znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 309/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   P.,   vo   veci   namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupmi   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I č.   k. 14 C 640/2004-202   z 2.   decembra   2009,   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 1 S 246/2004-30   z 13.   októbra   2004,   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 1 S 246/2004-42   z 27.   septembra   2006,   rozhodnutím   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí a rodiny v Bratislave č. 5098/2004-OPPK-dv z 29. júna 2004, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 258/2009 z 29. septembra 2009, rozhodnutím Správy dôchodkov v Bratislave č. 455 216 750 zo 6. júna 1975, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, č. 455 216 7500 z 28. augusta 2002, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie   Bratislava,   č.   455 216   7500   zo 4.   decembra   2003   a oznámením   Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, č. 44295-3/2012-BA z 26. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. júna 2013 doručené podanie D. P. (ďalej len „sťažovateľka“) označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na porušenie základného práva (slobody) upraveného v čl. 12 ods. (1) a (4), čl. 19 ods. (1), čl. 40, čl. 46 ods. (3), čl. 47 ods. (2), čl. 48 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky“.  

Ústavný   súd   na   základe   obsahu   podania   sťažovateľky   a podľa   pripojených   listín podanie sťažovateľky kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 14 C 640/2004-202 z 2.   decembra   2009,   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   1   S   246/2004-30 z 13. októbra   2004,   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   1   S   246/2004-42 z 27. septembra 2006, rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave č. 5098/2004-OPPK-dv z 29. júna 2004, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 258/2009 z 29. septembra 2009, rozhodnutím Správy dôchodkov v Bratislave č.   455 216 750   zo   6.   júna   1975,   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   ústredie   Bratislava, č. 455 216 7500 z 28. augusta 2002, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, č.   455 216   7500   zo 4.   decembra   2003   a oznámením   Sociálnej   poisťovne,   ústredie Bratislava, č. 44295-3/2012-BA z 26. novembra 2012.

Sťažovateľka   v   nejasnom   podaní   opisuje   svoju   nespokojnosť   s   namietanými postupmi   a rozhodnutiami   uvedených   štátnych   orgánov,   pričom   namieta   najmä,   že „Sociálna   poisťovňa   a uvedené   súdy,   vo   vydaných   rozhodnutiach(...)   prekračovali a zneužívali právomoci“. Sťažovateľka je toho presvedčenia, že uvedenými „nezákonnými rozhodnutiami“„preukázane   v právnych   následkoch   už   39-ty   rok   odňatú   základnú zdravotnú   starostlivosť,   spôsobený   ťažký   a nezvratný   fatálny   rozvoj   ochorenia   stavu a odňaté vyššie uvedené moje základné práva a slobody“. Za porušenie svojich základných práv   a slobôd   považuje   aj   to,   že „orgány   verejnej   moci   a vyššie   uvedené   súdy   konali v nedotknuteľnej   postúpenej   právnej   veci   svojvoľne,   s prekračovaním   a zneužívaním právomocí, pričom si uzurpovali nejestvujúce právo“, a za porušenie jej základných práv a slobôd   považuje   aj „nerovnaké   zaobchádzanie(...)   pri   priznávaní   nedotknuteľných právnych nárokov(...), t. j. ide o spáchanie hrubej diskriminácie“. Napokon sťažovateľka –okrem   iného   –   za   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   považuje „aj   odňatie nedotknuteľného práva a slobody môcť rozhodnúť o svojom osude, živote a zdraví. Odňaté mám   právo   na   život   v ťažkom   zdravotnom   postihnutí,   a odňatú   mám   i právnu   ochranu zdravia.“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody D. P. upravené v čl. 12 (ods. 1 a 4), v čl. 19 (ods. 1) v čl. 40, v čl. 46 (ods. 3), v čl. 47 (ods. 2) a v čl. 48 (ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Ba1 ostatných súdov, ktoré rozhodovali v príslušných veciach a uvedených   orgánov   verejnej   moci   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14C   640/2004 rozhodnutím   č.   k.   14C   640/2004-202   zo   dňa   2. 12. 2009,   vrátane   postupom   Sociálnej poisťovne v príslušnej veci, porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Okresného   súdu   č.   k.   14C   640/2004-202   zo   dňa   2.   12.   2009, s nadobudnutou právoplatnosťou a vykonateľnosťou 13. 02. 2010, rozhodnutie Ústredia práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   pod   č.   5098/2004-OPPK-dv   zo   dňa   29.   06.   2004, s nadobudnutou   právoplatnosťou   09.   07.   2004,   rozhodnutie   č.   1   S   246/04-42   zo   dňa 27. 09. 2006, s nadobudnutou právoplatnosťou 29. 01. 2007, Krajského súdu v Bratislave, t. j.   súdu,   ktorý   vstúpil   do   konania   č.   14C   640/04   korupčnou   cestou,   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dovolacieho konania, č. 4Cdo 258/2009 zo dňa 29. septembra   2009   a   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   pod   č. 44295-3/2012-BA   zo   dňa 26. novembra 2012, v ktorom sa Sociálna poisťovňa odvoláva na preukázané nezákonné rozhodnutia uvedených súdov, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Ba1 a uvedeným orgánom verejnej moci prikazuje, aby vo veci konali, zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd, a prikazuje obnoviť stav pred porušením základných práv a slobôd. Problém je však v tom, že takýto stav vo veci   posúdenia   môjho   zdravotného   stavu   v   súlade   s   medicínou,   so zákonom   OSP   a   v poskytovaní základnej zdravotnej starostlivosti formou invalidného dôchodku neexistoval.

