znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 309/2010-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   M.   K.,   B.,   a F.   K.,   B.,   oboch   zastúpených advokátkou   JUDr.   J.   F.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I a postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. K. a F. K.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2010 doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   K.   a F.   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Bratislava   I   (ďalej   len   „OR   PZ   Bratislava   I“)   a postupom   Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že «Sťažovateľ MUDr. M. K. sa počas manželstva pustil v r. 1992 - s pomocou celej jeho širšej rodiny - do výstavby rodinného domu v B. MUDr. M. K. nie je prvým, ani posledným človekom, v ktorého manželstve postupom času prišlo k nezhodám a kríze. Aktuálne riešenie takéhoto životného problému má samozrejme veľmi ohraničené   právne   možnosti   (či   už   hovoríme   o   repertoári   rodinnoprávnom, občianskoprávnom, v extrémnej krajnosti prípadne aj aspektoch v trestnopravnej rovine). MUDr.   M.   K.   sa   vníma   ako   bezúhonný   človek,   s   primeranými   životnými   skúsenosťami päťdesiatročného muža (z toho 22 rokov v prvom a jedinom manželstve s tromi deťmi). Fakt, že jeho manželka(...) iniciovala občianskoprávny spor o určenie, či si MUDr. M. K. mohol platne požičať peniaze na postavenie spomenutého rodinného domu od svojej matky p. F. K. (sťažovateľky v druhom rade) je síce pre MUDr. M. K. trpkým poznatkom, musí ho ale vziať na vedomie. V tomto kontexte treba povedať, že OS BA IV rozhodol dňa 16. 03. 2010 pod č. 16 C 421/2008 o žalobe Ing. K. K. MUDr. M. K. a F. K. (ako vedľajšia účastníčka)   podali   odvolanie.   Obaja   sťažovatelia   postupujú   pokojne,   teda   s   čistým svedomím a konzekventne podľa platného práva. (...)

MUDr. M. K. dodnes nedisponuje kvalifikovanou odpoveďou na otázku, kto inicioval začatie trestného stíhania voči nemu, resp. voči jeho matke p. F. K. Skutočnosťou ostáva, že dňa 04. 11. 2009 bolo voči nemu začaté trestné stíhanie za akýsi trestný čin. Protestoval voči tomu a Krajská prokuratúra v Bratislave si osvojila jeho argumentáciu.

Osobitne   treba   zdôrazniť,   že   aj   v   pôvodne   vznesenom   obvinení   z   trestného   činu chýbali základné predpoklady:

nebol uvedený čas spáchania trestného činu a   predovšetkým   chýbal   popis   údajného   trestného   činu,   ktorý   by   bol   dostatočne transparentný, určitý a nezameniteľné výstižný. Na tejto situácii sa dodnes nič nezmenilo - MUDr. M. K. ani jeho matke F. K. nie sú známe žiadne nové poznatky polície a obaja sťažovatelia   (v   kontexte   tohto   podania)   sa   nemôžu   zbaviť   pocitu,   že   sa   koná   v   iných záujmoch, zrejme sa priečiacich platnému právu.

Po   zrušení   cit.   uznesenia   OR   PZ   Bratislava   I,   odd.   skráteného   vyšetrovania Bratislava   Staré   mesto   -   západ,   č.   ORP-340/2-OSV-B1-2009   z   04.   11.   2009   sa   ale postavenie MUDr. M. K. výrazne zhoršilo.

Napriek tomu, že sa MUDr. M. K. snaží byť maximálne ústretový a postupuje vo vzťahu k policajným orgánom kooperatívne, neustále je konfrontovaný s ďalšími a ďalšími domnienkami a insinuáciami. Dodnes nie je zákonným spôsobom vysvetlené, čo sa vlastne od sťažovateľa očakáva, resp. požaduje - formálne je svedkom; v očiach involvovaných orgánov trestného konania (...).

Rozhodne tvrdíme, že ide o klasický občianskoprávny vzťah medzi MUDr. M. K. a jeho   matkou.   MUDr.   M.   K.   uzatvorením   manželstva   samozrejme   nestratil   časť   svojej osobnostnej integrity a spôsobilosti na právne úkony! V tejto záležitosti nemožno pozorovať žiadne kolaterálne trestnoprávne súvislosti. (...)

Sťažovatelia dodnes nevedia, čo a koho poškodili, kto je tou záhadnou treťou osobou, ktorá mala byť ich dohodou poškodená.   Sťažovatelia tvrdia, že reálne existujú len dve poškodené   osoby   -   nimi   sú   sťažovatelia   MUDr.   M.   K.   a   F.   K.,   ktorí   sú   „šikanovaní" skupinou ľudí s nejasným pozadím, ľuďmi vystupujúcimi síce aj pod kepienkom štátnej moci, ale sledujúcimi nezreteľné, istotne ale právne nekorektné ciele. (...)

Situáciu vníma MUDr. M. K. o to kritickejšie, že nemá a nechce mať s jeho matkou žiadne kontraverzie. Rodinný dom postavil len zásluhou rodičov.

