znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 31/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyuznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 3 Nt 3/2014 z 21. mája 2014 a uznesenímKrajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Tos 17/2014 z 18. septembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.3 Nt 3/2014 z 21. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Tos 17/2014 z 18. septembra2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľka v podaní doručenomústavnému súdu 2. decembra 2014 priložila k sťažnosti fotokópiu napadnutého uzneseniakrajského súdu.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkomokresného   súdu   sp.   zn.   1   T   22/2011   zo   17.   októbra   2011   v neprítomnosti   odsúdenápre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona na trest odňatia slobodyvo výmere 36 mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu so strednýmstupňom stráženia. Sťažovateľke bola zároveň uložená povinnosť nahradiť poškodenej škoduv sume   4 441   €.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   23.   decembra   2011.   Sťažovateľkadoručila okresnému súdu 15. januára 2014 „žiadosť o obnovu konania“, v ktorej požiadalao opätovné prejednanie jej trestnej veci podľa § 362 ods. 1 Trestného poriadku, ktorá bolauznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 22/2011 zo 14. februára 2014 zamietnutá.

Dňa 19. marca 2014 sťažovateľka opätovne požiadala o povolenie obnovy konaniavo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   1   T   22/2011   z dôvodu,   že   poškodenejv prítomnosti svojich detí vyplatila celú dlžnú sumu, o čom predložila originály poštovýchpoukážok. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky na povolenie obnovykonania podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol, keďže nezistil splnenie podmienokobnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Proti napadnutému uzneseniu okresnéhosúdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn.8 Tos 17/2014 z 18. septembra 2014 (doručeným sťažovateľke 5. novembra 2014, pozn.)tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že tak okresný súd, ako ajkrajský   súd   sa   v napadnutých   uzneseniach   nesprávne   vysporiadali   s jej   argumentáciou,podľa   ktorej   vzhľadom   na   skutočnosť   vrátenia   peňazí   poškodenej „7   mesiacov   pred pojednávaním“ nebol dôvod na odsúdenie sťažovateľky a uloženie nepodmienečného trestuodňatia slobody.

Sťažovateľka   na   základe   v sťažnosti   uvedených   skutočností „žiada   ústavný   súd o prešetrenie svojho spisu“, keďže „ide o procesné chyby už v prípravnom konaní a konaní súdu 1. stupňa“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomsťažovateľa.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výrokurozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľ domáha.

Aj napriek nedostatkom, ktoré vykazovala sťažnosť vo vzťahu k formulácii petitu(návrhu   na   rozhodnutie),   ústavný   súd,   vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti,   predovšetkýmprihliadajúc na skutočnosť, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu v spojitosti s namietanými pochybeniami v konaní vedenom okresnýmsúdom pod sp. zn. 1 T 22/2011, z ktorých malo vyplynúť nesprávne posúdenie jej návrhuna povolenie obnovy tohto konania okresným súdom a následne aj krajským súdom, ustálilpredmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, teda ako sťažnosť,ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavynapadnutým uznesením okresného súdu, ako aj napadnutým uznesením krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomociústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba aleboprávnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovaťpostupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   jekompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobneII. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V prvostupňovom konaní vedenom na okresnom súde mala sťažovateľka možnosťdovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 185 až § 195Trestného   poriadku)   na   krajskom   súde,   ktorému   prináleží   právomoc   zrušiť   napádanéuznesenie okresného súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť [§ 194ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku]. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplývaz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenieokresného súdu z 21. mája 2014, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd,ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľky proti uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolopotrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy došlo aj napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd akoodvolací   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.3 Nt 3/2014 z 21. mája 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, z ktorého vyplýva, žekrajský súd v ňom najprv stručne popísal priebeh predchádzajúceho konania v predmetnejveci sťažovateľky, zhrnul dôvody sťažnosti sťažovateľky a následne k nim predovšetkýmuviedol:

