znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 311/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. V., S., a N. G., G., zastúpených advokátom JUDr. J. F., G., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práv   zaručených   v čl.   5   ods.   4   a čl.   6   ods.   1   a   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 8/2013 a jeho uznesením zo 7. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. V. a N. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013 doručená   sťažnosť   I.   V.,   S.,   a N.   G.,   G.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práv zaručených v   čl.   5   ods.   4   a   čl.   6   ods.   1   a   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 8/2013 a jeho uznesením zo 7. marca 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   vyšetrovateľ   Prezídia   Policajného   zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Stred, B. (ďalej   len   „vyšetrovateľ“),   uznesením   ČVS:   PPZ-577/NKA-FP-ST-2012   z 24.   februára 2013 podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzniesol obvinenie okrem iných aj sťažovateľom pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom   súbehu   so   zločinom   skrátenia   dane   a poistného   podľa   § 276   ods.   1   a 4 Trestného zákona.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“),   sp.   zn.   Tp   16/2013 z 27. februára 2013 boli sťažovatelia podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vzatí do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. O osobnej slobode ďalších štyroch obvinených špecializovaný súd rozhodol tak, že ich ponechal na slobode a uložil im dohľad probačného a mediačného úradníka ako nahradenie väzby.

Proti tomuto rozhodnutiu špecializovaného súdu podali sťažnosti tak sťažovatelia, ako   aj   prokurátorka   Úradu   Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“).   Sťažnosť   sťažovateľov   smerovala   proti ich vzatiu   do   väzby   a sťažnosť   prokurátorky   špeciálnej   prokuratúry   proti   ponechaniu ďalších obvinených na slobode.

O sťažnostiach   rozhodol   najvyšší   súd   na   verejnom   zasadnutí   7.   marca   2013 uznesením sp. zn. 4 Tost 8/2013 tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosti sťažovateľov zamietol (bod I výroku napadnutého uznesenia) a podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie špecializovaného súdu v ďalších výrokoch zrušil a návrhu   špeciálnej   prokuratúry   na   vzatie   ďalších   obvinených   do   väzby   nevyhovel (bod II výroku napadnutého uznesenia).

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím porušil ich základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručené v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovatelia svoje presvedčenie o zásahu do ich práv odôvodnili takto:„Proti   rozhodnutiu   sudcu   pre   prípravné   konanie,   ktorého   závery,   spočívajúce v obave z možného pokračovania v trestnej činnosti,   ktorá podľa rozhodnutia o našom obvinení,   mala   spadať   do   obdobia   rokov   2008   –   2011,   nie   sú   obhájiteľné   a   nemôžu predstavovať zákonný podklad pre zásah do nášho základného práva na slobodu a osobnú bezpečnosť, sme podali, hneď po vyhlásení... sťažnosť, ktorú sme tiež následne písomne zdôvodnili.

Vo   svojej   písomnej   sťažnosti   sme   spochybnili   dôvodnosť   nášho   obvinenia,   ktoré je zo strany   policajného   vyšetrovateľa,   vykonštruované,   nejasné   a   len   veľmi   ťažko preskúmateľné, ale predovšetkým sme namietali neprimeraný záver súdu, že v danej veci, existujú podložené zákonné dôvody na naše vzatie do väzby, pričom bez nášho väzobného stíhania,   nemožno   dosiahnuť   naplnenie   základného   účelu   trestného   konania.   Aj   preto, že prvostupňový súd, sa riadne nezaoberal návrhom prokurátora na naše vzatie do väzby, absentuje v jeho rozhodnutí jasné zdôvodnenie toho z čoho u nás vyplýva zákonná obava z pokračovania   v protiprávnom   jednaní,   ktoré   podľa   samotného   rozhodnutia   súdu, pochádza z minulosti a od r. 2011 nemá svoje pokračovanie a prečo práve u nás dvoch, ktorí sme boli vzatí súdom do väzby, nemožno čeliť väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku,   takým   istým   spôsobom,   ako   v   prípade   ostatných   našich spoluobvinených, od ktorých väzby súd upustil a túto nahradil inými zákonnými inštitútmi. Najvyšší súd ako sťažnostný súd sťažovateľov obvineného I. V. a N. G. zamietol bez toho, že by vôbec reagoval na uvedené konkrétne sťažnostné body...

