znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 31/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   W.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 4 T 158/2009, Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 3 To 31/2010 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tdo 31/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. W.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012 doručená sťažnosť P. W. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 158/2009, Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 To 31/2010 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tdo 31/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. januára 2012.

Zo   sťažnosti a   z jej   doplnenia   z   20.   februára 2012   doručeného   ústavnému   súdu 24. februára   2012 vyplýva, že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   4   T   158/2009-363 z 15. februára 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) a e) Trestného   zákona,   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   10   rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Bol mu tiež uložený ochranný dohľad na 2 roky. Uznesením krajského súdu č. k. 3 To 31/2010-379 z 22. apríla 2010 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 31/2011 zo 14. septembra 2011 bolo dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu odmietnuté.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že 5. augusta 2009 bol sťažovateľ zastavený pri jazde motorovým vozidlom a následne zadržaný neďaleko obchodného domu T. v T. políciou. Polícia vykonávala na dvoch vozidlách postriežkovú akciu na sťažovateľa, a to na základe podozrenia, že preváža drogy. Pri kontrole sa pri vozidle našla škatuľka z umelej hmoty a červená   papierová   taška,   v   ktorých   sa   nachádzal   heroín   s prímesou   kofeínu a paracetamolu. Z uvedeného vyplýva, že polícia už dopredu vedela o príchode sťažovateľa do T. na konkrétne miesto a tam naňho aj čakala. O očakávanom príchode sťažovateľa sa mohla   polícia   dozvedieť   buď   z   nezákonného   odposluchu   telefónu   sťažovateľa,   alebo od svedka B., ktorému sťažovateľ volal v uvedený deň s tým, že príde do T. na uvedené miesto a donesie svedkovi peniaze, ktoré si tento chcel od sťažovateľa požičať. Ak polícia disponovala už vopred informáciou o príchode   sťažovateľa a pripravila aj postriežkovú akciu s vopred vytýčeným cieľom zastaviť ho a prehľadať tak jeho, ako aj vozidlo, potom mala   dostatok   času   vyžiadať   si   predbežný   súhlas   prokurátora   s touto   akciou.   To   však neurobila, pretože v skutočnosti zadržanie sťažovateľa oznámila prokuratúre až o 15.00 h a len   potom   bol   vydaný   dodatočný   súhlas s vykonaním   prehliadky   motorového   vozidla a sťažovateľa. Preto neobstojí tvrdenie všeobecných súdov, podľa ktorého prehliadku iných priestorov,   ako   aj   osobnú   prehliadku   možno   vykonať,   ak príkaz   alebo súhlas nemožno dosiahnuť vopred a vec neznesie odklad, alebo ak ide o osobu pristihnutú pri trestnom čine s podmienkou   následného   upovedomenia   oprávneného   orgánu.   Vykonanie   osobnej prehliadky bez príkazu alebo súhlasu zadržanej osoby je možné len v prípade podozrenia, že má pri sebe zbraň alebo inú vec spôsobilú ohroziť život alebo zdravie. Keďže polícia už vopred vedela o príchode sťažovateľa, uvedené konštatovanie všeobecných súdov neobstojí. Potrebný súhlas totiž bolo možné dosiahnuť vopred, a preto tento procesný úkon nebol vykonaný zákonným spôsobom. Podstatná v danej súvislosti je aj skutočnosť, že policajt – kynológ spolu so služobným psom bol vyslaný na miesto už o 11.15 h, teda už 5 minút po obmedzení   osobnej   slobody   sťažovateľa,   pričom   služobný   pes   vykonal   prehliadku vozidla   sťažovateľa   už   o   11.30   h.   Aj z týchto   údajov   je   zrejmé,   že   polícia   už   mala služobného psa vopred pripraveného na úkon súvisiaci s osobou sťažovateľa. V kontexte uvedeného   možno   konštatovať,   že   tak   prehliadka   osoby   sťažovateľa,   ako   aj   prehliadka motorového vozidla bola vykonaná nezákonným spôsobom, a preto nájdené hlavné dôkazy obžaloby   (taštička   údajne   obsahujúca   omamné   a psychotropné   látky   a   zatavená   slamka údajne obsahujúca omamné látky) boli získané protiprávnym spôsobom, a preto sú ako dôkazy absolútne neúčinné.

