znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 310/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s.,   Tomášikova   48,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Cdo 119/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Cdo 119/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. júna 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   21   C   103/2010-155   z   26.   novembra   2010   bola   sťažovateľka   ako žalovaná zaviazaná zaplatiť I. K. (ďalej len „žalobkyňa“) sumu 455,55 € s prísl. Rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   9 Co 29/2011-214 zo 16. februára   2012   bol   rozsudok   okresného súdu   potvrdený.   Proti   rozsudku   krajského súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   prípustnosť   ktorého   opierala   o ustanovenie   §   237 písm. f)   Občianskeho   súdneho poriadku.   V dovolaní špecifikovala,   že odňatie možnosti konať pred súdom spočívalo v tom, že krajský súd vyhotovil skrátené odôvodnenie svojho rozsudku podľa ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku napriek tomu, že sa   v plnom rozsahu   nestotožnil   s právnymi závermi okresného   súdu.   Okrem   toho svoj rozsudok neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď   sa   nevysporiadal   s   prevažnou   väčšinou   odvolacích   a prvostupňových   námietok sťažovateľky.

Krajský súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciou:

a) odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (čl. II bod 7 doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania z 8. marca 2011),

b) odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (čl. II bod 7 doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania z 8. marca 2011),

c) odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platná, právo na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (čl. II bod 2 doplnenia právneho   zdôvodnenia   odvolania   z   8.   marca   2011   a   doplnenie   právneho   zdôvodnenia odvolania z 2. júna 2011),

d)   poukazujúcou   na   to,   že   zákon   ani posudzovaná zmluva o   dôchodku   žiadnym spôsobom   neupravili   dobu   trvania   zmluvy   o   dôchodku,   ale   len   dobu   trvania   práva   na dôchodok (čl. II bod 4 doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania z 8. marca 2011),

e) odôvodňujúcou to, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (čl. III odvolania),

f)   poukazujúcou   na   to,   že   rozsudkom   okresného   súdu   bola   sťažovateľke   odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku okresného súdu (čl. V odvolania).

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   119/2012   z   25.   marca   2013   bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné, keď najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   nie   je   daná   námietka   nedostatočnej   odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd odmietol dovolanie napriek tomu, že jeho prípustnosť bola daná. Okrem toho neodôvodnil svoje uznesenie v súlade s ustanovením § 157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Prípustnosť   dovolania   podľa   ustanovenia § 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   bola   podrobne   odôvodnená   v   dovolaní obsahujúcom jasnú právnu argumentáciu týkajúcu sa odňatia možnosti konať pred súdom zo strany krajského súdu.

V   súvislosti   s   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľka   zdôrazňuje skutočnosť, že značná časť jej právnej argumentácie bola prednesená až počas odvolacieho konania, a preto sa ňou okresný súd logicky nemohol zaoberať. Následne krajský súd sa s touto právnou argumentáciou nemohol vysporiadať odkazom na závery okresného súdu. Išlo pritom o právnu argumentáciu pre vec významnú napádajúcu platnosť zmluvy, z ktorej žalobkyňa   odvodzovala   uplatnené   právo,   resp.   odôvodňujúcu   zánik   žalobkyňou uplatňovaného   práva.   Navyše,   krajský   súd   sa   nezaoberal   ani   právnou   argumentáciou napádajúcou právne a skutkové závery okresného súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia podrobne teoreticky rozoberá, kedy prichádza k odňatiu práva konať pred súdom, avšak nevenuje sa podstatným, konkrétnym dôvodom   uvedeným   v   dovolaní.   S   uplatnenými   dôvodmi   dovolania   sa   vysporiadal   len konštatovaním, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na   odôvodnenie   rozhodnutí.   V   súvislosti   s   vypracovaním   skráteného   odôvodnenia rozhodnutia krajským súdom síce pripustil správnosť právnej argumentácie sťažovateľky, podľa ktorej jeho vyhotovenie je možné len v prípade, ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožní s právnymi a skutkovými závermi prvostupňového súdu, vôbec sa však nezaoberal námietkou,   že   v   posudzovanej   veci   to   tak   nebolo.   Pokiaľ   ide   o   nevysporiadanie   sa s prednesenou právnou argumentáciou krajským súdom, najvyšší súd neuviedol, prečo sa krajský   súd   s   argumentáciou   uvedenou   v   odvolaní   nemusel   zaoberať.   Ak   najvyšší   súd dospel k právnemu záveru o dostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, potom mal uviesť,   s ktorými konkrétnymi dôvodmi uvedenými v odvolaní sa nemusel krajský súd zaoberať, pretože neboli pre rozhodnutie významné, a ako sa vysporiadal s argumentmi pre vec významnými. Najvyšší súd však takto nepostupoval a napriek rozsiahlemu odôvodneniu uznesenia sa nezaoberal podstatnými argumentmi uvedenými v dovolaní, ale obišiel ich všeobecnými konštatovaniami.

