znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 31/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2006 v senáte zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla   a sudcov   Ľudmily   Gajdošíkovej   a Jána   Lubyho vo veci sťažnosti spoločnosti K., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., so sídlom   B.,   namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 14 Cb 100/1998 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   spoločnosti   K.,   a.   s.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 100/1998 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Cb 100/1998 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti K., a. s.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Spoločnosti   K.,   a.   s.,   p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   8 176 Sk   (slovom osemtisícstosedemdesiatšesť   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. F., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   bola   27.   januára   2006   doručená   sťažnosť spoločnosti K., a. s., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., so sídlom B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 100/1998.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žalobou z 2. decembra 1998 žiadala o vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 428 993,53 Sk s príslušenstvom proti odporcom I., s. r. o. (ďalej len „odporca v 1. rade“), ako aj jej majiteľom, resp. spoločníkom G. M. (ďalej len „odporca   v 2. rade“), I. M. (ďalej len „odporca   v 3. rade“) a I. H. (ďalej len „odporca v 4. rade“).

Po   predchádzajúcej   urgencii   sťažovateľky   ju   okresný   súd   vyzval   v apríli   1999 o zaplatenie   súdneho   poplatku,   ktorý   uhradila   7.   apríla   1999.   Sťažovateľka   podaniami z 15. februára 1999 a z 26. októbra 1999 urgovala vydanie platobného rozkazu. Okresný súd vydal vo veci platobný príkaz č. k. 14 Cb 100/98-38 dňa 7. júna 1999, ale sťažovateľke ho doručil až 4. januára 2000.

Proti platobnému rozkazu podali odporcovia v 2., 3. a 4. rade odpor. Sťažovateľka podaním z 11. februára 2000 žiadala okresný súd o doručenie odporu a súčasne predložila návrh na rozšírenie okruhu odporcov o J. P. (ďalej len „odporca v 5. rade“) a M. M. (ďalej len   „odporca   v 6.   rade“),   pretože   došlo   k zmene   vlastníckych   pomerov   v I.,   s.   r.   o. Sťažovateľka   podaniami   z 21.   júna   2000   a 13.   septembra   2000   urgovala   postup   súdu a v záujme   efektivity   konania   žiadala   okresný   súd   o spojenie   štyroch   sporov   voči označeným odporcom prebiehajúcim na okresnom súde.

Vzhľadom na ďalšiu nečinnosť súdu sťažovateľka podaním z 26. mája 2001 vzala svoj návrh späť vo vzťahu k odporcom v 2. až 6. rade v záujme zjednodušiť a urýchliť priebeh konania. Po ďalšej urgencii sťažovateľky z 3. apríla 2002 jej okresný súd listom z 12. apríla 2002 oznámil, že vo veci sa   nekoná vzhľadom   na to, že pôvodná   zákonná sudkyňa   odišla   do   dôchodku   a sudkyňa   JUDr.   M.,   ktorá   prebrala agendu,   je toho   času práceneschopná a v mesiaci máj 2002 odchádza na materskú dovolenku.

Sťažovateľka sa podaniami z 11. júna 2002 a 16. septembra 2002 opätovne zaujímala o stav   konania.   Okresný   súd   jej   až   listom   z 8.   apríla   2003   zaslal   požadovaný   odpor. Vzhľadom na skutočnosť, že na odporcu v 1. rade bol medzičasom zamietnutý uznesením Krajského súdu v Bratislave návrh na vyhlásenie konkurzu pre jeho úplnú nemajetnosť, vzala sťažovateľka podaním zo 16. apríla 2003 svoju žalobu späť s očakávaním, že konanie bude zastavené. Keďže okresný súd vo veci nekonal, sťažovateľka podaním z 25. júna 2003 žiadala okresný súd o informáciu o aktuálnom stave konania. Následne žiadala aj o prijatie opatrení   proti   nečinnosti   predsedníčku   okresného   súdu   listami   z 2.   septembra   2003 a 4. decembra   2003.   Pretože   sťažovateľka   nedostala   na   tieto   listy   odpoveď,   požiadala o pomoc listom z 15. januára 2004 predsedu Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktorý ju informoval o svojom postupe listom z 2. marca 2004. Následne sťažovateľka opätovne   listom   z 15.   marca   2004   žiadala predsedníčku   okresného súdu   o zabezpečenie priebehu konania. Ani na tento list nedostala sťažovateľka odpoveď, a preto listom z 3. mája 2004 opätovne žiadala o pomoc predsedu krajského súdu. Predseda krajského súdu oznámil sťažovateľke listom   z 1. júla 2004,   že považuje jej sťažnosť za čiastočne opodstatnenú s tým, že podľa jeho zistenia bol vo veci na 28. júl 2004 nariadený termín pojednávania.