Rozhodnutie   sudcu   pre   prípravné   konanie   Špecializovaného   trestného   súdu v Pezinku,   o   našom   vzatí   do   väzby...   predpokladom   na   odôvodnený   zásah   do   nášho základného práva na slobodu a osobnú bezpečnosť zjavne nezodpovedalo, a preto vznikli dôvody   na   to,   aby   sa   ním,   v   konaní   o   našich   sťažnostiach,   zaoberal   tiež   Najvyšší   súd Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepostupoval   pri   rozhodovaní   o   našich sťažnostiach spôsobom, ktorý by vychádzal z Ústavy a zodpovedal zákonu, a preto aj jeho rozhodnutie zo dňa 7. 3. 2013 č. k. 4 Tost 8/2013, ktorým tieto zamietol, nemá ústavnú povahu a je právne neudržateľné.

Vo veci Toth c. Rakúsko súd konštatoval, že čl. 5 ods. 4 Dohovoru nepredpisuje viacstupňové   súdne   konanie   pri   kontrole   zákonnosti   väzby,   ale   ak   štát   zavedie   takéto konanie,   musí obvinenému zabezpečiť v zásade rovnaké záruky pred odvolacím súdom, ako pred súdom prvého stupňa.

Najvyšší súd, v súlade s týmto, pri prejednaní našich sťažností... v odvolacom konaní nepostupoval...

Podľa   judikatúry   púhe   domnienky   a   obavy   pre   uvalenie   väzby   nestačia ak u ostatných obvinených nebolo nevyhnutným opatrením, nemohla byť ani u sťažovateľov, ktorí nepokračovali v žiadnej trestnej činnosti. (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky)... Po doručení rozhodnutia najvyššieho súdu sme zistili, že o našich sťažnostiach proti rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 7. 3. 2013 na verejnom zasadnutí a to aj napriek tomu, že na jej prejednanie, touto formou neboli splnené základné zákonom stanovené podmienky.

Z   ustanovenia   §   192   ods.   3   Tr.   poriadku   vyplýva   povinnosť   súdu   rozhodovať o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe na neverejnom zasadnutí...

Verejné zasadnutie v každej trestnej veci možno vykonať len za splnenia podmienok vyplývajúcich z ust.   § 292 Tr.   poriadku, mimo iného, aj za účasti osôb, ktorých účasť je na tomto   konaní   nevyhnutná   pričom   o   verejnom   zasadnutí   je   potrebné   upovedomiť prokurátora ako aj osobu, ktorá svojím návrhom dala na neverejné zasadnutie podnet, a osobu, ktorá môže byť rozhodovaním súdu priamo dotknutá. Deň, čas a miesto verejného zasadnutia   určí   predseda   senátu   tak  ,aby   oprávneným   osobám   zostala   od   doručenia predvolania na verejné zasadnutie lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu. To neplatí pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, pričom skrátiť túto lehotu možno len so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená...

Zákon   vo   svojom   ust.   §   293   ods.   6)   výslovne   zakazuje   vykonanie   verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného, ak je obvinený vo väzbe... alebo ide o trestný čin, na   ktorý   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody,   ktorého   horná   hranica   prevyšuje   päť rokov. Odvolací súd konal v predmetnej trestnej veci v rozpore s týmito ustanoveniami zákona,   pretože   sťažnosti,   podané   v   náš   prospech,   prejednal   na   verejnom   zasadnutí... v našej neprítomnosti.

