znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 312/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   P.,   P.,   t. č. vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   D., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona zaručeného v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 129/08 z 26. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2008 doručená sťažnosť L. P., P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody D. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   práva   na uloženie   trestu   výlučne   na   základe zákona zaručeného v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 129/08 z 26. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 47/07-710 z 28. januára 2008 uznaný vinným   zo   spáchania   zločinu   nedovoleného   ozbrojovania   a obchodovania   so   zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia   slobody   v trvaní   šiestich   rokov   a desiatich   mesiacov   so   zaradením   do ústavu s minimálnym   stupňom   stráženia   a na   trest   prepadnutia   veci.   Pre   skutok   v obžalobe kvalifikovaný ako prečin pytliactva formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 310 ods. 1 Trestného zákona bol sťažovateľ spod obžaloby oslobodený.

Toto rozhodnutie okresného súdu sťažovateľ spolu s ďalšími obžalovanými napadol odvolaním, ktorým sa na odvolacom súde domáhal oslobodenia spod obžaloby, lebo sa necítil byť vinný zo spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 129/08 z 26. júna 2008 odvolanie sťažovateľa (ale aj ostatných obžalovaných) zamietol ako nedôvodné, čím podľa názoru sťažovateľa porušil zákon, a týmto konaním krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona zaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru, pretože mu „bol uložený trest prísnejší ako na základe zákona“.

Sťažovateľ svoje tvrdenia takto odôvodnil:„Podľa   môjho   názoru   neboli   v   mojom   prípade   splnené   podmienky   ustanovené zákonom   pre   uloženie   úhrnného   trestu   odňatia   slobody,   nakoľko   som   sa   mal   v   tomto prípade uvedenými skutkami dopustiť pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania   so   zbraňami.   Z   tohto   dôvodu   preto   súd   (OS,   KS)   nesprávne   aplikoval ustanovenie Trestného zákona o ukladaní úhrnného trestu v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. V tomto prípade sa mali všetky skutky kladené mi za vinu posudzovať ako jeden trestný čin, to znamená, že mi nemohol byť uložený úhrnný trest odňatia slobody.

Moje právo bolo porušené Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.: 2To 129/08 z 26. 6. 2008.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal vo veci tento nález:

„Základné   právo   garantované   čl.   7   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo porušené Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 129/08.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   2   To   129/08   z   26. 6. 2008 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

L. P. ml. priznáva trovy konania a uznané trovy právneho zastúpenia vo výške 6.732,- Sk, ktoré je Ústavný súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. P. M.... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Sťažovateľ   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napadol   právoplatné   uznesenie krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   sp.   zn.   2   To   129/08   z 26.   júna   2008.   Zákon č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“)   umožňuje   vo   vzťahu   k právoplatnému   rozhodnutiu   súdu   v trestnom   konaní využiť dva mimoriadne opravné prostriedky – dovolanie (§ 368 a nasl. Trestného poriadku) a obnovu konania (§ 393 a nasl. Trestného poriadku).

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Dovolanie je teda mimoriadnym opravným   prostriedkom,   ktorého   cieľom   je   náprava   právnych   chýb   rozhodnutia   alebo konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia v trestnom konaní, t. j. náprava porušenia hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych ustanovení. Dôvody, pre ktoré možno podať v trestnom konaní dovolanie, sú upravené v § 371 Trestného poriadku.

Podstatu sťažnosti podanej ústavnému súdu tvorí tvrdenie sťažovateľa, že všeobecné súdy (okresný súd aj krajský súd) nesprávne aplikovali ustanovenie Trestného zákona pri ukladaní trestu jeho osobe, čím došlo k situácii, že sťažovateľovi bol podľa jeho názoru uložený trest prísnejší, než aký mal byť uložený podľa zákona.

Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľom   uvádzaný   dôvod,   pre   ktorý   došlo k porušeniu jeho práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona zaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru (t. j. nesprávna aplikácia hmotnoprávneho ustanovenia o ukladaní trestu), je zhodný s dôvodom uvedeným v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pre ktorý možno podať dovolanie v rámci trestného konania.

Podľa   §   377   Trestného   poriadku   o dovolaní   rozhoduje   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci   na   prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   103/02).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv alebo slobôd (I. ÚS 36/96).

Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu uplatnil ochranu svojho práva podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku, t. j. nepodal   dovolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu.   Nevyužil   tak   jemu   dostupný a účinný prostriedok ochrany jeho základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   sťažovateľ   napadol   sťažnosťou   rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu. Proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím krajského súdu sa sťažovateľ mohol (v takom zmysle ako to prezentoval v sťažnosti pred ústavným súdom) domôcť ochrany využitím jemu dostupného a účinného prostriedku nápravy pred dovolacím súdom (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), čo však nevyužil, pričom argumenty, prečo tak neurobil, v sťažnosti pred ústavným súdom neuviedol.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   sťažnosť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne napr. IV. ÚS 269/07, I. ÚS 183/07).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2008