znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 309/09-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R., zastúpenej advokátom JUDr. Š. P., H., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Humenné pod sp. zn. 12 C 35/2007 a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 1 Co 70/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009 doručená   sťažnosť M. K.,   R.   (ďalej len „sťažovateľka),   vo veci   namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 35/2007 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   pod sp.   zn. 1 Co 11/08. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. júla 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou podanou okresnému súdu   domáhala   od   žalovaných   L.   S.   a M.   S.   (ďalej   aj   „žalovaní“)   odstránenia   garáže s odôvodnením, že garáž bola postavená k jednej zo stien rodinného domu sťažovateľky okolo roku 1980, a to bez jej súhlasu, bez stavebného povolenia, na časti pozemku, ktorý je vo vlastníctve sťažovateľky, a napokon v rozpore s vtedy platnými stavebnými predpismi. Nutnosť podania žaloby odôvodňovala aj tým, že žalovaní nerešpektovali jej viaceré výzvy na odstránenie garáže, pričom k výsledku neviedla ani súčinnosť obecného úradu. Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého M. S. zasiahol do jej vlastníckeho práva, menovaný potvrdil a uznal,   že   nevie   preukázať   písomný   súhlas   sťažovateľky   na   výstavbu   garáže   na   jej pozemku. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 35/2007 z 11. februára 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 11/08 z 11. mája 2009 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá   s tým,   že   náhrada   trov   konania sa   účastníkom   nepriznala.   Rozsudok   sa   stal právoplatným   8.   júna 2009.   Už   uvedenými   závažnými okolnosťami   sa   všeobecné   súdy nezaoberali, čím došlo k porušeniu ustanovení § 123 a § 126 Občianskeho zákonníka. Hoci sťažovateľke   bolo   konaním   žalovaných   znemožnené   nakladať   so   svojím   pozemkovým vlastníctvom, všeobecné súdy jej oprávnenému žalobnému nároku nevyhoveli. Porušili tým jej základné právo na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), resp. čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka žiada   vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 35/2007 a krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 11/08 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 11. februára 2009 a krajského súdu z 11. mája 2009 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 70/09-183 z 11. mája 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 35/2007-162 z 11. februára 2009. Podľa názoru   krajského   súdu   bolo   nepochybne   preukázané,   že   neboli   zistené   dôvody,   ktoré pôvodne viedli sťažovateľku podľa jej vlastného tvrdenia k podaniu žaloby o odstránenie stavby. Sťažovateľka totiž tvrdila, že žalobu podala z dôvodu, že sporná garáž spôsobovala zamákanie suterénu jej rodinného domu. Vykonaným znaleckým dokazovaním z odboru stavebníctva sa však zistilo, že príčinou zamákania rodinného domu nie je sporná garáž. Nemožno urobiť ani záver, že by išlo o neoprávnené zriadenie stavby na cudzom pozemku. Žalovaní   od   začiatku   konania   poukazovali   na   to,   že   garáž   postavili   s privolením sťažovateľky, ktorá proti tomu žiadne námietky nemala. Garáž bola postavená v rokoch 1980 až 1981, pričom sťažovateľka po prvýkrát jej postavenie namietala až v roku 1995, o čom svedčí obsah listu O. ú. v H. sp. zn. URAŠSS 998/95-Št z 11. septembra 1995. Preto nemožno   tvrdiť,   že   k postaveniu   garáže   došlo   bez súhlasu   sťažovateľky.   Podľa   §   135c ods. 1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo,   môže   súd   na   návrh   vlastníka   pozemku   rozhodnúť,   že   stavbu   treba   odstrániť   na náklady toho, kto stavbu zriadil. Vzhľadom na zistené skutočnosti nie je skutková podstata uvedeného ustanovenia v danom prípade naplnená.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predovšetkým   je   potrebné   konštatovať,   že   hoci   sťažovateľka   v podanej   sťažnosti napáda popri konaní vedenom okresným súdom aj konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 11/08, v skutočnosti ide správne o konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 70/09, ako to vyplýva z predloženej kópie rozsudku krajského súdu. V ďalšom preto ústavný súd vychádzal zo správneho označenia spisovej značky rozsudku krajského súdu.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 12 C 35/2007, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   sťažovateľke   mal   krajský   súd v odvolacom konaní. Sťažovateľka možnosť podať odvolanie aj využila. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 70/09. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka   nie   je   spokojná   s rozsudkom   krajského   súdu,   lebo   podľa   jej presvedčenia bola v práve, no napriek tomu sa jej nedostalo požadovanej súdnej ochrany. Inak   z podanej   sťažnosti   nevyplývajú   žiadne   konkrétne   tvrdenia   o pochybeniach všeobecných súdov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   svoj   rozsudok   dostatočným a presvedčivým spôsobom zdôvodnil, keď vychádzal z toho, že garáž bola postavená na pozemku sťažovateľky s jej neformálnym súhlasom, keďže existenciu garáže na svojom pozemku   začala   namietať až po   asi   pätnástich   rokoch   v súvislosti   s tvrdením,   že   garáž spôsobuje zamákanie jej   rodinného   domu.   V nijakom   prípade   nemožno uvedené   závery krajského súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Keďže právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odstránení stavby je viazaná na skutkovú podstatu § 135a Občianskeho zákonníka, nebolo potrebné osobitne sa zaoberať tvrdením   sťažovateľky,   podľa   ktorého   garáž   bola   postavená   bez   stavebného   povolenia a v rozpore s vtedy platnými stavebnoprávnymi predpismi. V takýchto prípadoch totiž môže o odstránení stavby rozhodovať stavebný úrad, nie všeobecný súd.

Napokon treba uviesť, že skutočnosť, že výsledok súdneho konania nezodpovedá predstavám sťažovateľky, nemôže sama osebe znamenať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009