SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 31/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyuznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 3 Nt 3/2014 z 21. mája 2014 a uznesenímKrajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Tos 17/2014 z 18. septembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.3 Nt 3/2014 z 21. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Tos 17/2014 z 18. septembra2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľka v podaní doručenomústavnému súdu 2. decembra 2014 priložila k sťažnosti fotokópiu napadnutého uzneseniakrajského súdu.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkomokresného súdu sp. zn. 1 T 22/2011 zo 17. októbra 2011 v neprítomnosti odsúdenápre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona na trest odňatia slobodyvo výmere 36 mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu so strednýmstupňom stráženia. Sťažovateľke bola zároveň uložená povinnosť nahradiť poškodenej škoduv sume 4 441 €. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 23. decembra 2011. Sťažovateľkadoručila okresnému súdu 15. januára 2014 „žiadosť o obnovu konania“, v ktorej požiadalao opätovné prejednanie jej trestnej veci podľa § 362 ods. 1 Trestného poriadku, ktorá bolauznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 22/2011 zo 14. februára 2014 zamietnutá.
Dňa 19. marca 2014 sťažovateľka opätovne požiadala o povolenie obnovy konaniavo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 22/2011 z dôvodu, že poškodenejv prítomnosti svojich detí vyplatila celú dlžnú sumu, o čom predložila originály poštovýchpoukážok. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky na povolenie obnovykonania podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol, keďže nezistil splnenie podmienokobnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Proti napadnutému uzneseniu okresnéhosúdu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.8 Tos 17/2014 z 18. septembra 2014 (doručeným sťažovateľke 5. novembra 2014, pozn.)tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že tak okresný súd, ako ajkrajský súd sa v napadnutých uzneseniach nesprávne vysporiadali s jej argumentáciou,podľa ktorej vzhľadom na skutočnosť vrátenia peňazí poškodenej „7 mesiacov pred pojednávaním“ nebol dôvod na odsúdenie sťažovateľky a uloženie nepodmienečného trestuodňatia slobody.
Sťažovateľka na základe v sťažnosti uvedených skutočností „žiada ústavný súd o prešetrenie svojho spisu“, keďže „ide o procesné chyby už v prípravnom konaní a konaní súdu 1. stupňa“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomsťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výrokurozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľ domáha.
Aj napriek nedostatkom, ktoré vykazovala sťažnosť vo vzťahu k formulácii petitu(návrhu na rozhodnutie), ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, predovšetkýmprihliadajúc na skutočnosť, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu v spojitosti s namietanými pochybeniami v konaní vedenom okresnýmsúdom pod sp. zn. 1 T 22/2011, z ktorých malo vyplynúť nesprávne posúdenie jej návrhuna povolenie obnovy tohto konania okresným súdom a následne aj krajským súdom, ustálilpredmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, teda ako sťažnosť,ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavynapadnutým uznesením okresného súdu, ako aj napadnutým uznesením krajského súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomociústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba aleboprávnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovaťpostupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý jekompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobneII. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
V prvostupňovom konaní vedenom na okresnom súde mala sťažovateľka možnosťdovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 185 až § 195Trestného poriadku) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádanéuznesenie okresného súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť [§ 194ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku]. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplývaz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenieokresného súdu z 21. mája 2014, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd,ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľky proti uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolopotrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy došlo aj napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd akoodvolací súd zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.3 Nt 3/2014 z 21. mája 2014.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, z ktorého vyplýva, žekrajský súd v ňom najprv stručne popísal priebeh predchádzajúceho konania v predmetnejveci sťažovateľky, zhrnul dôvody sťažnosti sťažovateľky a následne k nim predovšetkýmuviedol:
„Ihneď po vyhlásení tohto uznesenia (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.) podala proti nemu ods. ⬛⬛⬛⬛ ústne do zápisnice sťažnosť. V dodatočne, prostredníctvom obhajcu predložených dôvodoch uvádza, že dôvod obnovy konania je daný v tom, že nebola prítomná na hlavnom pojednávaní, na ktorom bola uznaná vinnou a bol jej uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 36 mesiacov. V dôsledku tohto nemala možnosť sa náležité brániť a má za to, že nesprávnym postupom orgánov činných v trestnom konaní jej bolo znemožnené náležite uplatniť jej právo na obhajobu. Pokiaľ ide o výšku spôsobenej škody, namieta, ako mohli súdy uveriť poškodenej, keď jej tvrdenia o výške zapožičaných súm boli rozporuplné. Súdy tak podľa sťažovateľky mali vychádzať z toho, že výška zapožičaných súm je tá, ktorú uvádza ona (2.290,- eur), a to nielen pre rozporuplnosť výpovedí poškodenej, ale predovšetkým vzhľadom na zásadu, že vykonané dôkazy sa majú v pochybnostiach vyhodnocovať v prospech obvineného. Novou skutočnosťou je podľa nej aj to, že poškodenej vrátila nielen tých 1.000,- eur, na ktoré má poštové poukážky, ale aj ďalších 1.000,- eur, ktoré jej odovzdala za prítomnosti svojich detí, ktoré žiada vypočuť. Zároveň vyslovila názor, že súd ju dostatočne nepresvedčil o tom, že poškodená nie je schopná podrobiť sa výsluchu a prípadnej konfrontácii s ňou v rámci konania o jej návrhu na obnovu konania.
