znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 31/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., N., zastúpenej advokátom JUDr.   J.   B.,   N.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 38/09 zo 7. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn. 2 Obdo 38/09 zo 7. apríla 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) 29. júla 1994 domáhala proti žalovanému s označením   R.   L.   –   firma   L.,   N.   (ďalej   len   „pôvodný   žalovaný“),   určenia   neplatnosti hospodárskej   zmluvy   č.   4/91-Bu-práv.,   ktorú   30. októbra   1991   uzatvorila   s   pôvodným žalovaným   a   predmetom   ktorej   bol   odplatný   prevod   nehnuteľností   zo   sťažovateľky   na pôvodného žalovaného (ďalej len „hospodárska zmluva“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 20 Cb 110/98 zo 17. októbra 2001 žalobu sťažovateľky ako celok zamietol s odôvodnením, že žalobou napadnutá hospodárska zmluva spĺňa všetky náležitosti vyžadované v čase jej uzatvorenia   účinnou   právnou   úpravou   a   okresný   súd   nezistil   taký   dôvod,   ktorý   by hospodársku zmluvu robil absolútne neplatnou.

Dňa   28.   januára   2002   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-3 K 302/1996 z 30. októbra 2001, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok   pôvodného   žalovaného,   do   postavenia   ktorého   v   ďalšom   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 Cb 110/98 vstúpil správca konkurznej podstaty (ďalej len „žalovaný“).

Následne o odvolaní sťažovateľky z 22. februára 2002 proti rozsudku okresného súdu sp.   zn.   20   Cb   110/98   zo   17.   októbra   2001,   ktoré   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že hospodárska   zmluva nebola registrovaná štátnym notárstvom   napriek   tomu,   že zákonná povinnosť   jej   registrácie   vyplývala   podľa   sťažovateľky   z   ustanovenia   §   134   ods.   2 Občianskeho zákonníka, rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Cob 238/08 z 10. júna 2009, ktorým rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku „...   nestotožnil   s   argumentáciou žalobcu,   podľa   ktorej   žalovaný   ako   organizácia   s   právnou   subjektivitou   organizácie neexistoval   v   čase   uzavretia   zmluvy,   nakoľko   v   zmysle   ustanovenia   §   1   ods.   1 Hospodárskeho zákonníka tento upravuje vzťahy týkajúce sa podnikateľskej činnosti okrem iného aj fyzických osôb oprávnených na túto činnosť podľa osobitných právnych predpisov, ktorým   je   aj   zák.   č.   105/1990   Zb.   a   teda žalovaného   možno   nepochybne   považovať za organizáciu s právnou subjektivitou.

Potrebu registrácie zmluvy o prevode nehnuteľností štátnym notárstvom v zmysle ustanovenia § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylučuje prevod nehnuteľností zmluvou do socialistického vlastníctva. V danom prípade a to aj s poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že účinnosť hospodárskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania č. 4/91 zo dňa 30.10.1991 nastala aj bez jej registrácie štátnym notárstvom.“.

Keďže   krajský   súd   v   otázke   ustálenia   zákonnej   podmienky   potreby   registrácie hospodárskej zmluvy štátnym notárstvom bol toho názoru, že ide o rozhodnutie po právnej stránke   zásadného   právneho   významu,   s   poukazom   na   ustanovenie   §   238   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku vo výrokovej časti svojho rozsudku vyslovil, že je proti nemu prípustné dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok.

Sťažovateľka   využijúc   možnosť   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku podala proti právoplatnému rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Cob/238/2008 z 10. júna 2009 dovolanie, v ktorom namietala najmä to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď hospodársku   zmluvu posudzoval podľa   hospodárskeho zákonníka a neprihliadal na znenie ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov v znení účinnom do 31. decembra 1991 (ďalej len „zákon o súkromnom podnikaní“), ktorý odkazoval na Občiansky zákonník.

O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Obdo 38/09 zo 7. apríla 2010, tak že jej dovolanie zamietol.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   proti   označenému   rozsudku   najvyššieho   súdu odôvodnila takto:

«Ústavný zákon č. 100/1990 zjednotil vlastnícke právo v našom právnom poriadku s účinnosťou od 23.04.1990. Na úrovni základného zákona štátu sa od tohto okamihu už nediferencovalo medzi socialistickým vlastníctvom a osobným vlastníctvom. Zmluva bola podpísaná   dňa   30.   10.   1991,   teda   v   čase,   kedy   podľa   Ústavy   ČSFR   neexistovalo „socialistické vlastníctvo“....

R.   L.   mohol   v   postavení   občana   podnikateľa   nadobúdať   veci   na   podnikanie   bez obmedzenia.   Podľa   §   5   zákona   o   súkromnom   podnikaní:   „Podnikateľ   je   oprávnený   za účelom podnikania nadobúdať majetok v neobmedzenom rozsahu.“...

