znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 310/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1   a čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 99/03   v   spojení s postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Co 237/04 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 106/06, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2006 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 46   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 99/03   v   spojení s postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Co 237/04   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 106/06.

Sťažovateľ uviedol, že 1. októbra 2002 podal na Okresnom súde Bratislava I žalobu o písomné ospravedlnenie a náhradu škody proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky [z obsahu žaloby a príloh k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody   podľa   zákona   č. 58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za škodu   spôsobenú   rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.), ktorá bola neskôr postúpená okresnému súdu].

Ďalší priebeh konania opisuje sťažovateľ takto: «Súdne   pojednávanie   prebehlo   dňa   30. 04. 2004   a bez   vykonania   dokazovania zákonná sudkyňa vyhlásila rozsudok! (...)

Sťažovateľ sa pokúsil ešte pred doručením rozsudku rýchlo opraviť zmeniť znenie odporcu   na   správne   znenie,   čo   vykonal   písomne   dňa   30. 04. 2004   a doručil   súdu   dňa 03. 05. 2004, ešte pred doručením rozsudku (...)

Súd doručil rozsudok až dňa 24.06. 2004 po zbytočných prieťahoch. Rozsudok má dátum napísania 30. 04. 2004, ale v ten deň jednoznačne nebol napísaný (...)

Sťažovateľ   podal   odvolanie   obratom   (...),   bol   skontrolovať   súdny   spis   (...) v kancelárii   Krajského   súdu   Bratislava   a zistil,   že   zákonná   sudkyňa   nevložila   do   spisu „pilotný   dôkaz“   a tak   vytvorila   machináciami   súdny   spis,   ktorý   bol   v neprospech navrhovateľa (...)

Krajský súd prejednával vec pod sp. zn.: 2 Co/237/2004 dňa 04. 05. 2005 (...) Krajský   súd   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu   bez   dokazovania,   ktoré nevykonal ani jeden súd a vec iba odbil (...)

Sťažovateľ podal dovolanie voči rozsudkom dňa 24. 06. 2005 (...)

Dňa 06. 06. 2006 rozhodol Najvyšší súd SR, že dovolavacie konanie zastavuje (...)»Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi, ku ktorým dospeli všeobecné súdy, a zastáva názor, že ich postupom došlo v jeho prípade k porušeniu jeho označených práv.

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v ktorom rozhodne nasledovne:

„(...) Okresný súd Bratislava II, Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd Slovenskej republiky hrubo porušili práva sťažovateľa podľa Ústavy Slovenskej republiky čl. 46, čl. 48 ods. 2   a medzinárodného   dohovoru   čl. 6   –   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov a čl. 13 - právo na účinný opravný prostriedok.

Súdy používali kriminálne a nekalé spôsoby na porušovanie základných ľudských práv MUDr. D. B.

(...) Okresný   súd   Bratislava   II,   Krajský   súd   Bratislava   a Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   sú   povinní   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   MUDr.   D.   B.   vo   výške   každý 1,000.000,- Sk do 15 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu (...).

V prípade   omeškania   zaplatenia   má   sťažovateľ   právo   na   žiadanie   úrokov z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 1,000.000. odo dňa doručenia nálezu Ústavného súdu do zaplatenia.

(...) Okresný súd Bratislava II, Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť trovy konania vo výške 1/3 z celkovej sumy každý zvlášť.

(...) Ústavný súd Slovenskej republiky ruší všetky doterajšie uznesenia súdov a dáva povinnosť konať bez prieťahov znovu.“

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní o   jeho   sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju zlú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   III. ÚS 114/03,   IV. ÚS 236/03).   Podanie sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zo súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 15 C 99/03 bolo v časti týkajúcej sa zastavenia konania a náhrady trov konania právoplatne skončené 27. júla 2004. Proti rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej bola   zamietnutá   žaloba   o   zaplatenie   náhrady   škody,   podal   sťažovateľ   25.   júna   2004 odvolanie. Označený prvostupňový rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti spolu   s potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   zo   4.   mája   2005   sp. zn.   2 Co 237/04 nadobudli   právoplatnosť   20. júla 2005.   Sťažovateľ   sa   na ústavný   súd   obrátil   so   svojou sťažnosťou podaním z 25. júla 2006 doručeným ústavnému súdu 31. júla 2006.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa v tomto prípade ústavnej ochrany svojich základných práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V tejto   spojitosti   nemá   podľa   názoru   ústavného   súdu   žiaden   právny   význam, že sťažovateľ podal 24. júna 2005 dovolanie proti právoplatnému rozsudku krajského súdu sp. zn.   2 Co 237/04 zo 4.   mája 2005,   lebo najvyšší súd dovolacie konanie rozhodnutím sp. zn. 1 Cdo 106/06 zo 6. júna 2006 zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého   rozhodnutia.   Zastavenie   dovolacieho   konania   odôvodnil   najvyšší   súd   tým, že sťažovateľ po tom, ako mu nebol na jeho žiadosť ustanovený právny zástupca pre účely dovolacieho   konania,   ani   napriek   opakovaným   výzvam   nepredložil   v určenej   lehote splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní, a teda nesplnil zákonnú podmienku   pre   takéto   konanie   (§ 241 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku). Vzhľadom na to rozhodnutie dovolacieho súdu nemalo v okolnostiach prípadu žiaden vplyv na prvostupňové ani odvolacie konanie právoplatne skončené pred okresným súdom a krajským súdom.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1 Cdo 106/06

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy postupom najvyššieho súdu v označenom konaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   každý,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať   sa   práv   uvedených   v (...)   čl. 46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

a) K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   je   poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Citovaný čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 99/03 z 30.   apríla   2004   rozhodol   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu),   že   konanie   v časti týkajúcej   sa   písomného   ospravedlnenia   zastavil   (na   základe   späťvzatia   návrhu sťažovateľom) a v časti týkajúcej sa zaplatenia finančnej sumy zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa podľa zákona č. 58/1969 Zb. domáhal náhrady škody proti Ministerstvu vnútra Slovenskej   republiky.   Dôvodom   zamietnutia   nároku   v tejto   časti   bol   nedostatok   vecnej pasívnej legitimácie žalovaného.

