znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 308/2014-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1, čl. 124 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a oznámením č. k. VI/2 Gd 322/12-7 zo 6. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. K.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2013 doručená sťažnosť Mgr. M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1, čl. 124 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a oznámením   č.   k.   VI/2   Gd   322/12-7   zo   6.   februára   2013   (ďalej   len   „napadnuté oznámenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala generálnej prokuratúre opakovaný podnet zo 7. decembra 2012 pre „porušenie zákonnosti a ústavnosti v stavebno- územnom   konaní,   ktoré   malo   za   následok   zastavanie   celého   správneho   konania“ o jej žiadosti o vydanie územného rozhodnutia o umiestnení rodinného domu. Opakovaný podnet sťažovateľky   smeroval   voči   rozhodnutiu   obce   R.   č.   291/2001/Ju-213   z 24.   mája   2012 v spojení s rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Prešove č. 2012-690/2751-4/SP-ZV zo   6.   septembra   2012   (ďalej   spolu   aj   „rozhodnutia   správnych   orgánov“).   Sťažovateľka v opakovanom   podnete   poukázala   najmä   na   skutočnosť,   že   v správnom   konaní   nebola vykonaná miestna ohliadka a že správny orgán v obdobnom správnom konaní s rovnakým skutkovým stavom, v ktorom ako účastník vystupoval sused sťažovateľky, prijal odlišné rozhodnutie, na základe ktorého mohol sused sťažovateľky začať výstavbu rodinného domu na   pozemku   susediacom   s pozemkom   sťažovateľky.   Podľa   sťažovateľky   sa „orgány prokuratúry   nemali   záujem“ vysporiadať   s   namietaným   porušením   princípu   rovnosti v konaní   správneho   orgánu.   Podľa   sťažovateľky   niet   pochýb,   že   konaním   generálnej prokuratúry   a ostatných   stupňov   prokuratúry   boli   porušené   ňou   označené   ustanovenia ústavy, keďže tieto orgány prokuratúry „zavádzajú, klamú a priam zatvárajú svoje oči pred vyloženou nezákonnosťou a [ne]ústavnosťou a hlavne diskrimináciou, čím konajú v rozpore nielen   s Ústavou   SR,   ale   aj   vlastným   zákonom   o prokuratúre   a vôbec   nehladiac   na antidiskriminačný zákon“.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „základné a ľudské práva   u sťažovateľky,   hlavne   v rovnosti   práv   u každého   bez   rozdielu“ boli   orgánmi prokuratúry   porušené,   ďalej   aby   jej   priznal   finančné   zadosťučinenie   a uložil   generálnej prokuratúre uhradiť sťažovateľke trovy konania.

II.

4.   Z   napadnutého   oznámenia   generálnej   prokuratúry   vyplýva,   že   na základe sťažovateľkinho   opakovaného   podnetu   zo   7.   decembra   2012   preskúmala   generálna prokuratúra postup Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) pri vybavovaní   sťažovateľkinho   predchádzajúceho   podnetu   z   22.   septembra   2012,   ktorým žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov. Po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho   spisového   materiálu   generálna   prokuratúra   sťažovateľke   napadnutým oznámením oznámila, že ani zo strany generálnej prokuratúry neboli zistené dôvody na prijatie osobitného prokurátorského opatrenia a zmenu stanoviska, ktoré bolo sťažovateľke oznámené   listom   krajskej   prokuratúry   č.   Kd   208/12   z 24.   októbra   2012,   s   ktorým   sa generálna prokuratúra stotožnila a ktoré napadnutým oznámením doplnila. Podľa generálnej prokuratúry skutočnosť, že sa stavebný úrad nezúčastnil jedného z právnych úkonov, ktoré mali viesť k posúdeniu veci, sama osebe nemôže viesť k spochybneniu zákonnosti celého procesného postupu, ktorý stavebný orgán uskutočnil, a to vzhľadom na množstvo iných podkladov, skutočností a dôkazov, o ktoré oprel svoje rozhodnutie vo veci samej. Ďalej generálna   prokuratúra   v napadnutom   oznámení   uviedla,   že   čo   sa   týka   právnej   situácie suseda   sťažovateľky,   táto   nie   je   z hľadiska   posúdenia   zákonnosti   rozhodnutí   správnych orgánov   podstatná,   keďže   sa   týka   inej   odlišnej   veci.   V   závere   napadnutého   oznámenia generálna prokuratúra poučila sťažovateľku, že ďalšie opakované podnety v tejto veci budú vybavované iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti.

III.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (porov.   napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 60/08, II. ÚS 165/2011, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 92/04).

IV.

