znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 311/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Z. N., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. L., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 197/1992 a jeho rozsudkom z 15. marca 2010 a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   180/2010 a jeho rozsudkom z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Z. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011 doručená sťažnosť MUDr. Z. N., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 197/1992 a jeho rozsudkom z 15. marca 2010 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 180/2010 a jeho rozsudkom z 27. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 8. septembra 1989 podaným vtedy Mestskému súdu v Košiciach domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva   manželov.   Vo   veci   samej   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č. k. 34 C 197/1992-267   z   15.   marca   2010.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 180/2010-321 z 27. januára 2011 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkom   tak   okresného   súdu,   ako   aj   rozsudkom krajského   súdu   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru. Svoje tvrdenia sťažovateľka odôvodnila takto:

«Krajský súd v Košiciach sťažovateľke doručil vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu zo dňa 11. 06. 2010 a súčasne listom zo dňa 20. 01. 2011, ktorý jej bol doručený dňa 27. 01. 2011 ju vyzval k vyjadreniu sa k nemu v lehote 10 dní. Sťažovateľka lehotu k písomnému vyjadreniu   dodržala   a   dňa   04.   02.   2011   doručila   Krajskému   súdu   v   Košiciach   svoje stanovisko k vyjadreniu odporcu zo dňa 11. 06. 2011. Krajský súd v Košiciach nemal ale najmenší záujem na oboznámení sa s názorom sťažovateľky, keďže už dňa 27. 01. 2011 o veci rozhodol. Aj keď rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Co/180/2010-321 zo dňa 27. 01. 2011 má 20 strán, jeho odôvodnenie je veľmi strohé, neodborné, nepresvedčivé a ani okrajovo sa nedotklo tvrdení sťažovateľky uvedených v odvolaní.

Sťažovateľka považuje   rozhodnutie prvostupňového súdu za nezákonné a   tým,   že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sa zákonným spôsobom v odôvodnení nevysporiadal s jej   tvrdeniami   o   protizákonnosti   prvostupňového   rozhodnutia,   považuje   aj   napadnutý rozsudok Krajského súdu za nezákonný, ktorým konajúci súd porušil jej ústavné práva... Manželstvo   účastníkov   konania   bolo   rozvedené   rozsudkom   Mestského   súdu   v Košiciach sp. zn. 24 C/771988-77 zo dňa 04. 10. 1988 a právoplatnosť nadobudol dňa 04. 04. 1989 Rozsudkom Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 20 C/425/1989-89-7 zo dňa 15. 05. 1989 bolo zrušené právo spoločného užívania účastníkov konania k bytu nachádzajúcom sa v K.   na   ulici...   s   tým,   že   byt   bude   naďalej   užívať   navrhovateľka   ako   členka   družstva. Odporcovi právo užívať byt zaniká a je povinný byt vypratať do 15 dní po právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí národného výboru o tom, že mu bol pridelený náhradný byt alebo poskytnuté náhradné ubytovanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 1989. Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že v danom prípade súdy pochybili, ak tento prípad posúdili podľa právnych predpisov platných v čase rozhodovania súdu. Prax súdov v súčasnom období je taká, že všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a pod. Členstvo v bytovom družstve, na rozdiel od iných typov družstiev má konkrétny obsah v tom smere, že práva a povinnosti člena družstva sú spojené s jednotlivým, presne špecifikovaným bytom. Pokiaľ sa potom členské práva a povinnosti prevádzajú, prevádza sa vo svojej podstate právo dispozície ku konkrétnemu bytu, ktorý však zostáva vo vlastníctve družstva, voči ktorému má i nový člen povinnosti. Vzhľadom na to možno za trhovú cenu členského podielu v bytovom družstve pokladať cenu, za ktorú je možné v konkrétnom čase a mieste nadobudnúť členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, vybavenia, polohy a pod. Preto aj v súčasnosti sa už členský podiel nevyporiadáva podľa účtovnej zostatkovej hodnoty členského podielu, ale podľa všeobecnej ceny bytu. Tento právny záver má ale svoju oporu v § 230 Obchodného zákonníka, na základe ktorého je každý člen družstva oprávnený s členskými právami a povinnosťami v družstve voľne nakladať a družstvo prevod členských práv a povinností na trestu   osobu   berie   len   na   vedomie.   Sťažovateľka   má   za   to,   že   ak   prvostupňový   súd   v odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   „tento   právny   názor   bol   vývojom   prekonaný“   nie   je správny, nakoľko došlo k zmene právnych predpisov, ktoré mali vplyv na rozhodovaciu prax súdov, ktorá by ale v žiadnom prípade nemala byť aplikovaná na daný prípad.

