znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 31/04-30

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2004   v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Mazáka a Ľudmily   Gajdošíkovej   o sťažnosti   JUDr.   P.   B.,   súdneho   exekútora   so   sídlom   B., zastúpeného advokátom Mgr. P. N., L., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu   Bratislava III z 29. októbra 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 691/03, Ex 89/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. B. vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   III   o náhrade   trov   konania   č.   k. 36 Er 691/03-23, Ex 89/03 z   29. októbra 2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Zrušuje výrok uznesenia Okresného súdu Bratislava III o náhrade trov konania č. k.   36   Er   691/03-23,   Ex   89/03   z 29. októbra   2003   a vec   v rozsahu   zrušenia   vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. P. B. trovy konania 10 568 Sk (slovom desaťtisícpäťstošesťdesiatosem slovenských korún) na účet advokáta Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra 2003 doručená sťažnosť JUDr. P. B., súdneho exekútora so sídlom B., (ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   Mgr. P.   N.,   L.,   vo   veci   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“) uznesením Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   z 29.   októbra   2003   v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 391/03, Ex 89/03 doručeným sťažovateľovi 8. decembra 2003 v súvislosti s priznaním mu trov exekučného konania.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   základných   práv   v tom,   že   ako   platiteľ   dane z pridanej hodnoty   si   uplatnil na okresnom   súde   priznanie trov   exekúcie vrátane dane z pridanej hodnoty, pričom okresný súd mu priznal len základ dane z pridanej hodnoty argumentujúc tým, že daň z pridanej hodnoty nemožno považovať za trovy konania podľa § 137   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“)   a ani podľa   §   203   Exekučného poriadku. Sťažovateľ sa s týmto názorom okresného súdu nestotožňuje, namieta, že okresný súd na určenie trov exekúcie aplikoval síce vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č. 288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov   (ďalej   len „vyhláška“),   avšak   neaplikoval   ďalšie   právne   predpisy,   ktorých   aplikácia   je   v danom prípade nevyhnutná, predovšetkým zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o dani z pridanej   hodnoty“).   Argumentuje   tiež   tým,   že   v našom   právnom   poriadku   sú   právne predpisy upravujúce odmeňovanie fyzických osôb, ktoré vykonávajú slobodné povolania, tak, že priznávajú, napr. advokátom pri určení náhrady trov konania, odmenu zvýšenú o daň z pridanej   hodnoty   (vyplýva   to   priamo z príslušného právneho predpisu).   Sťažovateľ   sa nazdáva, že ak vyhláška túto otázku neupravuje, mala by sa na priznávanie odmeny súdnym exekútorom,   ktorí   sú   platiteľmi   dane   z pridanej   hodnoty,   podľa   výkladu   analógie   legis použiť   právna   úprava,   ktorá   jej   je   obsahom   a účelom   najbližšie,   napr.   už   spomínaný príslušný právny predpis upravujúci odmeňovanie advokátov.

Od ústavného súdu požaduje vydať tento nález: „Základné právo JUDr. P. B. so sídlom B. podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 36 Er 691/03, Ex 89/03 zo dňa 29. 10. 2003 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 36 Er 691/03, Ex 89/03 zo dňa 29. 10. 2. 2003 v časti výroku o trovách exekúcie, ktorým bolo uložené VOLKSWAGEN Finančné   služby   Slovensko   s.   r.   o.   so   sídlom   Vajnorská   98,   831   04   Bratislava   ako oprávnenému   zaplatiť   sťažovateľovi   ako   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   vo   výške 9070,60 Sk do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava III je povinný zaplatiť JUDr. P. B. náhradu trov konania vo výške 10.567,20 Sk na účet advokáta Mgr. P. N. vedený vo VÚB, a. s. pobočka Levice č. ú.... do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu postupom okresného súdu, prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľa a okresný súd, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a súčasne vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Sťažovateľ aj okresný súd ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie.