Okresný súd uznesením z 30. júna 2004 pripustil do konania odporcov v 5. a 6. rade, hoci sťažovateľka už podaním z 26. mája 2001 vzala žalobu proti nim späť. Sťažovateľka na túto skutočnosť okresný súd upozornila listom z 8. júla 2004 a tiež listom z 18. novembra 2004,   v ktorom   zároveň   žiadala   o informáciu   o stave   konania.   Okresný   súd   listom z 19. januára 2005 oznámil sťažovateľke, že uznesenie o pripustení odporcov v 5. a 6. rade ešte   nenadobudlo   právoplatnosť,   pretože   sa   ho   nepodarilo   doručiť   pristupujúcemu odporcovi   v 6.   rade   a zároveň   uviedol,   že   o späťvzatí   žaloby   sťažovateľkou   ešte nerozhodoval,   keďže   o jej   návrhoch   rozhoduje   v procesnej   postupnosti.   Posun   vo   veci nenastal ani po ďalších urgenciách sťažovateľky z 12. mája 2005 a z 12. októbra 2005.

Na tomto základe sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v predmetnej veci porušuje jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol nasledovne:

„1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: 14 Cb 100/1998 porušil právo spoločnosti K., a. s., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v   Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   14   Cb   100/1998 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Spoločnosti   K.,   a.   s.,   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 70 000,- Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Trnave je povinný uhradiť spoločnosti K., a. s. trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. F., B., do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   31/06-9 z 22. februára   2006   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľky   a predsedníčka   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 28. apríla 2006. Okrem iného sa v ňom uvádza:

„Dňa 14. 12. 1998 podal navrhovateľ: J. a. s. B., neskoršie právny nástupca K. a. s., návrh proti odporcom: v 1. rade I. s r. o. T. a spol., o vydanie platobného rozkazu na sumu 428.993,53 Sk s prísl. Po zaplatení súdneho poplatku za návrh bol vo veci vydaný plat. rozkaz   č.   k.   14   Cb   100/98-38   dňa   7.   6.   1999.   Proti   plat.   rozkazu   bol   podaný   odpor odporcami v 2. - 4. rade podaním na súd 18. 1. 2000. V dôsledku podaného odporu súd vo veci   ďalej   konal,   zabezpečoval   pripojenie   doručeniek   od   tých   účastníkov   konania,   od ktorých sa doručenky nevrátili, a to opakovane. Predmetná vec bola po odchode zákonnej sudkyne vo veci JUDr. B. M. dňom 30. 6. 2001 pridelená Opatrením predsedníčky súdu dňa 28. 6. 2001 sudkyni JUDr. M. M., následne od 30. 5. 2002 ďalšej sudkyni Mgr. A. T., potom, čo predchádzajúca sudkyňa JUDr. M. bola dlhodobo práceneschopná a následne odišla na riadnu materskú dovolenku. Úpravou sudkyne zo dňa 22. 1. 2003 bol doručovaný odpor navrhovateľovi, bola vykonaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za odpor a boli zabezpečované ďalšie listinné podklady vo veci. Vzhľadom na závady v doručení písomností vo   veci   odporcom   sa   opätovne   realizovali   tieto   doručenia   poštových   zásielok.   Z iného spisového materiálu sp. zn. 19 Cb 59/98 dňa 28. 5. 2003 bolo vylúčené písomné oznámenie navrhovateľa (omylom vložené do iného spisu), ktorým oznamuje súdu, že berie späť návrh voči odporcom v 2. až 6. rade, pôvodne bolo toto späťvzatie doručené súdu dňa 28. 5. 2001. Uznesením zo dňa 30. 6. 2004 súd pripustil, aby do konania pristúpil na strane odporcu odporca v 5. a 6. rade. Dňa 30. 6. 2004 sudkyňa vytýčila pojednávanie na 28. 7. 2004.   Predmetné   uznesenie   o pripustení   ďalších   účastníkov   do   konania   sa   opakovane doručovalo odporcovi v 5. rade. Úspešne sa tomuto účastníkovi podarilo doručiť až 9. 8. 2004. Odporcovi v 6. rade sa uznesenie doposiaľ doručiť nepodarilo. Podľa doterajšieho zistenia aj cestou polície, tento sa vyhýba doručeniu tohto uznesenia. V záujme zachovania procesného   postupu   v konaní,   aj   vzhľadom   na   späťvzatie   návrhu   voči   konkrétnym odporcom,   súd   musel   najskôr   rozhodnúť   o   skoršom   návrhu   v súvislosti   s pristúpením účastníkov   konania   na   strane   odporcu   do   konania   a až   potom   bude   možné   rozhodnúť o späťvzatí návrhu a zastavení konania. Navrhovateľ v opakovanej sťažnosti na prieťahy v konaní doporučoval postupovať súdu vo veci pri doručení rozhodnutia odporcovi v 6. rade použitím ustanovenia o fikcii doručenia, príp. ustanovením opatrovníka. Takýto postup súdu vo veci nie je momentálne možný, keďže zo spisu nevyplýva, že odporca v 6. rade je na neznámom mieste a teda mu sudkyňa nemôže ustanoviť opatrovníka pre konanie v zm. § 29 O. s. p. a tiež nie je možné ani využiť ustanovenie o fikcii doručenia, keď predpokladom takéhoto   doručenia   je   zistenie   súdu,   že   odporca   sa   v mieste   doručenia   zdržuje,   čo   sa doposiaľ nepodarilo preukázať. Odporca v 6. rade zásielky nepreberá, i keď je známe jeho bydlisko, čo bolo riešené aj cestou polície. Uznesenie z 30. 6. 2004 bolo vyhlásené, súd ním je   viazaný,   doposiaľ   právoplatne   nepristúpili   do   konania   všetci   účastníci   označení navrhovateľom,   preto   toto   uznesenie   musí   súd   doručiť   odporcovi   v 6.   rade   a po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia vykoná sudkyňa vo veci ďalšie príslušné úkony. Dňa 29. 3. 2006 sudkyňa dala úpravu na opätovné doručenie uznesenia odporcovi v 6. rade cestou polície. A opätovne zisťuje, kde sa nachádza účastník, aj dotazom na jeho manželku, aj cestou obecného úradu.

Sťažnosť   považujeme   za   čiastočne   dôvodnú,   prieťahy   sú   spôsobované   vo   veci opakovaným doručovaním uznesenia súdu o pristúpení účastníkov na strane odporcu, bez ktorého výsledku nemôže súd vo veci pokračovať a túto ukončiť.“

Zo súdneho spisu sp. zn. 14 Cb 100/98 zistil ústavný súd nasledovné:

Dňa 14. decembra 1998 doručila sťažovateľka okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 428 993,53 Sk s príslušenstvom proti odporcom v 1. až 4. rade. Dňa 25. marca 1999 vyzvala sudkyňa sťažovateľku zaplatiť súdny poplatok. Dňa 7. júna 1999 okresný súd vydal platobný rozkaz (doručovaný bol až v januári 2000). Dňa 30. augusta 1999 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na spojenie štyroch sporov vedených proti rovnakým odporcom. Dňa 18. januára 2000 doručili odporcovia v 2. až   4. rade   okresnému   súdu   odpor   proti   platobnému   rozkazu.   Listom   doručeným okresnému   súdu   18.   februára   2000   žiadala   sťažovateľka   doručenie   odporu   a požiadala o rozšírenie žaloby voči odporcom v 5. a 6. rade. Okresný súd uznesením z 8. júna 2000 pribral do konania odporcov v 5. a 6. rade. Listom doručeným okresnému súdu 3. júla 2000 sťažovateľka opätovne žiada o spojenie vecí. V období od septembra 2000 do mája 2001 okresný súd overoval, či bol odporcom riadne doručený platobný rozkaz. Dňa 28. mája 2001 bol okresnému súdu doručený list sťažovateľky, ktorým vzala žalobu proti odporcom v 2. a 6. rade späť. Podľa úradného záznamu 13. júla 2001 spis po JUDr. B. M. prevzala sudkyňa JUDr. M. M.. Podaním doručeným okresnému súdu 23. apríla 2003 sťažovateľka vzala späť žalobu aj voči odporcovi v 1. rade a súd žiadala, aby riešil otázku trov konania. V priebehu júla 2004 sudkyňa zisťuje aktuálny pobyt odporcu v 5. rade prostredníctvom viacerých subjektov (mestský úrad, polícia) - z odpovedí doručených v priebehu júla 2004 okresný súd zisťuje adresu jeho trvalého pobytu (z odpovede obvodného oddelenia vyplýva, že na mieste trvalého pobytu sa nezdržiava). Listom doručeným okresnému súdu 8. júla 2004 sťažovateľka poukazuje, že žalobu proti odporcom v 5. a 6. rade vzala späť a navrhuje v prípade neúčasti odporcov rozhodnúť vo veci kontumačne a rozsudok doručiť podľa § 46 Občianskeho súdneho poriadku. Dňa 28. júla 2004 sa uskutočnilo pojednávanie. Okresný súd   po   zistení,   že   odporcom   v 5.   a 6.   rade   nebolo   predvolanie   na   pojednávanie,   ani uznesenie o pristúpení do konania doručené, odročil pojednávanie na neurčito. Prípisom z 29.   júla   2004   okresný   súd   požiadal   o súčinnosť   pri   doručovaní   písomností   odporcovi v 6. rade   obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   H.   (ďalej   len   „obvodné   oddelenie“). Odporcovi v 5. rade bola úspešne doručená zásielka 9. augusta 2004. Dňa 20. augusta 2004 bola zásielka doručená manželke odporcu v 6. rade; v ten istý deň obvodné oddelenie oznámilo súdu, že odporca v 6. rade býva so svojou rodinou na adrese D. Dňa 26. augusta 2004 pošta D. v odpovedi na žiadosť okresného súdu oznámila, že zásielku doručovala odporcovi   v 6.   rade   v súlade   s   § 46   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Dňa 27. septembra 2004 okresný súd opakovane doručuje zásielku prostredníctvom obvodného oddelenia (podľa prípisu obvodného oddelenia z 20. októbra 2004 sa zásielku nepodarilo doručiť – manželka odporcu tvrdí, že je v zahraničí, a nevie, kedy sa vráti). Sťažovateľka listom   doručeným   súdu   1. decembra   2004   opätovne   navrhuje   rozhodnúť   kontumačne a rozsudok doručiť podľa § 46 Občianskeho súdneho poriadku. Dňa 19. januára 2005 sa vykonal   prostredníctvom   obvodného   oddelenia   opätovný   pokus   o doručenie   zásielky odporcovi v 6. rade (z odpovede obvodného oddelenia vyplýva, že odporca sa zdržiava na uvedenej adrese len sporadicky). Dňa 10. mája 2005 bola manželke odporcu v 6. rade doručená výzva súdu, aby oznámila kedy sa jej manžel bude zdržiavať na území Slovenskej republiky.   Opakovane   jej   táto   výzva   pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty   bola   doručovaná 17. júna   2005.   Opakovanú   výzvu   si   manželka   odporcu   v 6.   rade   neprevzala,   preto   súd požiadal   o pomoc   pri   doručovaní   obvodné   oddelenie   (zásielku   sa   podarilo   doručiť 25. septembra 2005). Manželka odporcu v 6. rade na výzvu súdu nereagovala, a preto jej okresný súd v marci 2006 opätovne doručuje prostredníctvom obvodného oddelenia výzvu, s upozornením, že ak na ňu neodpovie, bude jej uložená pokuta vo výške 25 000 Sk. Dňa 25. apríla   2006   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   obvodného   oddelenia,   z ktorej vyplýva, že výzva nebola doručená, keďže na predmetnej adrese nikoho nezastihli.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 100/98.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd po zistení, v čom spočívajú zbytočné prieťahy v konaní, právnu a faktickú stránku veci neposudzoval, pretože táto nemala vplyv na   doterajšiu   dĺžku   konania,   pretože   predmetom   namietaného   konania   je   žaloba sťažovateľky   o zaplatenie   sumy   428   993,53   Sk   s príslušenstvom,   ktoré   je   v štádiu opakovaného doručovania písomností jeho účastníkom, a preto zložitosť veci nemohla mať negatívny vplyv na konanie v predmetnej veci.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd po oboznámení sa s obsahom spisu sp. zn. 14 Cb   100/98   skonštatoval, že   sťažovateľka poskytovala v doterajšom   priebehu   konania okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť   a   svojou   aktivitou   a procesnými   návrhmi usilovala o urýchlené   ukončenie   súdneho   sporu.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že sťažovateľke nemožno pripísať negatívny podiel na doterajšej dĺžke konania.

