znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 309/06-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20. septembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 194/2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 4/2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2006 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 194/2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 4/2006. Skutkový   stav,   v ktorom   sťažovateľ   vidí   porušenie   jeho   označených   práv,   je v sťažnosti opísaný tak, že „Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, svojím uznesením sp. zn. 2 Sž-o-KS 194/04 zo dňa 19. V. 05, odmietol moje odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S 56/2004-44, zo dňa 29. VI. 04, ktorým bolo zastavené súdne konanie o preskúmanie rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného – Ústredia práce, sociálnych   vecí   a   rodiny   v Bratislave   pod   č. j.   Soc.   277/97/01977,   zo   dňa   3.   I.   1997 a 273/97/01977, zo dňa 16. V. 1997, a to z dôvodu jeho údajného oneskoreného podania mnou, pri ktorom ale podľa môjho presvedčenia bolo týmto súdom na moju ujmu zneužité zákonné   ustanovenie   ods. 2),   §-u   47   OSP!   A práve   pre   túto   príčinu   napadol   som   toto svojvoľné   a nezákonné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   dovolaním,   zo   dňa   13.   VII.   05, v ktorom som namietal, že došlo tu k vade konania podľa písm. f), §-u 237 OSP (bránenie v konaní pred súdom), o čom bol povinný následne dovolací súd rozhodnúť, ale nerozhodol lebo dovolanie odmietol pre inú príčinu, ktorá nemá svoje právne opodstatnenie. Najvyšší súd SR iným senátom totiž svojím konečným uznesením sp. zn. 1 Sž-o-NS 4/2006, zo dňa 27. IV. 06, ako kasačný súd, toto dovolacie konanie ukončil nezákonným spôsobom tak, že ho   zastavil,   vraj   pre   nedostatok   jeho   kompetencií,   čo   je   prinajmenšom   nesprávne a zavádzajúce“.

Podľa   sťažovateľa   sú   napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vydané   v oboch namietaných   konaniach   nekvalifikované   a bolo   mu   nimi   zabránené   konať   pred   súdom vo veci samej. Sťažovateľ zastáva názor, že „... moja kauza bola na obidvoch stupňoch právoplatne ukončená len v procesnoprávnej rovine a nebolo tu rozhodnuté aj o veci samej a o hmotnom práve, na čo kasačný súd údajne svoju kompetenciu nemá, ale určite má svoju kompetenciu,   pokiaľ   ide   o vady   konania   v zmysle   §-u 237   OSP,   ktoré   som   a iba   tie namietal! Preto podľa mňa nie je vôbec dôvodné a právne opodstatnené, že táto moja kauza v tomto ohľade bola tiež spájaná so zákonným ustanovením ods. 2), §-u 250s OSP, či inými ustanoveniami   vecného   rázu,   ktoré   tu   neplatia   a preto   je   aj   bez   právneho   významu posudzovanie môjho odvolania i dovolania podľa toho, do ktorej kategórie sporov patria. Preto   som   presvedčený,   že   aj   v tomto   mojom   prípade   označený   porušovateľ   môjho základného a ľudského práva, ktorým má byť Najvyšší súd SR, porušil tieto na môj úkor podľa Ústavy SR i Dohovoru, pokiaľ ide o výslovné právo na súdnu ochranu, resp. o právo na reálny súd s povinnosťou súdu v konečnom dôsledku rozhodnúť predovšetkým vo veci samej“.

Z uvedených   dôvodov   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) a jej prijatí na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde) vo veci samej takto rozhodol:

„1. Vyslovuje,   že   základné   a   ľudské   práva   I.   K.   K.   podľa   ods. 1),   čl. 46   Ústavy Slovenskej republiky a ods. 1), čl. 6 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ich ochrane postupom Najvyššieho   súdu   SR   jak   v odvolacom,   tak   aj   dovolacom   konaniach   vedených   u neho pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 194/04 a 1 Sž-o-NS 4/06 porušené boli.

2. Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80 tis. Sk (slovom osemdesiattisíckorúnslovenských), ktoré je mu povinný Najvyšší súd SR v Bratislave uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

3. Ukladá Najvyššiemu súdu SR so sídlom v Bratislave uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho   konania   na označený   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   a to   do   15-tich   dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Sž-o-KS 194/2004

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v označenom konaní.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať   sa   práv   uvedených   v (...)   čl. 46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu   pristupujú   záruky ustanovené v   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu,   zloženie   súdu   a   vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečovaná   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Základné právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty   a riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha   obmedzeniam,   resp.   podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,   povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa ustanovení príslušného zákona.

Z obsahu   súvisiaceho   spisu   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn.   1 S 56/2004,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil   v rámci   prípravy   predbežného prerokovania   sťažnosti,   vyplýva,   že   najvyšší   súd   konajúc   o odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 S 56/2004 z 29. júna 2004 rozhodol uznesením sp. zn. 2 Sž-o-KS 194/2004 z 19. mája 2005 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu, že bolo podané oneskorene.

