znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 311/2010-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. H. O., B., zastúpenej advokátom Mgr. R. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky č. k. XV/2 Pz 123/09-5 z 19. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

1.   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   XV/2 Pz 123/09-5   z 19. februára   2010   p o r u š i l   základné   právo   Ing.   H.   O.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Z r u š u j e   uznesenie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   č. k. XV/2 Pz 123/09-5 z 19. februára 2010 a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 311/2010 z 1. júla 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. H. O., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   v   konaní vedenom   generálnym prokurátorom   Slovenskej   republiky (ďalej   len „generálny prokurátor“) pod sp. zn. XV/2 Pz 123/09 uznesením z 19. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľke bolo vedené trestné stíhanie pre podozrenie   zo   spáchania   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   21   ods.   1 písm. d) Trestného zákona k § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť ako vedúca odboru prenájmu S. B. v období od 4. apríla 2007 do 10. apríla 2007 v úmysle   pomôcť   zabezpečiť   oprávneným   osobám   neoprávnený   prospech   v   podobe uprednostňovania ich reštitučných nárokov pred inými oprávnenými osobami. Rozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII/2 Gv 150/07-75 z 23. novembra 2009 bolo trestné stíhanie proti sťažovateľke zastavené s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Generálny prokurátor rozhodnutím č. k. XV/2 Pz 123/09-5 z 19. februára 2010 zrušil rozhodnutie úradu špeciálnej prokuratúry s vyslovením, že došlo k porušeniu zákona nižšej zložky generálnej prokuratúry, a prikázal mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Sťažovateľka   uviedla,   že   generálny   prokurátor   vo   veci   rozhodol   arbitrárne a svojvoľne,   pretože   ničím   nezdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   obmedzil   sa   iba   na   citáciu Trestného poriadku, resp. Trestného zákona bez toho, aby konkretizoval svoje rozhodnutie, v čom bol porušený zákon vyšetrujúcim orgánom. Tvrdila tiež, že generálny prokurátor sa neriadil dôsledne ustanovením § 363 ods. 1 Trestného poriadku, čo urobiť mal, pretože nižšou zložkou prokuratúry nedošlo k pochybeniu pri zisťovaní skutkového stavu vo veci a následne   k   jeho   záverom.   Za   týchto   okolností   nebolo   vôbec   zrejmé,   prečo   generálny prokurátor vo veci tak rozhodol, a preto sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1/ Základné právo Ing. H. O.... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   generálneho   prokurátora   SR   sp.   zn   XV/2   Pz   123/09-5 z 19. februára 2010 porušené bolo.

2/ Uznesenie generálneho prokurátora SR sp. zn, XV/2 Pz 1230/09-5 z 19. februára 2010 sa zrušuje.“

Generálny   prokurátor   vyjadrením   z   3.   augusta   2010   navrhol   zamietnuť   sťažnosť s odôvodnením:

„V uznesení prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR z 23. novembra 2009 č.k. VII/2 Gv 150/07-75 boli podrobne rozpísané úkony, ktoré boli v tomto   konaní   vykonané   vrátane   realizovaných   dôkazov.   Ďalšie   skutočnosti,   ktoré   boli dôvodom k vydaniu môjho uznesenia z 19. februára 2010 č.k. XV/2 Pz 123/09-5 boli len operatívnej povahy a v čase vydania napadnutého uznesenia ešte neboli verifikované. Ak by som za tohto právneho stavu tieto poznatky v napadnutom uznesení konkretizoval, hrozilo by riziko, že by došlo k zmareniu ich procesnej realizácie a tým aj ku zmareniu účelu predmetného trestného konania. Z tohto dôvodu sa domnievam, že napadnutým uznesením nedošlo   k   porušeniu   zákonných   ustanovení,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   v   sťažnosti namieta, nebolo porušenie ani jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   preto   ani   nie   je   daný   dôvod   na   zrušenie   môjho uznesenia z 19. februára 2010 č.k. XV/2 Pz 123/09-5.