Odvolacie   konanie   na   Najvyššom   súde   nemalo   kontradiktórny   charakter a bol porušený   princíp   rovnosti   zbraní,   ním   vydané   rozhodnutie   bolo   arbitrárne   teda v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a č1. 6 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky, lebo absolútne nereagovalo na sťažnostné námietky sťažovateľov.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   navrhli,   aby ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1) Základné   právo   sťažovateľov   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   odsek   1,   3 písm. d) Dohovoru a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 čl. 47 ods. 3, v spojení s čl. 1 ods.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   čl.   5   odsek   4   Dohovoru   o   ľudských   právach,   procesným postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   7. 3. 2013 č. k. 4 Tost 8/2013 porušené bolo.

2) Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   7. 3. 2013 č. k. 4 Tost 8/2013, zrušuje.

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 375,25 Eur, a to k rukám právneho zástupcu JUDr. J. F. do dvoch mesiacov.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade navyše zastúpení kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval o porušení tých práv [čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru] iba v súvislosti s tým postupom a rozhodnutím (postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 8/2013 a jeho uznesenie zo 7. marca 2013), ktorých vyslovenia porušenia sa   sťažovatelia   domáhajú   v   návrhu   na   rozhodnutie,   t. j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia o porušení   iných   práv   a   v   súvislosti   s   inými   rozhodnutiami   alebo   postupmi,   ktoré sťažovatelia   uvádzajú   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Predmetom   sťažnosti   je   teda   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, obidve v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 8/2013 a jeho uznesením zo 7. marca 2013.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne   práva...   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe...

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru

Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   konanie   najvyššieho   súdu   vedené pod sp. zn.   4 Tost 8/2013,   ako   aj   jeho   uznesenie   zo   7.   marca   2013   bolo   konaním a rozhodovaním   o osobnej   slobode   –   o väzbe   sťažovateľov.   Nešlo   teda   o konanie a rozhodovanie vo veci samej – o vine a treste.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   pokiaľ   ide   o   sťažovateľmi   namietané porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr.   I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04,   II.   ÚS   151/09), že ide o   všeobecné   ustanovenie,   ktoré   upravuje   základné   právo   na   súdnu   ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Rovnaký   záver   platí   aj k sťažovateľmi   namietanému   porušeniu   základného   práva zaučeného v čl. 47 ods. 3 ústavy s prihliadnutím na špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy (napr. II. ÚS 364/2011 a v ňom uvedená judikatúra).

Obdobne   vo   vzťahu   k   porušeniu   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru [ale v tomto   prípade   aj   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru]   ústavný   súd   poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok   dohovoru.   Väzobným   konaním   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere   poukazuje aj na   stabilnú   rozhodovaciu   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda   zásadne   nevzťahuje   na   konanie   o   väzbe,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ ide o procesné   záruky   poskytnuté osobe nachádzajúcej   sa   vo   väzbe,   v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   v   tomto   prípade   konštatuje,   že   sťažovatelia,   zastúpení   kvalifikovaným   právnym zástupcom, namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy (v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu, na ktoré sa nimi označené články ústavy a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   o   väzbe   (osobnej   slobode)   a   namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, sťažnosť sťažovateľov je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru

Pokiaľ ide o otázku možného porušenia práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Tost 8/2013   a jeho   uznesením   zo   7.   marca   2013,   ústavný   súd   si   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa záruky čl. 5 ods. 4 dohovoru vzťahujú aj na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí obvineného (sťažovateľov) do väzby (napr. rozsudok Krejčíř proti Českej republike z 26. marca 2009, č. 39298/04 a č. 8723/05).

