znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 310/09-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., K., zastúpenej advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 39 ods. 1, 2 a 3, čl. 42 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn. 6 C 186/05 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16 Co 100/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústavný   súd“)   bola osobne do podateľne 5. augusta 2009 doručená sťažnosť A. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 39 ods. 1, 2 a 3, čl. 42 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1, 2 a 3 ústavy v konaní vedenom Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 186/05 a Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 Co 100/2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že 5. februára 2004 podala sťažovateľka ako žalobkyňa žalobu o priznanie manželského výživného proti MUDr. K. H. (ďalej len „žalovaný“) Okresnému súdu   Košice   II.   Dňa   5.   augusta   2005   Okresný   súd   Košice   II   vec   z dôvodu   miestnej príslušnosti   postúpil   okresnému   súdu   a konanie   sa   viedlo   pod   sp.   zn.   6 C 186/05. Rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 186/05-449 z 3. februára 2009 bola žaloba zamietnutá s odôvodnením, že priznanie výživného sťažovateľke by bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže sťažovateľka je dennou študentkou na vysokej škole, nie je evidovaná na úrade práce, a teda   si   nehľadá   zamestnanie.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky,   ako   aj   žalovaného (do nepriznania náhrady trov konania) rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 100/2009-495 z 30. apríla 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd okrem iného uviedol, že   sťažovateľka   neštuduje   so   súhlasom   žalovaného,   štúdium   na   vysokej   škole   nie   je objektívnou   okolnosťou,   pre   ktorú   by   sťažovateľka   nebola   schopná   sama   sa   živiť, sťažovateľka   nepožiadala   o dávky   v hmotnej   núdzi,   nie   je   evidovaná   na   úrade   práce a zrušila   svoje   živnostenské   oprávnenie.   Navyše   nepožiadala   ani   o prešetrenie   svojho zdravotného stavu. Krajský súd označil toto správanie za rozporné s dobrými mravmi.