Sťažnosť treba považovať za včas podanú, keďže uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené 3. mája 2013.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Cdo 119/2012 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 25. marca 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

II.

Z odvolania sťažovateľky z 8. decembra 2010 podaného proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 103/2010-155 z 26. novembra 2010 vyplýva, a to inter alia z čl. III, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou zákon priamo spája zánik zmluvného vzťahu. S poukazom na ustanovenie § 579 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka možno konštatovať, že všetky zmluvy, pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník   alebo   je   plnenie   obmedzené   len   na   osobu   veriteľa,   sú   bez   ohľadu   na   dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvného vzťahu uzatvárané na doživotne určenú dobu. Jednou z takýchto zmlúv je zmluva o nájme, pri ktorej v prípade smrti nájomcu zmluvný vzťah zaniká. Ak by sa pripustila možnosť, že zmluvy uzatvárané na dobu končiacu smrťou zmluvnej strany sú uzatvárané bez ohľadu na ich znenie vždy na dobu určitú, dôsledkom by bola nemožnosť   uzatvoriť   zmluvu   o   nájme s   fyzickou   osobou   ako   nájomcom   na   dobu neurčitú, čoho následkom by bola nemožnosť vypovedania takejto zmluvy. Takýto záver celkom zjavne odporuje právnej úprave zmluvy o nájme. Zohľadniť treba aj tú skutočnosť, že   pri   väčšine   zmlúv,   ktorých   predmetom   je   záväzok   na   nepretržitú   alebo   opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť, je plnenie ohraničené,   a   to   buď existenciou   zmluvných   strán   alebo   predmetu   plnenia.   Je   pri   nich zrejmé, bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy, že v budúcnosti nastane   taká   právna   skutočnosť,   ktorá   spôsobí   zánik   zmluvného   vzťahu.   Napríklad   pri väčšine zmlúv, ktorých predmetom je dočasné prenechanie veci na užívanie inou osobou (nájomná zmluva, zmluva o výpožičke), je dopredu zrejmé, že vec, ktorá sa prenecháva do dočasného   užívania,   v   budúcnosti   zanikne   alebo   sa   stane   nespôsobilou   na   dohodnuté užívanie, čo spôsobí zánik zmluvného vzťahu, pričom nie je rozhodujúce, za akú dlhú dobu sa tak stane. Pri takýchto zmluvách je doba trvania zmluvného vzťahu priamo zo zákona viazaná na konkrétnu skutočnosť, z ktorej je možné zistiť, kedy zmluvný vzťah skončí, pričom je isté, že táto skutočnosť nastane. Neznamená to však, že by tieto zmluvy nebolo možné uzatvoriť na dobu neurčitú. Opačný právny záver by napr. znamenal, že ani zmluvu o   nájme   bytu   by   nebolo   možné   uzatvoriť   na   dobu   neurčitú,   keďže   žiadny   byt   nemá neobmedzenú životnosť. Takýto právny záver je zjavne nesprávny. Za jednoznačný právny záver treba považovať to, že zmluvu síce možno dohodnúť na dobu určitú i tak, že jej trvanie   je   viazané   na   konkrétnu   dátumom   neurčiteľnú   objektívne   zistiteľnú   skutočnosť, o ktorej je isté, že nastane, nesmie však ísť o takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája   zánik   tohto   zmluvného   vzťahu.   Takáto   právna   skutočnosť   totiž   spôsobuje   zánik zmluvného   vzťahu   bez   ohľadu   na   dohodu   zmluvných   strán   o   dobe   trvania   zmluvy. To znamená, že zmluvný vzťah skončí v dôsledku takejto zákonom ustanovenej právnej skutočnosti bez ohľadu na to, či zmluva bola dohodnutá na dobu určitú alebo neurčitú. Ak zmluvné strany dohodou určia, že zmluvný vzťah bude trvať až do doby, kým nastane právna skutočnosť, s ktorou zákon spája zánik tohto zmluvného vzťahu, neobmedzujú dobu trvania zmluvy na určitú dobu, ale len do zmluvy preberajú zákonnú úpravu, na základe ktorej by došlo k zániku právneho vzťahu i v prípade, ak by sa dohodli, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Takto zmluvne stanovená doba trvania zmluvy je preto vždy dobou neurčitou. Pri použití uvedených právnych záverov na zmluvu o dôchodku možno dospieť k jedinému logickému záveru, a to, že uzatvorenie tejto zmluvy na dobu života oprávneného je vždy uzatvorením zmluvy na dobu neurčitú. Pri zmluve o dôchodku je plnenie vždy obmedzené na osobu veriteľa (§ 844 Občianskeho zákonníka). Dôsledkom je to, že aj v prípade, ak by bola zmluva o dôchodku uzatvorená na takú dobu neurčitého trvania, ktorá by neskončila smrťou veriteľa, jeho smrť má vždy za následok zánik práv zo zmluvy   o   dôchodku.   Tieto   práva   neprechádzajú   na   dedičov   (s   výnimkou   splatných dávok). Každá zmluva o dôchodku je preto zo zákona uzatvorená najdlhšie „na doživotne“, bez   ohľadu   na   dohodu   zmluvných   strán   o   dobe   trvania   zmluvy.   Úmrtie   oprávneného zo zmluvy   o   dôchodku   vo   svojej   podstate   nevymedzuje   trvanie   zmluvy,   ale   čas,   kedy najneskôr zmluva zanikne bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy.

