znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 311/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., K.; Ľ. P., K.; M. R., K.; F. T., K.; M. Š., K.; M. K., P.,   a E.   G.,   K.,   všetci   zastúpení   advokátkou   JUDr.   E.   G.   H.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/1994 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K., Ľ. P., M. R., F. T., M. Š., M. K. a E. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2008 doručená sťažnosť A. K., K.; Ľ. P., K.; M. R., K.; F. T., K.; M. Š., K.; M. K., P., a E. G., K. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/1994.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 792/1994 sa sťažovatelia žalobou podanou okresnému súdu 3. októbra 1994 domáhali   odstránenia   neoprávnenej   stavby   z ich   pozemku.   Podľa   tvrdení   sťažovateľov okresný   súd   v období   do   vyhlásenia   rozsudku   7.   augusta   2008   konal   v danej   veci   so zbytočnými   a neodôvodnenými   prieťahmi,   čím   sa   predlžoval   stav   ich   právnej   neistoty a odďaľovalo sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „Sťažovatelia sa domnievajú, že konaním Okresného súdu Košice I bolo porušené ich ústavné právo na konanie bez zbytočných prieťahov, nakoľko ani po uplynutí takmer 14- tich rokov odo dňa podania žaloby súd neodstránil ich právnu neistotu vzhľadom na to, že rozhodnutie vo veci ku dnešnému dňu nie je právoplatné.“

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/1994 porušil právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/1994 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   v   1.   rade   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 150.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice II (správne má byť Okresný súd Košice I, pozn.) povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi   v   2.   rade   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 150.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice II (správne má byť Okresný súd Košice I, pozn.) povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi   v   3.   rade   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 150.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice II (správne má byť Okresný súd Košice I, pozn.) povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi   v   4.   rade   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 150.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice II (správne má byť Okresný súd Košice I, pozn.) povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi   v   5.   rade   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 150.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice II (správne má byť Okresný súd Košice I, pozn.) povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi   v   6.   rade   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 150.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice II (správne má byť Okresný súd Košice I, pozn.) povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi   v   7.   rade   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 150.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice II (správne má byť Okresný súd Košice I, pozn.) povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   nahradiť   sťažovateľom   trovy   konania   vo   výške 46.189,- Sk do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateliek.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05,   IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06) poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označených práv došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo   zisťovania ústavného   súdu   vyplýva,   že   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/1994 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom zo 7. augusta 2008, t. j. 12 dní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/1994 bola teda ústavnému súdu doručená (19. augusta 2008) potom, ako okresný súd vo veci vyhlásil rozsudok. V čase podania sťažnosti už okresný súd nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené práva sťažovateľov, pretože vyhlásením rozsudku vo veci   samej   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na odstránenie   právnej   neistoty   sťažovateľov   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa.   Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec   posudzovať   so   zreteľom   na   čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Naviac z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v časovom rozpätí od 18. júna 2008 do 23. júla 2008 podali jednotlivo predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/1994 podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktoré predseda okresného súdu uznal za dôvodné a následne okresný súd 7. augusta 2008 zjednal nápravu   a   vyhlásil   v predmetnom   konaní   rozsudok.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje, že sťažnosti na prieťahy v konaní adresované predsedovi okresného súdu splnili svoj účel a po ich podaní okresný súd konal vo veci bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   by   sťažovatelia   tento   prostriedok   nápravy (t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu) využili skôr, mohla byť náprava zo strany okresného súdu zjednaná skoršie.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní (podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch) je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou   nečinnosťou.   Preto   ústavný   súd   o   sťažnosti,   ktorej   predmetom   je   namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa   zákona   o   súdoch   (§ 53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   avšak   ich   využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a   prísediacich   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch].

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že v tomto prípade využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mali sťažovatelia právo (sťažnosť na prieťahy v konaní) podľa zákona o súdoch, sa v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu ako účinný prostriedok nápravy.

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   základom   na   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľov   je   zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody   sťažovateľov   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou sťažnosti na rozhodnutie, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2008