Napriek   tomu,   že   sťažovatelia   v sťažnosti   presne   nešpecifikovali, resp. nekonkretizovali, v čom konkrétne mal spočívať zásah do ich práva zaručeného v čl. 5 ods.   4   dohovoru,   pretože   svoje   námietky   proti   konaniu   druhostupňového   súdu   a jeho rozhodnutiu   zhrnuli   do   vety: „... konanie   na   Najvyššom   súde   nemalo   kontradiktórny charakter a bol porušený princíp rovnosti zbraní, ním vydané rozhodnutie bolo arbitrárne teda v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky (správne má byť čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.), lebo absolútne nereagovalo   na sťažnostné   námietky   sťažovateľov.“,   ústavný   súd   preskúmal   postup najvyššieho súdu, ako aj jeho rozhodnutie z hľadiska ich námietok uvedených všeobecne v ich sťažnosti, vzťahujúc ich na aj na prípadné porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

2.1 Ústavný súd v   súvislosti s námietkou arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 8/2013 zo 7. marca 2013 poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými súdmi vrátane konania o väzbe. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   4   Tost   8/2013   zo   7.   marca   2013 na verejnom   zasadnutí   sťažnosti   sťažovateľov   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu zamietol a zároveň niektoré ďalšie výroky uznesenia špecializovaného súdu zrušil a návrhu špeciálnej   prokuratúry   na vzatie   iných   obvinených   do   väzby nevyhovel. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   o   všetkých   podaných   sťažnostiach   rozhodol na verejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku, ktorého termín bol oznámený obvineným M. V., J. B., A. H. a R. A., ktorých sa z dôvodu nevzatia do väzby týkalo prejednanie veci na verejnom zasadnutí na základe sťažnosti prokurátora. Súčasne však rozhodol aj o sťažnostiach obvinených I. V. a N. G., o ktorých by sa inak rozhodovalo na neverejnom zasadnutí...

Pretože väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 ústavy a článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor) je nevyhnutné, aby pri jej realizácii boli splnené všetky zákonné (materiálne aj formálne) podmienky. Formálnou podmienkou je procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu a procesných úkonov iných oprávnených osôb.   Materiálnymi   podmienkami   sa   rozumejú   hmotnoprávne   predpoklady   väzby a jej základné podmienky sú a) skutkové okolnosti vzatia do väzby, a to či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu, či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a b)   existencia   niektorého   z   dôvodov   väzby,   ak   z   konania   obvineného   alebo   z ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava pre útekovú väzbu, kolúznu väzbu alebo preventívnu väzbu (§ 71 ods. 1). Materiálne podmienky väzby musia byť splnené súčasne. Skúmanie dôvodnosti oznámenia obvinenia je nevyhnutnou podmienkou pre väzbu. Pri tomto postupe sa skúma, či skutok, pre ktorý bolo oznámené obvinenie fyzickej osobe, bol spáchaný, či ho možno posúdiť ako trestný čin a či zistené skutočnosti nasvedčujú dôvodnosti podozrenia, že skutok spáchala obvinená osoba.

Pri rozhodovaní o väzbe je potrebné dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t. j. aby vždy boli využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania,   ale   nebudú   neprimerane   zasahovať   do   základných   práv   a   slobôd   osoby,   voči ktorej sa   uplatňujú   v   medziach   daných   povahou   príslušného   obmedzenia.   Väzba ako zabezpečovací   inštitút   nemá   sankčnú   povahu,   ani   výchovné   poslanie,   nesmie byť prostriedkom na získanie priznania ani na uľahčenie trestného stíhania.

Formálne podmienky pri podaní návrhu prokurátora na vzatie obvinených do väzby ako aj procesný postup sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe obvinených boli súladné so zákonom.

Pri skúmaní dôvodnosti podozrenia, že skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu a že existujú dôvody na podozrenie, že ho spáchali obvinení I. V. a N. G. ako materiálnej podmienky väzby aj najvyšší súd dospel k záveru, že táto bez rozumných pochybností daná je, pretože vyplýva nielen z výpovedi svedkov J. L., J. Š., P. Š., M. R., ale aj z výpovedí obvinených M. V., J. B., A. H., R. A. a J. K. Pretože títo obvinení mali trestnú činnosť páchať už od roku 2008 a získavať ňou finančné prostriedky na svoju obživu, pričom mali byť   iniciátormi   trestnej   činnosti,   ktorá   mala   byť   páchaná,   je   odôvodnená   obava   z   ich konania uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., že na slobode budú s rôznymi zmenami subjektov v páchaní trestnej činnosti pokračovať.

