znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 311/06-55

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   22. novembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 52/2004 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 531/1991 a sp. zn. 5 C 191/1998), za účasti Okresného súdu Stará Ľubovňa, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   v konaní sp. zn.   5 C 52/2004   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 531/1991   a   pod   sp. zn. 5 C 191/1998)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Stará   Ľubovňa   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C 52/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   90 000 Sk   (slovom deväťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Stará Ľubovňa p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Stará   Ľubovňa   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   M.   trovy   právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún) na účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr. M.   K.,   K.,   do dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 311/06 z 20. septembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 52/2004 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 531/1991 a pod sp. zn. 5 C 191/1998).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   právna   predchodkyňa   sťažovateľa   sa   návrhom zo 6. novembra 1991   doručeným   okresnému   súdu   domáhala   zrušenia   a   vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v uvedenej veci právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr0/571/2006 doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažnosť J. M. je len čiastočne dôvodná, pokiaľ sa sťažuje na prieťahy konania. Vec je skutkovo zložitá, keďže vo veci sa navrhovalo zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   -   a   to   k   neexistujúcemu   rodinnému   domu   č. 40, k pozemku mpč. podľa pozemkovej knihy, nie podľa katastra nehnuteľnosti, pričom výmera je   uvádzaná   v   siahách   a   nie   v m2.   Tento   návrh   nespĺňal   náležitosti   riadneho   návrhu v zmysle príslušných ustanovení O. s. p., neboli k nemu predložené potrebné listinné dôkazy a petit bol nevykonateľný, keďže rozsudok s navrhovaným petitom by nebolo možné zapísať v katastri nehnuteľnosti. V priebehu konania došlo k viacerým úmrtiam účastníkov konania, v   dôsledku   čoho   bolo   potrebné   zabezpečiť   dedičské   rozhodnutia.   Do   právoplatného skončenia dedičského konania po pôvodnej navrhovateľke bolo dedičské konanie prerušené pre prekážku postupu konania podľa § 107, ale aj podľa § 109 O. s. p.

Prieťahy v predmetnej občianskoprávnej veci nastali aj dlhodobou (skoro ročnou) práceneschopnosťou zákonnej sudkyne JUDr. J. D. v roku 2002, ako aj tým, že sťažovateľ si neplnil   povinnosti,   ktoré   mu   ukladá   O. s. p.   -   neoznamoval   súdu   skutočnosti   dôležité pre konanie,   neoznámil   napr.   úmrtie   odporcu   v   1. rade,   uviedol   napr.   len   jedného zákonného dediča. Proti rozsudku, ktorým bol návrh zamietnutý, sťažovateľ podal odvolanie po lehote. Spis musel byť predložený Krajskému súdu v Prešove, kde jeho odvolanie bolo odmietnuté.   Ďalej   sťažovateľ   podal   odvolanie   aj   proti   uzneseniu   o   prerušení   konania, čím tiež vznikol prieťah, aj keď rozhodnutie tunajšieho súdu bolo potvrdené ako správne. Šesť rokov od podania návrhu na pojednávaní prvýkrát uviedol rozhodujúce skutočnosti, ktoré mal uviesť už v návrhu.

Poukazujem   na   to,   že   na   tunajšom   súde   okrem   predsedníčky   súdu   pracujú   4 sudcovia, pričom súd vykazuje vo všetkých agendách viac ako 7-tisíc neskončených vecí. Pri takomto množstve vecí 4 sudcovia nemôžu vybaviť každú vec bez prieťahov, pričom prednostné na súde sa vybavujú väzobné veci, pracovné veci a veci týkajúce sa výživného maloletých detí.

Napokon poukazujem na to, že JUDr. J. D. (spolu s ostatnými sudcami) opakovane mi predkladá písomné upozornenia, že má pridelené neprimerané množstvo vecí. Vzhľadom na to, že takéto neprimerané množstvo majú všetci sudcovia, ktorí pracujú na tunajšom súde, veci nemôžem prerozdeliť.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   bola   zároveň   pripojená   podrobná   analýza   priebehu napadnutého konania vypracovaná zákonnou sudkyňou.

Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   9. novembra 2006   reagoval na vyjadrenie   okresného   súdu   k   sťažnosti,   pričom   sa   v zásade   pridržiaval   skutočností a argumentov uvedených v sťažnosti,   no predovšetkým vyslovil svoje výhrady   k obsahu vyjadrenia okresného súdu najmä v súvislosti s nedostatkami návrhu na začatie konania, s podávaním opravných prostriedkov v priebehu konania s existenciou prekážok brániacich postupu v konaní a v otázke iniciatívy pri nariaďovaní znaleckého dokazovania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 52/2004 (pôvodne sp. zn.   5 C 531/1991   a   sp. zn.   5 C 191/1998)   ústavný   súd   zistil,   že   namietané   konanie začalo 11. novembra 1991, keď právna predchodkyňa sťažovateľa podala okresnému súdu návrh,   ktorým   sa   domáhala   zrušenia   a   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Okresný súd v konaní, ktoré ku dňu vydania tohto nálezu trvá viac ako 15 rokov, vykonal celý rad úkonov, ktoré však neviedli k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, keďže konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené a vec sa nachádza v súčasnosti stále na súde prvého stupňa.

