd vo svojich ústavných sťažnostiach neoznačili za účastníka konania pred ústavným súdom.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04).

Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie uvedenej kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Zo   sťažností   je   zrejmé,   že   tieto   z hľadiska   uplatnenej   argumentácie   smerujú v skutočnosti aj proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 38/2009 z 18. februára 2010, ktorým nebolo dovolaniu sťažovateľov vyhovené.

Napriek   uvedeným   rozhodujúcim   skutočnostiam   však   sťažovatelia   neoznačili   za účastníka konania najvyšší súd, ktorý rozhodol v poslednej inštancii, ale okresný a krajský súd,   a za   predmet   konania   vymedzili   porušenie   označených   základných   práv   okresným súdom a krajským súdom.

Za uvedeného stavu treba považovať sťažnosti za oneskorene podané.

Keďže napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol   právoplatnosť   ešte   v novembri   2008,   sťažnosti   doručené   ústavnému   súdu 27. apríla 2010 a 28. apríla 2010 boli podané dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010