SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 311/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konáadvokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 2983/2015, Rvp 2984/2015, Rvp 2985/2015, Rvp 2986/2015, Rvp 3100/2015,Rvp 3101/2015, Rvp 3102/2015, Rvp 3103/2015, Rvp 3104/2015, Rvp 3105/2015,Rvp 3106/2015, Rvp 3107/2015, Rvp 3108/2015, Rvp 3109/2015, Rvp 3110/2015,Rvp 3111/2015, Rvp 3112/2015, Rvp 3113/2015, Rvp 3114/2015, Rvp 3115/2015,Rvp 3116/2015, Rvp 3117/2015, Rvp 3118/2015 a Rvp 3119/2015 vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkamiKrajského súdu v Žiline sp. zn. 11 Co 508/2014 z 15. decembra 2014 (Rvp 2983/2015),sp. zn. 7 Co 744/2014 z 12. novembra 2014 (Rvp 2984/2015), sp. zn. 11 Co 495/2014z 15. decembra 2014 (Rvp 2985/2015), sp. zn. 7 Co 779/2014 z 26. novembra 2014(Rvp 2986/2015), sp. zn. 11 Co 524/2014 z 15. decembra 2014 (Rvp 3100/2015), sp. zn.9 Co 897/2014 z 20. novembra 2014 (Rvp 3101/2015), sp. zn. 5 Co 708/2015zo 16. decembra 2014 (Rvp 3102/2015), sp. zn. 7 Co 774/2014 z 26. novembra 2014(Rvp 3103/2015), sp. zn. 5 Co 771/2014 z 18. novembra 2014 (Rvp 3104/2015), sp. zn.8 Co 576/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3105/2015), sp. zn. 10 Co 444/2014 z 30. októbra2014 (Rvp 3106/2015), sp. zn. 7 Co 600/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3107/2015),sp. zn. 11 Co 547/2014 z 15. decembra 2014 (Rvp 3108/2015), sp. zn. 7 Co 589/2014z 26. novembra 2014 (Rvp 3109/2015), sp. zn. 11 Co 536/2014 z 15. decembra 2014(Rvp 3110/2015), sp. zn. 7 Co 674/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3111/2015), sp. zn.9 Co 889/2014 z 20. novembra 2014 (Rvp 3112/2015), sp. zn. 5 Co 803/2014zo 16. decembra 2014 (Rvp 3113/2015), sp. zn. 8 Co 741/2014 z 26. novembra 2014(Rvp 3114/2015), sp. zn. 7 Co 607/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3115/2015), sp. zn.7 Co 624/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3116/2015), sp. zn. 8 Co 705/2014z 26. novembra 2014 (Rvp 3117/2015), sp. zn. 8 Co 631/2014 z 26. novembra 2014(Rvp 3118/2015) a sp. zn. 8 Co 577/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 3119/2015)a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 2983/2015, Rvp 2984/2015, Rvp 2985/2015, Rvp 2986/2015,Rvp 3100/2015, Rvp 3101/2015, Rvp 3102/2015, Rvp 3103/2015, Rvp 3104/2015,Rvp 3105/2015, Rvp 3106/2015, Rvp 3107/2015, Rvp 3108/2015, Rvp 3109/2015,Rvp 3110/2015, Rvp 3111/2015, Rvp 3112/2015, Rvp 3113/2015, Rvp 3114/2015,Rvp 3115/2015, Rvp 3116/2015, Rvp 3117/2015, Rvp 3118/2015 a Rvp 3119/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2983/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. marca 2015doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu ďalejlen „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňav konaniach vedených Okresným súdom Čadca, Okresným súdom Liptovský Mikuláš,Okresným súdom Martin, Okresným súdom Námestovo a Okresným súdom Žilina (ďalejlen „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sadomáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasnesúdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli o žalobách sťažovateľky vo veci samej rozsudkami, ktorýmižaloby v celom rozsahu zamietli a zároveň zamietli i jej návrhy na prerušenie konaní.Proti predmetným rozsudkom okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súdo odvolaniach sťažovateľky rozhodol tak, že napadnutými rozsudkami potvrdil predmetnérozhodnutia okresných súdov.

Podľa názoru sťažovateľky«odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných práv, osobitne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd».

Tvrdenie o porušení svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...

2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...

4.... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajskéhosúdu v napadnutých konaniach a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnutérozsudky krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primeranéfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutíjej žalôb o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí jej návrhovna prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazujena svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patríaj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práva slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie aleboochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánomverejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré súdostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného právaalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práva slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky spätés uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadnenestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkovna dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitnepripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konanía rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci samusí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základuna rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlades procesnými predpismi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnickáosoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomtozáklade formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia;

2. napadnutérozsudkykrajskéhosúdusúrozhodnutiamiabsolútneprekvapivými;

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania;

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výrokuo zamietnutí prerušenia súdneho konania.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozsudky krajského súdu a na tomto základekonštatuje, že v relevantných častiach odôvodnenia týchto rozsudkov krajský súdako odvolací súd zhodne vyslovil svoj záver, v zmysle ktorého sťažovateľka nemáprávo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) z dôvodunesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitne zaoberal skutočnosťou,či postupom príslušných okresných súdov v namietaných exekučných konaniach došlok nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ na priznanie práva na náhraduškody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky,podľa ktorej vo veci rozhodol vylúčený sudca, ako aj námietkou týkajúcou sa odňatia jejmožnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenianapadnutého rozsudku.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmipodstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a pretopredmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutiaodôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožnopodľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovenízákona č. 514/2003 Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú„rozhodnutím absolútne prekvapivým“,považuje za potrebné zopakovať svoj ustálenýprávny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovaťin abstractojudikatúruvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznávaaj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiáNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, ženie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keďsa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jejzáklade bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.

Ústavný súd považuje za vhodné tiež zdôrazniť, že s ústavnou akceptovateľnosťoua udržateľnosťou právnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahuk v zásade identickým námietkam sťažovateľky, ktoré formuluje paušálne bez ohľaduna konkrétne okolnosti prípadu, sa už podrobne vysporiadal v celom rade svojichpredchádzajúcich rozhodnutí (napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014),s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a (vychádzajúc zo zásady hospodárnosti výkonusvojej rozhodovacej činnosti) v podrobnostiach na argumentáciu v nich uvedenú odkazujeaj v tomto uznesení.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkamikrajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právompodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súdpo prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol reálne vysloviť ichporušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľkypodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016