Odsúdená ⬛⬛⬛⬛ odôvodnila podanú sťažnosť aj priamo, pričom nad rámec už uvedeného poukázala na to, že je matkou štyroch školopovinných detí a živiteľkou rodiny. Ďalej uviedla, že peniaze, ktoré si v čase pojednávania s jej exmanželom požičiavala, boli na to, aby s deťmi prežila a potom, čo jej exmanžel poslal celoročné výživné, tieto čestne na dvakrát vrátila. Tieto skutočnosti neboli podľa sťažovateľky v čase hlavného pojednávania 17. októbra 2011 známe.
V podstate z týchto dôvodov ods. ⬛⬛⬛⬛ žiada, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil okresnému súdu na nové prejedanie a rozhodnutie za účelom doplnenia dokazovania. Krajský súd v Prešove ako nadriadený súd preskúmal na podklade vyššie uvedenej sťažnosti, ktorú podala oprávnená osoba včas, v súlade s § 192 ods. 1 Tr. poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľka podala sťažnosť, ako i konanie predchádzajúce tomuto výroku a zistil, že sťažnosť ods. ⬛⬛⬛⬛ nie je dôvodná.“
V odôvodnení napadnutého uznesenia sa krajský súd zaoberal vo všeobecnosti ajpovahou a účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, pričomv tejto súvislosti predovšetkým uviedol:
„... obnova konania, ktoré skončilo právoplatným rozsudkom alebo trestným rozkazom, je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý slúži k náprave chýb v skutkových zisteniach, ktoré vznikli tým, že súdu neboli v čase vyhlásenia rozhodnutia známe skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé vniesť odlišný pohľad na skutkový stav veci a v nadväznosti na to i na právne posúdenie a výrok o vine, prípadne o treste. Účelom obnovy konania preto nie je posúdiť celkovú zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Povedané inými slovami, v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nemôže súd preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie významnými okolnosťami a obhajobou obvineného, či rešpektoval jednotlivé zásady trestného konania a pod. V rámci tohto konania je jeho úlohou skúmať v prvom rade formálne náležitosti návrhu na povolenie obnovy konania, ďalej to, či sú v ňom tvrdené Trestným poriadkom predvídané dôvody povolenia obnovy konania, tzn. skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, a napokon to, či by tieto, buď samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo o treste (§ 394 ods. 1 Tr. poriadku). Spôsobilosť novo predkladaných skutočností a dôkazov zmeniť návrhom na povolenie obnovy konania spochybňované rozhodnutie pritom nemožno posudzovať izolovane, ale tieto treba hodnotiť vždy vo vzťahu ku skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých súd ustálil svoje pôvodné skutkové zistenia.“
Vychádzajúc z citovaného, krajský súd následne v rámci samotného prieskumuposudzoval, či návrh sťažovateľky na obnovu konania spĺňa formálne náležitosti, a v tejtosúvislosti uviedol, že „sťažovateľka ako obvinená podala vo svoj prospech návrh na obnovu konania, ktoré skončilo rozsudkom Okresného súdu Humenné zo 17. októbra 2011, sp. zn. 1 T/22/2011, ktorým bola za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere tridsaťšesť mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, a ktorý nadobudol právoplatnosť 30. decembra 2011, keďže obhajca, ktorý bol obvinenej v konaní proti ušlému ustanovený a ktorému bol predmetný rozsudok doručený 14. decembra 2011, proti nemu nepodal odvolanie. Z uvedeného vyplýva, že návrh na obnovu konania bol podaný oprávnenou osobou, tento smeruje proti rozhodnutiu, ohľadne ktorého je obnova konania prípustná a táto zároveň nie je, či už z dôvodu zániku trestnosti činu, amnestie prezidenta Slovenskej republiky alebo smrti obvinenej, resp. jej vyhlásenia za mŕtvu, vylúčená (§ 399 ods. § 394 ods. 1, § 395 ods. 1, § 396 ods. 3 Tr. poriadku).“.