„Ihneď po vyhlásení tohto uznesenia (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.) podala   proti   nemu   ods. ⬛⬛⬛⬛ ústne   do   zápisnice   sťažnosť.   V   dodatočne, prostredníctvom obhajcu predložených dôvodoch uvádza, že dôvod obnovy konania je daný v tom, že nebola prítomná na hlavnom pojednávaní, na ktorom bola uznaná vinnou a bol jej uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   36   mesiacov.   V   dôsledku   tohto nemala možnosť sa náležité brániť a má za to, že nesprávnym postupom orgánov činných v trestnom konaní jej bolo znemožnené náležite uplatniť jej právo na obhajobu. Pokiaľ ide o výšku spôsobenej škody, namieta, ako mohli súdy uveriť poškodenej, keď jej tvrdenia o výške zapožičaných súm boli rozporuplné. Súdy tak podľa sťažovateľky mali vychádzať z toho,   že   výška   zapožičaných   súm   je   tá,   ktorú   uvádza   ona   (2.290,-   eur),   a   to   nielen pre rozporuplnosť výpovedí poškodenej, ale predovšetkým vzhľadom na zásadu, že vykonané dôkazy   sa   majú   v   pochybnostiach   vyhodnocovať   v   prospech   obvineného.   Novou skutočnosťou je podľa nej aj to, že poškodenej vrátila nielen tých 1.000,- eur, na ktoré má poštové poukážky, ale aj ďalších 1.000,- eur, ktoré jej odovzdala za prítomnosti svojich detí, ktoré žiada vypočuť. Zároveň vyslovila názor, že súd ju dostatočne nepresvedčil o tom, že poškodená nie je schopná podrobiť sa výsluchu a prípadnej konfrontácii s ňou v rámci konania o jej návrhu na obnovu konania.

Odsúdená ⬛⬛⬛⬛ odôvodnila podanú sťažnosť aj priamo, pričom nad rámec už uvedeného poukázala na to, že je matkou štyroch školopovinných detí a živiteľkou rodiny.   Ďalej   uviedla,   že   peniaze,   ktoré   si   v   čase   pojednávania   s   jej   exmanželom požičiavala, boli na to, aby s deťmi prežila a potom, čo jej exmanžel poslal celoročné výživné, tieto čestne na dvakrát vrátila. Tieto skutočnosti neboli podľa sťažovateľky v čase hlavného pojednávania 17. októbra 2011 známe.

V podstate z týchto dôvodov ods. ⬛⬛⬛⬛ žiada, aby krajský súd zrušil napadnuté   uznesenie   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   nové   prejedanie   a   rozhodnutie za účelom doplnenia dokazovania. Krajský súd v Prešove ako nadriadený súd preskúmal na podklade vyššie uvedenej sťažnosti, ktorú podala oprávnená osoba včas, v súlade s § 192 ods. 1 Tr. poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľka podala   sťažnosť,   ako   i   konanie   predchádzajúce   tomuto   výroku   a   zistil,   že   sťažnosť ods. ⬛⬛⬛⬛ nie je dôvodná.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia sa krajský súd zaoberal vo všeobecnosti ajpovahou   a účelom   obnovy   konania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   pričomv tejto súvislosti predovšetkým uviedol:

„...   obnova   konania,   ktoré   skončilo   právoplatným   rozsudkom   alebo   trestným rozkazom,   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom,   ktorý   slúži   k   náprave   chýb   v skutkových zisteniach, ktoré vznikli tým, že súdu neboli v čase vyhlásenia rozhodnutia známe   skutočnosti   alebo dôkazy   spôsobilé vniesť odlišný pohľad na   skutkový   stav   veci a v nadväznosti na to i na právne posúdenie a výrok o vine, prípadne o treste. Účelom obnovy   konania   preto   nie   je   posúdiť   celkovú   zákonnosť   a   odôvodnenosť   pôvodného rozhodnutia a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Povedané inými slovami, v   konaní   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   nemôže   súd   preskúmavať   zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vysporiadal so všetkými pre   rozhodnutie   významnými   okolnosťami   a   obhajobou   obvineného,   či   rešpektoval jednotlivé zásady trestného konania a pod. V rámci tohto konania je jeho úlohou skúmať v prvom rade formálne náležitosti návrhu na povolenie obnovy konania, ďalej to, či sú v ňom tvrdené Trestným poriadkom predvídané dôvody povolenia obnovy konania, tzn. skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, a napokon to, či by tieto, buď samy o sebe alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi,   mohli   odôvodniť   iné rozhodnutie   o   vine   alebo   o   treste   (§   394   ods.   1   Tr.   poriadku).   Spôsobilosť   novo predkladaných   skutočností   a   dôkazov   zmeniť   návrhom   na   povolenie   obnovy   konania spochybňované rozhodnutie pritom nemožno posudzovať izolovane, ale tieto treba hodnotiť vždy vo vzťahu ku skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých súd ustálil svoje pôvodné skutkové zistenia.“

