znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 31/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným   súdom   Bratislava   II   pod   sp.   zn.   3 T 22/2012   a   Generálnou   prokuratúrou Slovenskej republiky bez uvedenia spisovej značky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L., CSc.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2013 doručená sťažnosť Ing. F. L., CSc. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 T 22/2012 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna   prokuratúra“)   bez   uvedenia   spisovej   značky.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na poštovú prepravu 9. decembra 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   sa   vedie   na   okresnom   súde   trestné konanie pod sp. zn. 3 T 22/2012.

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   20.   júna   2013   korunný   svedok   obžaloby Ing. O. M. priznal, že sťažovateľ ako konateľ údajného poškodeného mu ako poverenému zástupcovi   väčšinového   spoločníka   poškodeného   umožnil   pravidelne   a kedykoľvek nahliadať   do   účtovných   dokladov,   o   všetkých   úkonoch   sťažovateľa   bol   okamžite informovaný   a   tieto   nikdy   nenamietal.   Takto   svedok   priznal,   že   valné   zhromaždenie rozhodovalo s dokonalou znalosťou veci, a nie na základe údajne zavádzajúcich tvrdení sťažovateľa. Tým svedok zmenil svoje predchádzajúce výpovede z prípravného konania, kde tvrdil, že sťažovateľ mu nikdy nahliadanie do dokladov neumožnil a že mu vo výkone tohto práva bránil. Význam tejto okolnosti je daný tým, že v skutočnosti je svedok jediným svedkom vo veci. Ostatní svedkovia sa totiž odvolávali len na informácie od svedka M.

Predseda senátu JUDr. R. F. zmenené svedectvo, a to napriek protestom sťažovateľa do zápisnice o hlavnom pojednávaní zaprotokoloval v znení: „Na výzvu OP II. - udáva zhodne,   ako   v   zápisnici   o   výsluchu   č.   l.   136-137,   na   svojej   výpovedi   nič   nemení   ani nedodáva.“

Podnetom   z   12.   augusta   2013   sťažovateľ   požiadal   generálnu   prokuratúru o preverenie   podozrenia,   že   predseda   senátu   sfalšoval,   menil   a   maril   dôkaz   zápisnicou z pojednávania a bránil sťažovateľovi v získaní dôkazu. Sťažovateľ poukázal aj na to, že predseda senátu maril výpovede aj ďalších svedkov, resp. bránil vo výpovedi aj ďalším svedkom.   Týmto   postupom   podľa   názoru   sťažovateľa   sfalšoval   zápisnicu   o   hlavnom pojednávaní, ktorá je verejnou listinou, a to v úmysle, aby sa použila ako pravá, pričom ju ako   pravú   aj   použil.   Na   dôkaz   svojho   tvrdenia   sťažovateľ   pripojil   k   podnetu   zvukový záznam hlavného pojednávania, ktorý on sám vyhotovil.

Generálna prokuratúra listom doručeným sťažovateľovi 20. augusta 2013 oznámila, že podnet z 12. augusta 2013 postúpila na ďalšie konanie predsedovi okresného súdu.

Sťažovateľ   prípisom   z   21.   augusta   2013   namietal   vybavenie   svojho   trestného oznámenia   z   12.   augusta   2013   s   tým,   aby   tento   jeho   podnet   bol   vybavený   zákonným spôsobom.

Z   listu   generálnej   prokuratúry   doručeného   sťažovateľovi   18.   septembra   2013 vyplývalo, že jeho trestné oznámenie neobsahovalo konkrétne skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu trestného činu, a preto bolo oprávnene posúdené ako sťažnosť na postup súdu.

Opakovaným podnetom z 19. septembra 2013 sťažovateľ opäť požiadal generálnu prokuratúru o vybavenie trestného oznámenia zákonným spôsobom.

Z listu generálnej prokuratúry doručeného sťažovateľovi 22. októbra 2013 vyplynulo, že predchádzajúce spôsoby vybavenia podnetu sťažovateľa boli správne.