Podľa § 14 ods. 1 zákona o súkromnom podnikaní: „Na podnikateľa zapísaného do podnikového registra sa vzťahujú ustanovenia právnych predpisov upravujúcich práva a povinnosti   československých   právnických   osôb,   pokiaľ   zákon   neustanovuje   inak   alebo pokiaľ to povaha veci nevylučuje“....

Podľa   §   15   ods.   1   zákona   o   súkromnom   podnikaní:   „Na   veci   vo   vlastníctve podnikateľa slúžiace na podnikanie sa vzťahujú ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov o osobnom vlastníctve a spoluvlastníctve s výnimkou ustanovení Občianskeho zákonníka o zdroji, účele a o predmete osobného vlastníctva.“...

Z citovaného ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o súkromnom podnikaní vyplýva, že občan podnikateľ nadobúdal k veciam využívaným na podnikanie vlastnícke právo, ktoré sa spravovalo ustanoveniami vtedy platného a účinného Občianskeho zákonníka....

Podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „Ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.“... Podľa   odôvodnenia rozsudku   Najvyššieho   súdu SR   zo dňa 07.   04.   2010,   sp.   zn. 2 Obdo 38/2009 na strane 6... Najvyšší súd SR teda na jednej strane uznal, že v čase podpisu Zmluvy existoval iba   jeden pojem vlastníckeho práva s rovnocenným obsahom vlastníckeho práva a nediferencoval medzi osobitnými druhmi a formami. Následne však pristúpil k úplne nelogickému výkladu zásadnej právnej normy pre rozhodnutie, ktorým bolo ustanovení § 15 ods. 1 zákona o súkromnom podnikaní....

Výklad   ustanovenia   §   15   ods.   1   zákona   o   súkromnom   podnikaní   poskytnutý Najvyšším súdom SR je vytrhnutý z kontextu. Najvyšší súd SR takýmto svojvoľným výkladom vlastne   z   odkazu   na   právnu   úpravu   Občianskeho   zákonníka   vytvoril   odkaz   na   právnu úpravu Hospodárskeho zákonníka....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojvoľným   a   celkom   arbitrárnym   spôsobom vytvoril zo zjavného odkazu na jeden právny predpis (Občiansky zákonník) odkaz na úplne iný   právny   predpis   (Hospodársky   zákonník).   Takýto   postup   považujem   za   neústavný   a diskriminačný.

Tvrdím,   že   Najvyšší   súd   SR   takýmto   neopodstatneným,   nelogickým   a   svojvoľným výkladom porušil moje základné pravo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.»

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dna 07. 04. 2010, sp. zn. 2 Obdo 38/2009 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v či 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 07. 04. 2010, sp. zn. 2 Obdo 38/2009 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Súčasne si sťažovateľka uplatnila nárok na úhradu trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 1 996,30 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 38/2009 zo 7. apríla 2010 tým, že dôsledkom podľa sťažovateľky svojvoľného výkladu ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o súkromnom podnikaní najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k právnemu názoru,   že   v   čase   uzavretia   hospodárskej   zmluvy   o   prevode   nehnuteľností   medzi sťažovateľkou a pôvodným žalovaným ako podnikateľmi sa pre právne relevantný prevod vlastníckeho   práva   nevyžadovala   jej   registrácia   štátnym   notárstvom   podľa   ustanovenia § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   2   Obdo   38/09   zo 7. apríla 2010 s kľúčovou argumentáciou sťažovateľky vyjadrenou v jej dovolaní a tiež v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vysporiadal takto:

«Predmetom   dovolacieho   konania   je   vyriešenie   otázky   zásadného   právneho významu, tak ako túto formuloval odvolací súd, a to ustálenie zákonnej podmienky potreby registrácie   štátnym   notárstvom   zmluvy,   predmetom   ktorej   je   prevod   nehnuteľnej   veci   v zmysle   ust.   § 134   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   v   znení   účinnom   v   čase   uzavretia predmetnej hospodárskej zmluvy medzi účastníkmi konania č. 4/91 zo dňa 30. 10. 1991. Podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní, na veci vo vlastníctve   podnikateľa   slúžiace   na   podnikanie   sa   vzťahujú   ustanovenia   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   o   osobnom   vlastníctve   a   spoluvlastníctve,   s   výnimkou ustanovení Občianskeho zákonníka o zdroji, účele a o predmete osobného vlastníctva. Podľa ust. § 1 ods. 1 Hospod. zák. č. 109/1964 v znení zák. č. 103/1990 Zb. platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, Hospodársky zákonník upravuje vzťahy vznikajúce pri podnikateľskej   činnosti   právnických   a   fyzických   osôb   (ďalej   len   „organizácie“) oprávnených na túto činnosť podľa tohto zákona a osobitných právnych predpisov, vzťahy pri hospodárskom styku právnických osôb a majetkovú zodpovednosť v týchto vzťahoch. Pri   osobitných   právnych   predpisoch   Hospodársky   zákonník   uvádza   Zákon č. 158/1989   Zb.   o   bankách   a   sporiteľniach,   Zákon   č.   104/1990   Zb.   o   akciových spoločnostiach a Zákon č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov.

