znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 309/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., t. č. vo výkone trestu Ž., zastúpeného advokátom JUDr.   J.   G.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 13/2012 a jeho rozsudkom z 27. marca 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 54/2012 a jeho uznesením z 3. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013 doručená   sťažnosť   M.   P.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 13/2012 a jeho rozsudkom z 27. marca 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 54/2012 a jeho uznesením z 3. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 97/2010 z 22. decembra 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. b) a j) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrny trest odňatia slobody na 15 rokov a 1 mesiac nepodmienečne.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 1   To   13/2012   z 27.   marca   2012   zmenil   právnu   kvalifikáciu   skutku   ustálenú okresným súdom, keď konštatoval, že „... nedošlo k naplneniu kvalifikačného znaku podľa § 138 písm. j) Tr. zák.“ a nedošlo ani k naplneniu ďalšieho kvalifikačného pojmu, a to „po dlhší čas“ podľa § 138 písm. b) Trestného zákona, a napokon podľa krajského súdu nedošlo ani k naplneniu   kvalifikovanej   skutkovej   podstaty   podľa   §   172   ods.   2   písm.   c)   Trestného zákona.   Preto   vzhľadom   na   uvedené   závery   krajský   súd   označeným   rozsudkom   uznal sťažovateľa vinným zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrny trest odňatia slobody na 6 rokov nepodmienečne.

Dovolanie   sťažovateľa   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   bolo   ako nedôvodné odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 54/2012 z 3. októbra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd sa nevysporiadali s jeho námietkou, ktorou spochybnil zákonnosť dôkazu, na základe ktorého malo byť proti nemu začaté trestné stíhanie. Podľa sťažovateľa mal byť totiž v čase predvedenia pod hrozbou poriadkovej pokuty prinútený na vydanie dôkazu proti sebe (tablety, pozn.), t. j. mal byť prinútený k tzv. samoobvineniu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ   bol   nezákonným   spôsobom,   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty, donútený predložiť proti sebe dôkaz, na základe ktorého došlo následne k jeho obvineniu a vykonávaniu vyšetrovacích úkonov (zápisnica o vydaní veci zo dňa 15. 7. 2010, č. l. 154). Sťažovateľ   bol   v   tomto   čase   ešte   v   postavení   osoby   predvedenej   na   podanie vysvetlenia podľa § 17a zák. č. 171/1993 Z. z. (úradný záznam zo dňa 15. 7. 2010, č. l. 8). Po vykonaní úkonu vydania veci došlo k zadržaniu sťažovateľa (zápisnica o zadržaní podozrivej osoby zo dňa 15. 7. 2010, č. l. 9).

Zabezpečenie   dôkazu   proti   obžalovanému   naznačeným   spôsobom   je   v   rozpore s ústavným právom nebyť donucovaný k sebaobviňovaniu....

Krajský súd v Nitre považoval zápisnicu o vydaní veci zo dňa 15. 7. 2010 za formálny úkon, spisovaný dodatočne, ktorý nemá žiadnu výpovednú a procesnú hodnotu.

S týmto sťažovateľ nemôže súhlasiť, pretože už takýmto postupom vyšetrovateľa, ak je pravdou, že bola zápisnica urobená dodatočne, sa spochybnila zákonnosť zabezpečenia tohto dôkazu proti sťažovateľovi do takej miery, že ho nemožno považovať za zabezpečený zákonným spôsobom ani v prípade, že tak došlo spôsobom naznačenom odvolacím súdom.... Sťažovateľ poukazuje na to, že i v prípade, ak by nastala situácia predpokladaná odvolacím súdom, že zápisnica o vydaní veci zo dňa 15. 7. 2010 je o vyšetrovacom úkone, ktorý sa neuskutočnil, tak by policajné orgány nemohli voči sťažovateľovi postupovať pri zásahu dňa 15. 7. 2010 o 13.00 hod. (č. l. 8) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z., pretože už od 8.30 hod. bolo vo veci začaté trestné stíhanie (uznesenie z č. l. 1), a preto mohli voči sťažovateľovi postupovať len a len podľa príslušných ustanovení Tr. por. Cieľom policajných orgánov bolo zabezpečiť dôkaz pre účely trestného konania, čím obchádzali ustanovenia Tr. por...