Z čl. V odvolania z 8. decembra 2010 vyplýva námietka, podľa ktorej rozsudkom okresného   súdu   bola   sťažovateľke   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   z   dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľky je totiž odôvodnenie rozsudku okresného súdu v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku,   keďže   okresný   súd   sa   nevysporiadal   s   právnou   argumentáciou sťažovateľky,   teda   nedbal   na   to,   aby   odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé.   Hoci   sa sťažovateľka   v   prvostupňovom   konaní   bránila   jednak   poukazom   na neplatnosť   zmluvy o dôchodku pre nedostatok písomnej formy, ďalej tým, že ak by bola zmluva o dôchodku platná,   zmluvný   vzťah   sa   ukončil   výpoveďou,   pričom   zmluvu   bolo   možné   vypovedať, keďže bola uzavretá na dobu neurčitú, a napokon tým, že výpoveď zmluvy nebola v rozpore s   dobrými   mravmi,   okresný   súd   sa   vysporiadal   iba   s   námietkou   neplatnosti   zmluvy o dôchodku, pričom v tomto smere svoj právny názor podrobne zdôvodnil. Naproti tomu sa vôbec nezaoberal ďalšími námietkami.

Z doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania sťažovateľky z 8. marca 2011, a to inter alia z čl. II bodu 2 vyplýva, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platná, právo na plnenie z nej by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia. Okresný súd totiž neaplikoval ustanovenie § 27 ods. 8 zákona č. 487/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“) a následne neaplikoval ani ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak by ich aplikoval, zistil by, že záväzok sťažovateľky na plnenie zo zmluvy o dôchodku zanikol, pretože plnenie sa stalo nemožným. Totiž podľa citovaných zákonných ustanovení banka nesmie   poskytovať   plnenie   bez   poskytnutia   protihodnoty,   ale   ani   hospodársky neodôvodnené   plnenie.   Sťažovateľka   je   bankou,   ktorej   zákon   neumožňuje   poskytovať hospodársky   neodôvodnené   plnenia   ani   plnenia   zjavne   nezodpovedajúce   poskytovanej protihodnote, pričom záväzok na vyplácanie určitého dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka   je   svojou   povahou   jednostranným   záväzkom   bez   hospodárskeho   dôvodu a zároveň bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia. Sťažovateľka nemôže plniť ani z prípadne platne uzavretej zmluvy o dôchodku, pretože také plnenie je v rozpore s ustanovením § 27 ods. 8 zákona o bankách. Na takéto plnenie preto nemôže sťažovateľku zaviazať ani súd.

Z čl. II bodu 4 doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania sťažovateľky z 8. marca 2011   vyplýva,   že   zákon,   ale   ani   posudzovaná   zmluva   o   dôchodku   žiadnym   spôsobom neupravili   dobu   trvania   zmluvy   o   dôchodku,   ale   len   dobu   trvania   práva   na   dôchodok. Ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka nič nestanovuje o dobe, na ktorú sa uzatvára zmluva   o   dôchodku.   Stanovuje   len   to,   že   „na   doživotne   alebo   na   inak   určenú   dobu neurčitého   trvania“   sa   zakladá   právo   na   vyplácanie   určitého   dôchodku.   Toto   zákonné ustanovenie neupravuje trvanie zmluvy o dôchodku, ale právne striktne len upravuje, na akú dlhú dobu (t. j. na doživotne alebo na inak určitú dobu neurčitého trvania) sa zakladá právo na   vyplácanie   určitého   dôchodku.   Pojmovým   znakom   zmluvy   o   dôchodku   je   tak jednoznačne   neurčitá   doba   jej   trvania.   Aj   pokiaľ   by   sa   pripustil   výklad,   že   sa   právo na dôchodok zakladá na dobu určitú, tak to neznamená, že na dobu určitú bola uzatvorená zmluva o dôchodku. Zmluvou o dôchodku sa podľa znenia § 842 Občianskeho zákonníka právo „len“ zakladá. Zákon neustanovuje, že sa „na doživotne“ uzatvára zmluva. Právne je totiž potrebné rozlišovať uzatvorenie zmluvy a trvanie práva zmluvou založeného. Je preto právny rozdiel medzi zmluvou o dôchodku a právom na dôchodok a rozdiel medzi trvaním zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok (t. j. právneho titulu), ktorým sa právo na dôchodok v zmysle znenia § 842 Občianskeho zákonníka zakladá, a trvaním práva na dôchodok, ktoré je obsahom zmluvy. Okresný súd nesprávne právne posúdil, že údajne určitá doba trvania práva na dôchodok („na doživotne“) zakladá zákonom určenú dobu (určitú)   trvania   zmluvy. Konštantná judikatúra   súdov   je pritom   taká, že   pokiaľ zmluva neurčuje dobu svojho trvania, má sa za to, že ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú so všetkými   zákonnými   dôsledkami   z   toho   plynúcimi.   I   pokiaľ   výkladom   pojmu „na doživotne“ dospel okresný súd k tomu, že ide o dobu určitú z dôvodu vymedzenia doby „objektívne   a   nezameniteľne   určenou   udalosťou“,   tak   ustanovenie   §   842   Občianskeho zákonníka neustanovilo, že na takú dobu („na doživotne“) sa uzatvára zmluva, keď o trvaní zmluvy   nič   neustanovil.   Toto   zákonné   ustanovenie   pojednáva   iba   o   „trvaní“   práva na plnenie dôchodku.