Súčasne poznamenávam, že súhlasím s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

K vyjadreniu   generálneho   prokurátora   sťažovateľka   v písomnom   stanovisku z 23. augusta 2010 uviedla:

«Predovšetkým   musím   konštatovať,   že   predmetné   vyjadrenie   generálneho prokurátora k môjmu návrhu je rovnako vágne a nezrozumiteľné, postrádajúce akékoľvek konkrétne   zdôvodnenie,   ako   samotné   právoplatné   rozhodnutie   generálneho   prokurátora podľa §363 a nasl. Trestného poriadku – napadnuté ústavnou sťažnosťou.

Generálny prokurátor SR vo svojom vyjadrení konštatuje, že v uznesení prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR boli podrobne rozpísané úkony, ktoré boli v tomto konaní vykonané. S týmto konštatovaním je samozrejme potrebné súhlasiť, avšak logicky ho nemožno   považovať   za   dôvod   na   zrušenie   predmetného   uznesenia   v   zmysle   §363 Tr.poriadku.

Z vyjadrenia generálneho prokurátora SR následne vyplýva, že „ďalšie“ skutočnosti, ktoré boli dôvodom na jeho postup podľa §363 Tr.por. / pritom žiadne iné skutočnosti neuviedol/ boli len operatívnej povahy a v čase vydania napadnutého rozhodnutia neboli verifikované. Z tohto dôvodu sa generálny prokurátor „domnieva“, že jeho rozhodnutím nedošlo k porušeniu zákonných ustanovení ani k porušeniu základných práv sťažovateľky a preto nie je dôvod na zrušenie uvedeného rozhodnutia Ústavným súdom.

S uvedeným názorom generálneho prokurátora sa samozrejme nemôžem stotožniť. Vo svojom návrhu podanom na Ústavný súd Slovenskej republiky som podrobne uviedol a zdôvodnil   konkrétne   porušenia   zákona,   ktorých   sa   generálny   prokurátor   dopustil napadnutým rozhodnutím podľa §363 a nasl.Trestného poriadku, v čom spočíva porušenie základných práv sťažovateľky a prečo je potrebné predmetné rozhodnutie zrušiť.

Generálny prokurátor vo svojom vyjadrení zo dňa 3.augusta 2010 vôbec nereagoval na obsah môjho návrhu podaného na Ústavný súd, nepoužil ani jediný skutkový či právny argument   za   účelom   vyvrátenia   mojich   tvrdení   v   podanom   návrhu.   Konštatovanie,   že disponoval   nejakými   skutočnosťami   „operatívnej   povahy“,   ktoré   „   v   tom   čase   neboli verifíkované“ absolútne neobstojí.

Je zarážajúce, že generálny prokurátor si vôbec dovolil Ústavnému súdu Slovenskej republiky uviesť takýto nezmyselný dôvod, keďže si nepochybne musí byť vedomý toho, že skutočnosti „operatívnej povahy“ v žiadnom prípade nemôžu byť zákonným dôvodom na postup v zmysle §363 a nasl. Trestného poriadku.

Veď   zo   samotného   znenia   ustanovenia   §363   ods.1   Tr.poriadku   je   zrejmé,   že „generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie v prípravnom konaní len vtedy, ak takým   rozhodnutím   bol   PORUŠENÝ   ZÁKON.   Porušením   zákona   sa   pritom   rozumie PODSTATNÉ POCHYBENIE, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.“