Podľa ust. § 153 ods. 1 Hospod. zák. hospodárska zmluva vzniká, ak dôjde k dohode o predmete a čase plnenia, prípadne o ďalších náležitostiach, o ktorých pri dojednávaní zmluvy niektorá z organizácií vyhlási, že dohoda o nich je nevyhnutná pre vznik zmluvy. Ak sa cena tvorí dohodou organizácií, vznikne zmluva, len ak dôjde k dohode o výške ceny alebo o spôsobe, akým sa určí.

Podľa   Druhej   hlavy   Občianskeho   zákonníka   č.   40/1964   Zb.   v   znení   platnom   a účinnom v čase uzavretia hospodárskej zmluvy zák. č. 509/1991 Zb. Prvého a Druhého oddielu, účastníkmi občianskoprávnych vzťahov sú občania, socialistické organizácie a štát. Podľa ust. § 18 Obč. zák. v znení zák. č. 509/1991 Zb. Socialistickými organizáciami sú štátne, družstevné a spoločenské organizácie, ako aj iné organizácie, činnosť ktorých prispieva k rozvoju socialistických vzťahov.

Hospodársku zmluvu č. 4/91-Bu-práv. zo dňa 30. 10. 1991 o prevode hnuteľných vecí a nehnuteľností uzavrela na strane predávajúceho P., a. s. N. a na strane kupujúceho organizácia   L.,   N.,  ...   účastníkmi   vzniknutého   právneho   vzťahu   uzavretého   na   základe hospodárskej zmluvy o prevode vlastníctva podľa § 347 Hospodárskeho zákonníka boli akciová spoločnosť založená v zmysle zák. č. 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach a súkromný podnikateľ ustanovený v zmysle zák. č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov.

Z obsahu citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia predmetnej hospodárskej zmluvy zo. dňa 30. 10. 1991 žalobca a žalovaný neboli účastníkmi občianskoprávnych vzťahov vzniknutých z predmetného právneho úkonu a z tohto dôvodu ani nemohli byť v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka posudzované. Právny vzťah účastníkov hospodárskej zmluvy zo dňa 30. 10. 1991 vzniknutý z tejto hospodárskej zmluvy bol vzťahom hospodársko-právnym upraveným Hospodárskym zákonníkom, ako to vyplýva z citovaného ust. § 1 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka. Žalobca vznikol dňom zápisu do obchodného   registra   dňa   1.   1.   1991   a   bol   založený   podľa   zákona   č.   104/1990   Zb.   o akciových spoločnostiach. Žalovaný, resp. úpadca vznikol zápisom do podnikového registra dňa   2.   12.   1990   podľa   zákona   č.   105/1990   Zb.   o   súkromnom   podnikaní   občanov. Predmetný,   napadnutý   právny   úkon,   hospodársku   zmluvu   uzavretú   medzi   účastníkmi konania P., a. s. N.,... a L., N.,... ako právnickými osobami vzniknutými podľa osobitných predpisov   je   preto   potrebné   právne   posudzovať   podľa   ustanovení   Hospodárskeho zákonníka.   Hospodársky   zákonník   ako   všeobecný   právny   predpis   upravujúci   vzťahy vzniknuté   medzi účastníkmi   nemá   osobitnú úpravu   postupu právnej   registrácie prevodu nehnuteľností   štátnym   notárstvom.   Dovolací   súd   sa   stotožnil   s   právnou   argumentáciou dovolateľa v tom smere, že v dôsledku zmeny ústavného zákona č. 143/1968 Zb. a Ústavy zák.   č.   100/1960   Zb.   došlo   k   zjednoteniu   vlastníckeho   práva   a   zániku   jeho   delenia   na jednotlivé druhy a formy a z tohto dôvodu nemohol pôvodný žalovaný nadobudnúť majetok do   socialistického   vlastníctva   a nadobudnúť   mohol   vlastníctvo.   V   tomto   smere   teda ani úprava obsiahnutá v čase uzavretia hospodárskej zmluvy v Občianskom zákonníku, ani v zákone   o   súkromnom   podnikaní   (§   15   ods.   1)   presne   nezodpovedá   prijatej   úprave zásadných   ústavných   zákonov.   Preto   v   súlade   s   právnou   úpravou   vlastníckeho   práva, ústavnými zákonmi platnými v čase uzavretia hospodárskej zmluvy je potrebné vykladať ust. § 15 ods. 1 zákona o súkromnom podnikaní v tom zmysle, že veci vo vlastníctve podnikateľa slúžiace   na   podnikanie   sú   upravené   ustanoveniami   všeobecne   záväzných   právnych predpisov o vlastníctve, atď. Z tohto pohľadu výkladu potom je zrejmé, ako je už uvedené vyššie,   že   takýmto   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   upravujúcim,   okrem   iných, vlastnícke vzťahy podnikajúcich fyzických osôb, je Hospodársky zákonník, ktorý osobitne nevyžaduje   na   platnosť   prevodu   nehnuteľného   majetku   podnikateľa   registráciu   štátnym notárstvom. Iné otázky zásadného právneho významu pre posúdenie veci neboli odvolacím súdom určené, a preto spôsobilé v dovolacom konaní sa nimi zaoberať.

