znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 310/08-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. K. a J. K., obaja bytom S., zastúpených advokátkou JUDr.   A.   M.,   H.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   rovnosti účastníkov   konania   zaručeného   v čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a základných   práv   zaručených   v   čl. 32   ods.   3   a čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 7 C 1320/2001-277 z 9. februára 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 156/2007 z 12. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. a J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2008 doručená sťažnosť A. K. a J. K., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva rovnosti účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv zaručených v čl. 32 ods. 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu   Humenné (ďalej len „okresný súd“)   č.   k. 7 C 1320/2001-277 z 9. februára 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 156/2007 z 12. marca 2008.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú,   že   sa   svojím   návrhom   domáhali,   aby okresný   súd   zaviazal   ich   susedov   urobiť   opatrenia,   aby   dažďová   voda   stekajúca   z ich vedľajšej stavby nestekala pod základy ich rodinného domu, aby odstránili železný stĺpik osadený medzi parcelami C KN 1821/3 a C KN 1823/3 a uhradili im škodu vzniknutú na ich rodinnom dome podmákaním.

Pred podaním návrhu okresnému súdu sa sťažovatelia snažili riešiť vznikajúce škody prostredníctvom Okresného úradu S., odbor životného prostredia, a Krajského úradu v P., odbor životného prostredia, avšak bezúspešne.

O návrhu sťažovateľov v prvom stupni rozhodoval okresný súd, ktorý rozsudkom č. k.   7   C   1320/2001-277   z   9.   februára   2007   ich   návrh   zamietol.   Proti   predmetnému rozsudku podali   sťažovatelia   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom č. k. 3 Co 156/2007 z 12. marca 2008 (právoplatný 28. apríla 2008) tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa sťažovateľov označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo rovnosti účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy, právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné práva zaručené v čl. 32 ods. 3 a čl. 37 ods. 3 listiny.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že práva sťažovateľov zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, v čl. 6 ods. 1 dohovoru a   v   čl.   32   ods. 3   a   čl.   37   ods.   3   listiny   boli   porušené   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 Co 156/2007   z 12.   marca   2008   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu č. k. 7 C 1320/2001-227   z   9.   februára   2007.   Zároveň   žiadajú   zrušiť   označené   rozsudky krajského súdu a okresného súdu a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či rozsudkom okresného súdu   č.   k.   7   C   1320/2007-277   z   9.   februára   2007   a rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 Co 156/2007 z 12. marca 2008 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľov.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci vlastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom.

Podľa čl. 32 ods. 3 listiny deti narodené v manželstve a mimo neho majú rovnaké práva.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv zaručených v čl. 32 ods. 3 a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 1320/2001-277 z 9. februára 2007, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľov, ktorých porušenie namietajú, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom z 9. februára 2007 a proti ktorému podali sťažovatelia odvolanie, rozhodoval v odvolacom   konaní   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   156/2007   z 12.   marca   2008. Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 7 C 1320/2001 a jeho rozsudok z 9. februára 2007.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu a jeho rozsudkom po predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovatelia namietajú porušenie   základných   práv zaručených   v čl.   20 ods.   1 a čl. 47   ods.   3   ústavy,   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a základných   práv zaručených   v   čl.   32   ods.   3   a čl.   37   ods.   3   listiny   aj   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 Co 156/2007 z 12. marca 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosti   sťažovateľov   v časti,   ktorou   namietajú porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu označeného rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 153/2007 z 12. marca 2008 okrem iného vyplýva:

«Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „odvolací   súd“)   príslušný   na   rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 odst. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajú v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 O. s. p., vo veci nariadil pojednávanie (§ 214 odst. 1 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

V predmetnom konaní sa žalobcovia domáhali viacerých nárokov, ktorých právne posúdenie je rozdielne.

Žalobcovia   sa   domáhali   určenia   hranice   medzi   ich   parcelami   a   parcelami žalovaných, ako aj vydania plochy, ktorú im neoprávnene zaberajú žalovaní. Vytýčenie tejto hranice, ako aj plochy bližšie nešpecifikovanej je potrebné posúdiť ako nárok na ochranu vlastníckeho práva v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 80 písm. c) O. s. p.