Generálny   prokurátor   SR   však   postupom   podľa   §363   a   nasl.   Tr.poriadku   zrušil právoplatné   uznesenie   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   GP   SR   o   zastavení trestného   stíhania   Ing.   H.   O.   bez   uvedenia   jediného   konkrétneho   pochybenia,   resp. porušenia   zákona,   ktorého sa mal   prokurátor   Úradu špeciálnej   prokuratúry vo   svojom rozhodnutí,   resp.   v   konaní,   ktoré   tomuto   rozhodnutiu   predchádzalo,   dopustiť.   Tak,   ako generálny prokurátor nezdôvodnil svoj postup podľa §363 a nasl. Tr.poriadku v samotnom napadnutom   rozhodnutí,   rovnako   ho   nezdôvodnil   ani   vo   svojom   vyjadrení   z   3.8.2010 adresovanom   Ústavnému   súdu.   Logickým   vysvetlením   teda   zostáva,   že   žiadny   zákonný dôvod   na   takéto   rozhodnutie   v   zmysle   §363   a   nasl.   Tr.poriadku   neexistoval  .   /   Hoci skutočnosti „operatívnej povahy“, ktoré generálny prokutáor spomína vo svojom vyjadrení sú   v   predmetnom   konaní   na   Ústavnom   súde   úplne   irelevantné,   nemôžem   si   odpustiť vyjadrenie svojich pochybností o existencii takýchto skutočností, keďže ani s odstupom 6 mesiacov od vydania predmetného rozhodnutia evidentne neboli verifikované, keďže ich generálny prokurátor vo svojom vyjadrení Ústavnému súdu nekonkretizoval./

Teda nielen v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ale ani v súčasnoti generálny prokurátor   nedisponuje   žiadnymi   skutočnosťami,   ktoré   by   odôvodňovali   zrušenie právoplatného uznesenia o zastavení trestného stíhania Ing.H. O. – čo napokon potvrdzuje aj   jeho   súhlas   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   s   konštatovaním,   že   od   ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalši objasnenie veci.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti v celom rozsahu zotrvávam na svojom návrhu podanom na Ústavný súd Slovenskej republiky.»

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1.   Ústavný   súd   môže   zároveň   zakázať   pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pokiaľ sa v ďalšom uvádza „súdna ochrana“, ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu poskytovanú súdmi, ale aj na   ochranu   poskytovanú   inými   orgánmi   Slovenskej   republiky,   teda   aj   na   generálneho prokurátora.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený skutkový stav použije ústavne súladné interpretovaná platná a účinná právna norma.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva na oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávislé a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04).

Skutkové   a   právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   opravných prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (III. ÚS 38/05, III. ÚS 287/06).

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   generálny   prokurátor   vo   veci   rozhodol   arbitrárne a svojvoľne, pretože ničím podstatným nezdôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa obmedzil len na citáciu príslušného ustanovenia uvedeného v Trestnom poriadku, jeho rozhodnutie bolo teda len formálne zdôvodnené.

Generálny prokurátor v napadnutom rozhodnutí uviedol:„Preskúmaním na vec sa vzťahujúcich materiálov a trestného spisu som zistil, že napadnutým uznesením bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 odsek 10, odsek 12, § 215 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku.

Podľa ustanovenia §2 odsek 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v   rozsahu   nevyhnutnom   na   ich   rozhodnutie.   Dôkazy   obstarávajú   z   úradnej   povinnosti. Právo   obstarávať   dôkazy   majú   aj   strany.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   s   rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti   svedčiace   proti obvinenému,   ako   aj   okolnosti,   ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa ustanovenia §2 odsek 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa ustanovenia § 215 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Týmito   zákonnými   ustanoveniami   sa   prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   pri   rozhodovaní   v   danej   veci   dôsledne neriadil.

Pred   zastavením   trestného   stíhania   musí   byť   však   spoľahlivo   a   bez   akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie, nenapĺňa skutkovú podstatu žiadneho z trestných činov obsiahnutých v Trestnom zákone účinnom v čase jeho spáchania. Iba vtedy, ak je jednoznačne zrejmé, že konanie obvineného nenapĺňa znaky skutkovej   podstaty   niektorého   trestného   činu   alebo   iného   priestupku,   iného   správneho deliktu alebo disciplinárneho previnenia, možno trestné stíhanie týmto spôsobom zastaviť. V   danom   prípade   neboli   zabezpečené   všetky   dôkazy,   ktoré   by   riadne   objasnili skutkový stav vo veci, napriek tomu, že ide o spoločensky veľmi závažnú trestnú činnosť. Prokurátor   sa   s   takto   nedostatočne   objasneným   skutkovým   stavom   uspokojil a predčasne rozhodol.“