Z čl. II bodu 7 doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania sťažovateľky z 8. marca 2011 vyplýva jednak to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor   so   zákonom, ale tiež aj to,   že je táto zmluva absolútne neplatná pre   neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok. Občiansky zákonník v ustanovení § 842 pri úprave   neurčitej   doby,   na   ktorú   môžu   účastníci   zmluvy   zmluvou   o   dôchodku   založiť oprávnenému právo na vyplácanie určitého dôchodku, upravuje alternatívne dva spôsoby definovania tejto neurčitej doby. Prvou alternatívou je neurčitá doba „na doživotne“, druhou alternatívou je inak určená doba neurčitého trvania. Keďže tu zákon používa medzi dvoma alternatívami   spojku   alebo,   môžu   zmluvné   strany   dohodnúť   iba   jeden   zo   zákonom alternatívne predpokladaných spôsobov úpravy neurčitej doby trvania práva na vyplácanie dôchodku. Sporná zmluva o dôchodku v tomto ohľade odporuje zneniu ustanovenia § 842 Občianskeho   zákonníka,   pretože obsahuje dve   odlišné   neurčité   doby   trvania   vyplácania sumy dohodnutého plnenia, keď čl. II obsahuje záväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške (t. j. prvá zákonom predpokladaná alternatíva). V rozpore s tým však čl. III obsahuje dojednanie, podľa ktorého „Vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil“ (t. j. druhá zákonom predpokladaná alternatíva). Okolnosť, že ide o dve odlišné doby neurčitého trvania práva, je daná skutočnosťou, že pokiaľ pri dojednaní podľa čl. II ide o počítanie doby maximálne podľa dní (v skutočnosti hodín, resp. minút), pri dojednaní podľa čl. III ide o počítanie doby na mesiace (do konca mesiaca). Namietaný rozpor v dĺžke dojednaných neurčitých dôb vyplácania plnenia má za následok aj neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvy o dôchodku, a tým aj jej neplatnosť. Uvedené dojednania sú neurčité a vzájomne si odporujú. Z ich obsahu totiž nemožno zistiť dobu zániku práva na výplatu dôchodku, pričom túto neurčitosť nemožno odstrániť ani výkladom podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Z doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania sťažovateľky z 2. júna 2011 vyplýva, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platná, právo na plnenie z nej by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nesprávne na vec aplikoval ustanovenie § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou zákona   o   bankách,   ale   následne   aj   ustanovenie   §   575   ods.   1   Občianskeho   zákonníka. Okresný súd na vec nepoužil zákon o bankách, pretože tento upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky. Nepoužil vetu za bodkočiarkou § 119 ods. 3, ktorá výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, keď ustanovuje,   že   odo   dňa   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   nikto   nemôže   pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. To znamená, že tento zákon sa použije okrem bankových činností   aj na všetky činnosti banky, ktoré zákon o bankách zakazuje. Vyplýva z toho, že sa zákon použije aj na iné než bankové činnosti. V rozpore so zákonom   je taká   činnosť,   v   rámci   ktorej   banka má   poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t. j. bez protihodnoty.   Práve   takého   plnenia   sa   žalobkyňa   od   sťažovateľky   domáhala.   Zákon o bankách sa na vec vzťahuje z dôvodu, že ustanovenie § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou zakazuje banke odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie   je   v   rozpore   s   týmto   zákonom.   Toto   ustanovenie   sa   neobmedzuje   len   na bankové činnosti, pretože bankové činnosti sú   v súlade so zákonom o bankách. Zákon naopak, zakazuje banke vykonávať iné činnosti, teda také, ktoré nie sú v súlade so zákonom o   bankách.   