4. D. P. priznáva finančné zadosťučinenie 800.000 000.- Eur (slovom osem sto tisíc eur), ktoré je Okresný súd Ba1 a uvedené orgány verejnej moci povinný D. P. vyplatiť do 15 dní   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (nálezu).   Uvedené   primerané   finančné zadosťučinenie   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   podeliť   na   tri   diely: Okresný súd Ba1 zaviazať   na vyplatenie sumy menovanej D.   P.   vo výške 300.000 Eur (slovom: tristo tisíc eur) a orgány verejnej moci navrhujem zaviazať na vyplatenie sumy menovanej vo výške po 250.000 000.-Eur (slovom: dvesto päťdesiat tisíc eur).

5. D. P. priznáva trovy konania 70.000 000,-Eur (slovom: sedemdesiat tisíc eur), ktoré sú Okresný súd Ba1 a orgány verejnej moci povinné zaplatiť na účet Ústavnému súdu Slovenskej   republiky   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (nálezu). Uvedené trovy   konania navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky podeliť   na tri diely:   Okresný   súd Ba1   zaviazať   k vyplateniu   sumy vo   výške 40.000   000   Eur   (slovom: štyridsať   tisíc   eur)   a   orgány   verejnej   moci   navrhujem   zaviazať   k vyplateniu   sumy   po 15.000 000.- Eur (slovom: pätnásť tisíc eur).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podaná sťažnosť smeruje aj proti postupu a

- rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 14 C 640/2004-202 z 2. decembra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. októbra 2010,

- uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 246/2004-30 z 13. októbra 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. novembra 2004,

- uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 246/2004-42 z 27. septembra 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. januára 2007,

-   uzneseniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   258/2009 z 29. septembra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. novembra 2009.

Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu v čase (19. júna 2013), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd   sa   už   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   v sťažnosti. Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   vo   vzťahu   k uvedeným   rozhodnutiam posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu a

- rozhodnutiu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave č. 5098/2004-OPPK-dv z 29. júna 2004,

- rozhodnutiu Správy dôchodkov v Bratislave č. 455 216 750 zo 6. júna 1975,

- rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, č. 455 216 7500 z 28. augusta 2002,

-   rozhodnutiu   Sociálnej   poisťovne,   ústredie   Bratislava,   č.   455 216   7500 zo 4. decembra 2003 a

-   oznámeniu   Sociálnej   poisťovne,   ústredie   Bratislava,   č.   44295-3/2012-BA z 26. novembra 2012,

z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   všetky   uvedené   rozhodnutia   boli preskúmateľné   všeobecným   súdom,   resp.   v prípade   nesúhlasu   so   záverom   Sociálnej poisťovne oznámenom v uvedenom oznámení, uspokojenia nároku na náhradu škody sa sťažovateľka   mohla   domáhať   prostredníctvom   príslušného   všeobecného   súdu,   a   preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky v súvislosti s namietanými postupmi a rozhodnutiami mal všeobecný súd v rámci iných konaní. Tým je zároveň v tejto časti   sťažnosti   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   K   tomu   treba   poznamenať,   že sťažovateľka v zásade aj využila svoje právo na súdny prieskum uvedených rozhodnutí.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014