Podľa § 126 odst. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu,   kto   do   jeho   vlastníckeho   práva   neoprávnene   zasahuje;   najmä   sa   môže   domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Základným predpokladom vyhovenie žalobe v zmysle citovaného ustanovenia § 126 Občianskeho   zákonníka   je   preukázanie   vlastníctva   k   veci,   ktorej   ochrany   sa   vlastník domáha. Žalobcovia v tomto konaní však svoje vlastníctvo k akejkoľvek časti nehnuteľnosti užívanej žalovanými nepreukázali, a preto správne bola žaloba v tejto časti zamietnutá. Pre určenie   hranice   medzi   nehnuteľnosťami   boli   vypracované   dva   znalecké   posudky,   ktoré konštatovali   správny   priebeh   hranice,   čo   znamená,   že   zo   strany   žalovaných   nedošlo   k zásahu   do   vlastníckeho   práva   žalobcov.   K   odvolacej   námietke   žalobcov   týkajúcej   sa nedostatočného vysporiadania sa s odlišnými posudkami na priebeh hranice odvolací súd uvádza,   že   zameranie   geodetickou   firmou   Ing.   D.   –   D.   sa   týka   výmery   nehnuteľnosti žalobcov, ktorá bola porovnaná s výmerou evidovanou v katastri nehnuteľnosti. Zistený rozdiel vo výmere neznamená automaticky nesprávny priebeh hranice vo vzťahu k parcele žalovaných,.keďže k strate výmery mohlo dôjsť aj v iných častiach nehnuteľností alebo výmera evidovaná v katastri nehnuteľnosti nemusí zodpovedať skutočnému stavu užívanému žalobcami aj z iných dôvodov.

V zmysle § 132 O. s. p. je hodnotenie dôkazov vecou súdu a ich rozsah vykonávania taktiež stanoví súd, čo výslovne zakotvuje ustanovenie § 120 odst. 1 O. s. p. Preto pokiaľ sa súd prvého stupňa uspokojil s dvoma znaleckými posudkami na určenie priebehu hranice, urobil   tak   v   dostatočnom   rozsahu   pre   posúdenie   skutočného   stavu   veci   a   konfrontácia znalcov   by   bola   nadbytočná.   Pre   rozhodnutie   o   tomto   nároku   mal   súd   prvého   stupňa dostatok dôkazov.

Podľa § 126 odst. 1 Občianskeho zákonníka bolo potrebné posúdiť aj nárok žalobcov na odstránenie stĺpika. V priebehu konania nebolo preukázané, že tento stĺpik sa nachádza na pozemku žalobcov, avšak aj napriek tomu bol žalovanými odstránený, preto správne bola žaloba aj v tejto časti zamietnutá. Pre rozsudok je rozhodujúci totižto stav v čase jeho vyhlásenia, ako to ustanovuje § 154 odst. 1 O. s. p.

Nárok žalobcov na odstránenie stavby - prístrešku žalovaných je potrebné posúdiť podľa § 127 odst. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého vlastník veci sa musí zdržať všetkého,   čím   by   nad   mieru   primeranú   pomerov   obťažoval   iného   alebo   čím   by   vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok. Úpravami   pozemku   alebo   úpravami   stavby   na   ňom   zriadenej   bez   toho,   že   by   urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerov   obťažovať   susedov   hlukom,   prachom,   popolčekom,   dymom,   plynmi,   parami, pachmi,   pevnými   a   tekutými   odpadmi,   svetlom,   tienením   a   vibráciami,   nesmie   nechať chované zvieratá vznikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svoje pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.

Pokiaľ   sa   žalobcovia   domáhali   odstránenia   stavby,   sledovali   tým   zamedzenie nadmerného obťažovania odpadovou dažďovou vodou, ktorá z prístrešku žalovaných mala stekať k rodinnému domu žalobcov. Žalovaní pôvodne postavili prístrešok bez odkvapových žľabov. Tieto však v priebehu predmetného konania namontovali a tak zamedzili ďalšiemu štekaniu   vody smerom   k   rodinnému   domu   žalobcov.   Aj   v tejto časti   bola   preto žaloba nedôvodná a ako taká bola zamietnutá správne.