To   znamená,   že   ide   o   všetky   činnosti   banky,   ktoré   sa   dostali   do   rozporu so zákonom. Takto konkrétne sú v rozpore so zákonom aj plnenia, ku ktorým sa banka nesmie zaviazať v zmysle § 27 ods. 8 zákona o bankách. Ak   by okresný súd správne aplikoval   na   vec   tieto   zákonné   ustanovenia,   zistil   by,   že   záväzok   sťažovateľky   voči žalobkyni zanikol (ak by aj predtým platne existoval), pretože plnenie sa stalo nemožným v zmysle ustanovenia § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukázaním na ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou zákona o bankách, a to z dôvodu,   že   banka   nesmie   poskytovať   plnenie   bez   poskytnutia   protihodnoty,   ale   ani hospodársky neodôvodnené plnenie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 29/2011-214 zo 16. februára 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 21 C 103/2010-155 z 26. novembra 2010. Podľa názoru krajského súdu okresný súd náležite zistil skutkový stav, vec posúdil správne po   právnej   stránke   a   rozsudok   i   náležitým   spôsobom   odôvodnil,   pričom   s   týmto odôvodnením   sa   krajský   súd   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   (§   219   ods.   2   Občianskeho súdneho   poriadku).   Spornosť   súdenej   veci   je   založená   na   posúdení   právnej   otázky,   či zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky je zmluvou uzatvorenou   na   dobu   určitú   s   možnosťou   výpovede   jednostranným   úkonom,   alebo   ide o zmluvu   uzatvorenú   na   dobu   neurčitú.   Zmluva   o   poskytovaní   plnenia   z   podporného dôchodkového fondu je z právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 až § 844 Občianskeho   zákonníka.   Z   výkladu   týchto   ustanovení   vyplýva,   že   trvanie   zmluvy o dôchodku   je ohraničené nie presným dátumom, ale právnou skutočnosťou.   V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia   zmluvy   dopredu   vedieť,   kedy   poberateľ   dôchodku   zomrie.   Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách o dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku   sa   môže uzavrieť na doživotne alebo inak určenú dobu   neurčitého   trvania, pričom pojem doživotne nie je možné stotožniť s pojmom smrť. Krajský súd zastáva názor, že   ustanovenie   §   842   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   zmluva   o   dôchodku   je uzatvorená   na   doživotne   určenú   dobu,   ako   aj   určenú   dobu   neurčitého   trvania,   je   vždy zmluvou na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané, a to až do smrti osoby oprávnenej na prijatie plnenia zo zmluvy. Akýkoľvek iný výklad by bol popretím významu tohto inštitútu. Uvedenému právnemu záveru nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, v ktorej sťažovateľka sledovala zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku s úmyslom   poskytnúť   výhodu   z   podporného   dôchodkového   fondu   slúžiaceho   na subvencovanie životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku   zamestnanca   výrazne   znížená,   a   teda   nepredpokladá   sa   možnosť   jednostrannej výpovede   podľa   §   582   Občianskeho   zákonníka.   Nebolo   možné stotožniť   sa   s   názorom sťažovateľky,   podľa   ktorého   smrť   fyzickej   osoby   nie   je   vždy   objektívne   zistiteľnou skutočnosťou,   pretože   z   právneho   hľadiska   je   objektívne   zistiteľná   buď   na   základe úmrtného listu, v ktorom je určený deň úmrtia, alebo súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, v ktorom je uvedený deň, ktorý platí za deň smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý nezvestný neprežil. Húževnatá snaha právneho zástupcu sťažovateľky o dosiahnutie zmeny rozsudku   je   zjavná   aj   z   doplnení   právneho   zdôvodnenia   odvolania   z   8.   marca   2011 a z 2. júna 2011. V týchto podaniach okresnému súdu vytýka neaplikovanie ustanovenia § 27   ods.   8,   §   116   a   najmä   §   119   ods.   3   vety   za   bodkočiarkou   zákona   o   bankách. Sťažovateľka   neuzatvárala   zmluvu   so   žalobkyňou   ako   podnikateľ   pri   výkone   svojej podnikateľskej činnosti. Nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale o zabezpečenie sociálnej starostlivosti   o   pracovníka   odchádzajúceho   do   dôchodku,   ktoré   spadalo   pod   agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov. Z tohto dôvodu je námietka bez právneho   významu.   Dosiahnuť   zmenu   rozsudku   okresného   súdu   nebolo   možné   ani poukázaním na rozpor s dobrými mravmi, keďže tento záver okresného súdu nebol pre jeho rozhodnutie   podstatný.   Čo   sa   týka   ďalších   námietok   uvedených   v   odvolaní,   týmito   sa krajský   súd   nezaoberal,   keďže   sa   už   okresný   súd   podrobne   zaoberal   všetkými   pre rozhodnutie   dôležitými   argumentmi   sťažovateľky.   Ústavný   súd   konštantne   pripomína (a krajský súd sa s tým v plnej miere stotožňuje), že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania.