Počas   trvania   manželstva   sťažovateľky   a žalovaného   tento   doštudoval   lekársku fakultu   dennou   formou   štúdia,   počas   manželstva   si   urobil   dve   atestácie,   absolvoval nespočetné množstvo školení a v roku 2004 (keď sťažovateľka začala študovať na vysokej škole) študoval na treťom stupni vysokoškolského štúdia na Trnavskej univerzite. Nemôže byť preto v rozpore s dobrými mravmi, ak sťažovateľka študuje a dopĺňa si vzdelanie, ktoré práve po svadbe so žalovaným z dôvodu výchovy detí musela predčasne ukončiť. Bolo by v rozpore   so   zákonom,   ak by   sa   jej   snaha   študovať posudzovala   ako   rozpor   s dobrými mravmi. Štúdium a príprava na povolanie patrí k základným právam rovnako, ako právo na prácu. Toto právo je postavené na rovnakú úroveň a nerozlišuje formu štúdia. Nie je ani ničím   obmedzené.   Práve   naopak,   každá   forma   štúdia   je   upravená   zákonom   o vysokých školách. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu právo na prácu vykonávať, teda aj každého študenta, ktorý študuje dennou formou štúdia. Podmienky ustanoví zákon. Zákon upravuje výšku životného minima pre študenta vysokej   školy.   Keďže   študentov   štát   hmotne   zabezpečuje   počas   štúdia,   nemôže   byť v rozpore s dobrými mravmi, ak študent v čase denného štúdia nepracuje, lebo zo zákona je po splnení podmienok hmotne zabezpečený. To,   čo   je zákonom   upravené, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Jediné prípustné obmedzenie v tomto smere je v zákonných obmedzeniach   týchto   práv.   V konaní   o výživné   sa   sťažovateľka   domáhala   zákonným postupom svojho práva na hmotné zabezpečenie, pričom iný postup neexistuje. Zákon nikde nestanovuje   obmedzenie   práva   študovať   spočívajúceho   v súhlase   druhého   manžela. Zo zákona vyplýva, že študent denného štúdia nemôže byť evidovaný na úrade práce ako žiadateľ o zamestnanie, pretože nie je nezamestnaný, je študent. Jeho postavenie študenta vzniká   prijatím   na   školu   a končí   ukončením   štúdia.   Je   preto   nesprávne,   ak   súd   označí študenta   za   nezamestnaného.   Študent   nemôže   teda   ani   poberať   príspevok v nezamestnanosti.   Študent   nemá   povinnosť   hľadať   si   prácu.   Nesplnenie   neexistujúcej povinnosti nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Všeobecným súdom zrejme nie je jasný   rozdiel   medzi   pojmom   a postavením   študenta   a pojmom   a postavením nezamestnaného.   Za   dobré   mravy   treba   považovať   súhrn   spoločenských,   kultúrnych a mravných   noriem,   ktoré   osvedčujú   istú   nemennosť   a sú   rešpektované   rozhodujúcou časťou spoločnosti. Ide o etické zásady, ktoré zodpovedajú zásadám slušnosti. Je neúnosné a právne   nezdôvodniteľné,   aby   súd   nepriznal   manželské   výživné   a zároveň   nevykonal dokazovanie, v ktorom by bolo svedkami skutočne preukázané, že sa sťažovateľka nejakým spôsobom   voči   žalovanému   správala   v rozpore   s dobrými   mravmi.   Touto   otázkou   sa všeobecné súdy nezaoberali, nevypočuli ani jedného svedka, iba označili úspešné štúdium sťažovateľky na univerzite za chovanie v rozpore s dobrými mravmi, hoci to nijako nesúvisí s osobou žalovaného, s predmetom sporu o manželské výživné, ale dokonca ani s dobrými mravmi.   Všeobecné   súdy   sa   zaoberali   iba   tým,   že   sťažovateľka   študuje   a že   nie   je zamestnaná. Nikdy však nebola overená jej povesť, hoci to opakovane navrhla, takže nebolo nijako preukázané, že jej štúdium bolo naozaj dôvodom, aby takéto správanie mohlo byť v tomto smere nejako posúdené. Správanie sťažovateľky ani počas manželstva, ani po jeho rozpade nikdy nebolo v rozpore s dobrými mravmi a nezasiahlo do práv inej osoby. Práve naopak, dobré mravy porušoval počas manželstva, rozvodového konania a aj po rozpade manželstva žalovaný. Všeobecné súdy nezohľadnili skutočnosť, že manželstvo sa rozpadlo pre   permanentne   sa   opakujúcu   neveru   žalovaného   počas   dvadsať   rokov   trvajúceho manželstva (v spise je ako dôkaz rozsudok cirkevného súdu, pričom nevera žalovaného bola dôvodom vyhlásenia neplatnosti manželstva). V čase, keď žalovaný podal návrh na rozvod manželstva,   jeho   partnerka,   ktorá   bola   a je   dosiaľ   vydatá,   bola   v siedmom   mesiaci tehotenstva. Táto mimomanželská známosť bola jednou z príčin rozpadu manželstva. Počas trvania sporu o manželské výživné sa žalovaný opakovane snažil ohováraním ohroziť dobrú povesť sťažovateľky, za čo na neho bolo podané trestné oznámenie. Nebol vykonaný, ale ani len označený žiaden dôkaz o takom konaní sťažovateľky, ktoré by malo byť v rozpore s dobrými mravmi. Počas celého konania bola sťažovateľka znevýhodnená, permanentne osočovaná, pričom ako jediný svedok   v konaní bola bez jej vedomia a bez predvolania vypočutá partnerka žalovaného, ktorá osobne sťažovateľku ani nepozná. O vypočutí tejto svedkyne sa sťažovateľka dozvedela iba po nahliadnutí do spisu. Nemohla je klásť otázky ani namietať jej prítomnosť na súde bez predvolania. Okresný súd ani raz nevykonal dôkazy v prospech sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že ich opakovane navrhla. Sťažovateľka je toho   názoru,   že   ju   súd   z neznámeho   dôvodu   znevýhodňoval   a naopak   zvýhodňoval žalovaného.   Podľa   názoru   všeobecných   súdov   je   manželská   nevera   a tehotenstvo   po mesačnej   známosti   u dvoch   ľudí,   ktorí   žijú   v manželských   zväzkoch   s inými partnermi, v súlade s dobrými mravmi a naopak, doplnenie si štúdia je v rozpore s dobrými mravmi. Pre sťažovateľku je to šokujúci obraz spravodlivosti v spoločnosti,   v ktorej žije. Príjmy sťažovateľky zo živnosti nikdy nedosahovali životné minimum. Preto pozastavenie živnosti v čase, keď nebola schopná splácať odvody, nebolo zrieknutím sa prospechu, ale jediným možným   spôsobom   ako   sa   nezadĺžiť.   Sťažovateľka   živnosť   dodnes   nezrušila,   ako   to nesprávne uvádzajú všeobecné súdy. Žalovaný v čase podania návrhu na manželské výživné prestal sťažovateľke platiť výživné celkom. Preto žaloba bola jediným spôsobom ako riešiť sociálnu situáciu sťažovateľky a jej dvoch synov. Pri dennej forme štúdia na vysokej škole požívala sťažovateľka výhodu bezplatnosti štúdia, ako aj iných sociálnych výhod, ktoré mal iba   denný   študent.   Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   štúdium   na   vysokej   škole   patrí k rozhodnutiam, na ktoré žiadny človek nepotrebuje súhlas tretej osoby. Zásah tretej osoby do rozhodnutia študovať je zásahom do integrity človeka a je v rozpore s čl. 12 ústavy. Právo na vzdelanie si nevyžaduje súhlas druhého manžela a nedostatok súhlasu nemôže byť dôvodom   na   nepriznanie   výživného.   Denná   forma   štúdia   poskytuje   študentovi   väčšie sociálne výhody (v podobe štipendií, dotácií,   stravy a pod.) ako každá iná forma štúdia a tieto sociálne výhody sú dokonca oveľa väčšie, ako prípadné sociálne dávky. Trvajú počas celého obdobia denného štúdia. V prípade diaľkovej formy štúdia tieto sociálne výhody neexistujú   vôbec.   Preto   názor   všeobecného   súdu,   podľa   ktorého   štúdium   sťažovateľky nebolo na prospech   hospodárskej   funkcie   manželstva   v čase jeho rozvratu, je nepresné, zavádzajúce a hraničí s neznalosťou z oblasti príslušných predpisov. Rozsudok má súvislosť aj   so   sociálnymi   istotami   a sociálnymi   nárokmi   synov   sťažovateľky,   lebo   títo   sú posudzovaní spolu s ňou. Rozsudok znamená vlastne vznik právneho nároku na hmotnú pomoc od štátu, čo bolo zrejme jediným účelom celého konania. Takýto rozsudok nemôže byť   v súlade   s dobrými   mravmi,   pretože   je   v rozpore   so   štátnou   sociálnou   politikou a platnými zákonmi. Sťažovateľka je presvedčená, že štúdium bolo pre ňu jediným možným riešením   zložitej   situácie,   v ktorej   sa   nie   z vlastnej   viny   ocitla.   Zároveň   je   najlepším spôsobom, ako si môže v budúcnosti zabezpečiť vlastný príjem tak, aby na žiadnu sociálnu pomoc   štátu   ani   na   výživné   v budúcnosti   odkázaná   nebola.   Celé   konanie   vrátane odvolacieho   prebiehalo   na   súdoch   vzdialených   250   kilometrov   od   miesta   bydliska sťažovateľky. Práve z dôvodu sociálnej situácie sa sťažovateľka osobne dostaviť nemohla. Pred   vynesením   rozsudku   preto   požiadala   okresný   súd   o možnosť   nahliadnuť   do   spisu v mieste   bydliska,   čo   jej   umožnené   nebolo.   Krajský   súd   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania a stotožnil sa s okresným súdom. Uviedol tiež, že lustráciou bolo zistené, že sudkyňa   okresného   súdu   na   krajskom   súde   nepracovala.   V rozpore   s tým   však   na internetovej stránke okresného súdu túto skutočnosť sama uvádza vo svojom životopise. Zdôvodnenie   rozsudku   sťažovateľku   diskriminuje,   keďže   všeobecné   súdy   nevychádzali z postavenia študenta upraveného zákonom, no napriek tomu dospeli k záveru o porušení dobrých mravov. V skutočnosti bolo treba postupovať v prípade sťažovateľky rovnako ako v prípade všetkých študentov denného štúdia v obdobnej sociálnej situácii. Ak nemôže byť evidovaný na úrade práce žiadny študent denného štúdia, potom to nemožno vyžadovať ani od sťažovateľky. To isté sa vzťahuje na neexistujúcu povinnosť pracovať. Ak mal právo na vzdelanie žalovaný bez súhlasu sťažovateľky (čo nebolo posúdené ako rozporné s dobrými mravmi), potom nemôže byť rovnaké správanie sťažovateľky porušením dobrých mravov. Ak má právo na denné štúdium človek slobodný, nemôže byť toto v rozpore s dobrými mravmi ani v prípade rozvedeného alebo rozvádzajúceho sa, alebo vydatej. Odôvodnenie krajského   súdu   sťažovateľku   diskriminuje   ako   človeka   a robí   z nej   nesvojprávnu   ženu, o osude   ktorej   má   rozhodovať   muž   (manžel),   a to   bez   zákonného   dôvodu.   Žalovaný nepotreboval súhlas sťažovateľky na štúdium ani na zvyšovanie kvalifikácie.