Vychádzajúc   z citovaného,   krajský   súd   následne   v rámci   samotného   prieskumuposudzoval, či návrh sťažovateľky na obnovu konania spĺňa formálne náležitosti, a v tejtosúvislosti uviedol, že „sťažovateľka ako obvinená podala vo svoj prospech návrh na obnovu konania, ktoré skončilo rozsudkom Okresného súdu Humenné zo 17. októbra 2011, sp. zn. 1 T/22/2011,   ktorým   bola   za   prečin   podvodu   podľa   §   221   ods.   1,   ods.   2   Tr.   zákona odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere tridsaťšesť mesiacov so zaradením na jeho výkon   do ústavu   na   výkon   trestu   so   stredným   stupňom   stráženia,   a   ktorý   nadobudol právoplatnosť 30. decembra 2011, keďže obhajca, ktorý bol obvinenej v konaní proti ušlému ustanovený a ktorému bol predmetný rozsudok doručený 14. decembra 2011, proti nemu nepodal   odvolanie.   Z uvedeného   vyplýva,   že   návrh   na   obnovu   konania   bol   podaný oprávnenou osobou, tento smeruje proti rozhodnutiu, ohľadne ktorého je obnova konania prípustná a táto zároveň nie je, či už z dôvodu zániku trestnosti činu, amnestie prezidenta Slovenskej republiky alebo smrti obvinenej, resp. jej vyhlásenia za mŕtvu, vylúčená (§ 399 ods. § 394 ods. 1, § 395 ods. 1, § 396 ods. 3 Tr. poriadku).“.

Následne krajský súd preskúmal, či návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania pri zohľadnení argumentácie uvedenej v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu obsahuje Trestným poriadkom predvídané dôvody obnovy konania, pričom dospel k záveru, že to tak nie je, a k uvedenému právnemu záveru predovšetkým uviedol: „Výšku spôsobenej škody spochybňovala ods. ⬛⬛⬛⬛ od počiatku jej trestného stíhania, okresný súd však tejto jej obhajobe neuveril. Zjavne tak nejde o novú, súdu skôr neznámu skutočnosť, pričom, ako už bolo uvedené vyššie, v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania súd neposudzuje zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia a teda nie je oprávnený ani prehodnocovať vykonané dôkazy a meniť, či už skutkové alebo právne závery ustálené v pôvodnom konaní. Odlišný pohľad na skutkový stav veci a v nadväznosti na to i na právne posúdenie a výrok o vine, prípadne o treste nie je spôsobilý vniesť ani aktuálne tvrdenie odsúdenej, že okrem 1.000,- eur, ktoré poškodenej poukázala poštou, jej osobne vrátila ďalších 1.000,- eur. Aj keby to totiž bola pravda, šlo by len o dodatočnú náhradu škody, ktorá nemá vplyv na právnu kvalifikáciu jej konania. Treba pritom zdôrazniť, že nielen z pôvodných výpovedí poškodenej, ale i z výpovedí sťažovateľky vyplýva, že požičané peniaze nevrátila včas (ako dnes tvrdí), ale tieto čiastočne uhradila až v priebehu trestného konania. Z tohto pohľadu potom dokazovanie výsluchom detí odsúdenej, ktoré mali byť svedkami odovzdania peňazí, presahuje rámec tohto konania, keďže by sa týkalo okolnosti nepodstatnej   pre   rozhodnutie.   Pokiaľ   ide   o   konfrontáciu   s poškodenou,   ktorej   sa sťažovateľka domáha, poukazuje krajský súd na to, že odhliadnuc od toho, že poškodená pre nepriaznivý zdravotný stav nie je aktuálne schopná výsluchu, takáto konfrontácia bola vykonaná   v   prípravnom   konaní   a   poškodená   pri   nej   zotrvala   na   svojich   tvrdeniach. Napokon, vzhľadom na to, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý slúži k náprave chýb v skutkových zisteniach, jej dôvody nie je spôsobilé naplniť ani sťažovateľkou namietané porušenie jej práva na obhajobu (takto vytýkaná chyba konania by snáď mohla byť namietaná v dovolacom konaní).“

Vychádzajúc   z dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súdv napadnutom   uznesení   predostrel   súbor   konkrétnych   argumentov   odôvodňujúcichjeho právny   záver   o tom,   že   skutočnosti   uvádzané   sťažovateľkou   nemožno   subsumovaťpod Trestným   poriadkom   ustanovené   dôvody   obnovy   konania.   Ústavný   súd   pretopovažuje odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiskaza akceptovateľné,   keďže   právne   závery   krajského   súdu   vyvodené   pri   aplikáciirelevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie súvýsledkom   svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolnostírelevantných na rozhodovanie o povolení obnovy konania.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu týkajúci sa (ne)splneniapodmienok obnovy konania je zdôvodnený dostatočne a nemožno ho považovať za zjavneneodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názoromkrajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jehoprávny   názor svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného   predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný výklad (§ 394 a nasl. Trestného poriadku) uplatnený krajskýmsúdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   sťažnosť   v   časti   namietajúcej   porušeniezákladného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutýmuznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015