znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 310/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   R.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   D.,   P.,   vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 5 Co 218/2008 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. VI/1 Pz 775/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2010 doručená sťažnosť R. R., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaniach   vedených Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 218/2008 a Generálnou prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pod   sp.   zn. VI/1 Pz 775/09. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. júna 2010.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca uplatňoval proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) nárok na náhradu škody vo výške 238 000 Sk s prísl. z dôvodu zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Išlo o to, že proti sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa zo 17. októbra 2003 začaté trestné stíhanie   pre   trestný   čin   výtržníctva   podľa   §   202   ods.   1   Trestného   zákona.   V súvislosti s týmto   trestným   stíhaním   poveril   sťažovateľ   svojou   obhajobou   advokáta,   s ktorým 14. januára 2004 uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb, pričom v zmysle zmluvy zaplatil   obhajcovi   odmenu   za   obhajobu   vo   výške   238   000   Sk   vrátane   dane   z pridanej hodnoty.   Trestné   stíhanie   sa   skončilo   s tým,   že   sťažovateľ   bol   spod   obžaloby   v plnom rozsahu   oslobodený.   Vzhľadom   na   výsledok   trestného   konania   bolo   treba   uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné rozhodnutie, a preto sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu škody voči žalovanej spočívajúci vo vynaložených trovách obhajoby. Rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   16   C   314/2007-79 z 2. apríla 2008 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi sumu 119 000 Sk s úrokom z omeškania, pričom v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu zmluvná odmena obhajcu bola neprimerane vysoká s tým, že za primeranú odmenu bolo treba považovať sumu 100 000 Sk s daňou z pridanej hodnoty. Na základe odvolania sťažovateľa a žalovanej rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 218/2008-118 z 10. marca 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu,   v ktorom   nezistil   žiadne   pochybenie.   Podľa dátumovej   pečiatky   bol   rozsudok   krajského   súdu   doručený   22.   mája   2009.   Podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania bol prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/1   Pz   775/09-8   zo   6.   mája   2010   odložený   ako   nedôvodný.   Podľa   názoru   generálnej prokuratúry   nie   je   možné   stotožniť   sa   s právnym   záverom   sťažovateľa,   podľa   ktorého všeobecné súdy neboli oprávnené posudzovať primeranosť zmluvnej odmeny dohodnutej medzi sťažovateľom a jeho obhajcom. Zníženie výšky náhrady škody, na zaplatenie ktorej všeobecné súdy žalovanú zaviazali, umožňuje ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody primerane zníži. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné aj majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne. Prípis generálnej prokuratúry bol podľa dátumovej pečiatky doručený 21. mája 2010.

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/218/2009-118 porušil právo R. R. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Generálna prokuratúra SR svojím stanoviskom sp. zn. VI/1 Pz 775/09-8 zo dňa 06. 05. 2010 porušila právo R. R. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/218/2008-118 zo dňa 10. 03. 2009 sa zrušuje v celom rozsahu a v rozsahu zrušenia sa vec vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Žiline je povinný spoločne a nerozdielne s Generálnou prokuratúrou SR zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 573,21 EUR do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 218/2008 považuje ústavný súd za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 218/2008-118 z 10. marca 2009 bol doručený ešte 22. mája 2009, a preto sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu až 15. júna 2010, treba považovať za oneskorene podanú, a to dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. V danom prípade sa sťažovateľ mohol priamo v tejto lehote obrátiť   na   ústavný   súd,   pretože   mimoriadne   dovolanie,   resp.   podnet   na   jeho   podanie nemožno   považovať   za   opravný   prostriedok,   ktorý   by   zákon   sťažovateľovi   účinne poskytoval na ochranu jeho základných práv alebo slobôd (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Na rozdiel od dovolania, ktoré má neúspešný účastník konania priamo k dispozícii (môže ho sám podať), na podanie mimoriadneho dovolania je oprávnený iba generálny prokurátor Slovenskej republiky. Nejde teda o opravný prostriedok, ktorý by bol účinne poskytnutý účastníkovi konania.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/1 Pz 775/09. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ namieta vecnú nesprávnosť stanoviska generálnej prokuratúry, keďže táto si neosvojila jeho právne závery a nepostupovala v ich zmysle.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že generálna prokuratúra má na predmetnú problematiku odlišný právny názor ako sťažovateľ, nemôže zakladať porušenie označeného článku   ústavy.   Bolo   vecou   uváženia   generálnej   prokuratúry,   či   podnetu   sťažovateľa vyhovie, alebo nie. Preto negatívne stanovisko nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené (II. ÚS 267/2010).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010