Keďže rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 6. júna 2009, v zákonnej lehote žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 186/05 a krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 100/2009 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 25 000 € od okresného súdu a krajského súdu, ako aj trovy právneho zastúpenia advokátkou.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 186/05-449 z 3. februára 2009 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti žalovanému o určenie manželského výživného. Podľa názoru okresného súdu bolo treba prihliadnuť na skutočnosť, že sťažovateľka má vydané   živnostenské   oprávnenie.   Výkon   živnostenskej   činnosti   však   zrušila,   pričom uviedla, že to bolo kvôli jej zdravotnému stavu. Ak je zdravotný stav sťažovateľky taký, ako ho   popisovala,   potom   mohla   požiadať   o priznanie   invalidného   dôchodku.   Sťažovateľka uviedla,   že   jej   po   finančnej   stránke   pomáha   matka,   brat   a priatelia,   pričom   predložila potvrdenie o tom, že sa snaží nájsť si prácu a že by prestúpila na diaľkovú formu štúdia v prípade,   ak   by   sa   jej   podarilo   zamestnať.   Tvrdila   tiež,   že   nepoberá   podporu v nezamestnanosti, pretože študuje dennou formou štúdia. Nepreukázala však relevantným spôsobom snahu hľadať si prácu, o čom svedčí aj to, že nie je evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie   na   úrade   práce.   Pokiaľ   uvádzala,   že   sociálna   dávka   jej   nebola   priznaná z dôvodu,   že sú   so   žalovaným spoločne   posudzovaní,   treba   poukázať na   správu   Úradu práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Košice,   podľa   ktorej   sťažovateľka   o dávku   a príspevok v hmotnej núdzi nepožiadala. Hoci sťažovateľka tvrdí, že nemá žiadny príjem, je zrejmé, že musí platiť výdavky súvisiace s užívaním bytu a vedením domácnosti. Študuje v dennej forme   štúdia,   ktorú   si   môže   dovoliť   len   taký   študent,   ktorý   je   finančne   zabezpečený. Vzhľadom na takéto správanie sťažovateľky bol okresný súd toho názoru, že priznanie výživného zo strany žalovaného by bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o rodine“).