Z hľadiska tejto otázky (dôvodnosti podozrenia v súčasnom štádiu trestného stíhania) je však situácia iná vo vzťahu k ostatným obvineným, na ktorých prokurátor tiež podal sudcovi pre prípravné konanie návrh na vzatie do väzby. Ani jeden z doposiaľ vypočutých svedkov obvinených M. V., J. B., A. H. a R. A. zo spáchania trestných činov uvedených v uznesení o vznesení   obvinenia neusvedčuje a neusvedčuje ich   ani   nikto   z obvinených. M. V. mal síce v mene spoločnosti E., s. d., vyhotovovať rôzne faktúry, ale podľa vlastnej výpovede tak mal konať na výslovný pokyn obvineného I. V., ktorý mu mal vždy povedať, čo má byť obsahom týchto faktúr a o ich pravdivosti vzhľadom na konanie obvineného a jeho aktivity nemal dôvod pochybovať. Z obsahu listinných dôkazov, ktoré tvoria najmä účtovné doklady (dodacie listy, faktúry, výdavkové a príjmové pokladničné doklady, podané daňové priznania a uvedené odpočty DPH) vyplýva druh, množstvo, cena vrátane DPH a čas dodaného tovaru ako aj to, kto bol dodávateľom a kto odberateľom dodaného tovaru. Možno z nich usúdiť, že títo obvinení deklarovaný tovar prevzali a zaplatili kúpnu cenu vrátane DPH, nie však ich skutočnú a správnu vedomosť o dodávateľských firmách, ktoré svoju   daňovú   povinnosť   neplnili.   V   tomto   smere   nezodpovedá   stavu   veci   tvrdenie, že obvinení A. H., J. B. a R. A. mali vypovedať, že im je známe, že obvinený I. V. a M. V. konali v mene spoločností, za ktoré konať oprávnení neboli, pretože takéto tvrdenie sa v ich výpovediach   z   prípravného   konania   nenachádza.   Rovnako   tak   nezodpovedá   stavu   veci, že týchto   obvinených   zo   spáchania   skutkov   nepriamo   usvedčuje   aj   rozdielnosť   v   ich výpovediach, pretože každý z nich opísal mechanizmus obchodovania so spoločnosťami uvedenými v uznesení o vznesení obvinenia, pričom tento bol v podstate zhodný a rutinný a sám osebe nedokazuje spáchanie stíhanej trestnej činnosti.

Za toho stavu a dôkaznej situácie vyplývajúcej z obsahu pripojeného procesného spisu sú pochybnosti o dôvodnosti podozrenia, že obvinení M. V., J. B.,   A. H. a R.   A. spáchali skutky, pre ktoré bolo proti nim vznesené obvinenie, preto nie je namieste úvaha o obave z pokračovania v trestnej činnosti tak, ako to predpokladá ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. o tzv. preventívnej väzbe.

S prihliadnutím však na to, že najvyšší súd ako orgán, ktorý je aj v tejto oblasti, garantom ľudských   práv a   slobôd,   nie   je orgánom,   ktorý vykonáva vyšetrovacie úkony ani nevykonáva   dozor   nad   priebehom   prípravného   konania,   zistenie   o   pochybnostiach o dôvodnosti   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   má   v   danej   veci   vplyv len na rozhodovanie o vzatí či nevzatí do väzby.