Okresný súd k sťažnosti uviedol nasledovné:„Dňa 7. 3. 2004 mi bola doručená sťažnosť súdneho exekútora JUDr. P. B. spoločne s uznesením   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.:   II.   ÚS   31/04-11   zo   dňa   29. 10. 2003,   ktorým prijíma na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. B. v časti ktorej namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR   a článku   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.: 36 Er 691/03, EX 89/03 z 29. 10. 2003. Po oboznámení sa s doručenými materiálmi Vám zasielam nasledovné stanovisko: Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 36 Er 691/03 nesporne vyplýva, že JUDr. P. B. bol poverený na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k.: 20 Cb 226/01-72 vykonateľného dňa 4. 3. 2003 v prospech oprávneného Volkswagen, finančné služby Slovensko, spol s. r. o. Bratislava proti povinnému: AMOND, spol. s. r. o. Zátišie 45, Bratislava. Poverenie pre súdneho exekútora bolo vydané pod číslom 5103 026374* dňa 5. 5. 2003.

Dňa 19. 9. 2003 exekútor postúpil súdu návrh oprávneného na zastavenie exekúcie zo dňa 25. 8. 2003. Návrh na zastavenie exekúcie oprávnený zdôvodnil tým, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súčasne s návrhom na zastavenie exekúcie exekútor   vyúčtoval   trovy   exekučného   konania,   pričom   súčasne   s trovami   exekučného konania vyúčtoval i 20 % DPH. Dňa 29. 10. 2003 sudkyňa JUDr. N. W. exekúciu zastavila, pričom oprávnenému uložila zaplatiť exekútorovi trovy exekúcie bez priznania zvýšených trov o 20 % sumy predstavujúcej DPH. Súčasne uložila povinnému zaplatiť oprávnenému trovy   exekučného   konania   v rovnakej   sume   teda   bez   sumy   predstavujúcej   DPH.   Svoje rozhodnutie   odôvodnila   tým,   že   20   %   DPH   predstavujúce   čiastku   1.814,10,-   Sk   súd nepriznal exekútorovi z dôvodu, že túto sumu nemožno považovať za trovy exekúcie v zmysle § 137 O. s. p. a ani v zmysle § 203 Ex. por..

Ako je zrejmé z vyššie uvedeného sudkyňa pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov exekúcie vychádzala z ustanovení § 137 O. s. p. a § 203 Ex. por.. Pri svojom rozhodnutí sa zrejme opierala tiež o dôvody obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 70/1996 zverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR R 1996 z ktorého vyplýva, že ak zo zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   nevyplýva,   že   by   povinnosť   platcu   tejto   dane   alebo povinnosť osoby, ktorá je povinná platiť daň, bolo možné preniesť na inú fyzickú alebo právnickú osobu, nie je možné prenesenie povinností platiť túto daň na inú osobu, vyvodiť ani z iného právneho predpisu.

Pri rozhodovaní sudkyne je treba uviesť, že súdny exekútor si vyúčtoval 20 % DPH bez toho, aby zdokladoval skutočnosť, či platiteľom dane bol, je resp. nie je. Zo zákona č. 289/1995   jednoznačne   nevyplýva,   že   každý   exekútor   automaticky   je   alebo   nie   je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Zo zákona vyplýva, že pre potreby zdaňovania činnosti exekútora sa na toho hľadí ako na podnikateľa podľa § 2 ods. 2 písm. c) Obchodného zákonníka, pričom tento musí spĺňať i ďalšie podmienky stanovené zákonom.

