znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 309/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17,Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Urbáni, LL.M., ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduBanská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 101/2013 a jeho rozsudkomz 29. septembra 2014 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenompod sp. zn. 14 Co 151/2015 a jeho rozsudkom z 15. decembra 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2016doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica,v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Urbáni, LL.M., ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 7 C 101/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho rozsudkomz 29. septembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupomKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.14 Co 151/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkomz 15. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkomkonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 101/2013 v postavení odporcu. Okresnýsúd napadnutým rozsudkom sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 29 204,84 €s príslušenstvom. Na základe sťažovateľom podaného odvolania bol napadnutý rozsudokokresného súdu potvrdený ako vecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že advokátovi udelil plnú moc na zastupovaniev konaní pred okresným súdom 25. septembra 2014. V nadväznosti na túto skutočnosť„... Vzhľadom na to, že sa právny zástupca Sťažovateľa chcel dôkladne oboznámiť so spisovným materiálom a dôkladne pripraviť na pojednávanie, požiadal vo veci konajúci súd o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 29. 09. 2014 a žiadosť o odročenie pojednávania doručil konajúcemu súdu dňa 25. 09. 2014. Aj vzhľadom k tomu, že právny zástupca Sťažovateľa mal v predmetný deň (29. 09. 2014) aj ďalšie kolízie... tieto zámerne v uvedenej žiadosti o odročenie neuviedol, nakoľko si je vedomý tej skutočnosti, že existencia kolízií, t. j. ďalších pojednávaní / úkonov civilných, trestných, nezakladá dôvod na odročenie pojednávania, a preto vo svojej žiadosti o odročenie uviedol len vyššie uvedený dôvod, aby sa mohol dostatočne oboznámiť so spisovým materiálom a následne poskytnúť Sťažovateľovi adekvátnu právnu pomoc.“.

Sťažovateľ okresnému súdu vytýka, že žiadosti právneho zástupcu o odročeniepojednávania nevyhovel a pojednával v neprítomnosti sťažovateľa, ako aj jeho právnehozástupcu. Podľa názoru sťažovateľa„... súd má v každom individuálnom prípade dôsledným spôsobom zvážiť závažnosť dôvodov na odročenie pojednávania, resp. vziať do úvahy aj ospravedlnenie právneho zástupcu/substitučne splnomocneného v deň pojednávania, že na pojednávanie bude meškať z objektívnych príčin, čo konajúci súd neurobil a nerešpektoval. Mám za to, že uvedeným konaním súdov došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, a tiež k porušeniu práva účastníka na spravodlivý proces, ktorý v sebe subsumuje aj právom na právnu pomoc, keďže žiadosť súdu o odročenie pojednávania doručená pred začatím pojednávania a konajúci súd prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupu, odňal im tak možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Taktiež... poukazujem na skutočnosť, že zo strany súdu nebola na strane právneho zástupcu Sťažovateľa dodržaná päť (5) dňová lehota na prípravu na pojednávanie, čím konajúci súd zaťažil uvedené konanie vadou vyplývajúcou z už vyššie spomenutého ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Mám za to, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postupu súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom, za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odvolací súd bez dostatočného odôvodnenia sa zmohol len na konštatáciu, že nezistil existenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania a skutočnosť, že Sťažovateľ splnomocnil na svoje zastupovanie v konaní advokáta až dňa 25. 09. 2014, keď tak mohol urobiť v dostatočnom časovom predstihu.“.

Vychádzajúc z už citovaného, sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd, ako aj krajský súd mu odňali „... možnosť konať pred súdom, nakoľko Sťažovateľ a ani jeho právny zástupcu, neboli prítomní na pojednávaní a to aj napriek tomu, že sa riadne a včas ospravedlnili“.

Sťažovateľ k požiadavke vyčerpania opravných prostriedkov, ktoré mu zákonna ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje, uvádza, že„V danom prípade riadny opravný prostriedok prípustný nie je, pričom na mimoriadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu Sťažovateľ nemá právny nárok a podaním mimoriadneho opravného prostriedku spojeného s vyčkávaním na rozhodnutie o ňom, by došlo k márnemu uplynutiu lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súdnu a inú právu ochranu zakotveného v článku 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky, boli Rozsudkami Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7 C/101/2013-96 zo dňa 29. 09. 2014, právoplatný dňa 15. 01. 2016 a vykonateľný dňa 19. 01. 2016 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14 Co/151/2015-231 zo dňa 15. 12. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7 C/101/2013-96 zo dňa 29. 09. 2014, právoplatný dňa 15. 01. 2016 a vykonateľný dňa 19. 01. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14 Co/151/2015-231 zo dňa 15. 12. 2015 a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Porušovateľ práva je povinný nahradiť Sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutomkonaní a jeho napadnutým rozsudkom a postupom okresného súdu v napadnutom konanía jeho napadnutým rozsudkom. Porušenie v sťažnosti označených práv podľa ústavya dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že okresný súd v napadnutom konanína pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, konal v jeho neprítomnosti, ako ajv neprítomnosti jeho právneho zástupcu, pričom navyše nebola dodržaná ani 5-dňová lehotana prípravu na pojednávanie podľa § 115 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“). Podľa sťažovateľa sa porušenia práv podľa ústavy a dohovoru dopustil aj krajskýsúd tým, že sa s postupom okresného súdu v napadnutom konaní stotožnil. Sťažovateľ tvrdí,že tak okresný súd, ako aj krajský súd mu svojím postupom (v podstate) odňali možnosťkonať pred súdom.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V uvedenom článku ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení ústavou garantovaných práv a vecne sa zaoberaťsťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv predvšeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedaautomaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, žeochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratioinštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z dikcie čl. 127ods. 1 ústavy (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp subsidiarity navyše reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavnéhosúdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnostipreskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať protinapadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd (krajský súd o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdurozhodol rozsudkom sp. zn. 14 Co 151/2015 z 15. decembra 2015, pozn.). Právomockrajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomocústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jejprerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom

Aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzaljeho vydaniu, sťažovateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdom, ku ktorému malodôjsť tým, že krajský súd sa stotožnil s postupom okresného súdu v napadnutom konaní,ktorým bol napadnutý rozsudok vyhlásený v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnehozástupcu a nebola dodržaná ani 5-dňová lehota na prípravu na pojednávanie ustanovenáv § 115 ods. 2 OSP.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd poukazujena rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),podľa ktorej odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorýmznemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdnyporiadok poskytuje (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovaťdôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu,ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, že vada konaniapodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP má spravidla za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06).

Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať predsúdom.

Realizáciu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy (resp.práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v dovolacom konaníumožňuje predovšetkým § 237 ods. 1 OSP. Práve preto jednotlivé dôvody prípustnostidovolania uvedené v § 237 ods. 1 OSP treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bolaposkytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy.

Sťažovateľom namietané procesné pochybenia okresného súdu pripočítateľnékrajskému súdu spočívajúce v uskutočnení pojednávania v neprítomnosti účastníka konaniaa jeho právneho zástupcu a nedodržanie 5-dňovej lehoty na prípravu na pojednávanie súpodľa názoru ústavného súdu spôsobilé na to, aby boli predmetom preskúmaniadovolacieho súdu z hľadiska existencie prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)OSP. Námietka odňatia možnosti konať pred súdom spôsobená procesnými pochybeniamiokresného súdu, ktorá je pripočítateľná aj na ťarchu krajského súdu, ktorý postup okresnéhosúdu odobril, je obsahovou súčasťou základného práva na prerokovanie veci v prítomnostiúčastníka konania a práva na spravodlivé súdne konanie. Je nepochybné, že základné právona prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania požíva ochranu v dovolacom konaníprostredníctvom § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Vzhľadom na uvedené skutočnosti malsťažovateľ reálnu možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva podľa ústavya práva podľa dohovoru podaním dovolania proti rozsudku krajského súdu z dôvoduuvedeného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP (m. m. II. ÚS 687/2015).

Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzalrozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebona základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f)OSP. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická alebo právnickáosoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava anizákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak, z čl. 127 ods. 1ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým, ako požiada o ústavnú ochranuústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany svojichpráv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranuústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich právv konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnymporiadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranuneposkytujú všeobecné súdy. V danom prípade, ako to vyplýva z už uvedených úvah, protirozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok.Právomoc poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa zaručenému v čl. 48 ods. 2ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru malnajvyšší súd v dovolacom konaní, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal sťažovateľ možnosť domáhať sa ochranyzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podanímdovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu na základe dovolacieho dôvoduuvedeného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutémurozsudku krajského súdu 16. februára 2016 podal. Konanie vo veci dovolania, ktorým sasťažovateľdomáhalz rovnakýchdôvodov,akéuviedolv sťažnosti,zrušenianapadnutého rozsudku krajského súdu, však okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 101/2013zo 17. marca 2016 zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku zo strany sťažovateľa.

V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru(m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo inýchprávnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv aleboslobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitnýchpredpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (meritórnym rozhodnutím). V okolnostiachprípadu sa sťažovateľ nezaplatením súdneho poplatku za podané dovolanie sám zbavilmožnosti, aby o ním podanom mimoriadnom opravnom prostriedku konal a rozhodolnajvyšší súd ako súd dovolací a poskytol mu prerokovaním dovolania a preskúmanímdovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP ochranu ním označených práv podľaústavy a dohovoru.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa, že„podaním mimoriadneho opravného prostriedku spojeného s vyčkávaním na rozhodnutie o ňom, by došlo k márnemu uplynutiu lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona“,ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti sa v jeho judikatúre užustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podaniamimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutío dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásadeza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkouprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, abysťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer protiČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,a jeho body 51, 53, 54).

Tieto závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudsképráva však nemožno vo veci sťažovateľa uplatniť, keďže konanie o dovolaní protinapadnutému rozsudku krajského súdu bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku,teda bez toho, aby sa najvyšší súd vôbec sťažovateľovou argumentáciou odôvodňujúcouprípustnosť dovolania v jeho veci zaoberal.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016