Právo osobného užívania bytu... v K. účastníkom konania zaniklo v roku 1989, od 31. 10. 1989 sa užívateľkou bytu a výlučnou členkou v družstve stala sťažovateľka. Len jej právo osobného užívania bytu sa s poukazom na ust. § 871 ods. 1 zák. č. 509/1991 Zb. transformovalo na nájom a vôbec nedošlo k zmene na spoločný nájom bytu. Stanovovať hodnotu bytu ku dňu vyporiadania BSM súdom považujeme za bezpredmetnú. Krajský súd sa   v   napadnutom   rozsudku   s   uvedeným   názorom   sťažovateľky   žiadnym   spôsobom nevysporiadal, ale súčasne ani nevyslovil svoj názor, na základe akých právnych predpisov sa vyporiadáva cena nájomného bytu...

Sťažovateľka   má   za   to,   že   ak   spoločné   členstvo   v   družstve   účastníkom   konania zaniklo   ku   dňu   31.   10.   1989,   k   uvedenému   dňu   sa   má   hodnota   členského   podielu   aj vyporiadať.   Podľa   vyjadrenia   SBD   II   Košice   zo   dňa   03.   12.   1998   zostatková   hodnota členského podielu bola 26. 357,10 Sk. Určenie ceny členského podielu v družstve k 31. 10. 1989 znaleckým posudkom č.   02/2009 znalca Ing.   S.   S.   zo dňa 19.   01.   2009 na sumu 2.072.669,-   Sk   je v rozpore so zákonom.   Úlohou   znalca   bolo určiť všeobecnú hodnotu bytu...   ku   dňu   rozvodu,   podľa   cien   platných   v   čase   vypracovania   znaleckého   posudku. Prvostupňový súd tvrdí, že pre jeho rozhodnutie bola rozhodná cena nehnuteľnosti podľa stavu ku dňu rozvodu v cenách ku dňu rozhodnutia súdu. No ani jeden z jeho rozhodných skutočností nebral do úvahy. Znalecký posudok č. 02/2009 obsahuje fotodokumentáciu bytu a   pri   stanovení   ceny   bytu   znalec   vychádzal   zo   zhodného   bytu.   V   roku   1989   nebolo štandardom v bytoch mať plastové oká, plávajúce podlahy, vykachličkovanú kúpeľňu ani omietky   a   pod.   Aj   táto   podľa   názoru   sťažovateľky   zjavná   nesprávnosť,   ušla   pozornosti Krajského súdu v Košiciach a nepovažoval za potrebné ju v odôvodnení rozsudku právne zargumentovať...

Odvolací súd arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľky tým, že svoje právne závery riadne   neodôvodnil.   Odvolací   súd   sa   obmedzil   vo   svojich   záveroch   na   konštatáciu výsledkov jeho hodnotenia bez logického vysvetľovania zistených skutočností s použitím súvisiacich   právnych   ustanovení.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   tak   nepresvedčivé   a popiera   základné   princípy   spravodlivého   procesu.   Z   rozsudku   odvolacieho   súdu   nie   je zrejmé, prečo si osvojil právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, zvlášť ak podľa § 157 zák.   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   platnom   znení,   je   uložená   povinnosť náležitého   odôvodnenia   rozhodnutia,   teda   z   odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej   a   právnymi závermi   na   strane   druhej.   V   prípade,   ak   právne   závery   súdu   v   extrémnom   nesúlade   s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľka   poukazuje   ešte   na   ďalší   nezákonný   postup   prvostupňového   súdu   v tomto súdnom konaní. Sťažovateľka pri podaní odvolania proti rozsudku Okresného súdu Košice I. sp. zn. 34 C/197/1992-267 za dňa 15. 03. 2010 dňa 17. 05. 2010 uhradila súdny poplatok   za   odvolanie   vo   výške   66,-   €.   Prvostupňový   súd   ju   uznesením   sp.   zn.   34   C 197/1992 zo dňa 24. 05. 2010 vyzval v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 2.078,50 €.   Sťažovateľka súdom vyrubený súdny poplatok za odvolanie uhradila z dôvodu urýchlenia konania (keď súdu rozhodnutie o veci trvalo   21   rokov)   a   pocitu   nezáujmu   prvostupňového   súdu   o   zabezpečenie   spravodlivej ochrany jej práv a jej oprávnených záujmov. Uvedené uznesenie je aj v rozpore s právnym názorom   vysloveným Ústavným   súdom   SR   v Náleze   I.   ÚS   464/2010-33   zo   dňa 10.   02. 2011...