Z dovolania sťažovateľky z 23. marca 2012 vyplýva, že jeho prípustnosť opiera o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Odňatie možnosti konať pred súdom spočíva predovšetkým v tom, že krajský súd svoj rozsudok neodôvodnil v súlade s ustanovením   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   sa   nevysporiadal s prevažnou   väčšinou   námietok   uvedených   v   odvolaní,   ako   aj   počas   prvostupňového konania. Ide o sedem námietok uvedených v bodoch a) až f) (zhodných s tým, ako už boli tieto   námietky   uvedené   v   časti   I,   pozn.).   I   keď   má   odvolací   súd   právo   obmedziť   sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu   prvého   stupňa,   v   tomto   prípade   bol   takýto   postup   krajského   súdu   nesprávny a nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho konania, pretože okresný súd a následne ani krajský   súd   sa   nevysporiadali   vecne   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky,   pričom krajský súd sa nezaoberal vecnými ani právnymi dôvodmi odvolania. V takomto prípade nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov rozsudku okresného súdu. Podľa   konštantnej   judikatúry   najvyššieho   súdu   ustanovením   §   219   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   je   odvolaciemu   súdu   daná   možnosť   vypracovania   tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Táto možnosť je však podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu. Ak sa čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia   rozhodnutia.   V   danom   prípade   neboli   splnené   zákonné   podmienky na vypracovanie skráteného odôvodnenia, keďže sa krajský súd v plnom rozsahu nestotožnil s právnymi závermi okresného súdu. Ide o to, že kým podľa okresného súdu uzatvorenie zmluvy o dôchodku so zamestnancom sťažovateľky sa týkalo činnosti sťažovateľky, zatiaľ krajský súd dospel k odlišnému právnemu záveru, keď uviedol, že sťažovateľka predmetnú zmluvu neuzatvárala pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Keďže sa teda krajský súd v celom   rozsahu   nestotožnil   s   právnymi   závermi   okresného   súdu,   nebol   ani   oprávnený vypracovať skrátené odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 119/2012 z 25. marca 2013 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 29/2011 zo 16. februára 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu dovolania možno   vyvodiť,   že   k   odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   v   zmysle   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku malo dôjsť tým, že krajský súd v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku svoj rozsudok dostatočne neodôvodnil, keďže sa nevysporiadal so všetkými námietkami, ktoré sťažovateľka uviedla v odvolaní. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nebol oprávnený vypracovať ani skrátené odôvodnenie rozsudku.   Z   pohľadu   najvyššieho   súdu   možnosť   vypracovania   skráteného   odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je podmienená tým, že sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa, a to po   skutkovej, ako aj právnej stránke. Odvolací súd tak nemusí v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku opakovať podstatnú   časť   z   odôvodnenia   súdu   prvého   stupňa,   ale   stačí,   ak   sa   obmedzí na konštatovanie, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, prípadne na zdôraznenie správnosti   napadnutého   rozhodnutia   doplní   ďalšie   dôvody   (napr.   judikatúru).   Právo na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné   zásady   spravodlivého súdneho procesu. Možno dospieť k záveru, že v predmetnej veci rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán   k   prerokovávanej   veci,   výsledky vykonaného   dokazovania   a   citoval   právne   predpisy,   ktoré   aplikoval   na   prerokovávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré aj primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho   rozhodnutia   nevyplýva   jednostrannosť   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu,   keď   náležite   vysvetlil,   prečo   považoval   zmluvu   o   poskytovaní   plnenia z podporného   dôchodkového   fondu   sťažovateľky   za   platnú.   Dostatočne   objasnil,   prečo považoval výpoveď zmluvy sťažovateľkou z 26. októbra 2009 za neplatnú, keď uviedol, že vypovedať možno iba zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu, akou zmluva o dôchodku nie je. Krajský súd v odôvodnení rozsudku skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov okresného   súdu   a   v   plnom   rozsahu   sa   stotožnil   aj   s   jeho   odôvodnením.   Argumenty okresného súdu   podrobnejšie doplnil   a v   dostatočnej   miere   sa   vysporiadal   so   všetkými podstatnými námietkami sťažovateľky. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   krajský   súd   sa   pri   výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Pri odôvodnení rozsudku postupoval v súlade so zákonom, a to ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná možnosť   vypracovania   tzv.   skráteného   odôvodnenia   rozhodnutia.   Samotný   fakt,   že sťažovateľka sa   s dôvodmi   uvedenými   v   rozsudkoch   okresného   súdu   a krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že ich zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie uvedené ustanovenie. Preto sťažovateľkou vytýkaná vada v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku bola nedôvodná.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Jadrom   sťažnosti   je   námietka,   podľa   ktorej   sa   okresný   súd   nevysporiadal s niektorými argumentmi uplatnenými sťažovateľkou v prvostupňovom konaní, krajský súd zasa s celým radom odvolacích námietok a napokon najvyšší súd s dovolacími námietkami.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia všeobecných súdov možno považovať za dostatočne   a   presvedčivo   odôvodnené.   Nevykazujú   teda   znaky   arbitrárnosti   či   zjavnej neodôvodnenosti.   Samotná   okolnosť,   že   sa   sťažovateľka   s   touto   argumentáciou nestotožňuje,   resp.   že   sa   jej   javí   ako   nedostatočná   a   neúplná,   sama   osebe   neznamená porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