S   postupom   odvolacieho   súdu   sa   stotožnil   aj   Najvyšší   súd   SR   v   rozhodnutí o dovolaní, z ktorého odôvodnenia rozhodnutia sťažovateľ poukazuje na záver, že trestné stíhanie   bolo   začaté   nie   proti   sťažovateľovi,   ale   proti   osobe   menom   „Rocky“,   a   preto polícia   mohla   postupovať   podľa   zák.   č.   171/1993   Z.   z.,   čo   je   právne   neudržateľné stanovisko a celkom odlišné od stabilizovanej judikatúry NS SR.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Konaním Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k. 1 To/13/2012 a na Najvyššom súde SR pod č. k. 1 Tdo 54/2012 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To/13/2012 zo dňa 27. 3. 2012 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Tdo 54/2012 zo dňa 3. 10. 2012, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To/13/2012 zo dňa 27. 3. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Tdo 54/2012 zo dňa 3. 10. 2012 sa zrušujú.“

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil aj nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 13/2012 a jeho rozsudkom z 27. marca 2012, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 54/2012 a jeho uznesením z   3.   októbra   2012   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 13/2012 a jeho rozsudkom z 27. marca 2012

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   napádaným   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom krajského súdu v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   To   13/2012   a   jeho   rozsudkom   z   27.   marca   2012, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napadnutého   postupu   a   rozhodnutia   krajského   súdu využitím   opravného   prostriedku   (dovolania)   podľa   Trestného   poriadku,   ktoré   dovolanie sťažovateľ napokon (tak ako to vyplýva aj z jeho sťažnosti, pozn.) aj využil. V dovolacom konaní sa tak najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu musel   v   podstate   vysporiadať   s   rovnakými   argumentmi,   aké   sťažovateľ   proti   postupu a rozhodnutiu krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ sa tak vo   vzťahu   k   ním   namietanému   postupu   a   rozhodnutiu   krajského   súdu   mohol   domôcť účinnej ochrany namietaných základných práv už aj v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 54/2012 a jeho uznesením z 3. októbra 2012

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným   postupom   a   rozhodnutím najvyššieho súdu vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Najvyšší súd svoje uznesenie odôvodnil takto: «V   odôvodnení   dovolania   obvinený   predovšetkým   namietol,   že   bol   v   čase predvedenia na podanie vysvetlenia prinútený pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty vydať proti sebe dôkaz - tabletky, o čom je spísaná zápisnica o vydaní veci zo dňa 15. júla 2010, pričom aj krajský súd posúdil túto zápisnicu o vydaní veci zo dňa 15. júla 2010 za dodatočne spísaný formálny úkon. Takýmto postupom vyšetrovateľa sa však spochybnila zákonnosť zabezpečenia tohto dôkazu.

Zároveň   v   prípade,   že   zápisnica   je   iba   formálna,   policajti   pri   zásahu   voči dovolateľovi, vykonanom dňa 15. júla 2010, nemohli postupovať podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z., ale podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, nakoľko v tento deň ráno bolo vo veci začaté trestné stíhanie.

Vzhľadom na uvedené, dovolateľ navrhol dovolaciemu súdu, aby tento rozsudkom vyslovil porušenie zákona v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. Krajskému súdu v Nitre prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra sa písomne vyjadril k dovolaniu podaného obvineným,   pričom   vyjadril   názor,   že   spochybňované   vydanie   plátu   tabletiek   S.   sa uskutočnilo zákonným spôsobom a bez hrozby uloženia poriadkovej pokuty. Z vykonaných dôkazov   nebolo   preukázané   nútenie   obvineného   zo   strany   policajta,   keďže   tento   mu nevykonal ani osobnú prehliadku, nakoľko obvinený vydal veci dobrovoľne sám. Podľa názoru prokurátora, vykonaným dokazovaním oboma súdmi nižšieho stupňa bol dostatočne objasnený   skutkový   stav   veci,   pričom   bolo   preukázané,   že   predmetný   skutok   sa   stal, vykazuje znaky príslušného trestného činu a dopustil sa ho obvinený M. P. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol dovolaciemu súdu, dovolanie podané obvineným M. P., odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa § 381 Tr. por. zistil, že dovolanie podané obvineným M. P. nie je dôvodné.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predovšetkým skúmal, či podané dovolanie má všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané oprávnenou osobou a pritom dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa § 368 ods. I Tr. por. dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne   skončená.   V   posudzovanom   prípade   je   napadnutým rozhodnutím uznesenie Krajského súdu v Nitre ako súdu odvolacieho. Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané obvineným prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou podľa § 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por. a § 373 Tr.   por.   Dovolanie   bolo   podané   na   Okresnom   súde   Nitra,   t. j.   v   mieste   uvedenom v ustanovení § 370 Tr. por.

V dovolaní musí byt' ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

Obvinený považoval postup policajtov pri získavaní dôkazov za nezákonný, nakoľko ho mali pod hrozbou poriadkovej pokuty prinútiť vydať tabletky S., a tým samého seba donútiť sa obviniť.