Z odôvodnenia   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že „Pri posudzovaní včasnosti podania odvolania vychádzal predovšetkým z § 204 ods. 1 OSP veta prvá,   v zmysle ktorého sa   odvolanie podáva do pätnástich   dní   od   doručenia   uznesenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje, odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané   po   uplynutí   pätnásťdňovej   lehoty   preto,   že   sa   odvolateľ   spravoval   nesprávnym poučením súdu o odvolaní (§ 204 ods. 2, veta prvá OSP). Vzal na zreteľ tiež § 57 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   do   uplynutia   lehoty   nezapočítava   deň,   keď   došlo   k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a tiež § 57 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným   dňom   mesiaca.   Ak koniec lehoty   pripadne na sobotu,   nedeľu   alebo   sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší pracovný deň.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu,   napadnuté   uznesenie   obsahovalo   správne   poučenie o odvolacej lehote a o tom, komu sa odvolanie podáva.

Podľa   § 47   ods. 2   OSP   ak   nebol   adresát   písomnosti,   ktorá   sa   má   doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu   v   deň   a   hodinu   uvedenú v oznámení.   Ak   zostane   i nový   pokus   o   doručenie   bezvýsledným,   uloží   doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Z obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   napadnuté   uznesenie   bolo   žalobcovi   doručené   dňa 9. augusta 2004 uložením na pošte. Pätnásťdňová lehota na podanie odvolania žalobcovi začala   plynúť   dňom   10.   augusta   2004   (§ 57   ods. 1   OSP)   a jej   koniec   pripadol   na   deň 24. augusta 2004 (utorok), ktorý bol riadnym pracovným dňom. Odvolanie žalobcu, ktoré odovzdal na poštu na doručenie súdu prvého stupňa až 30. augusta 2004, bolo opreto podané oneskorene.

Samotná skutočnosť, že navrhovateľ osobne prevzal uznesenie krajského súdu dňa 16. augusta 2004,   nemení   nič   na   skutočnosti,   že   platí   fikcia   doručenia   v zmysle   vyššie citovaného ustanovenia zákona“.

Skutkový stav opísaný v citovanom rozhodnutí korešponduje s tým, čo zistil ústavný súd z obsahu súvisiaceho súdneho spisu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   zo   16. júla 2006   (doručená ústavnému súdu 18. júla 2006) neobsahuje žiadnu relevantnú námietku, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že aplikácia § 47 ods. 2 OSP najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 194/2004 bola ústavne nekonformná a predstavovala zásah do ním označených základných práv.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   o zjavnú neopodstatnenosť   návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   sťažovateľ   označil,   či   už   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 66/98), inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (primerane II. ÚS 70/99).

Podľa názoru ústavného súdu bol postup najvyššieho súdu v súlade s ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   nemôže   vytvárať spojitosť   s namietaným   porušením označených práv sťažovateľa. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 4/2006

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 194/2004 z 19. mája 2005 ako súdu odvolacieho podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil poukazom na ustanovenie § 237   písm. f)   OSP tvrdiac,   že   v   konaní došlo   k vadám   najmä v tom,   že   mu   bolo   ako účastníkovi   bránené konať pred   odvolacím   súdom.   Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa svojím uznesením z 27. apríla 2006 sp. zn. 1 Sž-o-NS 4/2006 zastavil.

Toto svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd s poukazom na to, že „Dovolaním možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP) (...) V týchto prípadoch je však dovolanie prípustné iba vo veciach, uvedených v § 236 až 239 OSP v spojení s § 250s ods. 2 OSP.

V konaní   v horeuvedenej   veci   o takýto   prípad   nešlo,   lebo   žalobca   sa   domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci, patriacej na konanie podľa   V. časti   druhej   hlavy   OSP,   v ktorej   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd dovolací, nemá právomoc konať.

Najvyšší   súd   preto   s poukazom   na   § 104   ods. 1   v spojení   s   § 246c   OSP   konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal“.

Podľa § 246c OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je   prípustný,   len   ak   je   to   ustanovené   v tejto   časti.   Proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu opravný prostriedok nie je prípustný, ak nie je ustanovené inak v § 250s ods. 2 OSP.

Už   samotná   skutočnosť,   že   v okolnostiach   veci   smerovalo   dovolanie   sťažovateľa proti rozhodnutiu najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho), vylučuje v zmysle ustanovenia § 246c poslednej vety OSP prípustnosť opravného prostriedku, pretože v § 250s ods. 2 OSP nie je vo väzbe na daný prípad ustanovené inak.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z pripojeného rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených   najvyšším   súdom v napadnutom   konaní a zakladalo príčinnú súvislosť   s možnosťou   porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   skutkových   okolností,   ktoré   vyplynuli   z   obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu, z právnych východísk a záverov najvyššieho súdu preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   najvyššieho súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 1 Sž-o-NS 4/2006   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému) porušeniu   práva   ústavný   súd   pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04).

Preto napadnuté konania najvyššieho súdu nesignalizujú žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde aj vo vzťahu k tej časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jej návrhu na rozhodnutie vo veci samej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2006