V konkrétnostiach treba uviesť toto.

Ako najzávažnejšia sa javí odvolacia námietka, podľa ktorej zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou zákon priamo spája zánik zmluvného vzťahu, resp. námietka, že sa krajský súd a najvyšší súd s týmto argumentom nezaoberali a nezaujali k nemu stanovisko.

Sťažovateľka má na mysli, že existuje celý rad ďalších zmluvných typov, ktoré sú viazané   na   osobu   účastníka   zmluvy,   čo   znamená,   že   smrťou,   resp.   zánikom   účastníka zmluvy končí aj samotný zmluvný vzťah, pričom to neznamená, že by išlo automaticky o zmluvy uzavreté na dobu určitú. Ako markantný príklad uvádza zmluvu o nájme, u ktorej nikto nespochybňuje, že takúto zmluvu možno uzavrieť tak na dobú určitú, ako aj na dobu neurčitú.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti poukazuje na argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej treba zmluvu o dôchodku v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka považovať vždy za zmluvu uzatvorenú na dobu určitú, keďže vymedzením povinnosti plniť doživotne prejavili zmluvné strany vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti osoby oprávnenej na prijatie plnenia zo zmluvy. Akýkoľvek iný výklad by bol podľa názoru krajského súdu popretím významu   tohto   inštitútu.   Nasvedčuje   tomu   aj   charakter   a   účel   tejto   zmluvy,   ktorou sťažovateľka sledovala zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do   dôchodku   s úmyslom   poskytnúť   mu   výhodu   z   podporného   dôchodkového   fondu slúžiaceho na subvencovania životnej úrovne.

V inej obdobnej veci (sp. zn. II. ÚS 26/2012) zaujal už ústavný súd stanovisko, podľa ktorého krajský súd správne vychádzal z toho, že by bolo v rozpore s účelom a zmyslom špeciálnej právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené takýto zmluvný vzťah ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Naopak, výklad krajského súdu pripúšťajúci ukončenie zmluvy o dôchodku výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý neberie do úvahy uvedený účel a zmysel právnej úpravy zmluvy o dôchodku, treba považovať za ústavne nekonformný.

Uvedenými úvahami je dostatočne vysvetlené, že zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho   zákonníka   je   vzhľadom   na   svoju   osobitú   povahu   a   funkciu   výnimkou zo zásady, na ktorú sťažovateľka vo svojej argumentácii poukazuje. Preto hoci v iných prípadoch   (spravidla)   platí,   že   zmluvu   na   dobu   určitú   nemožno   viazať na   takú   právnu skutočnosť,   s   ktorou   zákon   priamo   spája   zánik   zmluvného   vzťahu,   v   prípade   zmluvy o dôchodku je to inak. Neobstojí preto ani tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov, ale ani o ich ústavnej nekonformnosti.

Na základe uvedeného neobstojí ani ďalšia odvolacia námietka vytýkajúca, že sa krajský súd nevysporiadal s možnosťou ukončiť zmluvný vzťah (v prípade, ak bol platne uzatvorený) výpoveďou, keďže išlo o zmluvu na dobu neurčitú. I tu platí to, čo už bolo predtým uvedené.

Pokiaľ sťažovateľka ďalej v doplnení dôvodov odvolania namietala, že vzhľadom na ustanovenie   §   27   ods.   8   zákona   o   bankách   v   spojení   s   ustanovením   §   575   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   nastala   dodatočná   právna   nemožnosť   plnenia   zo   zmluvy o dôchodku, poukazuje ústavný súd na záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka neuzatvárala   zmluvu   so   žalobkyňou   ako   podnikateľ   pri   výkone   svojej   podnikateľskej činnosti   a   nešlo   ani   o   vzťah   banky   s   klientom.   Zmyslom   zmluvy   bolo   zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku.