Posledným nárokom žalobcov bol nárok na náhradu škody vo výške 150.000,- Sk. Podľa   §   420   odst.   1   Občianskeho   zákonníka   každý   zodpovedá   za   škodu,   ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Základnými predpokladmi zodpovednosti za škodu je vznik škody, porušenie právnej povinnosti,   príčinná   súvislosť   medzi   vznikom   škody   a   porušením   právnej   povinnosti a zavinenie. V konaní bolo nepochybne preukázané, že rodinný dom žalobcov je poškodený. Bola tiež preukázaná skutočnosť, že žalovaní porušili svoju prevenčnú povinnosť stanovenú § 415 Občianskeho zákonníka, teda, že si nepočínali tak, aby nedochádzalo k škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Toto ich porušenie právnej povinnosti je potrebné vidieť v tom, že po postavení prístrešku v roku 1998 nezabezpečili tento ihneď odkvapovými žľabmi, ale že tak urobili až v priebehu predmetného konania. Absentuje však ďalší predpoklad zodpovednosti žalovaných, a to jednoznačný záver o príčinnej súvislosti medzi   vznikom   škody   a   porušením   právnej   povinnosti   žalovanými.   Znalecké   posudky   z odboru stavebníctva - poruchy stavieb dospeli k zhodným záverom, že základnou príčinou zlého stavebno-technického stavu rodinného domu žalobcov je nedostatočná izolácia proti zemnej vlhkosti, vysoká hladina podzemnej vody a nekvalitný materiál použitý pri výstavbe rodinného domu, čo tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd považuje za veľmi závažné faktory spôsobujúce vznik škody na rodinnom dome žalobcov. Len v prípade neexistencie týchto faktorov by bolo možné určiť výšku škody spôsobenej žalovanými. Žalobcovi však v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno, teda nepreukázali výšku škody, ktorú by mali spôsobiť   svojím   konaním   žalovaní,   preto   správne   bola   zamietnutá   žaloba   aj   o   nároku žalobcov na náhradu škody.

Žalobcovia v odvolacích námietkach poukazujú na nové skutočnosti, ktoré neuviedli v konaní pred súdom prvého stupňa. V zmysle § 213 odst. 1 O. s. p. však je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa, teda nemôže prihliadať na nové skutočnosti a nové dôkazy navrhované len v odvolacom konaní.

Odvolacie námietky nesmerovali k priznaným trovám konania účastníkov a trovám štátu, preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa považoval za vecne správny.»

V citovanej časti odôvodnenia označeného rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľom   potvrdil.   V každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľov „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   namietajú   aj   porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie nie je uvedené v petite sťažnosti. Sťažovatelia sú v konaní pred ústavným súdom zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou, a preto ústavný súd uvedené porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy považuje za súčasť argumentácie, keďže je pri svojom rozhodovaní viazaný petitom sťažnosti. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy nezaoberal (m. m. II. ÚS 65/07).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 listiny ústavný súd uvádza, že obsahom práva rovnosti ako jedného z určujúcich   ústavoprávnych   princípov   občianskeho   súdneho   procesu   spočíva   v tom,   že všetci účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré   uplatňujú   a plnia   za   rovnakých   podmienok   bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie niektorej   z procesných   strán   (m.   m.   II.   ÚS   35/02).   Z   uvedeného   vymedzenia   obsahu základného   práva   na   rovnosť   v súdnom   konaní   vyplýva,   že   jeho   obsahu   sa   netýkajú predsúdne   úkony   účastníkov   konania.   Preto   medzi   tvrdenými   dôvodmi   porušenia základného práva na rovnosť v súdnom konaní a jeho obsahom neexistuje žiadna súvislosť, ktorá by bola preskúmateľná po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   32   ods.   3   listiny ústavný súd uvádza, že porušenie tohto práva sťažovatelia vo svojej sťažnosti neodôvodnili, medzi tvrdeným dôvodom a obsahom sťažnosti nie je žiadna súvislosť, a preto túto časť sťažnosti ústavný súd neprerokúval.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2008