Sťažovateľ v priebehu konania poukázal aj na podľa neho podozrivú zhodu medzi dvoma   inštitúciami   pri   stanovení   zloženia   nájdenej   podozrivej   látky,   keďže   Národná protidrogová   jednotka   (ktorá   nie   je   zariadená   na   vykonávanie   znaleckých   rozborov   a analýz) už deň po jeho zadržaní určila koncentráciu účinnej látky a aj množstvo dávok, na ktoré   to   postačovalo,   a touto   inštitúciou   zistené   údaje sa   ukázali ako   takmer   totožné   s neskorším posudkom Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru (vydaným viac ako 3 a pol mesiaca potom). Namietal tiež skutočnosť, že stery získané z jeho rúk sa neporovnali, pokiaľ ide o koncentráciu účinnej látky, s koncentráciou zaisteného heroínu. Tým   by   sa   totiž   mohlo   potvrdiť   alebo   vyvrátiť,   či   sťažovateľ   naozaj   manipuloval   so zadržanými psychotropnými látkami, a to podľa toho, či koncentrácia účinnej látky v stere by bola alebo nebola zhodná s koncentráciou zistenou v prípade zaisteného heroínu. Heroín sa   na   ruky   sťažovateľa   mohol   dostať   napríklad na   toalete v   obchodnom   dome   T.,   kde otváral   dvere,   pričom   na   kľučke   mohli   byť   zanechané   čiastočky   heroínu   inou   osobou. Poukázal aj na rozdiel v koncentrácii heroínu v slamke (13 %) a v sáčku (8,1 %), pretože ak by slamka patrila sťažovateľovi, tak by logicky mala mať koncentráciu 8,1 %, pretože by bola naplnená heroínom zo sáčku. Vzhľadom na rozdielnosť koncentrácie sťažovateľ tvrdí, že   pri   kolese   jeho motorového   vozidla   nájdená   látka   mu   nevypadla   z   vrecka,   ale bola úmyselne podhodená. Sťažovateľovi nebolo umožnené vyšetrovacím pokusom preukázať, že slamka, pokiaľ by mu vypadla z vrecka, nemohla byť na tom mieste, kde bola nájdená.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 4 T 158/2009, krajským súdom pod sp. zn. 3 To 31/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo 31/2011 s tým, aby uznesenie krajského súdu z 22. apríla 2010 a rozsudok okresného súdu z 15. februára 2010 boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom s tým, že zároveň žiada, aby mu bol ústavným súdom ustanovený právny zástupca.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 To 31/2010-379 z 22. apríla 2010 vyplýva, že ním bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 158/2009 z   15.   februára   2010.   Sťažovateľom   podané   odvolanie   vytýkalo   vykonanie   osobnej prehliadky   bez   splnenia   zákonných   podmienok   s   tým,   že   heroín   v   zatavenej   slamke a v červenej taštičke nebol získaný zákonným spôsobom. Podľa názoru krajského súdu pri zadržaní nedošlo k porušeniu ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 14. decembra 2009, podľa ktorého osobu podozrivú zo spáchania trestného činu môže policajt zadržať, ak je prítomný niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 Trestného poriadku, aj   keď   proti   nej   nebolo   vznesené   obvinenie.   Na   zadržanie   treba   predchádzajúci   súhlas prokurátora. Bez takéhoto súhlasu možno zadržanie vykonať, len ak vec nepripúšťa odklad a súhlas nemožno vopred dosiahnuť, najmä ak bola takáto osoba pristihnutá pri trestnom čine,   alebo   zastihnutá   pri   úteku.   Podľa   §   85   ods.   3   Trestného   poriadku   policajt,   ktorý zadržanie   vykonal,   bez   meškania   oznámi   vykonané   zadržanie   prokurátorovi   a   spíše o zadržaní   zápisnicu.   Zo   zápisnice   o   zadržaní   podozrivej   osoby   vyplýva,   že   uvedený procesný   postup   bol   dodržaný   a   prokurátorovi   bolo   predmetné   zadržanie   oznámené o 15.00 h, pričom tento vyslovil aj súhlas s vykonaním prehliadky osobného motorového vozidla v zmysle § 101 ods. 3 Trestného poriadku. Obdobná situácia je z pohľadu dodržania zákona   aj   pri   výkone   osobnej   prehliadky.   