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Co/180/2010-321 zo dňa 27. 01. 2011 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky MUDr. Z. N. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Co/180/2010-321 zo dňa 27. 01. 2011 a rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp. zn. 34 C/197/1992-267 zo dňa 15. 03. 2010 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn.   4   Co/180/2010-321   zo   dňa 27. 01. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 16.500,- €... k rukám právnej zástupkyne sťažovateľky.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 261,82 €... do 15 dní od doručenia tohto nálezu k rukám právnej zástupkyne sťažovateľky.“

Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol   o dočasnom   opatrení,   ktorým   by   odložil vykonateľnosť   právoplatného   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   34   C   197/1992-267   z 15. marca   2010   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   o jej   sťažnosti.   Túto   svoju   požiadavku odôvodnila   tým,   že   vykonaním   tohto   rozhodnutia „môže   dôjsť   k vážnemu   zásahu   do majetkovej sféry sťažovateľky, ktorá je vdovou starajúcou sa o neplnoleté dieťa“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 197/1992 a jeho rozsudkom   z 15.   marca   2010   a postupom   krajského súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 4 Co 180/2010 a jeho rozsudkom z 27. januára 2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   C 197/1992 a jeho rozsudkom z 15. marca 2010

V súvislosti s namietaným postupom okresného súdu v označenom konaní a jeho rozhodnutím   z 15.   marca   2010   ústavný   súd   poukazuje na   skutočnosť,   že   vzhľadom   na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom (sťažovateľkou) označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho (jej) sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím okresného súdu sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania napádaného postupu okresného súdu (aj v súvislosti s námietkou požadovaného zaplatenia súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie)   a jeho   rozsudku   č.   k.   34   C   197/1992-267 z 15. marca   2010   využitím   riadneho   opravného   prostriedku,   a   to   odvolania,   ktoré sťažovateľka   napokon   aj   využila.   Na   základe   ňou   podaného   odvolania   sa   krajský   súd v rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho   oprávnenia   musel   vo   vzťahu   k rozsudku okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co/180/2010 a jeho rozsudkom z 27. januára 2011

2.1 Sťažovateľka, ako to uvádza v sťažnosti, rozsudok krajského súdu považuje za nezákonný,   pretože   krajský   súd   sa   v jeho   odôvodnení   nevysporiadal   s   jej   tvrdeniami o protizákonnosti   prvostupňového   rozhodnutia.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že nespokojnosť   sťažovateľky   pramení   predovšetkým   z rozhodnutia   všeobecných   súdov vo vzťahu k vyporiadaniu členského podielu k družstevnému bytu. V ďalšom sťažovateľka uvádza, že odvolací súd arbitrárne rozhodol o jej návrhu tým, že svoje právne závery riadne neodôvodnil. Rozhodnutie krajského súdu považuje za nepresvedčivé.

V súvislosti   s namietaným postupom a rozhodnutím   krajského súdu   ústavný súd v prvom   rade   podotýka,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie   sú   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   vo   vzťahu   k otázke   namietanej   sťažovateľkou odôvodnil takto:

„Prvostupňový   súd   svojim   rozsudkom   rozhodol   tak,   že   vyporiadal   bezpodielové spoluvlastníctvo   manželov   tak,   že   určil,   že   do   výlučného   vlastníctva   navrhovateľky pripadá:...

19. hodnota člens. podielu SBD II Košice vo výško 68.800,- €...

...do výlučného vlastníctva odporcu pripadá:... Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi na vyrovnanie titulom vyporiadania bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   sumu   33.844,175   EUR,   v lehote   60   dní   od právoplatnosti tohto rozsudku.

Navrhovateľka a odporca sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 1.430 EUR v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného súdu Košice I. Navrhovateľka a odporca sú povinní nahradiť štátu trovy, ktoré štát platil, každý vo výške 373,83 EUR v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného súdu Košice I...