Sťažovateľ   podal   25. júna 2004   odvolanie   proti   zamietajúcej   časti   rozsudku okresného súdu, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 237/04 zo 4. mája 2005 tak, že ho ako vecne správny potvrdil.

Nadväzne na to sťažovateľ 24. júna 2005 napadol označený rozsudok krajského súdu dovolaním,   ktoré   okresný   súd   predložil   spolu   so   súdnym   spisom   28. apríla 2006 (keď predtým rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na   zastupovanie   v dovolacom   konaní)   na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd uznesením   sp. zn.   1 Cdo 106/06   zo 6. júna 2006   dovolacie   konanie   zastavil   (vzhľadom na neodstránenie nedostatku podmienky dovolacieho konania - nedostatok kvalifikovaného právneho zastúpenia).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných   súdov   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   predchádzalo   ich   vydaniu,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu,   z ktorého vyplýva,   že   sťažovateľ   nesplnil   zákonom   ustanovené podmienky   na poskytnutie   súdnej ochrany   v dovolacom   konaní,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   existenciu   takých skutočností,   ktoré   by nasvedčovali   tomu,   že   by postup   najvyššieho   súdu   v napadnutom konaní   umožňoval prijatie   záveru o existencii   príčinnej   súvislosti s odňatím   (prípadne obmedzením) sťažovateľovho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

b) K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy

Ústavný   súd   konštatuje,   že   čl. 46   ods. 2   ústavy   je   na   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý nerozhodoval vo veci sťažovateľa podľa piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku,   t. j.   podľa   ustanovení   upravujúcich   správne   súdnictvo,   zjavne neaplikovateľný,   a z toho   dôvodu   je   sťažnosť   v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená pre neexistenciu   priamej   súvislosti   medzi   namietanými   skutočnosťami   a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal (napr. I. ÚS 44/03).

c) K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených aj v čl. 46 ods. 3 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Takýmto zákonom je (s účinnosťou od 1. júla 2004) zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)   a   (do   30. júna 2004)   zákon   č. 58/1969   Zb.   Takýto   prístup   zodpovedá   doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Pokiaľ najvyšší   súd   dovolacie   konanie   zastavil   (z   dôvodu   nesplnenia   zákonnej podmienky   dovolacieho   konania),   vykonal   tým   svoju   právomoc,   ktorá   vo   všeobecnosti vyplýva   z   čl. 142   ods. 1   ústavy,   osobitne   tiež   zo zákona   č. 757/2004   Z. z o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov a z Občianskeho súdneho poriadku.

Výkonom tejto právomoci však najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Napadnutý postup najvyššieho súdu nemá žiadnu   vecnú   súvislosť   s   týmto   základným   právom   a   ani   nevytvára   žiadnu   prekážku pre uplatnenie tohto základného práva za splnenia predpokladov ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy označeným postupom najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

d) K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 46 ods. 4 ústavy

V súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 4 ústavy (podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej   ochrane   ustanoví   zákon)   považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že obsahom citovaného ustanovenia nie je základné právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákonom (II. ÚS 25/01). Podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane vo veci sťažovateľa stanovuje Občiansky súdny poriadok.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Cdo 106/06   zo   6. júna 2006   nadobudlo právoplatnosť   24. júla 2006,   teda   najneskôr   do uvedeného   termínu   trvalo   napadnuté konanie, napriek tomu sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou podaním z 25. júla 2006 doručeným ústavnému súdu 31. júla 2006, t. j. v čase, keď tvrdené porušenie označeného práva už nemohlo trvať a keď konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne aj k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   podstatou,   účelom   a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty.   Tento   účel   spravidla   nie   je   možné   dosiahnuť   po   právoplatnom   skončení napadnutého konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   bolo   právoplatne   skončené   ešte pred podaním   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a teda   k namietanému   porušovaniu označeného základného práva už nemôže dochádzať, sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03).

Ústavný   súd   zistil   niektoré   nedostatky   v   postupe   okresného   súdu   v dovolacom konaní, ktoré viedli k opätovnému vráteniu spisu na doplnenie podľa pokynov najvyššieho súdu, avšak zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažnosť sťažovateľa smerovala proti postupu okresného   súdu   v súvislosti   s vykonaním   úkonov   prvostupňového   súdu   v   dovolacom konaní.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   práva   ústavný   súd   uvádza, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť,   že sťažovateľ nebol v konaní pred najvyšším   súdom   úspešný, nie je podstatná,   keďže   účinnosť   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl. 13   dohovoru   nezávisí na istote,   že   bude   rozhodnuté   v prospech   sťažovateľa   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti Spojenému   kráľovstvu - 1991,   Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1989).   Preto napadnuté   konanie   najvyššieho   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej súvislosti   s   porušením   práva   sťažovateľa   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy pred národným   orgánom   podľa   čl. 13   dohovoru.   Tieto   dôvody   viedli   ústavný   súd k odmietnutiu sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj v jej zostávajúcej časti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný súd rozhodoval   o sťažovateľovej   žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2006