Podľa   §   99   ods.   3   Trestného   poriadku s prihliadnutím na § 102 ods. 4 poslednú vetu osobnú prehliadku je možné vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že niekto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia u zadržanej osoby možno vykonať osobnú prehliadku aj vtedy, ak je tu podozrenie, že má pri sebe zbraň alebo inú vec, ktorá by mohla ohroziť život alebo zdravie osoby. Sťažovateľ bol osobou, ktorá už bola odsúdená pre drogový delikt a pretrvávalo u nej vážne podozrenie, že sa zaoberá drogovou trestnou činnosťou, takže tu bola prítomná obava, že má pri sebe drogy, ktoré ohrozujú životy a zdravie ľudí.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 31/2011 zo 14. septembra 2011 vyplýva, že   ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 3 To 31/2010 z 22. apríla 2010. Sťažovateľ v podanom dovolaní vyjadril názor, že hlavné dôkazy   obžaloby   boli   získané   protiprávnym   spôsobom.   Namietal   spôsob   prehliadky motorového   vozidla.   Vyjadril   názor,   že   pátrať   po   osobách,   veciach   alebo   omamných a psychotropných látkach možno len vtedy, ak o nich existuje predchádzajúca vedomosť. Žiaden   z   dôkazov   nepotvrdil   skutočnosť,   že   polícia   vopred   disponovala   vedomosťou o výskyte drog v danom čase a na danom mieste. Ak teda neexistoval dôvod na vykonanie služobného   zákroku,   potom   ani   takto   získané   dôkazy   nemožno   považovať   za   zákonne získané   a   nie   je   možné   ich   v   konaní   použiť.   Príkaz   na   prehliadku   iných   priestorov (motorového   vozidla)   bol   vydaný   až   dodatočne.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu uplatnenými námietkami sťažovateľa sa už zaoberal aj krajský súd, pričom najvyšší súd sa s jeho závermi a právnou argumentáciou plne stotožňuje. Z relevantných častí trestného spisu vyplýva, že pri vykonaní osobnej prehliadky, ako aj prehliadky osobného motorového vozidla   boli   dodržané   všetky   príslušné   ustanovenia   Trestného   poriadku.   Zadržanie sťažovateľa bolo 25. augusta 2009 o 15.00 h oznámené prokurátorovi, ktorý vydal súhlas s vykonaním prehliadky   motorového vozidla. V danej súvislosti   treba zdôrazniť,   že tak prehliadku iných priestorov a pozemkov, ako aj osobnú prehliadku možno vykonať okrem iného aj vtedy, ak príkaz alebo súhlas nemožno dosiahnuť vopred a vec neznesie odklad, alebo ak ide o osobu pristihnutú pri trestnom čine s podmienkou následného upovedomenia oprávneného   orgánu.   Osobnú   prehliadku   bez   príkazu   alebo   súhlasu   u   zadržanej   osoby možno vykonať, ak je tu podozrenie, že má pri sebe zbraň alebo inú vec, ktorou by mohla ohroziť život alebo zdravie osoby. Z uvedeného je zrejmé, že osobná prehliadka, ako aj prehliadka   motorového   vozidla   sa   vykonala   v   súlade   so   všetkými   zákonnými ustanoveniami. Zo spisu je ďalej nepochybne zrejmé, že sťažovateľ bol osobou, ktorá už bola   v   minulosti   odsúdená   pre   trestný   čin   v   súvislosti   s   omamnými a   psychotropnými látkami a existovalo podozrenie, že v trestnej činnosti tejto povahy pokračuje. Z výpovedí svedkov (zúčastnených príslušníkov polície) vyplýva, že kritického dňa na základe pokynov pracovníkov kriminálnej polície sa vykonávala postriežková akcia zameraná na zadržanie osoby   podozrivej   z   prevážania   drogy.   Preto   polícia   nepochybne   disponovala v inkriminovanom čase s konkrétnymi relevantnými poznatkami.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K namietanému porušeniu označených práv okresným súdom