Svoje   rozhodnutie   založil   na   zistení,   že   navrhovateľka   sa   návrhom   domáhala vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov konania s odôvodnením,   že po rozvode sa s odporcom na jeho vyporiadaní nedohodli...

Z pripojeného spisu Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 20 C/425/1989 súd zistil, že rozsudkom č. k. 20 C/425/89-7 zo dňa 15. 5. 1989 bolo zrušené právo spoločného užívania účastníkov konania k bytu nachádzajúcemu sa v K. na ulici... s tým, že byt bude naďalej užívať   navrhovateľka   ako   členka   družstva.   Zároveň   bola   odporcovi   uložená   povinnosť vypratať byt do 15 dní po právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí národného výboru o tom, že mu bol pridelený náhradný byt alebo poskytnuté náhradné ubytovanie. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 20 C/425/1989-23... súd doplnil výrok rozsudku tak, že odporcovi právo užívať byt zaniká a je povinný vypratať byt do 15 dní po právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí národného výboru o tom, že mu bol pridelený náhradný byt alebo poskytnuté náhradné   ubytovanie.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňa   31. 10. 1989,   v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/293/1989-28 zo dňa 26. 9. 1989. Súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru   stavebníctva,   odvetvia pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností a uložil súdnemu znalcovi určiť všeobecnú hodnotu   nehnuteľnosti   –   bytu...,   podľa   stavu   nehnuteľnosti   ku   dňu   rozvodu   manželstva a podľa cien platných v čase rozhodovania o vyporiadaní BSM.

Zo znaleckého posudku Ing. S. S. č. 2/2009 zo dňa 19. 1. 2009 súd zistil, že súdny znalec   vypracoval   znalecký   posudok   podľa   stavebno-technického   stavu   posudzovanej nehnuteľnosti v roku 1989. Zo záveru znaleckého posudku je zrejmé, že všeobecná hodnota predmetnej nehnuteľnosti činí 68.800 EUR (2.072.669,- Sk).

Vo   vyjadrení   k   znaleckému   posudku   navrhovateľka   namietala,   že   postup   súdu spočívajúci   v   nariadení   znaleckého   dokazovania   nepovažuje   za   správny   z   dôvodu,   že predmetný byt nepatrí do BSM. Uvedené tvrdenie odôvodňovala poukazom na prechodné ustanovenie § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka (prijaté zákonom č. 509/1991 Zb., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník s účinnosťou od 1. 1. 1992), podľa ktorého sa právo osobného   užívania   bytu   vzniknuté   podľa   doterajších   predpisov,   ktoré   trvá   ku   dňu nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   mení   dňom   účinnosti   tohto   zákona   na   nájom a spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom. Navrhovateľka   mala   za   to,   že   v   dôsledku   právoplatného   rozsudku   Mestského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C/245/1989, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení práva spoločného užívania bytu a o tom, že byt bude ďalej užívať navrhovateľka, odporcovi už   od   roku   1989   nesvedčilo   právo   užívania   družstevného   bytu,   ani   členstvo   v družstve a preto, s poukazom na vyššie citované ustanovenie Občianskeho zákonníka, sa na nájom zmenilo len právo osobného užívania bytu navrhovateľky. Naviac, predmetný byt v priebehu konania o vyporiadanie BSM stal výlučným vlastníctvom navrhovateľky a preto do BSM nepatrí. Navrhovateľka mala za to, že z uvedeného dôvodu je zisťovanie trhovej ceny bytu irelevantné a ako dôkaz predmetný znalecký posudok v konaní nemôže byť použitý. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co/113/2006 zo dňa 10. 10. 2006,   z   ktorého   vyplýva   právny   názor,   že   pri   vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov,   ktorého   predmetom   je   vyporiadanie   hodnoty   predtým spoločných   práv   a povinností   spojených   s   užívaním   družstevného   bytu,   sa   vychádza   z obvyklej   ceny   týchto   práv   ku   dňu   zániku   spoločného   členstva   rozvedených   manželov   v družstve.

Z   nájomnej   zmluvy   (č.   l.   152   spisu)   súd   zistil,   že   S.   K.,   so   sídlom   v K.   ako prenajímateľ a navrhovateľka ako nájomkyňa uzavreli dňa 15. 3. 2002 zmluvu o nájme štvorizbového družstevného bytu s príslušenstvom bytového domu R-2-C...   Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú počnúc od 1. 3. 2002.