Preto také praktiky, ako „policajné“ klopanie v neskorých večerných hodinách na dvere bytu a vynucovanie čohosi od 84-ročnej osamelej ženy (F. K.), ktorá má závažné zdravotné problémy, považujú obaja sťažovatelia za neetické, ba až za hranicou právnej korektnosti. Istotne sa ale priečia rešpektovaniu ústavne garantovaných práv na ochranu súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR).

V intenciách § 31 a nasl. zákona o prokuratúre žiadal MUDr. M. K. o vykonanie opatrení   v   rozsahu   pôsobnosti   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I,   na   odstránenie porušovania platného právneho poriadku. Bezúspešne. Tým vyčerpal dostupné prostriedky (m.   m.   II.   ÚS   124/2008   nemožno   ani   upozornenie   prokurátora   považovať   za   účinný prostriedok nápravy). (...)

Sťažovatelia   tvrdia,   že   popísaným   spôsobom   konanie   polície   a   prokuratúry nesmeruje k ich postaveniu pred súd, ale ani k zastaveniu trestného stíhania. Tým sú trvale porušované   ich   základné   ústavné   práva   a   slobody   s   narastajúcimi   škodlivými   a nekončiacimi sa následkami.(...)

V danej veci ale ide aj o zreteľné a zámerné prieťahy. Ak sa polícia a prokuratúra nazdáva, že podpisom uznania dlhu zo 07. 10. 1998 spáchali MUDr. M. K. a F. K. akýsi trestný čin, majú ústavnú povinnosť konať. Nevidno ale žiadne skutočnosti, ktoré by orgány činné   v   trestnom   konaní   oprávňovali   pracovať   neefektívne   a   odďaľovať   vyriešenie problému.».

Sťažovatelia napokon navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Okresné riaditeľstvo PZ SR Bratislava I(…) a Okresná prokuratúra Bratislava I(…) porušili právo MUDr. M. K. a F. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému riaditeľstvu PZ SR Bratislava I(...) a Okresnej prokuratúre Bratislava I (...) sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

MUDr.   M.   K.,   (...)   a F.   K.   (...)   sa   priznáva   každému   z nich   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- € (slovom tritisíc Eur), ktoré sú Okresné riaditeľstvo PZ SR Bratislava I (...) a Okresná prokuratúra Bratislava I (...) povinné spoločne a nerozdielne vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresné riaditeľstvo PZ SR Bratislava I (...) a Okresná prokuratúra Bratislava I (...) sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť MUDr. M. K., (...) a F. K. (...) trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne JUDr. J. F. (...)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom OR PZ Bratislava I a okresnej prokuratúry.

1.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   jedným z dôvodov   na   odmietnutie   návrhu   (sťažnosti)   je   aj   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí, pričom k obligatórnym náležitostiam návrhu na začatie konania patrí podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj návrh na rozhodnutie (petit), ktorý musí byť vymedzený presne, určito, zrozumiteľne a pritom tak, aby zodpovedal právomoci, ktorú môže ústavný súd   uplatniť   v   príslušnom   type   konania   (v   prípade   sťažovateľov   musí   ísť   o   petit zodpovedajúci ustanoveniam čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť právne nespochybniteľným východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (m. m. III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04, IV. ÚS 15/08). V   danom   prípade   sťažovateľmi   (ktorí   sú   zastúpení   kvalifikovaným   právnym zástupcom)   navrhovaný petit   uvedeným požiadavkám zjavne nezodpovedá.   Sťažovatelia síce tvrdia, že postupom OR PZ Bratislava I a okresnej prokuratúry došlo k porušeniu ich práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   no   žiadnym   spôsobom   v petite neuvádzajú,   v ktorom   konkrétnom   konaní   k tomuto   porušeniu   malo   dôjsť.   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   taký   rozsah   nedostatkov   v   zákonom   predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľov, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd pre účely naplnenia zákonných náležitostí podanej sťažnosti považoval za potrebné vyjadriť svoj názor aj k označeniu porušovateľa základného práva uvedeného ako OR PZ Bratislava I.

Podľa   § 4 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   171/1993   Z.   z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov služby Policajného zboru pôsobia v rámci útvarov   Policajného   zboru,   ktoré   zriaďuje a   zrušuje   minister;   zároveň   určuje   náplň ich činností a vnútornú organizáciu. Útvary Policajného zboru sú organizované spravidla podľa organizácie súdov.