Ďalej sa dá spochybniť argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k ustanoveniam zákona č. 289/1995 Z. z.. V danom prípade sťažovateľ neuskutočnil zdaniteľné plnenie (§ 13 cit. zák.), pričom základom dane je každá odplata za zdaniteľné plnenie (§ 7 ods. 1 veta prvá cit. zák.). Zdaniteľným plnením podľa § 2 ods. 1 písm. d) cit. zák. je poskytovanie služby, teda   plnenie   uskutočňované   exekútorom   podľa   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších noviel (§ 2 ods. 2 cit. zák.). Ako však vyplýva z vyššie uvedenej faktografie exekútor žiadnu službu pre oprávneného v zmysle zák. č.   233/1995   Z.   z.   v znení   neskorších   noviel   neuskutočnil,   došlo   k zastaveniu   exekúcie. Nemôžem sa stotožniť s tvrdením exekútora, že súd je jedinou a konečnou inštanciou ktorá rozhoduje o trovách exekúcie. V prvom rade o trovách exekúcie rozhoduje exekútor a to ako pri predbežných trovách exekúcie § 201 ods. 1 Ex. por. tak i pri ďalších trovách exekúcie podľa § 202 ods. 1 Ex. por.. Súd v týchto prípadoch rozhoduje len o námietkach proti takýmto trovám. Uvedené ale nie je tento prípad, pretože v tomto prípade rozhodoval súd o trovách   exekúcie,   nakoľko   zastavoval   exekúciu.   Len   pri   zastavení   exekúcie   rozhoduje o trovách exekúcie súd. Spoločným znakom pri zastavení exekúcie je skutočnosť, že exekútor neposkytne službu pre oprávneného, nakoľko je tu prekážka pre poskytnutie tejto služby obsiahnutá v § 57 ods. 1 resp. ods. 2 Ex. por.. Vzhľadom k uvedenému preto nie je splnená podmienka   vyplývajúca   z   §   13   ods.   1   písm.   c)   Zákona   č.   289/1995   spočívajúca v neuskutočnení zdaniteľného plnenia a teda v neuskutočnení služby.

S tvrdením sťažovateľa sa teda nedá súhlasiť ani v časti kedy sa odvoláva na článok 1 Dodatkového protokolu č. 1 K európskemu dohovoru ľudských práv a základných slobôd, nakoľko samé toto ustanovenie predpokladá výhradu verejného záujmu ako i podmienky, ktoré   stanovuje   zákon.   To   že   sťažovateľ   je   platiteľom   daní   z pridanej   hodnoty   vyplýva z dikcie   zákona   o DPH,   ktorá   exekútora   zaraďuje   ako   podnikateľa   medzi   subjekty,   pri splnení   ďalších   podmienok,   platiace   túto   daň.   Preto   sa   odvolávam   na   vyššie   uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 70/1996, kedy neexistuje ustanovenie, ktorým by mohol tento subjekt preniesť svoju povinnosť na subjekt ďalší.“.

II.

Podstata sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn.   36   Er   691/03,   Ex   89/03   z 29.   októbra   2003   spočíva   v tom,   že   okresný   súd   pri rozhodovaní o náhrade   trov exekučného konania   nevzal do úvahy to, že sťažovateľ je platiteľom dane z pridanej hodnoty, a preto výrokom napadnutého uznesenia o náhrade trov porušil   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu.

Okresný súd výrok uznesenia č. k. 36 Er 691/03-23, Ex 89/03 z 29. októbra 2003, ktorým sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania v sume zohľadňujúcej daň z pridanej hodnoty, ktorú je sťažovateľ ako platiteľ tejto dane povinný zaplatiť, odôvodnil tak, že daň z pridanej hodnoty nemožno považovať za súčasť trov konania v zmysle § 137 OSP a ani podľa § 203 Exekučného poriadku.

Podľa okresného súdu v § 137 OSP nie sú trovy konania vymedzené taxatívne, ale príkladmo   použitím   slova „najmä“ a ich   ďalším   výpočtom,   totiž   z tohto   ustanovenia nemožno vylúčiť poskytnutie ďalších výdavkov, ani tých, ktoré v uvedenom ustanovení nie sú výslovne uvedené.

Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku   rieši podľa okresného súdu   len prípady náhrady trov a nevyhnutných trov exekúcie v prípadoch zastavenia exekúcie, pričom však toto ustanovenie nešpecifikuje ani trovy, ani nevyhnutné trovy exekúcie. Tie sú vymedzené v   §   200   ods.   1   Exekučného   poriadku   (odmena   exekútora,   náhrada   hotových   výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie).

Odmenu exekútora upravuje vyhláška bez toho, že by daný vykonávací predpis riešil otázku priznania dane z pridanej hodnoty súdnemu exekútorovi. Citovaná vyhláška síce rieši popri odmene súdneho exekútora aj náhradu hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti   s vykonávaním   exekučnej   činnosti,   medzi   ne   však   príkladmo   zahŕňa   len cestovné   náhrady,   poštovné   a telekomunikačné   výdavky,   znalecké   náklady   a bližšie nedefinované poplatky, čím je evidentné, že náhradu ďalších výdavkov nevylučuje, aj keď daň   z pridanej   hodnoty   a náklady   hotových   výdavkov   explicitne   do   ďalších   výdavkov nezahŕňa.

Podľa § 2 ods. 1 a ods. 2 písm. b) zákona o dani z pridanej hodnoty zdaniteľným plnením   (daňou   z pridanej   hodnoty)   je   poskytovanie   služieb   formou   plnenia uskutočňovaného   právnickou   osobou   a fyzickou   osobou   v rámci   činnosti   vykonávanej podľa osobitného predpisu, pričom cit. ustanovenie odkazuje v poznámke pod čiarou aj na Exekučný   poriadok   (popri   odkaze   na   zákon   o znalcoch   a tlmočníkoch   a na   Notársky poriadok).

Podľa   §   2   ods.   5   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   osobou   podliehajúcou   dani z pridanej hodnoty je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá uskutočňuje zdaniteľné plnenie aj podľa § 2 ods. 1 a 2 písm. b) cit. zákona, t. j. aj exekútor.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty osobou, ktorá je povinná platiť daň platiteľovi, je fyzická osoba alebo právnická osoba, od ktorej platiteľ požaduje odplatu za zdaniteľné plnenie, pričom platiteľom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. je osoba podliehajúca dani, ktorá je registrovaná ako platiteľ.

Zo sťažnosti sťažovateľa a pripojených listín vyplynulo, že sťažovateľ je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

III.

Článok 20 ods. 1 ústavy ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.“.

Do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky.   Ústavný súd   preto považuje náhradu trov konania, ktorá patrí súdnemu exekútorovi po zastavení súdnej exekúcie, za majetok, ktorý sa   nadobúda   právoplatným výrokom všeobecného súdu o jeho priznaní. Tento nárok   požíva v celom rozsahu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, pretože   náhrada trov konania je nesporne pohľadávka účastníka konania voči inému účastníkovi konania, ktorá je dokonca nútene vymožiteľná ako každý peňažný nárok.

Pohľadávka   na   náhradu   trov   konania   musí   byť   účastníkovi   priznaná   v celom zákonom   upravenom   rozsahu   vrátane   dane   z pridanej   hodnoty,   ak   účastník   zo   sumy priznanej náhrady je povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň.   Z tohto   dôvodu   je   potrebné,   aby   všeobecný   súd   ústavne   súladným   spôsobom interpretoval zákonom ustanovené predpoklady na   priznanie náhrady trov konania, čo je osobitne   dôležité   v prípadoch,   v ktorých   nejednoznačné   znenie   navzájom   súvisiacich zákonov (Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok, zákon o dani z pridanej hodnoty) pripúšťajú viaceré výklady a výsledky interpretácie.

Pri tomto výklade je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva   zaručeného   v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu.   Zmyslom   a účelom   náhrady   trov   konania   v konaní   pred   všeobecným   súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému   to   priamo   priznáva   zákon   (v tomto   prípade   sa   súdny   exekútor   považuje   za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov konania) náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP.

