znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 308/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn.   Pv   1364/2003   a postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 T 53/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2013 doručená   sťažnosť   M.   H.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresnej   prokuratúry   Michalovce (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 1364/2003 a postupom Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 T 53/2009.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   vyšetrovateľka   Krajského   riaditeľstva Policajného   zboru   v Košiciach,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   uznesením ČVS: KUJP-57/OVVK-2003   z 19.   marca   2004   vzniesla   podľa   §   163   ods.   1   zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a   ods.   1   a   2   písm. a)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „skorší Trestný zákon“).

Dňa 24. marca 2009 okresná prokuratúra podala okresnému súdu podľa § 234 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)   obžalobu   na   sťažovateľa   (a   ďalších   obvinených)   pre   spolupáchateľstvo k trestnému činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1 skoršieho   Trestného   zákona.   Okresný   súd   vedie   trestnú   vec   sťažovateľa   pod   sp.   zn. 15 T 53/2009 a do podania sťažnosti ústavnému súdu nebola právoplatne skončená.

Podľa   názoru   sťažovateľa   tak   okresná   prokuratúra,   ako   aj   okresný   súd   svojím postupom v označenej trestnej veci porušili základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:„Keďže   vyšetrovateľ   s prokurátorom   boli   niekoľko   rokov   nečinní,   tak   sťažovateľ podal   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   a to   listom   zo   dňa   24. 01. 2011   na   Generálnu prokuratúru SR...

Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   vyšetrovateľ   obvinil   sťažovateľa   uznesením   ešte   dňa 19. 03. 2004   a prokurátor   doručil   obžalobu   na   Okresný   súd   Michalovce   až   dňa

24. 03. 2009. Vyvstáva otázka, že čo robil prokurátor v prípravnom konaní 5 rokov? Ďalej aké opatrenia prijal prokurátor voči vyšetrovateľovi na odstránenie prieťahov v konaní? Krajská   prokuratúra   v Košiciach   listom   zo   dňa   11. 04. 2011   doručila   právnemu zástupcovi sťažovateľa odpoveď na sťažnosť na prieťahy v konaní. Sťažnosť vyhodnotila za neopodstatnenú....

Som toho názoru,   že zo   strany   Krajskej prokuratúry v Košiciach   ide o alibizmus a sťažovateľovi mali dať za pravdu, že došlo k prieťahom v konaní zo strany prokurátora... Povinnosťou Krajskej prokuratúry v Košiciach bolo sťažovateľovi dať na vedomie, že aké opatrenia prokurátor prijal voči vyšetrovateľovi, aby odstránil prieťahy v konaní. Zdá sa, že žiadne,   lebo   inak   by   to   krajská   prokuratúra   uviedla   do   svojho   listu   ako   odpoveď   na vybavenie sťažnosti...

Okresný súd Michalovce Trestným rozkazom zo dňa 30. 04. 2010 uznal sťažovateľa za vinného za trestný čin nedovolené prekročenie štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 Tr. zákona, spolu s ďalšími siedmimi osobami. Proti tomuto Trestnému rozkazu sťažovateľ... podal odpor...

Keďže Okresný súd Michalovce od podania odporu nebol činný 2 a pol roka, tak sťažovateľ...   doručil   dňa   04. 01. 2013   na   Okresný   súd   Michalovce   urgenciu   vytýčenia hlavného pojednávania...

Po tejto urgencii Okresný súd v Michalovciach vytýčil hlavné pojednávanie na deň 25. 02. 2013...

... zákonná sudkyňa hlavné pojednávanie odročila na deň 8. marca 2013... Hlavné   pojednávanie   vytýčené   na   deň   8.   marca   2013...   sa   na   Okresnom   súde v Michalovciach nakoniec nekonalo...

Neobstojí prípadné tvrdenie porušovateľa práva v 2. rade, že sťažovateľ nepodal do rúk   predsedu   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Tento   argument   je   už prekonaný   a ústavný   súd   pod   tlakom   rozhodnutí   ESĽP   v Štrasburgu   už   vo   viacerých prípadoch rozhodol, že nepodanie takejto sťažnosti na prieťahy v konaní, nie je dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti...

Dnes je už marec 2013 a súd doteraz vo veci nerozhodol ani na prvom stupni... Čiže sťažovateľ žije v právnom stave neistoty už 9 rokov...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1. Základné právo M. H... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 1364/03, porušené bolo.

2. Základné právo M. H... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 15 T/53/2009, porušené bolo.

3.   Okresnému   súdu   Michalovce   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 T/53/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

4. M. H.... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 8.000,- €..., ktoré mu je Okresná prokuratúra v Michalovciach povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. M. H... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €..., ktoré mu je Okresný súd Michalovce povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresná prokuratúra Michalovce a Okresný súd Michalovce sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť M. H... trovy právneho zastúpenia v sume 320,44 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   danom   prípade   zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci   ústavný   súd   rozhodoval   o   porušení   tých   práv   (prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a prejednanie záležitosti v primeranej lehote) iba v súvislosti s tými postupmi (postup okresnej prokuratúry a postup okresného súdu), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo postupmi, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Predmetom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   je   teda   namietané   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresnej   prokuratúry   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. Pv 1364/2003 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 T 53/2009.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu práv postupom okresnej prokuratúry

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   okrem   iného   aj   postupom   okresnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Pv 1364/2003.   Ide teda o namietaný zásah do práv sťažovateľa, ku ktorému malo dôjsť spôsobením prieťahov okresnou prokuratúrou v štádiu prípravného konania.