Zo zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu (č. l. 159 spisu) súd zistil, že S. K. ako prevádzajúci a navrhovateľka ako členka družstva a nadobúdateľka dňa 17. 5. 2002 uzavreli zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva k bytu č. 1 na prvom poschodí vo vchode...   v K.,   ako   aj   príslušného   spoluvlastníckeho   podielu   na   spoločných   častiach   a spoločných zariadeniach domu. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 10. 6. 2002 pod č. V 1032/2002...

Predmetom vyporiadania BSM je.. členský podiel v družstve ako pôvodné spoločné majetkové právo manželov.

Z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že ak manželom za trvania manželstva vzniklo nielen právo spoločného užívania družstevného bytu, ale aj spoločné členstvo v bytovom družstve, potom hodnota členských práv a povinností spojených s užívaním tohto bytu je spoločnou   majetkovou   hodnotou   manželov.   Súdy   preto   musia   pri   vyporiadaní   BSM prihliadnuť k tejto majetkovej hodnote, rovnako ako aj k iným majetkovým hodnotám, ktoré sú   pre   rozvedených   manželov   spoločné   a   nadväzujú   na   ich   potrebné   spoločenstvo a rozhodnúť o tom, ktorému z manželov má táto hodnota pripadnúť. Hodnota členských práv a povinností by samozrejme nemala pripadnúť tomu z manželov, ktorý stratil právo spoločného   užívania   bytu   a tým   aj členstvo   v   družstve,   takže   rozhodnutie   o   tom,   komu z manželov má členský podiel pripadnúť, bude závisieť predovšetkým na tom, ktorý z nich bude ako člen družstva byt ďalej užívať, a to či už na základe dohody rozvedených manželov alebo na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Pôvodne súdy pri vyporiadaní členského podielu v stavebnom bytovom družstve prihliadali k zostatkovej hodnote členského podielu. Tento právny názor bol vývojom prekonaný. Členský podiel sa stal legálnym predmetom obchodu a súdna prax pri jeho vyporiadaní vychádza z jeho trhovej hodnoty. Konkrétne to znamená, že je treba vychádzať z toho, aká je hodnota vyporiadavaného členského podielu v dobe rozhodovania súdu, keby bol v stave, v akom bol v dobe zániku spoločného členstva bývalých manželov v družstve. Trhová hodnota pritom vyjadruje cenu, ktorú by bolo možné dosiahnuť za prevod členského podielu v družstve v rozhodnej dobe a mieste.

V   danom   prípade   ku   dňu   rozvodu   manželstva,   a   teda   aj   ku   dňu   zániku   BSM nepochybne existovalo spoločné majetkové právo účastníkov konania, predstavujúce ich členský podiel v bytovom družstve. Je nepochybne, že v dobe do troch rokov od zániku manželstva   súd   rozhodol   o zrušení   práva   spoločného   užívania   rozvedených   manželov k družstevnému bytu, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalším užívateľom bytu, čím zo zákona zaniklo spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve, z čoho potom vyplýva, že členský podiel náleží už iba navrhovateľke. Rozhodnutie súdu o zrušení spoločného   nájmu   (užívania   bytu)   a o zániku   spoločného   členstva   sa   však   nezaoberá vyporiadaním hodnoty členského podielu, čo znamená, že o tejto otázke sa musia rozvedení manželia   buď   dohodnúť   alebo   o   nej   rozhoduje   súd,   a   to   buď   v   rámci   konania   o vyporiadanie BSM, pokiaľ bol návrh na vyporiadanie podaný včas (do troch rokov od zániku   manželstva)   alebo   na   návrh   jedného   z   bývalých   manželov   na   úhradu   polovice hodnoty členského podielu v družstve (pokiaľ návrh na vyporiadanie BSM v zákonnej lehote podaný nebol).

V   zmysle   vyššie   uvedených   zásad   je   zrejmé,   že   vzhľadom   k   tej   skutočnosti,   že navrhovateľka   bola   určená   za   výlučnú   užívateľku   predmetného   družstevného   bytu,   súd rozhodol o tom, že hodnota členského podielu v družstve pripadá navrhovateľke.