Predseda senátu sťažovateľovi trvalo bráni v predkladaní dôkazov. Robí to tak, že prevzal   na   seba   výkon   funkcie   prokurátora   v   spojení   so   svojimi   právomocami   sudcu. On vedie   výsluchy   svedkov,   zasahuje   do   výsluchov   vykonávaných   sťažovateľom, nedovoľuje mu dopovedať otázky svedkom, skáče mu do reči a často mu nedovolí otázky ani   len   položiť.   Namieta   a   popiera   sťažovateľom   predložené   dôkazy   a   nepravdivo   ho poučuje o jeho procesných právach vrátane nepravdivých tvrdení o znení zákonov. Predseda senátu po zistení, že svedkovia majú ťažkosti zodpovedať jeho otázky podporené listinnými dôkazmi, okamžite odpovedá namiesto svedkov. Posúdenie správnosti tohto postupu sudcu je vo výlučnej právomoci nadriadených súdov a sťažovateľ chce uvedeným popisom iba ilustrovať okolnosti, za ktorých je nútený strpieť porušovanie jeho ústavných práv zo strany predsedu   senátu.   Totiž   okrem   nesprávneho   úradného   postupu   je   na   hlavných pojednávaniach vystavený aj ponižujúcemu zaobchádzaniu. Predseda senátu nazýva ním položené   otázky   blbými,   oznamuje,   že   sa   musí   zo   sťažovateľa   smiať,   pýta   sa,   či   si sťažovateľ myslí, že sú tam všetci na hlavu padnutí a že nemajú vlastný názor. Tvrdí, že ho sťažovateľ považuje za idiota, vytýka mu, že sa naňho usmial, kričí, že to sťažovateľ nesmie a zastrašuje ho mnohými podobnými spôsobmi. Označuje sťažovateľa ako veľkého mága a manipulátora a umožňuje svedkom, aby tieto hanlivé označenia na adresu sťažovateľa aj oni   používali.   Na   dôkazné   snahy   sťažovateľa   reaguje   až   nepríčetným   vrieskaním sprevádzaným i búchaním do stola. Okolnosti ponižovania sťažovateľa predsedom senátu dokazuje zvukový záznam z hlavného pojednávania konaného 20. júna 2013.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 3 T 22/2012 a   generálnou   prokuratúrou   bez   uvedenia   spisovej   značky   s   tým,   aby   bolo   generálnej prokuratúre   prikázané   konať   o   trestnom   oznámení   sťažovateľa   v   zmysle   ustanovení Trestného poriadku a okresnému súdu bolo prikázané dodržiavať ustanovenia § 13 a nasl. vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské   súdy,   Špeciálny   súd   a   vojenské   súdy   v   znení   neskorších   predpisov.   Napokon požaduje   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   10   000   €   od okresného súdu.

Z   procesného   hľadiska   sťažovateľ   žiada   o „pridelenie   advokáta   s   ohľadom   na okolnosť, že mne známi advokáti sa obávajú o svoju ďalšiu profesionálnu existenciu, pokiaľ by v tejto veci moje zastúpenie prevzali inak, než na základe výzvy súdu“.

II.

Z   prípisu   sťažovateľa   z   12.   augusta   2013   adresovaného   generálnej   prokuratúre a označeného ako „Podnet na preverenie podozrenia zo spáchania trestného činu podľa § 344 a § 352 zák. č. 300/2005 Z. z. voči JUDr. R. F., PhD., sudcovi Okresného súdu Bratislava   II“ vyplýva   inter   alia,   že   predseda   senátu   zapísal   do   zápisnice   o hlavnom pojednávaní   opak   pravdy,   priamym   dôkazom   čoho   je   zvukový   záznam   z hlavného pojednávania.

Z prípisu generálnej prokuratúry sp. zn. XV/2 Gn 209/13 z 15. augusta 2013 vyplýva, že podanie sťažovateľa z 12. augusta 2013 bolo postúpené na ďalšie konanie predsedovi okresného súdu.

Z   prípisu   sťažovateľa   z   21.   augusta   2013   adresovaného   generálnej   prokuratúre vyplýva, že podáva sťažnosť proti vyrozumeniu generálnej prokuratúry z 15. augusta 2013. Keďže podal trestné oznámenie o podozrení zo spáchania justičného zločinu, bolo podľa jeho názoru povinnosťou generálnej prokuratúry postupovať v zmysle ustanovení Trestného poriadku upravujúcich možnosti vybavenia trestného oznámenia. Medzi týmito možnosťami však nie je postúpenie   veci   predsedovi   súdu,   ktorý   nie   je orgánom   činným v   trestnom konaní.

Z   prípisu   generálnej   prokuratúry   č.   k.   XV/3   Spr   162/13-2   z   3.   septembra   2013 adresovaného   sťažovateľovi   vyplýva,   že   podanie   sťažovateľa   na   preverenie   podozrenia zo spáchania trestného činu bolo z hľadiska jeho obsahu posúdené ako podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Z ustanovenia § 66   ods.   2   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   trestným   oznámením   je   oznámenie o skutočnostiach, že bol spáchaný trestný čin. Trestné oznámenie je teda podanie, ktoré obsahuje konkrétne skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu trestného činu. Trestný čin musí tam byť opísaný spôsobom, ktorý umožňuje, aby sa ním policajt alebo prokurátor vôbec mohol   zaoberať.   Z   obsahu   podania   vyplýva   nespokojnosť   sťažovateľa   s   vybavením pôvodného podania, ktoré bolo posúdené podľa jeho obsahu ako sťažnosť na postup súdu podľa § 62 a § 68 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a nie ako trestné oznámenie, akoby to vyplývalo z pomenovania. Podanie neobsahovalo žiadne skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu trestného činu. Každé podanie sa vždy striktne posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je nesprávne označené.