Z rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 100/2009-495 z 30. apríla 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v dostatočnom   rozsahu   zistil   skutkový   stav   a vyvodil   z neho   aj   správny   právny   záver. Krajský   súd   na dôvody   jeho   rozsudku   poukazuje, v celom   rozsahu   sa   s nimi   stotožňuje a nad   rámec   týchto   dôvodov   poukazuje   na   niektoré   ďalšie   skutočnosti.   Manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené dňom 21. júna 2007. Preto nárok sťažovateľky (ak by bol dôvodný) by bol daný iba do uvedeného dňa. Podľa § 75 ods. 2 zákona o rodine výživné nie je možné priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto hľadiska je preto potrebné v každom individuálnom prípade skúmať, ako manžel požadujúci výživné sám   plní   alebo   je   ochotný   plniť   povinnosti   vyplývajúce   z manželstva.   Na   základe jednotlivých zistení v tom – ktorom konkrétnom prípade súd zváži, či priznanie výživného je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie. Neschopnosť manžela živiť sa sám nie je daná iba jeho zdravotným stavom, resp. pracovnou neschopnosťou ale môže spočívať aj v iných objektívnych   okolnostiach,   akými   sú   napr.   starostlivosť   o deti,   nezamestnanosť z objektívnych   dôvodov   a pod.   Sťažovateľka   nie   je   zamestnaná   z dôvodu,   že   interne študuje. K takémuto internému štúdiu dennou formou na Technickej univerzite v Košiciach pristúpila až po rozchode manželov (1. júla 2003), pričom je nepochybné, že sťažovateľka zrušila svoje živnostenské oprávnenie takisto až po rozchode účastníkov konania. Pritom nepožiadala o prešetrenie svojho zdravotného stavu (ktorý mal byť dôvodom, pre ktorý prestala   živnosť   vykonávať),   nepodala   žiadosť   ani   o dávky   v hmotnej   núdzi,   prípadne o priznanie   eventuálneho   invalidného   dôchodku.   Štúdium   sťažovateľky   dennou   formou nebolo,   a nie   je   v prospech   hospodárskej   funkcie   manželstva   v čase   jeho   rozvratu. Sťažovateľka neštuduje so súhlasom žalovaného. Preto priznanie manželského výživného v takomto prípade je v rozpore s dobrými mravmi. Za daného stavu dospel aj krajský súd k záveru, že pokračovanie v internom štúdiu na vysokej škole, ktoré bráni sťažovateľke byť zamestnanou, nie je objektívnou okolnosťou, pre ktorú sťažovateľka nie je schopná sama sa živiť. V takomto prípade nie je možné priznať jej manželské výživné.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 100/2009-495 z 30. apríla 2009 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 6 C 195/05, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka aj využila, preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľky   mal   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 100/2009.