7. Sťažovateľka namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1, čl. 124 a čl. 149 ústavy   a práva   podľa   čl. 7   deklarácie   postupom   generálnej   prokuratúry   a napadnutým oznámením, keďže generálna prokuratúra podľa sťažovateľky nezohľadnila skutkový stav a s jej   námietkami   sa   v napadnutom   oznámení,   ktorým   vybavila   jej   opakovaný   podnet, nevysporiadala.

8. V úvode ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   orgánmi   verejnej   moci   bol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (porov.   I. ÚS 17/01,   II.   ÚS   137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného   súdu   nie   je   suplovať   orgány   verejnej   moci,   ktorým   prislúcha   interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného   rozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne   závery   príslušného   orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

9. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom podnetu,   alebo   opakovaného   podnetu   v zmysle   §   31   a   nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť,   avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

10.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   generálna prokuratúra reagovala na opakovaný podnet zákonným spôsobom, a teda riadne plnila svoje povinnosti   vyplývajúce   zo   zákona   o   prokuratúre,   pričom   vybavila   opakovaný   podnet sťažovateľky   napadnutým   oznámením,   ktoré   spĺňa   náležitosti   predpokladané   zákonom o prokuratúre,   v ktorom   vyjadrila   odôvodnený   právny   názor   na   zistený   skutkový   stav. Generálna prokuratúra reagovala aj na námietky sťažovateľky týkajúce sa skutkového stavu a nadväzujúcich rozhodnutí správnych orgánov a skutočnosť, že právne závery generálnej prokuratúry   sú   odlišné   od   záverov   sťažovateľky,   nie   je   dôvodom   na   spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného podnetu. Ústavný súd konštatuje, že postupom   generálnej   prokuratúry   v súlade   so   zákonom   o prokuratúre   nemohlo   dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky domáhať sa ochrany svojich práv podaním podnetu alebo opakovaného   podnetu   orgánom   prokuratúry   a právne   závery   vyslovené   v napadnutom oznámení nie sú arbitrárne, extrémne nelogické ani sa neodchýlili od veci samej a je nutné považovať ich za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. V tomto ohľade sú všeobecné námietky sťažovateľky   o nezohľadnení   skutkového   stavu   a nevysporiadaní   sa   s   jej   námietkami zo strany generálnej prokuratúry zjavne neopodstatnené.

11. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

12. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho aplikácia   sa   v   individuálnych   sťažnostiach   viaže   na   porušenie   individuálne   určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12   ods.   1 a   2   ústavy   bez vzťahu ku   konkrétnemu   základnému právu   alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012, III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).

13.   Sťažovateľka   však   nenamieta   porušenie   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   vo   vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode, ale v spojitosti s porušením čl. 1, čl. 124 a čl. 149 ústavy.

14. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.   Neviaže   sa   na   nijakú   ideológiu   ani   náboženstvo.   Slovenská   republika   uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   čl.   149   ústavy prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a   zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

15. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 1, čl. 124 a čl. 149 ústavy napadnutým   oznámením   konštatuje,   že   uvedené   články neobsahujú   konkrétnu   garanciu základného práva a slobody, ale sú základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy   štátu   vo   vzťahu   k   nositeľom   základných   práv   a slobôd   (čl.   1),   resp.   upravujú základné   ústavné   vymedzenie   postavenia   a kompetencií   ústavného   súdu   a prokuratúry (čl. 124   a čl.   149   ústavy).   V   nadväznosti   na   uvedené   treba   konštatovať,   že   v   prípade sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   vždy   o   porušení   konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy, prípadne práva zaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy než článku garantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným   porušením   už   konkrétneho   označeného   základného   práva   alebo   slobody, čo sťažovateľka nenamietala. Sťažovateľka namietla porušenie uvedených článkov ústavy iba v spojitosti s porušením čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ku ktorému sa ústavný súd vyjadril v bode 12 tohto uznesenia. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Pretože sťažovateľka nenamietla porušenie a ústavný súd nevyslovil porušenie žiadneho ústavou garantovaného základného práva alebo slobody ani práva garantovaného kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a základných   slobodách, neprichádzalo do úvahy, zohľadniac závery ústavného súdu vyslovené v bodoch 12 a 15 tohto uznesenia, ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

17. Vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   čl. 7 deklarácie   je potrebné uviesť,   že vzhľadom na to, že deklarácia nebola vyhlásená podľa čl. 7 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v   znení neskorších   predpisov,   nemá tento   dokument   povahu prameňa práva   Slovenskej republiky,   ale   len   povahu   politického   dokumentu   (porov.   II.   ÚS   28/96,   II.   ÚS   18/97, I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06). Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť sťažovateľky v tej časti, v ktorej namieta porušenie práva vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy, ktorá nemá povahu prameňa práva. Aj v tejto časti bolo treba odmietnuť sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014