Uvedenú námietku dovolateľa nepovažoval dovolací súd za dôvodnú. Ako už správne konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd, z vykonaného dokazovania, ani z predloženého   spisového   materiálu,   nevyplýva   skutočnosť,   že   by   niektorý zo službukonajúcich príslušníkov Policajného zboru nútil obvineného k vydaniu predmetnej veci. Na tejto skutočnosti nič nemení ani namietaná zápisnica o vydaní veci, ktorá bola zjavne spísaná po predvedení obvineného na Okresné riaditeľstvo PZ Nitra. Z poučenia síce vyplýva možnosť uloženia poriadkovej pokuty, avšak obvinený už predtým vydal predmetné tabletky dobrovoľne, čo aj potvrdil pri výsluchu vykonanom na hlavnom pojednávaní dňa 28. januára 2011.

Pokiaľ sa jedná o námietky ohľadne postupu podľa ustanovení zákona o Policajnom zbore, resp.   Trestného poriadku pri zákroku vykonanom voči obvinenému,   najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že dňa 15. júla 2010 začal vyšetrovateľ trestné stíhanie vo veci zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák., avšak proti nestotožnenej osobe vystupujúcej pod menom „Rocky“. Proti obvinenému   M.   P.   bolo   vznesené   obvinenie   až   dňa   16.   júla   2010.   Vzhľadom   na   to, príslušníci policajného zboru postupovali správne v súlade so zákonom č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore. Zaistený plát tabletiek S. bol ako dôkaz získaný zákonne.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. teda nie je daný.»

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd ustálil záver o zákonnosti postupu pri   zabezpečovaní   dôkazu   proti   sťažovateľovi   v   prípravnom   konaní,   ktorý   sa   opiera o zistenie,   že   trestné   stíhanie   bolo   podľa   §   199   ods.   2   Trestného   poriadku   proti nestotožnenej   osobe   vystupujúcej   pod   prezývkou „Roky“ začaté   ráno   15.   júla   2010, t. j. predtým,   ako   bol   sťažovateľ   predvedený   podľa   §   17a   zákona   č.   171/1993   Z.   z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) na podanie vysvetlenia. Z uvedeného teda najvyšší súd dospel k záveru, že policajt, ako aj vyšetrovateľ mohli voči sťažovateľovi postupovať podľa ustanovení zákona o Policajnom zbore,   a   nie   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku,   pretože   v   čase   policajného   zákroku nebolo proti nemu ešte vznesené obvinenie, k čomu došlo až 16. júla 2010.

Uvedené závery najvyššieho súdu považuje ústavný súd za odôvodnené a ústavne udržateľné, majúce oporu v aplikovanej právnej úprave, pričom na doplnenie argumentácie najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva, že je nevyhnutné rozlišovať medzi začatím trestného stíhania podľa § 199 Trestného poriadku na jednej strane a vznesením obvinenia podľa   § 206   Trestného poriadku   na strane druhej.   Keďže trestné stíhanie podľa   §   199 Trestného poriadku nebolo 15. júla 2010 začaté proti sťažovateľovi, policajné orgány mohli v tom čase postupovať proti nemu podľa ustanovení zákona o Policajnom zbore.

Citované závery najvyššieho súdu možno považovať za ústavne akceptovateľné, aj pokiaľ ide o jeho konštatovanie o zákonnosti postupu policajných orgánov a vyšetrovateľa 15. júla 2010 pri zaistení dôkazu (tabliet) u sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd na doplnenie   argumentácie   ešte   poznamenáva,   že   sťažovateľ   bol   policajným   orgánom predvedený na podanie vysvetlenia podľa ustanovení zákona o Policajnom zbore, keďže v tom čase, ako už bolo uvedené, nebolo proti nemu začaté trestné stíhanie a ani vznesené obvinenie, avšak následne po zistení, že činnosť, o ktorej sťažovateľ podal vysvetlenie, súvisí s trestnou činnosťou, v súvislosti s ktorou už bolo podľa § 199 ods. 2 Trestného poriadku   začaté   trestné   stíhanie,   vyšetrovateľ   mohol   a   mal   vykonávať   všetky   procesné úkony   proti   sťažovateľovi   už   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku,   preto   aj   v   zmysle zápisnice o vydaní veci z 15. júla 2010 (ktorú si ústavný súd vyžiadal, pozn.) bol sťažovateľ vyzvaný na vydanie veci podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku.

Okrem toho ústavný súd podotýka, že v prípade, ak sťažovateľ bol toho názoru, že skutočnosti uvedené v predmetnej zápisnici z 15. júla 2010 o vydaní veci nezodpovedajú skutočnosti, t. j. ak bol toho názoru, že k vydaniu veci (tabliet, pozn.) bol donútený, mohol podpísanie zápisnice odmietnuť, čo však neučinil, a contrario v zápisnici nie je záznam o tom, že by ju sťažovateľ odmietol podpísať.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad najvyššieho súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľom označených práv nedošlo, a z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   úhrady   trov   konania   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013