Generálny prokurátor pri rozhodovaní vychádzal z právomoci danej mu ustanovením § 363 ods. 1, § 366 ods. 1 a 2 a § 367 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Išlo o zrušovacie rozhodnutie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní, ktoré je jedno z troch mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorými možno zrušiť právoplatné rozhodnutie.   Išlo   súčasne   o rozhodnutie,   ktoré   nie   je   možné   napadnúť   opravným prostriedkom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pokiaľ orgán verejnej moci (v danom prípade generálny prokurátor) nedá žiadnu odpoveď na   viaceré   podstatné   námietky   trestne   stíhanej   osoby   a   jeho   rozhodnutie   neobsahuje preskumateľné   dôvody,   na   ktorých   je   založené,   potom   je   potrebné   toto   arbitrárne rozhodnutie považovať za nezlučiteľné so základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcimi z druhej vety ustanovenia § 1 ods. 1 Trestného poriadku a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale i za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 209/04, III. ÚS 2/09).

Generálny   prokurátor   nepostupoval   v   súlade   s   uvedenými   závermi   a   ústavnými princípmi.   Formálne   zdôvodnenie   rozhodnutia   nepriamo   sám   priznáva,   keď   vo   svojom písomnom rozhodnutí uviedol, že ak by konkretizoval dôvody svojho rozhodnutia, hrozilo by   riziko,   že   by   došlo   k   zmareniu   procesnej   realizácie   potrebných   úkonov,   a   tým   aj k zmareniu účelu trestného konania.

Vzhľadom na už uvedené ústavné princípy a závery tento argument nie je možné akceptovať.   Rozhodnutie   generálneho   prokurátora   bolo   konečným   rozhodnutím   bez možnosti podať proti nemu riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok, preto v tomto postavení a za daného stavu mal svoje rozhodnutie aspoň v zásadnom smere zdôvodniť. Nebolo   nevyhnutné   popísať   všetky   procesné   úkony,   avšak   rámec   a   dôvody   údajného protizákonného postupu nižšej zložky prokuratúry a ďalší procesný postup mal uviesť, čo by   však   ešte   neznamenalo   možnosť   prípadného   zmarenia   vyšetrovania.   Generálny prokurátor a príslušný vyšetrovací orgán má dostatok iných zákonných procesných úkonov, ktoré v trestnom konaní môže využiť a ktoré môžu smerovať k tomu, či daná osoba bude, alebo nebude trestne stíhaná. Použitie takýchto prostriedkov na zistenie skutkového stavu v rámci trestného konania sa však môže diať len v rámci zákona a predovšetkým len v rámci toho, aby neboli porušené základné práva a slobody dotknutej osoby. Z tohto pohľadu teda aj   napadnuté   rozhodnutie   muselo   byť   riadne   zdôvodnené,   aby   bolo   zabezpečené   jedno zo základných   práv   účastníka   v   trestnom   konaní.   To   však   tak   zo   strany   generálneho prokurátora nebolo.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   úradného   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   ochrany   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   260/06,   I.   ÚS   110/07, III. ÚS 2/09 a iné).

Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie je čisto arbitrárne, zjavne neodôvodnené – bez uvedenia akýchkoľvek preskúmateľných dôvodov, na ktorých je založené – je potrebné ho považovať za nezlučiteľné so základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcim z druhej vety § 1 Trestného poriadku a z čl. 1 ods. 1 ústavy (III. ÚS 2/09).

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že aj keď rozhodol štandardným výrokom v tomto náleze, je si vedomý toho, že v okolnostiach danej veci vzhľadom na plynutie   času   už   neprichádza   do   úvahy   zmena   rozhodnutia   špeciálneho   prokurátora Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k.   VII/2   Gv   150/07-75   z 23.   novembra 2009.

Na základe citovaného článku ústavy a ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) preto ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie generálneho prokurátora. V   ďalšom   bude   generálny   prokurátor   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto náleze podľa § 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   náhradu   trov   konania a ani iné   nároky   nepožadovala, preto   o   nich ústavný súd nerozhodol.

Z   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   vo   veci   rozhodnúť   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010