Ústavný súd v inej obdobnej veci sp. zn. II. ÚS 133/2014 považoval právny názor krajského súdu o možnosti zániku povinnosti plniť zo zmluvy o dôchodku vzhľadom na označenú zmenu zákona za ústavne konformný. Ani teraz nie je dôvod sa od uvedeného stanoviska odchýliť.

Za relevantnú nepovažuje ústavný súd odvolaciu námietku, podľa ktorej zákon, ale ani zmluva o dôchodku neupravili dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania práva na dôchodok. Tým chce sťažovateľka zdôrazniť, že zmluva o dôchodku je zmluvou na dobu neurčitú, a to aj vtedy, keby inak právo na dôchodok malo trvať po dobu určitú.

Nemôžu byť pochybnosti o tom, že predmetom sporu   medzi účastníkmi konania vedeného všeobecnými súdmi bola otázka doby trvania práva žalobkyne na dôchodok, resp. povinnosti   sťažovateľky   dôchodok   ako   zmluvné   plnenie   jej   poskytovať.   Spor   sa   teda neviedol o tom, dokedy trvala doba platnosti zmluvy o dôchodku. Preto aj keby, hypoteticky vzaté, mal byť rozdiel medzi dobou trvania zmluvy o dôchodku a dobou trvania práva na dôchodok, nie je to pre právne posúdenie tejto veci podstatné.

Obdobné závery možno z pohľadu ústavného súdu vysloviť aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky,   podľa   ktorej   zmluva   o   dôchodku   by   mala   byť   absolútne   neplatná   pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok. Sťažovateľka tu zdôrazňuje, že zmluva v rozpore so zákonom obsahuje dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia, a to jednak záväzok vyplácať žalobkyni dohodnutú sumu doživotne, ale tiež aj záväzok vyplácať túto sumu do konca mesiaca, ktorého sa žalobkyňa dožije. Medzi   oboma   takto   určenými   termínmi   je   rozdiel,   pretože   pri   dojednaní   doživotného plnenia treba čas počítať maximálne podľa dní (v skutočnosti hodín, resp. minút), naproti tomu pri dojednaní plnenia do konca mesiaca, ktorého sa žalobkyňa dožila, treba čas počítať na   mesiace   (do   konca   mesiaca).   Tento   rozpor   v   dĺžke   dojednaných   neurčitých   dôb vyplácania   plnenia   má   podľa   názoru   sťažovateľky   za   následok   neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvy o dôchodku, a tým aj jej neplatnosť.

Sťažovateľkou uplatnená námietka by podľa názoru ústavného súdu neznamenala absolútnu neplatnosť zmluvy o dôchodku ako takej, ale prípadne by bolo možné uvažovať nad   jej   čiastočnou   neplatnosťou,   pričom   zrejme   z   pohľadu   sťažovateľky   by   sa   táto neplatnosť mala vzťahovať na tú oddeliteľnú časť zmluvy, na základe ktorej by malo právo žalobkyne   na   plnenie   zo   zmluvy   dlhšie   trvanie.   Z   tvrdených   dvoch   alternatív,   ktoré zo znenia zmluvy sťažovateľka vyvodzuje, by jej povinnosť plniť bola dlhšia v prípade aplikácie dojednania, podľa ktorého sa vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa žalobkyňa dožije. Stačilo by totiž, aby sa žalobkyňa dožila prvého dňa mesiaca a vznikol by nárok na vyplatenie dôchodku až do konca uvedeného mesiaca. Naproti tomu, vychádzajúc z dojednania plnenia „doživotne“, by bol rozhodujúci deň smrti a nárok na dôchodok by vznikol iba do dňa úmrtia.

Nie   sú   nijaké   pochybnosti   o   tom,   že   žalobkyňa   v   čase   konania   vedeného všeobecnými súdmi žila a jej žalobou uplatnený nárok sa preto netýkal a ani nemohol týkať toho záverečného obdobia, ktoré by už súviselo s jej úmrtím, lebo iba v takomto prípade by mohla mať sťažovateľkou uplatnená námietka relevanciu, resp. dopad z hľadiska výsledku sporu.

Napokon   za   akceptovateľnú   nemožno   považovať   ani   námietku,   podľa   ktorej všeobecné súdy neprihliadli na ustanovenie § 119 ods.   3 vety za bodkočiarkou zákona o bankách, ktorá výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách tým, že odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto ustanovenia nemožno pokračovať   v   činnosti,   ktorú   zákon   zakazuje.   Pritom   v   rozpore   so   zákonom   je aj   taká činnosť, v rámci ktorej má banka poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote.

V   uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   už   uvedené   úvahy,   keďže   táto námietka je v podstate iba doplnením námietky neaplikovania ustanovenia § 27 ods.   8 zákona o bankách, resp. § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014