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z toho, že sťažnosť podaná ústavnému súdu zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby   sa   v   porušovaní   základných   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV.   ÚS   104/03, IV. ÚS 73/05).

Judikatúra   ústavného   súdu   konštantne vychádza   z   názoru,   že účelom   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva mohlo dochádzať alebo porušenie v tomto čase ešte mohlo trvať.

V   súvislosti   s   otázkou   posudzovania   zbytočných   prieťahov   vo   veciach   trestného obvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v prípravnom trestnom konaní je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe uznesenia o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom konaní navrhne podanie obžaloby (napr. vyšetrovateľ Policajného zboru po skončení vyšetrovania), resp. či obžalobu podá (príslušný prokurátor), alebo v závislosti od výsledkov dokazovania v   prípravnom   konaní   navrhne   iný   spôsob   konečného   rozhodnutia,   resp.   inak   meritórne rozhodne (obdobne napr. III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).

V prípade   sťažovateľa   bola   na   jeho   osobu   podaná   obžaloba.   Podaním   obžaloby okresnému súdu 24. marca 2009 sa prípravné konanie skončilo. Iba v rámci neho okresná prokuratúra mohla vykonávať zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Okresná prokuratúra preto po 24. marci 2009 už nebola oprávnená   vo   veci   konať,   a   teda   ani nemohla žiadnym   ústavne relevantným spôsobom porušovať označené práva sťažovateľa, ktorý ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musel mať vedomosť o tom, že okresná prokuratúra už vo veci nekoná. V čase doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   v   trestnej   veci   sťažovateľa   prebiehalo súdne   konanie vedené okresným súdom, proti ktorému taktiež sťažnosť smeruje.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru) podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k postupu okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 1364/2003 teda bola pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci prípravné konanie, avšak aj to až po účinnom využití právnych prostriedkov, na uplatnenie ktorých mal v okolnostiach danej veci právo (a ktoré, ako vyplýva zo sťažnosti, aj využil – podanie sťažnosti Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na prieťahy v prípravnom konaní).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a vychádzajúc z   podstaty   a účelu   základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Navyše, podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   až   21.   marca   2013,   teda   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty (od skončenia prípravného konania) na jej podanie, preto bolo možné sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj   ako oneskorene podanú.

2. K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 T 53/2009, z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Za osobitný predpis ako ho má na mysli ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v danom prípade považovať Trestný poriadok, ktorý v ustanovení § 55 ods. 3 dáva   sťažovateľovi   účinný   prostriedok   na   ochranu   ním   označeného   základného   práva. Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia,   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo   k   prieťahom v príprave   prejednania   veci   súdom,   v   určení   termínu   konania   a   rozhodnutia   alebo k prieťahom   vo   vyhotovovaní   súdneho   rozhodnutia,   ktorákoľvek   zo   strán   môže   podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu. Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Sťažovateľ,   zastúpený   v trestnom   konaní   kvalifikovaným   obhajcom,   však   tento účinný prostriedok ochrany základného práva nevyužil a za taký nemožno považovať ani jeho podanie   adresované   okresnému   súdu   označené   ako „Urgencia   vytýčenia   hlavného pojednávania“, a to práve vzhľadom na adresáta tohto podania.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil právne prostriedky, ktoré má k dispozícii, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podobne mal sťažovateľ ďalší právny prostriedok nápravy porušenia jeho základného práva v podobe sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“),   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľa   v   okolnostiach   daného   prípadu   preto   podľa   ústavného   súdu nemožno   považovať za   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v   konaní či   už pred nadriadeným súdom (§ 55 ods. 3 Trestného poriadku) alebo pred orgánom štátnej správy súdov   (§   62   a nasl.   zákona   o súdoch).   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že povinnosť   vyčerpania   dostupných   a   účinných   prostriedkov   ochrany   základných   práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri   vyžadovanom   postupe   má   za   následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (III. ÚS 44/03).

Ústavný súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa, že nepodanie sťažnosti na prieťahy v konaní   (predsedovi   okresného   súdu)   nemôže   byť   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti podanej ústavnému súdu a že argument o potrebe podania takejto sťažnosti ako podmienky konania o sťažnosti pred ústavným súdom je už prekonaný. Ústavný súd ku každej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorá namieta porušenie svojho   základného   práva   alebo   slobody,   pristupuje   individuálne   podľa   konkrétnych okolností prípadu. Ak aj v niektorých sťažnostiach ústavný súd netrval na podaní sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch alebo aj napr. podľa § 55 ods. 3 Trestného   poriadku,   a to   z osobitých   dôvodov,   nemožno   túto   skutočnosť   generalizovať a vzťahovať aj na prípady, ktoré nespĺňajú podmienky takéhoto postupu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy   rozhodovať   o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa,   rozhodovanie   o ktorých   je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013