znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 31/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 8/2007 a jeho rozsudkom z 21. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2008   doručená   sťažnosť   M.   K.,   t. č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy a   porušenie   práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 8/2007 a jeho rozsudkom z 21. októbra 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 8/2007   z 21.   októbra   2008   uznaný   vinným   zo   spáchania   trestného   činu   zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd „svojím   rozhodnutím   porušil   1)...   platný zákon, 2) tak aj Ústavu Slovenskej republiky a v neposlednom rade 3) aj Európsky dohovor o ľudských právach a slobodách“.

Sťažovateľ svoje tvrdenie odôvodnil tým, že v napadnutom konaní pred hlavným pojednávaním, ktoré bolo odročené z 30. septembra 2008 na 21. október 2008, dvakrát písomne požiadal o opätovné „zaslanie“ obžaloby, ktorá mu už raz bola doručená, čomu okresný   súd   bez „dostatočného   vysvetlenia“ nevyhovel.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že „samotná obžaloba mi dáva za vinu obdobie v roku 2005 a 2006, ale OS ma uznal za vinného aj za obdobie roku 2003. Pričom v roku 2003 som bol vo výkone trestu kde som si svoju vyživovaciu povinnosť nahlásil. Z tohto výkonu som bol prepustený až v roku 2004.... Celá obžaloba je tak stavaná, že samotné jej znenie ma dopredu odsúdilo za vinného. Obžaloba tvrdí, že som si na živobytie zarábal príživníckym a kriminálnym spôsobom a to z toho   dôvodu,   že   som   bol   poberateľom   dávok   hmotnej   núdze.  ...   som   presvedčený,   že samotná obžaloba je nie len urážlivá, ale aj diskriminačná na môj sociálny pôvod, rod a sociálne postavenie....

Samotný súd ma uznal za vinného a odsúdil podľa obžaloby, čím sa stotožnil aj s vyššie citovaným, čo je dosť smutné, že to OS – BA 4 takto vidí.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že „nemám nielen samotnú obžalobu, ale dodnes mi nebol doručený ani rozsudok, voči ktorému som sa musel odvolať v lehote platného zákona“.Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd z dôvodu porušenia jeho základných   práv „okamžite“ zrušil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   8/2007 z 21. októbra 2008 a vrátil vec do prípravného konania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných práv zaručených mu ústavou a práv zaručených dohovorom, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 8/2007 a jeho a rozsudkom z 21. októbra 2008.

1. Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   8/2007   z 21.   októbra   2008   podal sťažovateľ,   ako   to   v sťažnosti   tvrdí,   odvolanie,   o ktorom   bude   rozhodovať   krajský (odvolací) súd.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   nie   je   z dôvodu podaného odvolania právoplatný, a bude predmetom posudzovania v konaní pred krajským súdom.   Odvolací   súd   tak   bude   povinný   skúmať   ústavnosť   a zákonnosť   konania a rozhodnutia predchádzajúceho podaniu odvolania, a to najmä so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd sťažovateľa. Odvolací súd má podľa zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   celý   rad účinných   procesných   nástrojov,   ako zabezpečiť   nápravu   porušenia   základných   práv a slobôd   v predchádzajúcom   konaní,   ak samozrejme dospeje   k záveru,   že   boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom rade odvolací súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných práv a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich práv nedoručením mu napadnutého rozsudku, resp. prieťahmi pri jeho doručovaní, ústavný súd poznamenáva, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorej   predmetom   je namietané   porušenie   práva v súvislosti s nečinnosťou orgánu verejnej moci, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, v tomto prípade Trestného poriadku, alebo že sa preukáže, že túto podmienku nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   [§ 53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde (obdobne napr. III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06)].

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom   vo   vyhotovovaní   súdneho   rozhodnutia,   ktorákoľvek   zo   strán   môže   podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného zákona ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa,   hľadí   sa   na   takúto   sťažnosť   pre   nečinnosť   ako   na   vzatú   späť,   ak   tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu nevyplýva a sťažovateľ to ani netvrdí, že by využil jemu dostupný prostriedok nápravy v súvislosti s namietaným porušením jeho práv pri doručovaní rozsudku okresným súdom, ktorý mu poskytuje § 55 ods. 3 Trestného poriadku na ochranu týchto práv. Rovnako nepreukázal, že by túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa   §   25   ods.   2   v   spojení   s §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   jej neprípustnosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami a rozhodovať o nich.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009