znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 311/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na právnu pomoc podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžo 201/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009 doručená   sťažnosť   M.   K.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu a na právnu pomoc podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Sžo 201/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. augusta 2009.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ 19. januára 2007 podal Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu proti rozhodnutiu dekana o vylúčení zo štúdia pre nesplnenie požiadaviek. Prílohou žaloby bolo aj vyhlásenie sťažovateľa o zastúpení advokátom v súdnom konaní, podľa ktorého sťažovateľ nemôže splniť podmienku právneho zastúpenia advokátom z dôvodu neochoty dvoch advokátskych kancelárií, na ktoré sa   obrátil. Zároveň toho istého dňa požiadal Slovenskú advokátsku komoru o pridelenie advokáta v zmysle § 20 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Žiadosť odôvodnil tým, že dve oslovené advokátske kancelárie sa vyjadrili k jeho zastupovaniu odmietavo, resp. sa v dohodnutom termíne nevyjadrili. Keďže Slovenská advokátska komora na túto žiadosť   vôbec   nereagovala,   sťažovateľ   žiadosťou   zo 7.   novembra   2007   doručenou krajskému súdu 13. novembra 2007 požiadal o pridelenie advokáta vzhľadom na povinné právne zastupovanie v súdnom konaní. Žiadosť odôvodnil veľmi zlými skúsenosťami pri rokovaniach s niekoľkými (celkom šiestimi) advokátskymi kanceláriami v B. a T., pričom právne zastúpenie nezískal ani prostredníctvom Slovenskej advokátskej komory, ktorá na jeho žiadosť vôbec neodpovedala. Uznesením krajského súdu č. k. 2 S 198/07-115 z 2. júla 2008   bol   jeho   návrh   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov   zamietnutý, keďže z požadovaných dokladov predložených sťažovateľom 19. júna 2008 sa zistilo, že sťažovateľ   nespĺňa   predpoklady   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   čo vylučuje ustanovenie právneho zástupcu. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu 8. augusta 2008 odvolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 201/2008 z 23. júna 2009 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené. Podľa názoru najvyššieho súdu z ustanovení §   30   a   § 138   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   všeobecný   súd   môže ustanoviť   účastníkovi   konania   na   jeho   žiadosť   zástupcu   z radov   advokátov,   ale   iba v prípade,   ak   sú   u neho   splnené   predpoklady,   aby   bol   súdom   oslobodený   od   súdnych poplatkov.   Oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   možno   priznať,   ak   to   pomery   účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pomery sťažovateľa neodôvodňujú jeho oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, lebo z podkladov ním predložených vyplýva, že je zamestnaný a jeho ročný príjem za rok 2007 bol 132 906 Sk, za marec 2008 bol 18 935 Sk, za apríl 2008 bol 14 467 Sk a za máj 2008 bol 17 672 Sk, pričom jeho manželka je zamestnaná s mesačným príjmom 11 000 Sk. Navyše sťažovateľ súdny poplatok vo výške 2 000 Sk pri podaní žaloby aj zaplatil. Preto nebolo   možné   jeho   žiadosti   o ustanovenie   advokáta   vyhovieť.   V súvislosti   s tvrdenými problémami   sťažovateľa   pri   hľadaní   advokáta,   ktorý   by   prevzal   jeho   zastupovanie v predmetnej veci, je potrebné pripomenúť, že všeobecnému súdu neprislúcha angažovať sa v prospech účastníka pri zaobstaraní si advokáta, lebo toto je plne v dispozícii účastníka. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 15. júla 2009. Zároveň toho istého dňa mu bola doručená aj výzva krajského súdu č. k. 2 S 198/07-125 z 13. júla 2009, podľa ktorej v lehote 10   dní   pod   hrozbou   zastavenia   konania   má   oznámiť,   či   si   zvolil   právneho   zástupcu v konaní. Sťažovateľ 16. júla 2009 oznámil, že právneho zástupcu zo známych dôvodov stále nemá.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru. Hlavnú vinu na tom majú postoje advokátov, na ktorých sa obrátil, Slovenská advokátska komora, ktorá na jeho žiadosť nereagovala, a aj samotná zákonná úprava, ktorá nie je jednoznačná a efektívna. Sťažovateľ dospel   k záveru, že právny poriadok nedáva v takomto   prípade   účastníkovi   konania   primerané   procesné   záruky   na   zabezpečenie a zohľadnenie záujmov v súdnom konaní. Základné právo na súdnu ochranu vyznieva takto príliš formálne.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžo 201/2008 s tým,   aby   uznesenie   z 23.   júna   2009   bolo   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie. Požaduje   tiež   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5   000   €   a trovy   právneho zastúpenia.