Vzhľadom   na   uvedené   nepovažoval   ústavný   súd   za   potrebné   vyhodnocovať celý doterajší priebeh konania a upriamil svoju pozornosť okrem neefektívnosti konania (ustanovenie   znalcov   až   po   takmer   13   rokoch   od   začiatku   konania)   iba   na   obdobia nečinnosti okresného súdu v priebehu konania, ktoré ústavný súd zistil v čase od 10. júna 1992   do   2.   augusta   1993,   od   1. februára   1994   do   19.   apríla 1995, od   19.   apríla 1995 do 3. januára   1996,   od   16.   septembra   1997   do   15.   apríla   1998,   od   31.   októbra   2000 do 29. októbra 2001, od 12. marca 2003 do 22. septembra 2003 a od 11. februára 2004 do 21. septembra 2004.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   je   návrh   na   zrušenie a vyporiadanie   spoluvlastníctva   nehnuteľností.   Tento   typ   konania   patrí   do   štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, a preto podľa názoru ústavného súdu nejde o právne   zložitú   vec.   Faktickú   zložitosť   veci   však   v tomto   konaní   nemožno   vylúčiť. Z vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   v priebehu   konania   došlo   k úmrtiu viacerých účastníkov, v dôsledku čoho musel okresný súd vyčkať na výsledky dedičských konaní, čo spomalilo priebeh napadnutého konania. Na posúdenie niektorých skutočností bolo   potrebné   ustanoviť   súdnych   znalcov   z odboru   geodézia   a kartografia   a z odboru oceňovanie nehnuteľností, čo taktiež malo vplyv na dĺžku prebiehajúceho konania. Napriek uvedenému však ústavný súd konštatuje, že viac ako 15-ročné trvanie konania nie je možné ospravedlniť jeho skutkovou zložitosťou.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   vedenom   okresným   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa ako účastníka konania prispelo v nezanedbateľnom rozsahu k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci predovšetkým v dôsledku nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania. Okresný súd od samotného začiatku konania považoval petit návrhu za „nevykonateľný, keďže rozsudok s navrhovaným petitom by nebolo možné zapísať v katastri nehnuteľností“. Na túto skutočnosť okresný súd upozorňoval sťažovateľa aj jeho právnu predchodkyňu, žiadal   o nápravu   a predovšetkým   opakovane   vyzýval   (10. júna 1992,   2. augusta 1993, 19. októbra 1995   a 20. septembra 1996)   na   predloženie „dedičského   rozhodnutia   z roku 1946“,   t. j.   dokladu   osvedčujúceho   vlastníctvo   k   časti   nehnuteľnosti   (domu),   ktorej vyporiadanie   bolo   predmetom   konania.   Napriek   uvedenému   postupu   sťažovateľ požadovaný   doklad   nepredložil   a okresný   súd   návrh   v uvedenej   časti   rozsudkom z 29. januára 1997   zamietol   (právoplatne   skončené)   a vec   v časti   týkajúcej   sa   zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva pozemkov vylúčil na samostatné konanie.

V súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre poukázal na to, že nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania (ktoré bránia súdu konať a rozhodnúť vo veci samej) a nerešpektovanie výziev súdu zo   strany   účastníka   konania   namietajúceho   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní patria medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia o porušení označeného základného práva (m. m. I. ÚS 55/02).

K spomaleniu   priebehu   konania   došlo   aj   v   súvislosti   s   dvoma   neúspešnými odvolaniami   podanými   sťažovateľom.   V prvom   prípade   sa   sťažovateľ   odvolal   proti rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   5 C 191/98   z 29. januára 1997,   pričom   krajský   súd uznesením sp. zn. 3 Co 205/97 z 24. júna 1997 odvolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu oneskorenosti a v druhom prípade nebol sťažovateľ úspešný, keď sa odvolal proti uzneseniu zo   14. decembra 1999,   ktorým   okresný   súd   prerušil   konanie   do   skončenia   súvisiacej dedičskej   veci,   no   opodstatnenosť   prerušenia   prvostupňového   konania,   ako   už   bolo uvedené, potvrdil krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 10/00 z 15. júna 2000. V súvislosti s rozhodovaním o odvolaniach sťažovateľa sa predmetný spis okresného súdu nachádzal na odvolacom súde takmer 1 rok.