Sťažovateľka okrem iných námietok poukazuje na to, že jediná vypočutá svedkyňa (partnerka žalovaného) bola vypočutá bez toho, aby bola predvolaná a aby sťažovateľka o tom vedela, pričom o výsluchu sa dozvedela až po nahliadnutí do spisu. Nemohla preto klásť svedkyni otázky, ale ani namietať jej prítomnosť na súde bez predvolania. Od začiatku ju okresný   súd   z neznámeho dôvodu   znevýhodňoval   a naopak zvýhodňoval žalovaného. Ďalej   poukazuje aj   na   skutočnosť,   že   pred   vynesením   rozsudku   požiadala   okresný   súd o možnosť nahliadnuť do spisu v mieste bydliska (vzdialeného 250 km od sídla okresného súdu), avšak nebolo jej to umožnené a okresný súd rozhodol bez toho. Krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez prítomnosti sťažovateľky, pričom sa stotožnil so závermi okresného súdu. Namieta tiež, že sudkyňa okresného súdu pracovala na krajskom súde, ako to vyplýva z jej životopisu uverejneného na internetovej stránke okresného súdu, a preto neobstojí tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého lustráciou bolo zistené, že sudkyňa na krajskom súde nepracovala.

Vo vzťahu k už uvedeným námietkam sťažovateľky považuje ústavný súd sťažnosť za neprípustnú.

Podľa   §   53   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Ústavný   súd   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, resp. ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Námietky sťažovateľky týkajúce sa výsluchu svedkyne, žiadosti o nahliadnutie do spisu   v mieste   bydliska   a rozhodnutia   krajského   súdu   bez   nariadenia   pojednávania v neprítomnosti   sťažovateľky   znamenajú   vo   svojej   podstate,   že   podľa   sťažovateľky postupom okresného súdu a krajského súdu bola jej odňatá možnosť konať pred súdom (nemohla sa zúčastniť výsluchu svedkyne a klásť jej otázky, nemohla nahliadnuť do spisu a nemohla osobne argumentovať v odvolacom konaní pred krajským súdom).

Námietka sťažovateľky týkajúca sa sudkyne okresného súdu, ktorá mala pracovať na krajskom súde, znamená podľa všetkého, že podľa názoru sťažovateľky rozhodoval v jej veci vylúčený sudca.

V prípade   oboch   okruhov   námietok   mohla   sťažovateľka   podať   proti   rozsudku krajského súdu dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Dovolanie treba považovať za účinný prostriedok na ochranu označených práv sťažovateľky, na ktorého použitie bola sťažovateľka   v zmysle   §   237   písm.   f)   a g)   Občianskeho   súdneho   poriadku   oprávnená. Sťažovateľka dovolanie nepodala.

K uvedenému treba ešte dodať, že sťažovateľka netvrdila (a teda ani nepreukázala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ostatné námietky sťažovateľky týkajúce sa konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 100/2009 sú zjavne neopodstatnené.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Všeobecné súdy nepovažovali za možné priznať sťažovateľke manželské výživné s poukazom   na   ustanovenie   §   75   ods.   2   zákona   o rodine,   teda   z dôvodu,   že   priznanie manželského výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzali pritom z takých skutkových zistení, ktorých pravdivosť ani sťažovateľka nenamieta.

Sťažovateľka bola činná ako živnostníčka, avšak po rozchode so žalovaným (teda ešte pred právoplatným rozvodom manželstva) prestala živnosť vykonávať (v tomto smere krajský súd možno nepresne hovorí o zrušení živnostenského oprávnenia). Odôvodnila to svojím   zdravotným   stavom,   no   napriek   tomu   neurobila   kroky   smerom   k získaniu prípadného   invalidného   dôchodku,   ale   ani   iných   nemocenských   či   sociálnych   dávok. Zároveň začala študovať na vysokej škole v dennej forme štúdia, čo vylučovalo možnosť poberania   sociálnych   dávok   z verejných   zdrojov.   O takomto   postupe   sa   so   žalovaným nedohodla, resp. ten s tým nesúhlasil. V podstate z uvedených skutočností všeobecné súdy dospeli k záveru, že priznanie manželského výživného by v danom prípade bolo v rozpore s dobrými mravmi, pretože konanie sťažovateľky vyhodnotili ako neprospešné z hľadiska hospodárskej funkcie manželstva nachádzajúceho sa v stave rozvratu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať dôvody rozsudku krajského súdu ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto ani niet dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009