Žiadosťou   z 27.   júla   2009   sťažovateľ   požiadal   Slovenskú   advokátsku   komoru o pridelenie právneho zástupcu z radov advokátov v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou sťažnosti je skutočnosť, že hoci sťažovateľ musí byť v konaní vedenom krajským   súdom   v rámci   správneho   súdnictva   povinne   zastúpený   advokátom   (sám právnické   vzdelanie   nemá),   nemôže   túto   podmienku   splniť,   lebo   nezískal   žiadneho advokáta. Slovenská advokátska komora na jeho žiadosť nereagovala a všeobecné súdy mu odmietli právneho zástupcu z radov advokátov ustanoviť.

Z tvrdení   sťažovateľa   a pripojených   listinných   dôkazov   si   nemožno   z pohľadu ústavného   súdu   utvoriť   objektívny   obraz   o tom,   čo   bolo   na   príčine   skutočnosti,   že sťažovateľ neuzavrel zmluvu o právnych službách so žiadnym advokátom.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o advokácii ak sa niekto nemôže poskytnutia právnych služieb podľa tohto zákona domôcť, je oprávnený požiadať Slovenskú advokátsku komoru, aby mu ponúkla vhodného advokáta, ktorý je s výnimkou dôvodov uvedených v § 21 povinný právne služby za určených podmienok poskytnúť. Sťažovateľ preto správne požiadal   Slovenskú   advokátsku   komoru   o zabezpečenie   advokáta.   Podľa   tvrdenia sťažovateľa Slovenská advokátska komora na jeho žiadosť dosiaľ nereagovala.

Z jednoznačného   ustanovenia   §   30   v spojení   s ustanovením   §   138   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva, že   všeobecný   súd   môže   ustanoviť   účastníkovi konania zástupcu z radov advokátov len v prípade, ak to odôvodňujú pomery účastníka, pričom nesmie ísť o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Sťažovateľ požiadal krajský súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov postupom   podľa   §   30   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pričom   na odôvodnenie   žiadosti netvrdil potrebné rozhodujúce skutočnosti. Neodvolával sa teda na svoje pomery, ale na skutočnosť,   že   advokátske   zastupovanie   nedokázal   získať   sám,   ale ani prostredníctvom Slovenskej advokátskej komory.

Za   uvedených   okolností   všeobecné   súdy   žiadosti   sťažovateľa   nemohli   vyhovieť. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je v plnom súlade so zákonom a so zistenými skutočnosťami   týkajúcimi   sa   pomerov   sťažovateľa.   Napokon   tieto   podklady   dodal všeobecnému súdu sám sťažovateľ. V žiadnom prípade nemožno preto uznesenie hodnotiť ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že ku skutočnému zásahu do základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   by   došlo   až   zastavením   konania   pre nesplnenie podmienky zastúpenia advokátom. Pri tomto rozhodovaní by všeobecný súd mal a mohol   zvážiť   situáciu,   v ktorej   sa   sťažovateľ   nachádza.   Na   adresu   sťažovateľa   treba uviesť, že mal svoju žiadosť na Slovenskej advokátskej komore urgovať, resp. trvať na jej vybavení,   a to   hoci   aj   súdnou   cestou   v rámci   súdneho   konania   proti   nečinnosti   orgánu verejnej správy (§ 250t Občianskeho súdneho poriadku).

Situáciu, v ktorej sa sťažovateľ ocitol, nemôže všeobecný súd v žiadnom prípade zohľadniť   pri   rozhodovaní   o ustanovení   právneho   zástupcu   z radov   advokátov   v zmysle § 30 Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009