Z týchto skutočností preto najvyšší súd vyvodil záver, že u obvinených M. V., J. B., A. H.   a   Mgr.   R. A.   nie   je   v   súčasnom   štádiu   trestného   stíhania   splnená   materiálna podmienka väzby spočívajúca v dôvodnosti podozrenia, že spáchali trestné činy, pre ktoré bolo voči nim vznesené obvinenie. Z tohto dôvodu u nich nemôže byť splnený ani žiaden dôvod   väzby,   existencia   ktorého   následne   vyvoláva   možnosť   jej   nahradenia   rôznymi zákonnými inštitútmi. V súvislosti s tým najvyšší súd poukazuje na znenie skutkovej vety vzneseného obvinenia, že obvinení mali trestnú činnosť páchať v čase od roku 2008 do roku 2011. Už táto samotná skutočnosť spolu s majetkovými pomermi obvinených vyvoláva vážne pochybnosti, o úmysle obvinených pokračovať v konaní uvedenom v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.   najmä   za situácie,   keď   je voči   nim   vedené trestné stíhanie   za závažné   zločiny a z vykonaného   dokazovania   je   zrejmé,   že   nemali   byť   ani   iniciátormi   stíhanej   trestnej činnosti.

V otázke dôvodnosti podozrenia voči obvineným aj samotný sudca pre prípravné konanie   v   napadnutom   uznesení   len   všeobecne   poukázal   na   dôkazné   prostriedky nazhromaždené v spise (na ktoré, najvyšší, súd konkrétne poukázal v predchádzajúcej časti tohto uznesenia) tak, ako to vo svojom návrhu uvádza prokurátor a tabuľky dokumentujúce presuny   tovarov,   ktorých   správnosť   obvinení   nenamietli.   Vo   vzťahu   k   trestnoprávnej zodpovednosti   týchto   obvinených   však   už   konštatoval,   že   len   v   prípade   preukázania vedomosti týchto obvinených o pozadí celej situácie a prípadnej deľbe zisku spočívajúcom v neodvedení DPH je možné trestnoprávnu zodpovednosť vyvodiť aj voči nim. Orgány činné v   trestnom   konaní   budú   musieť   preukázaniu   tejto   skutočnosti   venovať   naozaj   zvýšenú pozornosť. Zároveň konštatoval, že zaangažovanosť týchto obvinených na celej veci bude potrebné   skúmať,   pričom   samotný   fakt,   že   nakupovali   od   subjektov,   u   ktorých   je   dané podozrenie,   že   si   neplnili   daňovú   povinnosť,   najmä   vzhľadom   k   tomu,   že   zatiaľ   nič nenasvedčuje   tomu,   že   by   nakupovali   bez   zaplatenia   DPH   trestnoprávnu   zodpovednosť nezakladá.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   za   toho   stavu   veci   na   podklade   sťažnosti prokurátorky,   ktorá   bola   podaná v neprospech   obvinených M.   V.,   J.   B.,   A.   H.   a R.   A. rozhodol v ich prospech tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia pod bodom II., keďže takýto postup mu umožňujú ustanovenia Trestného poriadku.

Riadiac   sa   týmito   úvahami   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k   záveru, že sťažnosti   obvinených   I.   V.,   N.   G.   a   prokurátorky   nie   sú   dôvodné,   a preto   rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Ústavný   súd   opätovne   poznamenáva,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu je rozhodnutím o osobnej slobode, t. j. o väzbe sťažovateľov. V súvislosti s tým je podstatné to, aby konajúci všeobecný súd v odôvodení takéhoto svojho rozhodnutia dal odpovede na otázky,   ktoré   sú   pri   rozhodovaní   o   osobnej   slobode   relevantné.   Týmito   otázkami sú otázky: či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok   spáchal   obvinený   (sťažovatelia),   a   z   jeho   konania   alebo   ďalších   konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že sa bude správať spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku [v tomto prípade písm. c)].