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod č. k. 4 T 158/2009-363 z 15. februára 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len subsidiárne, teda iba vtedy, keď o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

K namietanému porušeniu označených práv krajským súdom

Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniam vedeným krajským súdom pod sp. zn. 3 To 31/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo 31/2011. Sťažnosť v tejto časti treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

K namietanému porušeniu označených práv najvyšším súdom

Vo vzťahu voči konaniu vedenému krajským súdom sťažovateľ namieta nesprávne skutkové ustálenie, podľa ktorého zatavená plastová slamka s obsahom heroínu, kofeínu a paracetamolu mu mala vypadnúť z vrecka vo chvíli, keď z neho vyťahoval peňaženku s dokladmi.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   plastová   slamka   mu   bola   v   skutočnosti podhodená.

Hoci   sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   teraz   uvádzanú námietku v podanom odvolaní neuplatnil. V následnom dovolacom konaní ju už úspešne uplatňovať   ani   nemohol   [§   371   ods.   1   písm.   i)   časť   vety   za   bodkočiarkou   Trestného poriadku].   Inými   slovami,   sťažovateľ   síce   z   formálneho   pohľadu   zákonom   poskytnutý účinný opravný prostriedok využil, ale z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobil, keďže námietku   v   podanom   odvolaní   neuplatnil.   Preto   v   rámci   aplikácie   princípu   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   (čl.   127   ods.   1   ústavy),   ktorú   ústavný   súd   vykladá   nielen formálne, ale aj materiálne, bolo potrebné dospieť k záveru o nevyužití riadneho opravného prostriedku zo strany sťažovateľa.

V   danej   súvislosti   treba   ešte   uviesť,   že   sťažovateľ   ani   netvrdil   (tým   menej preukazoval), že námietku v podanom odvolaní neuplatnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu voči konaniu vedenému najvyšším súdom sťažovateľ v podstate namieta, že   polícia   mala   akciu   proti   nemu   vopred   pripravenú,   o   jeho   predpokladanom   príchode vedela, a preto jej nič nebránilo získať predchádzajúci súhlas prokurátora tak s osobnou prehliadkou, ako aj s prehliadkou motorového vozidla.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   takto   formulovanú   námietku sťažovateľ   neuplatnil   ani   v   odvolacom,   ale   ani   v   dovolacom   konaní.   Nenamietal   teda neexistenciu   predchádzajúceho   súhlasu   prokurátora   z   tohto   pohľadu.   V   rozpore so sťažnostným   tvrdením   pred   všeobecnými   súdmi   zdôrazňoval,   že   polícia   nemala predchádzajúcu vedomosť o omamných a psychotropných látkach.

Vzhľadom na uvedené možno poukázať na právne úvahy ústavného súdu uvedené v súvislosti   s   neprípustnosťou   námietky   nesprávne   zisteného   skutkového   stavu.   Z rovnakých dôvodov treba za neprípustnú považovať teraz rozoberanú námietku.

Treba   tiež   uviesť,   že   sťažovateľ   teraz   uplatňovanú   námietku   sformuloval   zrejme v reakcii na dôvody dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu, podľa ktorých je zo spisového materiálu zrejmé, že 25. augusta 2009 polícia vykonávala postriežkovú akciu zameranú na zadržanie   osoby   podozrivej   z   prevážania   drogy.   Asi   z   tohto   konštatovania   dospel sťažovateľ k názoru, že polícia o jeho predpokladanom príchode vopred vedela, a preto jej nič   nebránilo   vyžiadať   si   od   prokurátora   predchádzajúci   súhlas   s   vykonaním   osobnej prehliadky, ako aj prehliadky motorového vozidla.

Uvedenú   úvahu   sťažovateľa   ústavný   súd   nepovažuje   za   akceptovateľnú. Z konštatovania najvyššieho súdu vôbec nevyplýva, že by polícia mala v inkriminovanom čase k dispozícii natoľko konkrétnu informáciu, ktorá by poukazovala priamo na osobu sťažovateľa.   Išlo   o   postriežkovú   akciu   zameranú   na   zadržanie   osoby   podozrivej z prevážania drogy.

Sťažovateľ v tejto súvislosti predložil ústavnému súdu rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo   37/2011   z   25.   októbra 2011,   ktorý   podľa   jeho názoru   možno   považovať za precedens, keďže sa v ňom rieši obdobná problematika. Totiž aj v uvedenom prípade policajná hliadka už vopred disponovala informáciou, že obžalovaný preváža vo svojom vozidle drogu, a preto vykonala na neho postriežkovú akciu. Podľa názoru najvyššieho súdu na prehliadku vozidla obžalovaného musel byť predchádzajúci súhlas prokurátora, keďže tento sa dal nepochybne včas zadovážiť.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že rozsudok najvyššieho súdu, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, je založený na zásadne odlišnom skutkovom stave. Zásadný rozdiel spočíva   v tom, že v prípade posudzovanom najvyšším súdom   orgány činné v trestnom konaní mali k dispozícii informáciu, ktorá konkrétne poukazovala na osobu obžalovaného, čo však v prípade teraz posudzovanom ústavným súdom dané nebolo. Predovšetkým je však podstatné a rozhodujúce to, že v prípade, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, obžalovaný tvrdenú   okolnosť   namietal   tak   v   odvolacom,   ako   aj   v   dovolacom   konaní,   čo   tak   isto v prípade sťažovateľa dané nie je.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012