3.   V rámci   posledného   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   činnosť   okresného   súdu v doterajšom priebehu konania. Z obsahu súdneho spisu sp. zn. 14 Cb 100/98 vyplýva, že činnosť   okresného   súdu   vykazovala   znaky   zbytočných   prieťahov   v súdnom   konaní   už v štádiu   doručovania   platobného   rozkazu   (jún   1999   –   január   2000),   keď   okresný   súd pristúpil k doručovaniu až po predchádzajúcich urgenciách sťažovateľky.

Neefektívna   činnosť   okresného   súdu   pokračovala   následne   od   vydania   uznesenia z 8. júna 2000 o pribratí odporcov v 5. a 6. rade do konania, až do doby podania sťažnosti sťažovateľkou ústavnému súdu. Zo spisu totiž vyplýva, že v období takmer 6 rokov sa činnosť okresného súdu prakticky obmedzila len na neúspešné pokusy doručovať zásielky súdu   odporcom.   Ústavný   súd   síce   na   jednej   strane   zohľadnil,   že   doručovanie   súdnych zásielok, najmä odporcovi v 6. rade bolo objektívne sťažené, ale zároveň na druhej strane skonštatoval,   že   obmedzenie   činnosti   súdu   na   zisťovanie   pobytu   účastníkov   konania a neúspešné pokusy doručovať im súdne zásielky v období takmer šesť rokov nemožno hodnotiť inak ako zbytočné prieťahy v konaní. Na tomto základe ústavný súd uzavrel, že v období od 8. júna 2000 do podania sťažnosti sťažovateľkou ústavnému súdu dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zároveň poukázal na skutočnosť, že zistenia okresného súdu v tomto období neodôvodňovali jeho nerozhodnosť súvisiacu s možnosťou uplatniť pri doručovaní zásielok odporcovi v 6. rade tzv. fikciu doručenia podľa § 46 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako navrhovala opakovane sťažovateľka.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 100/98 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 14 Cb 100/98   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné k tomu, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   70   000   Sk s poukazom, že neprimeranou dĺžkou konania došlo k výraznej intenzite zásahov do jej práv.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom a pôsobenie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia vo výške požadovanej sťažovateľkou, t. j.   70   000   Sk   (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún)   primerané   konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. F.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   ich   vyčíslil   sumou   8 176   Sk   (slovom osemtisícstosedemdesiatšesť slovenských korún) spolu za tri úkony právnej pomoci – z toho 2 úkony v roku 2005 a 1 úkon v roku 2006 - podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (vypočítanú   zo   základu   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2004 vo výške 15 008 Sk a v prvom polroku   2005   vo   výške   16   381   Sk,   t.   j.   2   krát   2501   Sk   a 2   krát   150   Sk   za   miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o 2 úkony urobené v roku 2005 a 1 krát 2730 Sk a 1 krát 164 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, keďže išlo o 1 úkon urobený v roku 2006).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006