Uvedené skutočnosti možno pripísať na ťarchu sťažovateľa a ústavný súd ich zobral do úvahy pri celkovom hodnotení priebehu konania z aspektu posudzovania ich vplyvu na jeho predĺženie a súčasne ich zohľadnil pri ustálení výšky finančného zadosťučinenia.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to, že predmetom   posúdenia   je   konanie,   ktoré   začalo   11. novembra 1991,   avšak   vzhľadom na to,   že   zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15. februára 1993   a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48. ods. 2 ústavy, sa začína od 15. februára 1993 (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 387/04). V tejto súvislosti však ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   aj   nie   je   v zásade   oprávnený   skúmať   a rozhodnúť o porušení   základného   práva   pred   15. februárom 1993,   neznamená   to,   že   pri   celkovom hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15. februára 1993   uplynulo,   došlo   k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (IV. ÚS 277/04).Napriek   tomu,   že   v prevažnej   časti   priebehu   konania bol   postup   okresného   súdu plynulý, na druhej strane sú niektoré etapy konania poznačené neefektívnosťou, no najmä nečinnosťou. Ústavný súd z obsahu spisu zistil nasledovné obdobia nečinnosti:

- od 10. júna 1992 (uskutočnené pojednávanie) do 2. augusta 1993 (výzva právnemu zástupcovi sťažovateľa), t. j. viac ako 13 mesiacov,

- od 1. februára 1994 (oznámenie skončenia dedičského konania) do 19. apríla 1995 (pokyn na vyžiadanie dedičského spisu), t. j. viac ako 14 mesiacov,

- od   19. apríla 1995   (pokyn   na   vyžiadanie   dedičského   spisu)   do   3. januára 1996 (výzva sťažovateľovi na predloženie dokladu), t. j. viac ako 8 mesiacov,

- od   16. septembra 1997   (prevzatie   uznesenia   o odmietnutí   odvolania   posledným účastníkom) do 15. apríla 1998 (nariadenie termínu pojednávania), t. j. takmer 7 mesiacov,

- od   31. októbra 2000   (ohliadka   na   mieste   samom)   do   29. októbra 2001   (výzva sťažovateľovi), t. j. takmer 12 mesiacov,

- od   12. marca 2003   (uskutočnené   pojednávanie)   do   22. septembra 2003   (urgencia upresnenia petitu), t. j. viac ako 6 mesiacov,

- od   11. februára 2004   (ustanovenie   súdnych   znalcov)   do   21. septembra 2004 (urgencia predloženia znaleckého posudku), t. j. viac ako 7 mesiacov.

Spolu   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   v priebehu   konania   predstavuje   viac ako 5 rokov a 7 mesiacov.

Dôvody, ktorými okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 16. októbra 2006 ospravedlňoval dlhý priebeh napadnutého konania (neprimerané množstvo pridelených vecí jednotlivým sudcom, ich písomné upozornenia na túto skutočnosť adresované predsedníčke súdu, dlhodobá práceneschopnosť zákonnej sudkyne), nemohol ústavný súd akceptovať.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   a   v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti za pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   Ústavný   súd poznamenáva, že nie je možné v žiadnom prípade prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Aj okolnosť dlhodobej práceneschopnosti konajúceho sudcu ústavný súd už hodnotil vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   a v tejto   súvislosti   uzavrel,   že   nemôže   ísť na ťarchu účastníka   súdneho   konania   a má   za   následok   zbytočné   prieťahy   v konaní (m. m. IV. ÚS 137/04, IV. ÚS 178/05).

Ako neefektívnosť a nesústredenosť postupu okresného súdu vyhodnotil ústavný súd tú skutočnosť,   že na odborné posúdenie niektorých otázok dôležitých pre rozhodovanie vo veci ustanovil okresný súd znalcov až po takmer 13 rokoch od začiatku konania. Navyše napriek   tomu,   že   ustanovení   znalci   nepredkladali   znalecké   posudky   a   dodatky   k nim v stanovených lehotách, okresný súd nevyužil ani v jednom prípade poriadkové opatrenia v zmysle § 53 OSP.

Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov,   ktoré   mu   na   tento   účel   zveruje   (vrátane   poriadkových   opatrení   v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   pri   vypracovaní znaleckého posudku (napr. III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02).

Napokon   ústavný   súd   v   súlade   s   predchádzajúcou   judikatúrou   konštatoval,   že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 15 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 260/04).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 52/2004   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 5 C 531/1991   a   sp. zn.   5 C 191/1998)   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   okresným   súdom,   prikázal mu, aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume   2 000 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Okrem   iného   poukázal aj na to, že v dôsledku neukončenia sporu je obmedzený vo vykonávaní vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, resp. podielom na nich. Ďalej konštatoval, že predmetné nehnuteľnosti   nemôže   nielen   užívať,   ale   ani   zhodnocovať   a mať z nich   úžitok,   pričom uvedené nehnuteľnosti chátrajú.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k jeho   porušeniu   došlo   takým   závažným spôsobom, ktorý vyžaduje nielen deklarovanie tohto porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod sp. zn. 5 C 52/2004   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 531/1991   a   pod   sp. zn. 5 C 191/1998), ktorá predstavovala viac ako 15 rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu,   najmä   podiel   sťažovateľa   na   vzniku   zbytočných   prieťahov,   ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 90 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   K. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2005, ktorá   bola 16 381 Sk.   Úhradu   priznal za tri   úkony   právnej   služby (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie   sťažnosti   a písomné   podanie   vo   veci   samej   z   30.   októbra   2006)   v   súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a to každý   úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 8 190 Sk. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania režijného paušálu 3 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 8 682 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2006