Z prípisu sťažovateľa z 19. septembra 2013 adresovaného generálnej prokuratúre vyplýva, že podáva opakovaný podnet a trvá na vybavení trestného oznámenia postupom podľa § 198 a § 197 Trestného poriadku. Trestné oznámenie musí byť vybavené uznesením, a nie listom, pričom predseda súdu nie je orgánom činným v trestnom konaní.

Z   prípisu   generálnej   prokuratúry   č.   k.   XV/3   Spr   162/13-4   z   8.   októbra   2013 adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že doterajšie postupy generálnej prokuratúry treba považovať za správne.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu predsedu senátu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 22/2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Sťažovateľ   namieta   a   porovnaním   obsahu   zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní okresného súdu vo veci sp. zn. 3 T 22/2012 z 20. júna 2013 so zvukovým záznamom z tohto hlavného   pojednávania   jednak   dokazuje   to,   že   predseda   senátu   zachytil   do   zápisnice o hlavnom pojednávaní výpoveď svedka Ing. O. M. v podstatnom rozpore so skutočným obsahom tejto výpovede, a okrem toho aj to, že predseda senátu vedie hlavné pojednávanie spôsobom,   ktorý   marí,   resp.   znemožňuje   objektívne   vykonávanie   dôkazov,   a to   najmä vo vzťahu k aktivitám sťažovateľa ako obžalovaného.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľ v doterajšom priebehu konania vedeného okresným súdom ešte ani zďaleka nevyčerpal všetky možnosti obrany ním   označených   práv   v   rámci   všeobecných   súdov.   Pokiaľ   na   základe   vykonaného dokazovania bude sťažovateľ uznaný vinným, bude mať možnosť všetky námietky tvoriace obsah   tejto   časti   sťažnosti   uplatniť   v   rámci   odvolacieho   konania.   O   týchto   odvolacích námietkach potom rozhodne príslušný krajský súd ako súd odvolací. Keby ani odvolací súd neposkytol   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa,   bude   prichádzať   ešte   do   úvahy domáhať sa ich ochrany podaním dovolania, pričom bude v právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho takúto ochranu poskytnúť.

Všetky   uvedené   skutočnosti   vedú   k   záveru,   že   v   danej   fáze   trestného   konania právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   bude   mať   ešte   odvolací a dovolací súd, čím je zároveň nateraz vylúčená právomoc ústavného súdu. Inými slovami, postup podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v tejto fáze predčasný.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému generálnou prokuratúrou bez uvedenia spisovej značky. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľ   namieta,   že   jeho   trestné   oznámenie generálna   prokuratúra   nevybavila spôsobom   predpísaným   Trestným   poriadkom,   teda   nevydala   uznesenie,   ktorým   by o trestnom   oznámení   rozhodla,   ale podanie   sťažovateľa   postúpila   predsedovi   okresného súdu, ktorý nie je orgánom činným v trestnom konaní, a nie je preto oprávnený o trestnom oznámení konať a rozhodnúť.

Podľa § 62 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené.

Ústavný súd považuje za podstatné zdôrazniť, že v prípise sťažovateľa z 12. augusta 2013 označenom ako „Podnet na preverenie podozrenia zo spáchania trestného činu podľa § 344 a § 352 zák. č. 300/2005 Z. z. voči JUDr. R. F., PhD., sudcovi Okresného súdu Bratislava   II“ nie   je   konkrétne   označený   skutok,   resp.   skutky,   ktorými   sa   mal   sudca označených trestných činov dopustiť. Sťažovateľ formuluje obvinenia z trestných činov iba vo všeobecnej rovine a odkazuje na zvukový záznam z hlavného pojednávania. V rozpore s obsahom   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   neuvádza   konkrétne   obvinenie,   podľa ktorého   mal   sudca   zaprotokolovať   výpoveď   svedka   Ing.   M.   v   rozpore   so skutočným obsahom tejto výpovede.

Za daného stavu nemožno záver generálnej prokuratúry považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Jej postup má oporu v ustanovení § 62 ods. 1 prvej vete Trestného poriadku. Na tomto závere nemôže nič meniť okolnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014