Zo znaleckého posudku Ing. S. S. súd zistil, že všeobecná (trhová) hodnota bytu v čase vyporiadania, podľa stavu, v akom tento bol v roku 1989, a teda v čase, kedy došlo jednak   k   rozvodu   manželstva,   ako   aj   k   rozhodnutiu   súdu   o   zrušení   práva   spoločného užívania rozvedených manželov k bytu, je 68.800 EUR. Odporcovi, ktorý sa nestal výlučným členom družstva a užívateľom družstevného bytu teda titulom vyporiadania patrí čiastka predstavujúca   polovicu   trhovej   hodnoty   členského   podielu.   V   danom   prípade   nebolo potrebné pri určení trhovej hodnoty zohľadňovať v zmysle obvyklého súdneho postupu ani trhovú hodnotu náhradného bytu, hoci práve na zabezpečenie takého bytu bola viazaná povinnosť odporcu vypratať sa z predmetného družstevného bytu. Povinnosť zabezpečiť náhradný byt nebola viazaná na navrhovateľku, ale v zmysle pôvodnej právnej úpravy mal o pridelení náhradného bytu, resp. náhradného ubytovania rozhodnúť príslušný národný výbor, čo sa však v dôsledku zmeny právneho režimu v spoločnosti nestalo. Je však zrejmé, že navrhovateľka nemusela vynaložiť finančné prostriedky na zabezpečenie náhradného bývania pre odporcu, ale odporca, ako to vyplynulo z vyjadrenia účastníkov, sa v podstate svojho práva bývania (resp. práva užívania predmetného bytu) vzdal a svoju bytovú otázku si   vyriešil   sám,   zadovážením   bytu   z   vlastných   finančných   prostriedkov   po   zániku manželstva.   Aj   z uvedených dôvodov súd považoval za spravodlivé vyporiadať hodnotu členského podielu v družstve tak, že odporcovi, ktorý sa nestal výlučným členom družstva a užívateľom   družstevného   bytu,   prináleží   čiastka   vo   výške   polovice   trhovej   hodnoty členského podielu.

Po sčítaní aktív, ktoré podľa rozhodnutia súdu dostal každý z účastníkov konania, súd   zistil,   že   táto   hodnota   je   rozdielna,   a   preto   bolo   povinnosťou   súdu   samostatným výrokom rozhodnúť o tzv. vyporiadacom podiele a teda o sume, ktorú je jeden z účastníkov konania povinný zaplatiť druhému tak, aby každý z nich (za predpokladu rovnakej veľkosti ich podielov) dostal súhrnne rovnakú hodnotu...

Občiansky zákonník pri vyporiadaní BSM vychádza z toho, že podiely manželov na spoločnom majetku sú rovnaké. Hoci zákon dáva súdu možnosť, aby výška podielov bola určená aj v inom pomere, súd v tomto prípade nezistil žiadne významnejšie okolnosti, na ktoré by bolo potrebné pri vyporiadaní prihliadať a ktoré by výšku podielov ovplyvnili tak, že by tieto podiely na spoločnom majetku neboli rovnaké. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, vzhľadom   k   tomu,   že   hodnota   majetku,   ktorá   pripadla   do   výlučného   vlastníctva navrhovateľky   je   vyššia,   je   zrejmé,   že   na   vyrovnanie   podielov   tak,   aby   boli   rovnaké (35.749,865 EUR ), by bola navrhovateľka povinná titulom vyporiadania zaplatiť odporcovi sumu 33.461,775 EUR. Výška tejto náhrady sa však vzhľadom na zohľadnenie finančných prostriedkov zaplatených po zániku manželstva na spoločné dlhy zvyšuje o rozdiel medzi tým,   čo   vynaložila   navrhovateľka a tým,   čo vynaložil odporca   (712,09 EUR   -   329,695 EUR), t. j. o sumu 382,395 EUR. Súd preto rozhodol, že navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi na vyrovnanie titulom vyporiadania BSM sumu 33.844,175 EUR v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku...

Odvolací   súd   vec   na   základe   podaného   odvolania   prejednal   bez   nariadenia pojednávania   v   zmysle   ust.   §   214   ods.   2   O.   s.   p.   s   tým,   že   bolo   verejne   vyhlásené rozhodnutie dňa 27. 1. 2011 o 9,10 hodine v pojednávacej miestnosti s tým, že na úradnej tabuli krajského súdu bolo toto vyvesené dňa 21. 1. 2011 a zvesené dňa 27. 1. 2011. Podľa   ust.   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožní s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správností   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   pripadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   výsledkami   vykonaného   dokazovania   ako   aj   so správnosťou   rozhodnutia,   ktoré   v   svojom   rozhodnutí   aj   citoval,   pokiaľ   ide   o   sporné predmety vyporiadania.