Dovolací   súd   sa   z   uvedených   dôvodov   stotožnil   so   záverom   odvolacieho   súdu a dovolanie žalovaného v zmysle ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»

Ústavný   súd   v   prvom   rade   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoje   ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný   súd   však   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti   právneho   záveru   najvyššieho   súdu   spočívajúceho   v   tom,   že   hospodárska zmluva o   odplatnom   prevode   nehnuteľností   uzavretá   medzi sťažovateľkou   a pôvodným žalovaným ako podnikateľmi   sa   v čase   jej   uzavretia   spravovala výlučne ustanoveniami Hospodárskeho zákonníka a z tohto dôvodu sa pre právne relevantný prevod vlastníckeho práva nevyžadovala podľa ustanovenia § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka jej registrácia štátnym notárstvom. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne   neodôvodnený.   Z   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   totiž   nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.

Najvyšší   súd   pritom   svoje   skutkové   a   právne   závery   ústavne   akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré dovolanie sťažovateľky zamietol, a jeho rozsudok   obsahuje   výklad ustanovenia   §   15   ods.   1   zákona   o   súkromnom   podnikaní   aj vo vzťahu   k   ostatným   relevantným   ústavným   a   zákonným   právnym   normám,   ktorý nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   najvyšší   súd,   vzhľadom   na   zjednotenie vlastníckeho práva ústavným zákonom č. 100/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Česko-slovenskej federatívnej republiky a ústavný zákon č. 143/1968   Zb.   o   československej   federácii,   účinným   od   23.   apríla   1990,   ktorým   sa odstránilo jeho dovtedajšie delenie na socialistické, družstevné a v nie poslednom rade aj osobné, dospel k názoru, že ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o súkromnom podnikaní je v duchu prijatých ústavných zmien potrebné interpretovať tak, že „... na veci vo vlastníctve podnikateľa slúžiace na podnikanie sa vzťahujú ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov   o vlastníctve...“,   dôsledkom   čoho   sa   hospodárska   zmluva   o   prevode nehnuteľností   uzavretá   medzi   sťažovateľkou   a   pôvodným   žalovaným   ako   podnikateľmi spravuje výlučne iba ustanoveniami Hospodárskeho zákonníka, tento výklad je výkladom plne ústavne konformným.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č.   6172/73,   X v. United Kingdom,   sťažnosť č.   10000/83,   H v. United Kingdom),   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade   Delcourt, resp. Monnel   a   Morris),   v   zmysle   ktorej   sa   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   výklade   a   použití   relevantných   právnych   noriem   za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Závery, ku ktorým dospel najvyšší súd sú podľa názoru ústavného súdu v súlade s ústavnými medzami výkladu zákonov. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Nad   rámec   vlastného   odôvodnenia   ústavný   súd   už   len   poznamenáva,   že v obdobnej právnej   veci   Najvyšší   súd   Českej   republiky   v   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn. 32 Cdo 5387/2008 z 12. januára 2010 dospel k identickému názoru, keď uviedol, že pri kúpe   nehnuteľnosti   zaobstarávanej   na   účely   podnikania   ide   o   vzťah,   ktorý   sa   spravuje Hospodárskym zákonníkom a aplikácia Občianskeho zákonníka vrátane jeho ustanovení § 134 ods. 2 v znení účinnom do 31. decembra 1991 v danej veci tak bola vylúčená.

Vychádzajúc   z   už   uvedeného   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní napadnutého rozsudku   nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej   spojitosti s obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ktorý   by   mohol   byť   predmetom   posudzovania   ústavnosti   postupu najvyššieho súdu v konaní o veci samej, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011