Ústavný súd pri riešení podstaty podanej sťažnosti požiadal o vyjadrenie aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré vo svojom stanovisku uviedlo, že v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty účinnom do 30. apríla 2004 (od 1. mája 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty) „Paušálna náhrada za úkony, náhrada hotových   výdavkov   a náhrada   za   stratu   času   podliehala   u súdneho   exekútora   dani z pridanej hodnoty, ak nešlo o náklady (výdavky), ktoré súdny exekútor platil v mene a na účet právnickej osoby alebo fyzickej osoby, pre ktorú sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo.“.

Ústavný súd zistil z listinných dôkazov pripojených   k sťažnosti, že sťažovateľom uplatnená náhrada za stratu času, paušálna náhrada za úkony a náhrada hotových výdavkov neboli   platené   v mene   a na   účet   fyzickej   osoby,   pre   ktorú   sa   zdaniteľné   plnenie uskutočňovalo, a preto išlo o sumy podliehajúce dani z pridanej hodnoty tvoriace náklady exekútora na výkon exekúcie (trovy exekučného konania).

IV.

Z listinných   dôkazov,   najmä   z   vyjadrenia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   v čase   rozhodovania   okresného   súdu   platiteľom dane z pridanej hodnoty zo súm,   ktoré mu okresný súd bez zohľadnenia dane z pridanej hodnoty priznal ako náhradu trov konania.

Okresný   súd   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   exekučného   konania   nepriznal sťažovateľovi sumu rovnajúcu sa dani z pridanej hodnoty, ktorú sťažovateľ bol povinný zaplatiť príslušnému správcovi dane. Ústavný súd preto zastáva názor, že sťažovateľ bez ústavne akceptovateľného dôvodu nedostal, napriek tomu, aký je zmysel a účel náhrady trov exekučného konania,   nahradené všetky sumy, ktoré zaplatil alebo mal zaplatiť v časovej a vecnej súvislosti so zastavením exekučného konania. Okresný súd síce uviedol, že platné právne predpisy   neupravujú možnosť zahrnúť do   náhrady trov zastaveného exekučného konania   aj   daň   z pridanej   hodnoty,   ale   ústavný   súd   toto   odôvodnenie   nemôže   prijať. Nepriznanie tejto súčasti náhrady trov konania nemá   totiž oporu v zákone (čl. 2 ods. 2 ústavy),   ale opiera   sa   len   o medzeru   v právnej   úprave.   V tejto   situácii   bol   okresný   súd povinný zohľadniť zmysel a účel náhrady trov konania, venovať pozornosť tomu, že zákon neupravuje výnimku pre nepriznanie danej z pridanej hodnoty len z dôvodu chýbajúceho ustanovenia, a potom použiť taký výklad, ktorý by neporušoval základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neposkytol   okresný   súd   sťažovateľovi   dostatočnú ochranu   jeho   základného   práva   upraveného   v čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa čl.   1 Dodatkového   protokolu   napriek   tomu,   že   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil.   Toto odôvodnenie totiž predstavuje len taký výklad a použitie relevantných právnych predpisov, ktoré   v konečnom   výsledku   porušujú   základné   právo   v čl.   20   ods.   1   ústavy   a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu. V nadväznosti na tento záver ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie.Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší   v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť len vo výroku o náhrade trov konania a vrátiť vec   na   ďalšie   konanie,   len   pokiaľ   ide   o výrok   o tejto   náhrade.   V ďalšom   konaní   pri rozhodovaní o náhrade trov konania je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu   vysloveným   v tomto   rozhodnutí   (§   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde),   a   to   vo IV. časti druhom a treťom odseku. Okresný súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ požadoval úhradu trov konania, ktorú vyčíslil sumou 10 568 Sk (slovom desaťtisícpäťstošesťdesiatosem   slovenských   korún).   Táto   úhrada   trov   konania   bola sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznaná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2004