Následne krajský súd preskúmal, či návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania pri zohľadnení argumentácie uvedenej v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu obsahuje Trestným poriadkom predvídané dôvody obnovy konania, pričom dospel k záveru, že to tak nie je, a k uvedenému právnemu záveru predovšetkým uviedol: „Výšku spôsobenej škody spochybňovala ods. ⬛⬛⬛⬛ od počiatku jej trestného stíhania, okresný súd však tejto jej obhajobe neuveril. Zjavne tak nejde o novú, súdu skôr neznámu skutočnosť, pričom, ako už bolo uvedené vyššie, v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania súd neposudzuje zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia a teda nie je oprávnený ani prehodnocovať vykonané dôkazy a meniť, či už skutkové alebo právne závery ustálené v pôvodnom konaní. Odlišný pohľad na skutkový stav veci a v nadväznosti na to i na právne posúdenie a výrok o vine, prípadne o treste nie je spôsobilý vniesť ani aktuálne tvrdenie odsúdenej, že okrem 1.000,- eur, ktoré poškodenej poukázala poštou, jej osobne vrátila ďalších 1.000,- eur. Aj keby to totiž bola pravda, šlo by len o dodatočnú náhradu škody, ktorá nemá vplyv na právnu kvalifikáciu jej konania. Treba pritom zdôrazniť, že nielen z pôvodných výpovedí poškodenej, ale i z výpovedí sťažovateľky vyplýva, že požičané peniaze nevrátila včas (ako dnes tvrdí), ale tieto čiastočne uhradila až v priebehu trestného konania. Z tohto pohľadu potom dokazovanie výsluchom detí odsúdenej, ktoré mali byť svedkami odovzdania peňazí, presahuje rámec tohto konania, keďže by sa týkalo okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie. Pokiaľ ide o konfrontáciu s poškodenou, ktorej sa sťažovateľka domáha, poukazuje krajský súd na to, že odhliadnuc od toho, že poškodená pre nepriaznivý zdravotný stav nie je aktuálne schopná výsluchu, takáto konfrontácia bola vykonaná v prípravnom konaní a poškodená pri nej zotrvala na svojich tvrdeniach. Napokon, vzhľadom na to, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý slúži k náprave chýb v skutkových zisteniach, jej dôvody nie je spôsobilé naplniť ani sťažovateľkou namietané porušenie jej práva na obhajobu (takto vytýkaná chyba konania by snáď mohla byť namietaná v dovolacom konaní).“
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súdv napadnutom uznesení predostrel súbor konkrétnych argumentov odôvodňujúcichjeho právny záver o tom, že skutočnosti uvádzané sťažovateľkou nemožno subsumovaťpod Trestným poriadkom ustanovené dôvody obnovy konania. Ústavný súd pretopovažuje odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu z ústavného hľadiskaza akceptovateľné, keďže právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikáciirelevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie súvýsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolnostírelevantných na rozhodovanie o povolení obnovy konania.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu týkajúci sa (ne)splneniapodmienok obnovy konania je zdôvodnený dostatočne a nemožno ho považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názoromkrajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jehoprávny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný výklad (§ 394 a nasl. Trestného poriadku) uplatnený krajskýmsúdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušeniezákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutýmuznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015