Podľa   nariadenia   č.   19   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   z 9.   marca   2009 o vydaní vzorového organizačného poriadku krajského riaditeľstva Policajného zboru (ďalej len „nariadenie“) je krajské riaditeľstvo v zmysle čl. 2 ods. 3 a 4 samostatnou rozpočtovou organizáciou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a „vystupuje ako samostatný právny subjekt s aktívnou, prípadne pasívnou legitimitou“. Na tomto základe krajské riaditeľstvo v zmysle čl. 4 ods. 2 písm. o) uvedeného nariadenia „vykonáva právne zastupovanie pred súdmi   v   občianskoprávnom   konaní,   v   trestnom   konaní,   v   pracovnoprávnom   konaní   pri preskúmavaní rozhodnutí súdom, v obchodno-záväzkovom konaní, v konaní pred orgánmi verejnej   správy;   v   týchto   konaniach   zastupuje   aj   okresné   riaditeľstvá   a   útvary   úradu hraničnej   a   cudzineckej   polície   ministerstva   a   právne   vymáha   pohľadávky   štátu, spravované krajským riaditeľstvom ako rozpočtovou organizáciou“.

Vychádzajúc   s uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   právnu   subjektivitu v konaní pred súdmi má krajské riaditeľstvo Policajného zboru, v danom prípade Krajské riaditeľstvo   Policajného   zboru   v   Bratislave,   pričom   okresné   riaditeľstvá   sú   jeho organizačnými zložkami.

S poukazom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajú porušenie označeného   základného   práva   napadnutým   postupom   OR   PZ   Bratislava   I a   okresnej prokuratúry, je aj neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

2.1 V prípravnom konaní podľa druhej hlavy druhej časti zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) dozor nad zachovaním zákonnosti vykonáva prokurátor. Vo vzťahu k namietanému postupu OR PZ Bratislava I ústavný súd dospel k záveru, že orgánom štátu, ktorý má zabezpečiť ochranu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v rámci   prípravného konania postupom policajta [policajtom treba rozumieť aj vyšetrovateľa podľa § 10 ods. 8 písm.   a)   Trestného   poriadku],   je prokurátor.   Ustanovenie   §   230   Trestného   poriadku výslovne ustanovuje oprávnenia prokurátora v tomto štádiu trestného konania, ktoré možno efektívne uplatniť aj na účely ochrany základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   na zjednanie   nápravy   pri porušení   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom policajta bol príslušný okresný prokurátor (v prípade jeho nečinnosti nadriadený prokurátor až   po   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky),   a preto   sťažnosť   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2. V zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona   o prokuratúre   poskytujú   sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a právom chránených záujmov (mutatis mutandis IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03). Podnet (opakovaný podnet)   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj   nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci   individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia „v   intenciách   §   31   a nasl. zákona   o prokuratúre   žiadali   o vykonanie   opatrení   v rozsahu   pôsobnosti   Okresnej prokuratúry(...), na odstránenie porušovania platného právneho poriadku. Bezúspešne. Tým vyčerpali   dostupné   prostriedky(...)“.   Z uvedeného   konštatovania   ústavnému   súdu   nie   je zrejmé,   či   sťažovatelia   využili   okrem   podania   podnetu   podľa   §   31   ods.   1   zákona o prokuratúre   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   okresnej   prokuratúry   aj   podanie opakovaného podnetu podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, a ani to, ako o nich bolo rozhodnuté   v prípade   ich   podania.   Tieto   skutočnosti   ústavný   súd   nemohol   vyvodiť   ani z listín tvoriacich prílohu podanej sťažnosti.

Okrem   toho   sťažovatelia,   ktorí   sú   zastúpení   advokátkou,   neuviedli   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   ospravedlnenie   nevyužitia   všetkých   právnych prostriedkov   (napr.   opakovaného   podnetu),   ktoré   zákon   sťažovateľom   na ochranu   práv poskytuje.   Sťažovatelia   nie   sú   oprávnení   vyberať si   orgán   verejnej   moci,   ktorý   im   má poskytnúť ochranu označeného porušenia základného práva. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovatelia, ak sa domnievajú, že označené orgány činné v trestnom konaní porušili nimi označené základné právo, nevyužili (hoci mohli a mali využiť) tie právne prostriedky, ktoré   zákon   účinne   poskytuje   na   ochranu   práv   voči   postupu   nimi   označených   orgánov činných v trestnom konaní. Až po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené   aj   ostatné   ústavné   a zákonné   predpoklady,   právomoc   ústavného   súdu   (princíp subsidiarity).

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   sťažovatelia   ešte   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu mali využiť iný právny prostriedok, ktorý im zákon na ochranu práva účinne poskytuje, v danom prípade opakovaný podnet v zmysle citovaných ustanovení   zákona   o prokuratúre.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako neprípustnú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vo svojej rozhodovacej činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   otázka, či   v konkrétnom   prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie   sp.   zn.   I. ÚS 128/03   z 25.   júna   2003   a v ňom   citovanú   predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že voči nim bolo 4. novembra 2009 začaté trestné stíhanie „za akýsi trestný čin“. Na základe toho ústavný súd vychádzal z predpokladu, že v uvedený deň bolo sťažovateľom v trestnom konaní vznesené obvinenie. Vzhľadom na skutočnosť,   že od vznesenia   obvinenia   do   rozhodnutia ústavného súdu   uplynulo sedem mesiacov, ústavný súd v postupe OR PZ Bratislava I, ako aj okresnej prokuratúry prima faciem nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010