Ďalej je treba povedať, že už návrh bol podaný v roku 1989, čiže je potrebné, aby sa tieto   pomery   usporiadali.   Pokiaľ   ide   o   veci,   ktoré   boli   sporné,   tak   aj   odvolací   súd   sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa ako hodnotil výsledky vykonaného dokazovania a podrobne zdôvodnil každú spornú položku.

Najzávažnejším predmetom vyporiadania je byt a tú si je potrebné osvojiť výsledky súdu prvého stupňa. Stavebné bytové družstvo a navrhovateľka ako členka družstva uzavreli zmluvu, o ktorej predmetom bol prevod bytu, náhradný byt odporca v zmysle rozsudku nedostal. Naviac si z vlastných finančných prostriedkov zakúpil byt.

Pokiaľ ide o odvolanie, že podľa zmluvy súd vychádzal zo všeobecnej ceny bytu, je nepochybne aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, že všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť alebo predať členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a podobne. Obvykle sa táto cena bytu (takže to je tá trhová cena) zisťuje porovnaním s už realizovanými predajmi a kúpami podobných bytov v danom mieste a čase.

Nepochybne súd pri dokazovaní z tohto vychádzal a preto odvolacie námietky sú neopodstatnené. Z týchto dôvodov bolo potrebné potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 O. s. p..“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného súdu považoval za správny, a teda prečo ho bolo potrebné potvrdiť.

V podstate sa odvolací súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu a tieto závery do svojho rozhodnutia prevzal. Tento postup mu umožnilo znenie ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody.   V tomto   zmysle   preto možno právne závery okresného súdu, na ktoré krajský súd poukázal, považovať za aj jeho právne   závery.   V súvislosti   s námietkou   sťažovateľky,   že   v odôvodnení   rozhodnutia druhostupňového súdu absentujú odpovede na jej argumenty, ústavný súd poznamenáva, že aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcou sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že   tento   článok   dohovoru   zaväzuje   síce   súd   odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   to   však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na   každú   poznámku   či   pripomienku   účastníka   konania,   ktorý   ju   nastolil.   Je   však nevyhnutné,   aby   spravodlivé   súdne   rozhodnutie   reagovalo   na   podstatné   a   relevantné argumenty   účastníka   konania   a   aby   mu   dalo   jasnú   a   zreteľnú   odpoveď   na   riešenie konkrétneho   právneho   problému   (obdobne   napr.   II.   ÚS   193/06,   III.   ÚS   198/07, III. ÚS 260/07).

V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1 dohovoru).   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Sťažovateľka v sťažnosti pred ústavným súdom ďalej namieta, že krajský súd neprihliadol na jej stanovisko doručené 4. februára 2011, ktoré podala k vyjadreniu odporcu (z 11. júna 2010), pretože krajský súd vo veci odvolania rozhodol už 27. januára 2011, pritom predtým jej na vyjadrenie poskytol lehotu 10 dní, ktorú dodržala.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   je   potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa   §   236   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   dovolaním   možno   napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Nemožnosť   vyjadrenia   sa   pred   všeobecným   súdom,   resp.   neprihliadnutie   na vyjadrenie   sa   účastníka   konania   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   v tejto   súvislosti považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.

Sťažovateľka teda v tomto prípade mala možnosť využiť jej dostupný prostriedok nápravy v podobe mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, na základe ktorého by bol Najvyšší súd Slovenskej republiky oprávnený a zároveň povinný preskúmať zákonnosť postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní.   Existuje   teda   iný   súdny   orgán   oprávnený poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľky, preto v zmysle ustanovenia   čl.   127 ods. 1   ústavy   a v ňom   zakotveného   princípu   subsidiarity   ústavný   súd   nemá   dostatok právomoci v tejto časti   sťažnosti konať, a z tohto dôvodu   ju podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov   právneho zastúpenia   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

Rovnako bolo vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bez právneho dôvodu zaoberať sa návrhom sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011