Z   citovanej   časti   odôvodnenia   rozhodnutia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   otázkam dôvodnosti   vzatia   sťažovateľov   do   väzby   dostatočným   spôsobom   zaoberal.   Skúmal predpoklady   vzatia   do   väzby   a   tieto   považoval   za   naplnené.   Neopomenul   uviesť ani konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplývala dôvodná obava, že by sa sťažovatelia pri ich ponechaní na slobode mohli správať spôsobom predpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku.   Svoje   závery   pritom   oprel   o v trestnom   konaní   vykonané dokazovanie   (výsluchy   svedkov   a   obvinených).   Za   konkrétne   skutkové   okolnosti odôvodňujúce obavu, že by sťažovatelia mohli pokračovať v trestnej činnosti [§ 71 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku],   považoval   najvyšší   súd   dlhodobejšie   páchanie   trestnej činnosti   na   účely   získavania   finančných   prostriedkov,   z ktorej   sú   sťažovatelia   dôvodne podozriví ako jej iniciátori.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).

Ústavný   súd   tvrdí,   že   najvyšší   súd   svojím   rozhodnutím   poskytol   sťažovateľom jednoznačný obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho názoru opodstatňujú dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu   obsahuje   dostatok   relevantných   dôvodov   na   jeho   výrok   o   zamietnutí   opravného prostriedku   sťažovateľov   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu,   ktorým   boli   vzatí do väzby. Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 8/2013 zo 7. marca 2013 za ústavne udržateľné, pričom sa nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   s   obsahom   základného   práva sťažovateľov na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Uvedené bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.2 Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že najvyšší súd o ich sťažnostiach v rozpore so zákonom rozhodol na verejnom zasadnutí, ústavný súd poznamenáva, že takýto postup nemožno   hodnotiť   ako   taký,   ktorý   by   bol   spôsobilý   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľov na slobodu a bezpečnosť.

Najvyšší   súd   priamo   v odôvodnení   rozhodnutia   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   konal na verejnom   zasadnutí.   Proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu   sp.   zn.   Tp 16/2003 z 27. februára   2013   podala   okrem   sťažovateľov   sťažnosť   aj   prokurátorka   špeciálnej prokuratúry proti výrokom o ponechaní ďalších obvinených na slobode a podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku o sťažnosti podľa § 190 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí.

Sťažovatelia vidia porušenie svojho práva v nedodržaní kontradiktórnosti a rovnosti zbraní   v rámci   druhostupňového   konania.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovatelia, zastúpení   obhajcom,   mali   v konaní   pred   najvyšším   súdom   možnosť   predniesť   svoje námietky   proti   ich   vzatiu   do   väzby,   a to   prostredníctvom   sťažnosti   podanej   proti prvostupňovému   rozhodnutiu   špecializovaného   súdu   z 27.   februára   2013.   Prokurátorka špeciálnej   prokuratúry   podala   sťažnosť   iba   proti   výrokom   označeného   uznesenia špecializovaného súdu, ktoré sa sťažovateľov priamo nedotýkali (išlo o obvinených, ktorých špecializovaný súd ponechal na slobode), a navyše svoju sťažnosť, ako uvádza najvyšší súd v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia, „bližšie   neodôvodnila“.   Je   teda   evidentné, že z faktického a materiálneho hľadiska prokurátorka svojou sťažnosťou a ani prítomnosťou na verejnom zasadnutí nevystupovala proti argumentom sťažovateľov, ale proti ponechaniu ostatných obvinených na slobode. Z tohto hľadiska ústavný súd nezistil možnosť porušenia práva sťažovateľov na kontradiktórne druhostupňové konanie ani práva na rovnosť zbraní v tomto   konaní,   a teda   ani   možnosť   porušenia   ich   práva   na   slobodu   a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods.   4 dohovoru, a samotný fakt, že sa   o sťažnostiach   sťažovateľov nerozhodovalo   na   neverejnom   zasadnutí,   sám   osebe   bez   ďalšieho   nemôže   nič   zmeniť na tomto závere.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľov je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody   (k   čomu   v tomto   prípade   nedošlo),   bolo   bez   právneho   významu   sa   týmito požiadavkami sťažovateľov zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013